Notice: Undefined index: prigod in /data/www/www.burv.sk/_admin/.md5 on line 234
2. pôstna nedeľa „A“ – homília Mons. Stanislava Stolárika 12. 3. 2017 v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave | Rímskokatolícka cirkev
Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Štvrtok, 19. 10. 2017, 23:53 hod.
 liturgická farbaliturgická farbaliturgická farba Štvrtok 28. týždňa v Cezročnom období alebo Svätých Jána de Brébeuf a Izáka Joguesa, kňazov, a ich spoločníkov, mučeníkov alebo Svätého Pavla z Kríža, kňaza (ľubovoľná spomienka) 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Biblická olympiáda



Biblická olympiáda

Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

2. pôstna nedeľa „A“ – homília Mons. Stanislava Stolárika 12. 3. 2017 v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

JEŽIŠ SA PREMIEŇA NIELEN SÁM, ALE PREMIEŇA I NÁS

Veľkí umelci histórie aj prítomnosti, sa často snažili zvýrazniť niektorý biblický príbeh, alebo výjav. Známy je obraz Rafaela, ktorý namaľoval výjav  „Premenenie Pána.“ Tento obraz je trojito rozvrstvený. Na  najvyššom stupni je pochopiteľne premenený Ježiš Kristus a táto časť obrazu je aj najvýraznejšia, najsvetlejšia, najžiarivejšia, čo je celkom pochopiteľné, lebo sa dá jednoznačne vyčítať, že z  premeneného Pána  vychádza žiara jeho božskosti. Na druhom stupni pod premeneným Pánom sú apoštoli – Peter, Jakub a Ján, ktorí reprezentujú, dá sa povedať, všetkých tých, ktorí sa snažia dostať do neba. A na treťom stupni, ktorý je najtmavší, pretože obraz je odstupňovaný aj svetlosťou, čím nižšie ideme, tým je obraz tmavší, na treťom stupni je chorý mladík, okolo ktorého stoja apoštoli, jeho príbuzní, tí, ktorí chcú chlapcovi nielen robiť spoločnosť, ale mu aj nejako  pomôcť. Hľadiac na tento obraz  tiež vidíme, ako jeden z Pánových učeníkov ukazuje rukou na chorého chlapca. Z tohto gesta  každý môže prečítať, že  učeník ukazuje Ježišovi Kristovi bolesť tohto sveta.

Podobne, ako v našich časoch, pápež František veľakrát upozorňuje na biedu v rôznych častiach sveta. On začal tiež s poukázaním riešenia problému migrantov. Vrátiac sa k obrazu vidíme, že iný učeník svojou rukou ukazuje na premeneného Pána. Akoby v týchto dvoch gestách bolo jasne povedané: Je tu potreba chorého človeka. Je tu potreba ubiedeného, uboleného, ubitého, zraneného človeka. Ale premenený Pán, ktorý sa stavia nielen pred apoštolov, hoci na hore Tábor sú len Peter, Jakub a Ján, ale stavia sa pred každého jedného človeka, chce povedať aj cez výrazné gesto jedného z učeníkov: „Dívajte sa na mňa, ale zahľaďte sa na mňa, nie ako na nejakého čarodejníka, ktorý sa dokáže premeniť. Nielen ako na nejakého divotvorcu, ktorý dokáže toto i tamto, ale vy sa zadívajte na mňa ako na Boha, na Božieho Syna, Ježiša Krista, lebo jedine v Bohu je vaša nádej.“ 

Tam sa milí bratia a sestry rozohráva veľký zápas, ktorý je prítomný v našom svete. Zápas, dá sa povedať, medzi biedou človeka, utrpeniami ľudstva  a naším pohľadom  k nebu. Veľakrát sme sa už ocitli v situácii, keď sme museli reagovať na výčitky charakteru: „Ako sa Boh môže na to všetko dívať? Veď keby bol Boh, toto všetko by nebolo. Teda aký význam má vôbec dívať sa smerom do neba, keď tej ľudskej biedy je neúrekom!“ Nuž, preto drahí bratia a sestry, aby sme si uvedomili niekoľko skutočností. Sám som veľakrát musel reagovať na podobnú skutočnosť a odpovedať celkom jednoducho a jednoznačne: Pán Ježiš, ktorý prišiel na túto zem, každému z nás povedal: „Nepriniesol som vám pokoj.“ A povedal potom aj ďalej: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Avšak človek, ktorý je pripútaný iba k tejto zemi, nikdy nepochopí, alebo veľmi ťažko pochopí, že náš ľudský život je veľmi ohraničený   a  utrpenie k životu človeka patrilo, patrí a aj bude patriť. Ale vždy bude závisieť na človekovi, ako sa postaví k  prítomnému utrpeniu.

V dnešnú pôstnu nedeľu je spomenutá evanjeliová udalosť o premenení Pána. Vieme, že sviatok Premenenia Pána slávime 6. augusta.  Možno ste sa doposiaľ nezamýšľali nad tým, prečo je to tak? 6. augusta je premenenie Pána preto, lebo je to 40 dní  pred sviatkom  Povýšenia Svätého kríža, ktorý sa slávi 14. septembra. A oddnes je tiež  40 dní do sviatkov, v ktorých sa zblízka zahľadíme na  Ježišovo utrpenie a potom Jeho zmŕtvychvstanie, oslávenie. Sila udalosti Ježišovho premenenia na vrchu Tábor nám chce povedať, v akej žiare, a nádhere je Ježišovo oslávené Telo v tejto chvíli. Ale zároveň je to aj signál, že o 40 dní tu príde niečo iné. Má to však byť skôr  spätný pohľad, ktorý chce  povedať: prídu Pánom predpovedané utrpenia, príde kríž, ale po ňom príde tiež predpovedané slávne oslávenie, slávne prežiarenie silou božstva Ježiša Krista, ktoré sa dotkne každého človeka. Nie sú to len prázdne slová, nie je to len nejaká teória. Je to svedectvo, za ktoré Ježiš Kristus zaplatil vlastným životom. Utrpením, umučením, vyliatím vlastnej krvi jednoducho potvrdil, že je to tak.

Ak my chceme prichádzať na horu premenenia, nemusíme ísť do Svätej zeme, ale aspoň každú nedeľu a prikázaný sviatok môžeme prichádzať na horu premenenia, ktorá sa volá kostol, alebo Boží chrám. Možno je to kaplnka, možno je to katedrála, alebo bazilika; toto nie je dôležité! Dôležité je, že sa tam slávi tajomstvo premenenia  a že my môžeme mať účasť na tomto premenení. Už to nie je vyhradené iba Petrovi, Jakubovi a Jánovi, veď kňaz všetkým po slovách premenenia hovorí: „Hľa, tajomstvo viery!“ Tak, ako učeník na obraze  ukazuje na Božstvo Ježiša Krista. Zároveň  však neutekáme od našich problémov, ktoré sme si iste priniesli aj sem, do Božieho chrámu, každý jeden, vo svojej duši, vo svojom srdci. Nenechali sme ich pred dverami katedrály. Každý ich máme vo svojej duši. A pri slovách: „Hľa, tajomstvo viery!“, ponárame všetku svoju bolesť, ale i nádej, do tohto tajomstva viery premenenia. To je naša veľká nádej! Je to oslovenie, je to  výzva, ale je to aj pozvanie k prežívaniu sily viery.

Vráťme sa k dnešnému prvému čítaniu, ktoré nám hovorí o Abrahámovi, ako je pozvaný zanechať istotu svojho pohodlia, zabezpečenia poznanej krajiny a odísť preč. A Abrahám ide. Nie je jednoduché hneď rozlíšiť, čo je najdôležitejšie v tomto príbehu. Dôležitosť Abrahámovho odchodu z krajiny nie je len v tom, že on odišiel, ale dôležité je to, že on uveril, že Boh ho volá na inú cestu, že ho volá inde. Koľkí ľudia zo Slovenska, či predtým za totality, alebo teraz odchádzajú za prácou, alebo z iných  dôvodov kamsi do sveta. Nachádzajú tam však vieru? Koľkí tam prichádzajú o vieru, o rodinu, o to všetko, čo im bolo sväté tu, doma. Keď sa ešte  v prvej polovici 20. storočia odchádzalo z našej krajiny za more, keď odchádzali naši ľudia do Ameriky, alebo do iných častí sveta, prvé čo robili, keď prišli do neznámeho sveta, stavali kostoly a zakladali farnosti.  A išli s nimi aj kňazi. Koľkí ľudia dnes, ktorí vycestujú do sveta,  povedia: nechodíme do kostola, lebo nevieme, kde je kostol a kedy je tam omša. Poznajú všetky nákupné centrá, možno kiná, divadlá, či ďalšie strediská zábavy; ale je problém nájsť kostol! Aj keď to nie je celkom dokonalé prirovnanie, je o tom, že nie je dôležité  len odísť a tým akoby utiecť z nejakého problému. Keď som utiekol z tohto konkrétneho problému, nenarobil som si ďalšie? Prišiel som o rodinu, prišiel som o vieru, o známych,  príbuzných. Abrahám uveril, že keď ide ďalej Pánovými cestami, dáva sa viesť Ním, a to je obrovský rozdiel.

Teda aj my môžeme prichádzať do Božieho chrámu, ale veľkosť a dôležitosť nášho príchodu spočíva naozaj v tom, že prichádzame nechať sa premeniť. Nechať sa dotknúť Pánovou milosťou, Jeho dobrotou, Jeho láskou. Koľkokrát nám tí zvonku, čo nechodia do kostola, vyčítajú: Aj do kostola chodí a je horší, ako ja, čo do kostola nechodím. To je jedna z otrepaných fráz, niekedy je to aj skutočne pravdivé, ako na to nedávno poukázal pápež František. Veľakrát každý jeden z nás, ktorí sme tak krehkí a slabí, keď prichádzame do Božieho chrámu,  cítime, že nejde tak ľahko odrazu všetko zmeniť vo vlastnom živote. Ale zároveň cítime, že keby sme sem neprichádzali a nenačerpávali tu potrebnú silu do ďalšieho života, o koľko viac by sa zlo  rozhostilo v našom živote. Je to tak, ako v príbehu, o holičovi, ktorý  hovorí svojmu klientovi, aký je presvedčený neveriaci, lebo už toľké roky je tu kresťanstvo a na ľuďoch to nevidno.   Vtedy klient, sediaci v kresle, zahľadí sa cez okno  na ulicu a hovorí: Milý pane, a viete vy, že aj vaša práca je zbytočná? Je nanič! No pozrite sa von na toho neostrihaného, neupraveného človeka – to je dôkaz, že holiči sú  nanič. Holič sa bráni: No, ale keby prišiel sem, ja by som ho ostrihal a dal do poriadku. To je presne o tom.  My vieme hovoriť, že všetkému na príčine je Boh. Avšak ak neprídeme k nemu, On nás neočistí, lebo nič nechce robiť v našom živote nasilu, nechce konať proti našej vôli, ale pritom stále nás miluje  a z jeho lásky, pokiaľ žijeme, nás nič nevytrhne a vždy nás bude zahŕňať svojou láskou, aby nás pritiahol k sebe. Na cestu plného života,  života lásky, spravodlivosti a pokoja.

Vždy, keď prichádzame do Božieho chrámu, vždy nás to posúva dopredu. Vždy načerpáme potrebnú silu, vždy sa obohatíme. A iste, keby sme sem neprichádzali, o čo všeličo, pre nás tak potrebné, by sme prichádzali a možno zlo by sa ešte väčšmi usadilo v našom živote a v našom okolí. Ale tým, že prichádzame a naberáme  od Pána novú silu a nové povzbudenie, dokážeme aj keď nie vždy dokonale, ale predsa  odolávať. Náš duchovný život sa prehlbuje a rastie a v tejto oblasti prežívame oveľa väčšiu istotu. Dotknime sa teda nanovo mnohých úkonov, ktoré prispievajú k premeneniu. Pred časom sme mohli  počuť, ako sú zabíjaní kresťania v Egypte, Sýrii, Nigérii, Indii a ďalších častiach sveta. Čo to však má spoločné s premenou? Nedávno som zachytil správu, čo sa udialo po vypálení 64 kostolov v Egypte. Predstavte si, ako sa zachovali moslimovia, ktorí sa snažia žiť čestným životom. Po  vypálení 64 kostolov, milión moslimov sa stalo kresťanmi a milión sa stalo ateistami. Tí, ktorí sa stali ateistami, v rámci svojho ľudského prístupu neschvaľujú takýto postup fundamentálnych a militantných moslimov.  A  ten ďalší milión moslimov, ktorí videli ako sú kresťania stále bití a predsa si hrdinsky zachovali svoju vytrvalosť vo viere a vernosť Kristovi, si povedali: Toto musí byť pravé náboženstvo a uverili v Ježiša Krista. Krv mučeníkov je stále semenom nových kresťanov.

V roku Fatimy, ktorý prežívame a cítime, že vždy je treba sa nám ho trošku dotknúť, aby sme sa nestratili, v rámci nášho deviatnika, sa opäť nechávame dotknúť Matkou Božou a  tiež  Božstvom, premeneného Pána. Záleží od nás, ako sa necháme do tohto prúdu milosti vtiahnuť, ako sa otvoríme všetkému, čo nám Matka Božia ponúka. Dnes spomeniem aspoň nakratučko skúsenosť s blahoslavenou Hyacintou, ktorú, keď sa dostala do Lisabonu, zobrala k sebe na bývanie jedna pani, ktorá bola ohúrená nielen milotou tohto dieťaťa, čo poznáme aj zo svojej skúsenosti, ako zvykneme byť očarení kúzlom malých detí. Veľmi ju prekvapila, až zaskočila múdrosť v odpovediach a  radách, ktoré dávala táto malá dievčinka skúsenej žene. Preto sa jej táto žena spýtala: „Hyacinta a ty to odkiaľ máš?“  Hyacinta s jednoduchosťou odpovedala: „Mne to povedala Panna Mária.“ Pokiaľ by sme ostali len pri tom a nerozumeli ďalším súvislostiam, povedali by sme si: Asi niečo v jej hlave nie je v poriadku. Ak sa však dopracujeme  k slovám sv. Ľudovíta Grignona z Monfortu, dozvieme sa, že ak sa niekto zasvätí Panne Márii a vezme to v živote vážne, Pán urýchli jeho dozrievanie a oveľa viac a hlbšie spozná Božie veci. To sa stalo aj v živote blahoslavených Františka a Hyacinty, ktorí po dôvernom stretnutí s Pannou Máriou,  boli zasiahnutí ohňom Božej lásky, avšak nezhoreli, ale boli prežiarení, priam pretavení. Spoznávali potom Božie veci Božou milosťou a tak rýchlo pokročili vo svojom duchovnom živote, že to bolo veľmi badateľné.  Ale bez vnútornej premeny Božou milosťou, ktorej predchádzalo aj zasvätenie Panne Márii, by to nešlo.

Tu dostávame znova silný povzbudzujúci motív, ako pokračovať ďalej, ako otvárať svoje srdce, ako aj dnes vidieť ruku, ktorá ukazuje na biedu človeka, ale vidieť aj tú ruku, ktorá ukazuje na božstvo, na krásu premeneného Pána. Zároveň chceme mať oči upreté i na Matku Božiu, na Pannu Máriu a nechať svoje otvorené srdce i pred ňou a znova ju prosiť: „Matka Božia buď našou Mamou i naďalej!“ Amen.