Michal Bubnič (*22. 5. 1877 – †22. 2. 1945)

Michal Bubnič 10Rožňavská diecéza si 22. februára 2015 pripomína 70 rokov od smrti svojho biskupa mons. Michala Bubniča.  O Michalovi Bubničovi sa nikdy veľa nepísalo, snáď nie je ani známy v slovenskom povedomí. Naposledy sa objavil o ňom článok v Katolíckych novinách z pera Petra Mulíka pod názvom „Biskup Michal Bubnič vo víre dejín“ z 25. septembra 1994 na strane 11. Predsa však v rokoch 1925-1945, kedy bol biskupom v Rožňave, sa jeho činnosť veľmi hlboko zapísala pre diecézu. Od roku 1925 totiž neúnavne bojoval za jej zachovanie proti vládnym návrhom, ktoré sa usilovali zrušiť ju.

Michal Bubnič sa narodil v Pajštúne (dnes Borinka), okres Stupava, v rodine tesára. Jeho rodičia boli Ján Bubnič a Jozefína Maderová. Pokrstený bol na druhý deň v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Borinke miestnym kaplánom Františkom Kopernickým. Mal dve sestry, staršiu Alžbetu a mladšiu Máriu.  Bývali v dome č. 24. Po skončení 4. ročníka základnej školy sa dostal roku 1892 do malého seminára v Bratislave. Tu študoval až do roku 1894, keď prestúpil na ostrihomské rímsko-katolícke gymnázium, kde 14. júna 1896 zmaturoval.

Teologické štúdiá ukončil roku 1900 v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 22. júna 1900 ostrihomským svätiacim biskupom. Ako kaplán pôsobil vo Svätom Jure a Piešťanoch. Od októbra 1908 do 1. mája 1923  bol farárom v Maduniciach, kde sa v roku 1920 stal dekanom.  Pôsobenie v Maduniciach ho hlboko ovplyvnilo. Pokúšal sa oživiť pamiatku svojho predchodcu básnika Jána Hollého (pomník Jána Holého slávnostne odhalili 14. 10. 1923). V Maduniciach usporiadal slovenské pašiové hry, ktoré sa hrávali ešte aj po vojne. Na sociálnom poli založil potravinové a úverové družstvo. Jeho zásluhou sa zriadila nová škola. V práci s mládežou pokračoval aj po prevrate roku 1918. Stal sa zakladateľom a protektorom mládežníckeho spolku Slovenská Omladina.

Po roku 1918 sa zúčastnil viacerých podujatí Kňazskej rady, ktorá po prevrate  zohrávala veľmi významnú úlohu v náboženskom i politickom živote Slovenska. Potom ako boli vyhnaní z Nitry a Banskej Bystrice biskupi Viliam Batthyány a Wolfgang Radnai, potom ako zomrel spišský biskup Alexander Párvy v Budapešti (marec 1919), sa meno Michala Bubniča spolu s ostatnými kňazmi začalo skloňovať vo všetkých pádoch ako meno kandidáta na uprázdnené biskupské stolce. Neskôr spolu s dr. Pavlom Jantauschom bol vybratý ako kandidát pre Rožňavskú diecézu. Medzičasom, od 10. mája  1923 bol  farárom v Topoľčanoch. Za uznanie jeho zásluh ho ešte v tom istom roku menovali pápežským komorníkom (mons.). Významne sa zaslúžil o povznesenie svojej topoľčianskej farnosti. Vďaka jeho obetavosti tam postavili budovu katolíckeho domu a cirkevnej ľudovej školy. Bol zakladajúcim členom a „ochrancom“ Spolku sv. Vojtecha. Každý rok, prakticky až do roku 1938, putoval s veriacimi na rakúske pútnické miesto Mariazell.

Keďže roku 1922 bol dr. Pavel Jantausch menovaný pre Trnavskú apoštolskú administratúru, zostalo meno Michala Bubniča ako kandidáta Svätej Stolice stále pre Rožňavskú diecézu. Napokon sa vyjadril aj samotný nuncius Clemente Micara v tom zmysle, že „Bubnič je vynikajúci kandidát, ktorému v úplnej dôvere a pokoji sa môže zveriť správa diecézy“. 30. marca 1925 bol za biskupa do Rožňavy menovaný Jozef Čársky, farár v Širokom, ktorý spravoval diecézu ako apoštolský administrátor až do 30. októbra 1925. Keďže 17. mája 1925 košický biskup Augustín Fischer-Colbrie zomrel, Svätá Stolica na toto uprázdnené miesto menovala práve Jozefa Čárskeho, rožňavského apoštolského administrátora a súčasne v ten istý deň, t. j. 30. októbra 1925 menovala Michala Bubniča za titulárneho biskupa scilitánskeho a za apoštolského administrátora do Rožňavy. Pražská vláda proti Bubničovmu menovaniu do Rožňavy ostro protestovala a nikdy ho neuznala ako diecézneho biskupa.

Bubniča menovanie do Rožňavy prekvapilo a hlboko sa ho dotklo. Ako biskupské heslo si zvolil slová – „Quis ut Deus?“ ( Kto je ako Boh?), ktoré vyjadrovali jeho veľkú úctu k sv. Michalovi Archanjelovi. Rožňavskú diecézu prebral v neľahkých podmienkach, pretože budovy biskupského úradu, kňazského seminára a katolíckeho gymnázia boli od roku 1919 okupované československým vojskom. Ako kandidát kardinála Csernocha bol tŕňom v oku pražskej vláde. V Rožňave zaviedol slovenské bohoslužby a z časti biskupskej rezidencie urobil slovenskú pobočku kláštornej školy. Ako biskup sa mnohokrát obracal listami na pražskú vládu so žiadosťou odovzdať cirkevné majetky Rožňavskej diecézy do jeho rúk. Ministerstvo zahraničných vecí mu ich odmietlo vydať, pretože československá vláda neuznala jeho menovanie. Prakticky do roku 1938 ich nikdy nedostal naspäť. Aj kvôli tomuto poprosil pápeža Pia XI., aby si mohol podržať svoje predchádzajúce benefícium, t. j. topoľčiansku farnosť. Príjmy z tejto farnosti mu stačili pre život v Rožňave a súčasne uvedenú farnosť spravoval cez administrátora, od roku 1934 prostredníctvom Antona Richtera, predtým farára v Jelšave.

V roku 1928 poverený slovenským biskupským zborom vypracoval štatúty pre Katolícku akciu, ktoré boli schválené Svätou Stolicou. Z príležitosti návštevy Ad limina apostolorum  roku 1929 hovoril o tom s pápežom Piom XI., ktorý mu povedal, že katolícka akcia sa musí prispôsobiť špeciálnym okolnostiam každého národa. Ako hlavný problém rozvoja katolíckej akcie na Slovensku videl neblahé pôsobenie lidovcov, ktorí „pracovali na zničení Hlinkovcov“. Na čele katolíckej akcie zotrval do februára 1934.

Vo februári 1928 československá vláda schválila dohodu so Svätou Stolicou, ktorú poznáme ako Modus vivendi. Diskusia o novom cirkevnoprávnom usporiadaní vyplývajúca z tejto dohody však spôsobila  rožňavskému biskupovi veľa starostí. Geograf dr. František Machát, ktorého Ministerstvo zahraničných vecí poverilo roku 1920 vypracovaním projektov preusporiadania slovenských diecéz tak, aby sa ich hranice kryli so štátnymi hranicami, pri ktorých však sa vôbec nepočítalo s existenciou Rožňavskej diecézy, znovu ožili. Argumenty typu „zmaďarizovaný kút Slovenska, náklady na chod a udržanie diecézy sú príliš vysoké, zlá geografická poloha, klérus diecézy je promaďarsky orientovaný“, dostali znova zelenú. Koniec dvadsiatych rokov a celé tridsiate roky 20. storočia boli poznačené zápasom biskupa Bubniča a jeho delegáta dr. Róberta Pobožného o zachovanie Rožňavskej diecézy. Príznačné sú slová vedúcich pracovníkov Ministerstva zahraničných vecí z Prahy (podľa nich „dioecesis Rosnaviensis delenda esse et deletum iri“), kde sa biskup Bubnič dozvedel, že československá vláda sa chystala priniesť dokonca obety, aby sa zrušila Rožňavská diecéza. A tak kým ostatní slovenskí biskupi mohli slobodne vykonávať svoju pastoračnú činnosť, biskup Bubnič musel intervenovať na mnohých miestach o jej zachovanie.

V tridsiatych rokoch videl na vlastné oči hospodársku krízu v gemerskom regióne, ktorý zaberal veľkú časť Rožňavskej diecézy, kde ľudia trpeli nedostatkom práce. Chýbal priemysel, a tak „chudoba kričala dosť hlasno. Väčšia časť ľudí však trpezlivo znášala aj tento kríž, zostali verní Bohu a Cirkvi“. V roku 1936 sa slávilo sté výročie prenesie ostatkov sv. Neita z Kalixtových katakomb v Ríme do katedrálneho kostola v Rožňave. Sám biskup pozýval veriacich na 21. jún 1936, aby sa prišli pokloniť jeho ostatkom, „pretože tieto ostatky sú vaše, boli poslané kvôli vám. Príďte a navštívte ho.“ Okrem diecézneho kléru boli prítomní spišský biskup Ján Vojtaššák, predstavitelia mesta, starostovia a mnoho veriacich. Toto výročie značne posilnilo diecézu.

Po Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 sa mesto Rožňava a značná časť Rožňavskej diecézy ocitli v Maďarsku. Keď pápež Pius XII. bulou Dioecesium fines z 19. júla 1939 potvrdil nové cirkevné hranice ako dôsledok Viedenskej arbitráže, biskup Bubnič sa stal sídelným rožňavským biskupom. Inštalovaný bol 1. októbra 1939.

Biskup Bubnič sa vždy zastával záujmov menšiny. Podľa svedkov vždy hovorieval: vždy som na strane slabších. Ako v bývalej Republike bránil záujmy maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny, v Maďarsku obhajoval práva slovenskej menšiny celou svojou autoritou. Na najvyšších miestach vymohol povolenie na účinkovanie Združenia katolíckej mládeže, zaslúžil sa o vytvorenie Spolku sv. Vojtecha pre Slovákov v Maďarsku (1941), na jeho čelo vymenoval kňaza Alexandra Horáka.

9. januára 1945 sa jeho biskupské sídlo v Rožňave stalo terčom útoku partizánov. Štvorčlenná skupina v noci vyvliekla biskupa Bubniča spolu s jeho generálnym vikárom dr. Róbertom Pobožným v nočnom rúchu do pivnice, v ktorej boli sudy s vínom. Tam mu oznámili, že bude zastrelený, aby sa pripravil na smrť. Sadistické mučenie trvalo takmer hodinu. Len potom si pochválili dobré víno, prečo mu vlastne darovali život. Nechali ho chvíľu na kolenách a potom sa mu vysmiali: „Choď preč! Škoda náboja, si už starý!“ Biskup sa nervovo vyčerpaný vrátil do bytu. Ale zdravotne sa už nedostal do poriadku. Táto udalosť zapríčinila jeho predčasnú smrť. Zomrel 22. februára 1945 v rožňavskej nemocnici. Pohrebným obradom, ktoré sa konali 26. februára 1945 v katedrálnom kostole v Rožňave, predsedal apoštolský administrátor Košickej, Satmárskej a Rožňavskej diecézy biskup Jozef Čársky a telesné pozostatky biskupa Bubniča boli dočasne uložené do krypty katedrály. V máji 1947 boli jeho ostatky vyzdvihnuté a následne prevezené z Rožňavy a uložené v kaplnke vedľa kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Borinke.

HEDr. Milan Kerdik