Missa Chrismatis 2015

Omša svätenia olejov sa bude sláviť vo štvrtok, 2. apríla 2015 o 10.00 hod v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave.

Slávenie Svätej omše svätenia olejov na Zelený štvrtok má vo svätých omšiach diecézneho kňazstva dôležitý význam. Je to dôležitá príležitosť pre všetkých kňazov, aby vytvorili medzi sebou kňazské diecézne spoločenstvo okolo svojho biskupa. Taktiež, aby si obnovili svoje kňazské sľuby. V tejto svätej omši sa svätia oleje, ktoré sa používajú pri vysluhovaní sviatostí počas celého nasledujúceho roka.

Z homílie pápeža Benedikta XVI. vo svätej omši svätenia olejov (Vatikán 21.4.2011):

Drahí bratia a sestry,
v centre liturgie dnešného rána je požehnanie posvätných olejov – oleja katechumenov, oleja na pomazanie chorých a krizmy na veľké sviatosti, ktoré udeľujú Ducha Svätého a sú to birmovanie, sviatosť kňazstva a biskupská vysviacka. Vo sviatostiach sa nás Pán dotýka prostredníctvom prvkov stvorenia. Zviditeľňuje sa jednota medzi stvorením a vykúpením. Sviatosti sú vyjadrením telesnosti našej viery, ktorá objíma telo i dušu, celého človeka. Chlieb a víno sú plodmi zeme a práce ľudských rúk. Pán si ich vybral za nositeľov svojej prítomnosti. Olej je symbolom Ducha Svätého, no zároveň nás odkazuje na Krista – slovo „Kristus“ (Mesiáš) znamená „Pomazaný“. Ježišovo človečenstvo sa prostredníctvom jednoty Syna s Otcom včleňuje do spoločenstva s Duchom Svätým, a tak je pomazané jedinečným spôsobom, je preniknuté Duchom Svätým. To, čo sa dialo u kráľov a kňazov Starého zákona symbolickým spôsobom pri pomazaní olejom a uvedením do úradu, to sa v Ježišovi uskutočňuje v celej svojej skutočnosti – jeho človečenstvo je preniknuté mocou Ducha Svätého. On otvára aj naše človečenstvo pre dar Ducha Svätého. Čím viac sme zjednotení s Kristom, tým viac sme naplnení jeho Duchom, Duchom Svätým. Nazývame sa „kresťanmi“, „pomazanými“, ľuďmi, ktorí patria Kristovi, a preto majú účasť na jeho pomazaní a dotýka sa nás jeho Duch. Nechcem sa iba nazývať kresťanom, ale chcem ním aj byť – povedal sv. Ignác Antiochijský. Dovoľme, aby nám práve tieto posvätné oleje, ktoré budú požehnané, pripomenuli túto dôvernú úlohu slova „kresťan“ a prosme Pána, aby sme sa nielen volali kresťanmi, ale nimi vždy viac boli.

V dnešnej liturgii sa požehnávajú, ako sme už spomínali, tri oleje. V tejto triáde sa vyjadrujú tri podstatné rozmery kresťanskej existencie, o ktorých chceme teraz pouvažovať. Je to predovšetkým olej katechumenov. Tento olej poukazuje na akýsi prvý dotyk Krista a jeho Ducha – vnútorný dotyk, ktorým Pán priťahuje človeka k sebe. Prostredníctvom tohto prvého pomazania, ktoré sa deje ešte pred krstom, sa teda náš pohľad obracia na ľudí, ktorí nastupujú cestu ku Kristovi – k osobám, ktoré hľadajú vieru, hľadajú Boha. Olej katechumenov nám hovorí, že nielen ľudia hľadajú Boha, ale aj samotný Boh hľadá nás. Fakt, že on sám sa stal človekom a zostúpil do priepasti ľudskej existencie až po samotnú noc smrti, nám ukazuje ako Boh miluje človeka, svoje stvorenie. Boh, pohnutý láskou, nastúpil cestu k nám. „Hľadal si ma a unavený si si sadol… nech toto úsilie nie je zbytočné!“, modlíme sa v Dies Irae. Boh hľadá aj mňa. Chcem ho spoznať? Chcem, aby ma on spoznal, aby ma našiel? Boh miluje ľudí. On prichádza na pomoc nespokojnosti nášho srdca, našich otázok a hľadaní s nespokojnosťou svojho srdca, ktorá ho vedie k zavŕšeniu nesmierneho úkonu pre nás. Nespokojnosť vo vzťahu k Bohu, fakt, že sme na ceste k nemu, aby sme ho lepšie poznali a lepšie milovali, sa nesmie v nás uhasiť. V tomto zmysle by sme mali vždy zostať katechumenmi. „Hľadajte vždy jeho tvár“, hovorí žalm (Ž105,4). A sv. Augustín takto komentuje: „Boh je tak veľký, že vždy nekonečne prevyšuje celé naše poznanie a bytie“. Poznanie Boha nikdy nemožno vyčerpať. Po celú večnosť ho môžeme s rastúcou radosťou vždy ďalej hľadať, vždy viac spoznávať a milovať. „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“, povedal sv. Augustín na začiatku svojich Vyznaní. Naozaj človek je nespokojný, pretože všetko, čo je dočasné, nestačí. Ale sme naozaj nespokojní voči nemu? Nezmierili sme sa snáď s jeho neprítomnosťou a nesnažíme sa vystačiť si sami? Nedovoľme podobné redukcie nášho ľudského bytia! Zostávajme naďalej na ceste k nemu, túžme po ňom, otvárajme sa vždy novému prijatiu poznania a lásky.

Potom je tu olej na pomazanie chorých. Máme pred sebou zástup trpiacich ľudí – hladujúcich, smädných, obete násilia na všetkých kontinentoch, chorých so všetkými svojimi bolesťami, nádejami a zúfalstvami, prenasledovaných a utláčaných, ľudí so zlomeným srdcom. O prvom Ježišovom poslaní učeníkov nám sv. Lukáš hovorí: „Poslal ich ohlasovať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2). Uzdravovať je prvotnou úlohou, ktorú Ježiš zveril Cirkvi podľa svojho príkladu, keď uzdravoval po uliciach krajiny. Iste hlavnou úlohou Cirkvi je ohlasovanie Božieho kráľovstva, ale práve samotné ohlasovanie má byť procesom uzdravovania: „…obviazať zlomených srdcom“, ako sme počuli v prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša (Iz 61,1). Hlásanie Božieho kráľovstva, nekonečnej Božej dobroty, má vzbudzovať predovšetkým toto: uzdravovať zranené ľudské srdcia. Človek je svojou vlastnou podstatou bytím vo vzťahu. Ak je však narušený základný vzťah k Bohu, všetko ostatné je narušené. Ak je náš vzťah k Bohu narušený, ak je základné smerovanie nášho bytia pomýlené, nemôžeme sa naozaj uzdraviť na tele a na duši. Preto prvé a základné uzdravenie sa deje pri stretnutí s Kristom, ktorý nás uzmieruje s Bohom a lieči naše zlomené srdcia. Okrem tejto centrálnej úlohy tvorí podstatnú časť poslania Cirkvi aj konkrétne uzdravovanie choroby a utrpenia. Olej na pomazanie chorých je viditeľným sviatostným vyjadrením tohto poslania. Už od počiatku Cirkvi dozrievalo povolanie uzdravovať, preukazovať nezištnú lásku osobám trpiacim na tele i na duši. Toto je príležitosť poďakovať sa bratom a sestrám, ktorí na celom svete prinášajú uzdravujúcu lásku ľuďom bez ohľadu na ich postavenie a náboženské presvedčenie. Od Alžbety Durínskej, Vincenta de Paul, Louise de Marillac, Kamila Lelisa až po matku Terezu – spomíname iba niektoré mená – preniká svet žiarivá stopa osôb, ktorá má pôvod v Ježišovej láske k trpiacim a chorým. Za to teraz ďakujeme Pánovi. Za to teraz ďakujeme všetkým, ktorí sa vo viere a láske skláňajú k trpiacim, a tak v konečnom dôsledku svedčia o samotnej Božej dobrote. Olej na pomazanie chorých je znamením tohto oleja dobroty srdca, ktorý tieto osoby spolu s ich profesionálnymi kompetenciami prinášajú trpiacim. Zjavujú Krista bez toho, žeby o ňom hovorili.

Na treťom mieste je tu napokon najvznešenejší z cirkevných olejov – krizma – zmes olivového oleja a rastlinných vôní. Je to olej kňazského a kráľovského pomazania, pomazaní, ktoré sa spájajú s veľkými tradíciami pomazania Starého zákona. V Cirkvi sa tento olej používa najmä pri pomazaní počas birmovania a pri vysviackach. Dnešná liturgia spája s týmto olejom slová prísľubu proroka Izaiáša: „Vy sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať“ (Iz 61,6). Prorok takto pokračuje v slovách prísľubu a záväzku, ktorými sa Boh obrátil k synom Izraela na vrchu Sinaj: „Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19,6). V šírom svete, ktorý z väčšej časti nepoznal Boha, mal byť Izrael akousi Božou svätyňou, mal vykonávať kňazský úrad pre svet. Mal privádzať svet k Bohu, aby sa otváral preňho. Sv. Peter vo svojej krstnej katechéze aplikoval toto privilégium a úlohu Izraela na celé spoločenstvo pokrstených, keď prehlásil: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud“ (1 Pt 2,9a). Krstom a birmovaním sa vstupuje do tohto Božieho ľudu, ktorý objíma celý svet; pomazanie v krste a pri birmovaní je pomazaním, ktoré vovádza do tejto kňazskej služby pre ľudstvo. Kresťania sú kňazským ľudom pre svet. Kresťania by mali zviditeľňovať svetu živého Boha, svedčiť o ňom a privádzať knemu. Keď hovoríme o tejto našej spoločnej úlohe, nakoľko sme pokrstení, to nie je dôvodom vychvaľovania sa. Je to otázka, ktorá nám prináša radosť, no zároveň nás znepokojuje: sme naozaj Božou svätyňou pre svet? Otvárame ľuďom prístup k Bohu alebo ho skôr schovávame? Nestali sme sa snáď my, Boží ľud, poväčšine neverným národom, vzdialeným od Boha? Nie je pravdou, že západné, centrálne krajiny kresťanstva sú už unavené zo svojej viery, znudené vlastnými dejinami a kultúrou a nechcú už viac poznať vieru v Ježiša Krista? Máme dôvod kričať teraz k Bohu: „Nedovoľ, aby sme stali anti-národom! Daj, aby sme ťa opäť spoznali! Veď si nás pomazal svojou láskou a položil si na nás svojho Ducha Svätého. Daj, aby sila tvojho Ducha bola v nás opäť účinnou, aby sme s radosťou svedčili o tvojej zvesti! …