Hladných kŕmiť (prednáška v mimoriadnom Roku milosrdenstva)

rok_milosrdenstva_logoPosolstvo milosrdenstva nebeského Otca nám svojím životom a učením ukazuje Ježiš sám. Hlavnou myšlienkou celého Zjavenia je milosrdná Božia láska. Milosrdenstvo je Božím atribútom, vlastnosťou, ktorá sa má odzrkadľovať v stvorení a predovšetkým v jeho národe. V Starom zákone bol ideál, ktorý Izraelitom pred oči kládol Mojžiš, napodobňovanie Božej svätosti: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19, 2) V Novom zákone spočíva ideál svätosti a dokonalosti v nasledovaní Božieho milosrdenstva: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 36) V Evanjeliu podľa Matúša v reči na hore hovorí Ježiš: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5, 7) V poradí ako ich Matúš vymenúva stojí blahoslavenstvo o milosrdenstve v centre, čím obopína všetky ostatné a vytvára tak podstatnú časť Ježišovho posolstva. V rozhovore s farizejmi Ježiš dvakrát ( Mt 9, 13; 12, 7) preberá slová proroka Ozeáša, keď hovorí: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu…“ ( Oz 6, 6) Zástupcovia národa zabudli na to, že najväčšou obetou je práve činorodá milosrdná láska a nie zápalné obety a desiatky. „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť!“ (Mt 23, 23)

V Matúšovom podaní nám Ježiš predkladá skutky milosrdenstva ako hlavné kritérium, podľa ktorého sa bude rozhodovať pri poslednom súde:„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘“. (Mt 25, 31-40)

Zoznam skutkov telesného milosrdenstva – dobročinných skutkov, ktorými pomáhame svojmu blížnemu – ako nám ich predkladá aj KKC č. 2447, pochádza z Ježišovej eschatologickej reči. Posledný, siedmy skutok, sa tu síce nespomína, no už v 3. storočí ho do zoznamu pridáva cirkevný otec Lactantius, opierajúc sa predovšetkým o knihu Tobiáš, kde sa hovorí o Bohu milom skutku pochovávania mŕtvych. (por. Tob 1,17)

Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť….

Ježiš vedel, čo znamená hlad. Štyridsať dní bol na púšti. „V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol.“ (Lk 4, 2) Dobrovoľne chcel spolu s ľuďmi a za ľudí trpieť hladom. Toto zriekanie nebolo len prejavom solidarity s tými, čo nemajú čo jesť, ale bolo mocou, ktorá prebúdza hlad po Bohu. Dobrovoľný i nedobrovoľný pôst je možnosťou pomôcť tým, ktorí sú síce možno fyzicky sýti, no vnútorne prázdni. Keď teda Ježiš hovorí o hlade, nemá na mysli len škvŕkanie v žalúdku. Hlad človeka je pre neho vždy obrazom hlbšej skutočnosti. Hovorí o hlade v súvislosti so spravodlivosťou – teda svätosťou človeka: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“ (Mt 5, 6) Aj diablovi, ktorý ho chce zviesť k tomu, aby premenil kamene na chleby, odpovedá: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4, 4) Čo teda skutočne nasýti človeka? Čo utíši jeho túžbu? Jeho hlad po naplnení? Kto mu dá to, čo potrebuje?

Učeníci sa tiež museli postupne naučiť, čo Ježiš od nich žiada. Zástupy, ktoré nasledovali Pána a počúvali ho celé hodiny, chceli učeníci poslať preč, aby sa postarali sami o seba: „‚Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.‘ On im odpovedal: ‚Vy im dajte jesť!‘“ A zázrak rozmnoženia chlebov sa udeje vďaka poslušnosti Ježišovi a preto, lebo sa našli ľudia ochotní sa podeliť. Deliť sa s druhými o to, čo sme dostali: duchovne, materiálne, náš čas, sily, lásku… A predsa si dovolím tvrdiť, že problém hladu sa nevyrieši len tým, že sa začneme deliť. „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť… Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 25, 33)

V prvom rade musíme ľuďom priniesť Ježiša. Pravdu o Bohu a o živote. A aby to prijali, musíme svedčiť skutkami a postiť sa za ich obrátenie. Až potom im bude daná skutočná pomoc. Ako dobre vieme, zázrak rozmnoženia chleba mal viesť k viere. Odvrátenie sa od hriechu a obrátenie k Bohu je v konečnom dôsledku prvým skutkom milosrdenstva pred všetkými ostatnými. Prečo príroda nevydáva svoje plody a celé oblasti zostali neúrodné? Prečo niektoré krajiny ničia prebytočné potraviny a v iných ľudia zomierajú od hladu?

Istý anglický novinár raz podnikol takýto test: Kúpil veľký peceň chleba a postavil sa s ním na rušné nárožia ulíc v rôznych mestách, pričom okoloidúcich vyzýval, za tento chlieb hodinu pracovať. Výsledky jeho testu boli nasledovné: V Hamburgu ho vysmiali. V New Yorku ho zatkla polícia. V africkej Nigérii boli niekoľké osoby ochotné za tento chlieb tri hodiny pracovať. V indickom New Delhi sa okamžite zbehlo niekoľko sto ľudí, ktorí všetci chceli aj celý deň pracovať za tento chlieb.

Nemecká organizácia Pomoc proti hladu vo svete (Welthungerhilfe) zverejnila v roku 2014 údaje, podľa ktorých viac ako 800 miliónov ľudí naďalej trpí hladom. Predovšetkým v Južnej a Východnej Ázii, Latinskej Amerike a najviac sa situácia zhoršila v Afrike. Od hladu alebo na následky podvýživy zomrie ročne 3,1 miliónov detí, čo je 8500 detí denne alebo jedno dieťa každých desať sekúnd. To sú fakty. V podstate škandál, že v dnešnej dobe je to ešte vôbec možné, kedy toľkí ľudia žijú v nadbytku. Hlad nie je problém preľudnenia, ani neochoty podeliť sa. Je oveľa hlbším problémom, je duchovným problémom.

Nespravodlivosť medzi národmi, ktorá vládne už celé stáročia až po dnešnú dobu, nedokáže prelomiť nikto, jedine Boh! Preto je potrebné ľudí viesť k obráteniu, k sviatostiam. Potom sa Boh o nich postará tak, ako to v Evanjeliu prisľúbil. Hlad vo svete je zapríčinený hriechom a preto žiadna sociálna pomoc bez pozvania k obráteniu, k viere, nemá trvalú hodnotu a nikdy nedosiahne cieľ. Existuje totiž kŕmenie hladných, ktorým sa chce dokázať, že sa dá urobiť dobrý skutok aj bez Boha. Na svete je veľa sociálneho spolucítenia, ale len málo skutočnej lásky k Bohu! Dávajme si pozor, aby sme neskĺzli do akéhosi náboženstva človeka, kde dobrý skutok nahrádza bohoslužbu a záväzok milovať na prvom mieste Boha a potom blížneho, lepšie povedané Boha v blížnom. To dnes mimoriadnym spôsobom platí aj v aktuálnej otázke utečencov: akákoľvek pomoc musí byť zároveň pozvaním k viere v toho, ktorý ich cez nás obdarúva. Hraničná situácia núdze môže byť práve príležitosťou spoznať Božie milosrdenstvo, ako to bolo aj v prípade márnotratného Syna: „Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu.‘“ (Lk 15, 14-17)

Sv. Ján Almužník, ktorého relikvie sa nachádzajú v Dóme sv. Martina v Bratislave, sa musel podobným spôsobom vysporiadať s otázkou utečencov. Peržania začali ohrozovať obyvateľov Palestíny a Sýrie a nakoniec ich prinútili opustiť ich vlastné krajiny a utiecť. Mnohí sa rozhodli ísť do Alexandrie, pretože povesť patriarchu sa rýcho rozšírila. Boli to ľudia kedysi zámožní, pekne oblečení, ozdobení zlatými náramkami. A predsa ako utečenci prichádzali po chlieb k dverám patriarchu. Sluhom, ktorí rozdeľovali almužny, sa to nepáčilo a zdalo sa im to nespravodlivé. Požaduje milosrdenstvo dať aj tým, ktorých považujeme za nehodných? Musíme sa nechať využívať? Má byť dobročinnosť zneužívaná? A tak o tom podali správu Jánovi Almužníkovi. Patriarcha im pripomenul Evanjelium. Tam majú hľadať odpoveď. „Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť.“ (Lk 6, 30) A povedal im: „Keď iní za ľudí preliali vlastnú krv, nemal by som ja dať aspoň almužnu?“

Od raného kresťanstva Cirkev poskytovala chlieb hladným. Ku každému kláštoru patrila vrátnica pre chudobných. A nespočetný zástup svätých vydáva svedectvo o tom, ako Boh svojou mimoriadnou pomocou potvrdil, že sa mu páči milosrdná láska. Zázračné rozmnoženie pokrmu poznáme napr. zo života sv. Františka z Assisi, sv. farára Arského, sv. Gerarda Majellu, sv. Zity, bl. Anny Márie Taigi a i. U sv. Lidvíny Boh urobil dokonca zázrak rozmnoženia peňazí, aby mohla nakupovať potraviny pre chudobných. V mešci nikdy nechýbali potrebné peniaze a stalo sa, že sa jej rozmnožovali priamo v rukách. Takýto zázrak sotva dakto z nás zažil, alebo zažije. A predsa my všetci zakúsime pomoc Božej prozreteľnosti, ak budeme z lásky k nemu veľkodušní. Predovšetkým v láske, s akou niekomu ponúkneme almužnu, dobré slovo, pozvanie… Matka Tereza raz povedala: „Boh sa nás nebude pýtať, koľko dobrých vecí sme v živote urobili, ale s akou láskou sme ich robili.“ Skutky milosrdenstva nie sú pre nás alternatívnou aktivitou, ktorú môžeme, ale nemusíme podniknúť. Nie sú ani výlučne rezervované charitným dielam, či reholiam. Sú vyjadrením a skúškou našej viery. Môžeme sa o nich dočítať vo Svätom písme, v spisoch cirkevných otcov, v dielach svätých, ale najviac pochopíme a uchopíme Božiu milosrdnú lásku vtedy, keď ju v našej hriešnosti od Boha prijímame a rozdávame ľuďom okolo nás. Nech nás v tomto čase sprevádzajú slová sv. brata Alberta Chmielovského: „Musíme byť dobrí ako chlieb. Dobrí ako chlieb na stole, na dosah ruky. Kto chce, si z neho odkrojí, kto chce, z neho kúsok zje. Chlieb je tu pre hladných…“

Až do času, kým sa raz nenaplní Ezechielovo proroctvo: „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich. Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom, a budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom.Vyslobodím vás zo všetkých vašich nečistôt. I privolám obilie a rozmnožím ho a nedopustím na vás hlad.“ (Ez 36, 26-29)

P. František Olach, dekan