1. pôstna nedeľa „A“ – homília Mons. Stanislava Stolárika 5.3.2017 v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (priamy prenos TV LUX)

ZATAJOVANIE PRÍTOMNÉHO ZLA

Pred súdom stál mladý, dvadsaťpäťročný mladík, môžeme povedať, ešte chlapec. Bol obvinený z vraždy. Totiž so spolukumpánmi prepadol banku a smrteľne postrelil strážnika, ktorý následne zomrel. Teraz stál pred súdom a musel si vypočuť veľmi tvrdý rozsudok: trest smrti na elektrickom kresle. Keď tak, ako to býva zvykom, dali mu možnosť povedať posledné slovo, trasľavým hlasom prehovoril: „Chcem povedať  všetkým mladým ľuďom, že v mojom živote to začalo piatimi centami. V deň, keď som mame z tašky ukradol 5 centov. Vtedy sa to nezastavilo, moje krádeže pokračovali – v škole, v obchodoch, aj na iných miestach, pri iných príležitostiach.  Potom som  sa dával dokopy aj s ďalšími, akože kamarátmi, až to napokon vyústilo do prepadávania bánk, aj tejto banky, kde som zastrelil človeka. Všetkým mladým chcem povedať, aby nešli tou istou cestou, lebo aj oni skončia práve tam, kde ja – na elektrickom kresle.“

Iste, takáto výpoveď svedka, ktorý prešiel svoju krížovú cestu a mal ju zavŕšiť prijatím trestu smrti, nie je ľahká a cesta, ktorú prešiel, nie je príťažlivá. Ktovie, koľkých poučila, pretože pokúšanie z raja sa neustále ozýva. To naozaj Pán Boh povedal, že to všetko treba brať tak vážne? To naozaj Pán Boh povedal, že Božie prikázania sú dôležité? Poznáme skutočnosť, že aj v našich kresťanských kruhoch sa už udomácnilo, a nie sú to výnimky, keď jeden druhému povie: „Ale, však to neber až tak vážne, až tak dôsledne, pretože to nie je také dôležité.“

A to je tá bieda, ktorá sa odvtedy veľakrát rozliala po celom svete. Bieda, ktorá spochybňuje, bieda, ktorá podsúva polopravdy a bieda, ktorá výslovne klame. Koľkokrát sme sa už presvedčili či už v rámci ideológie, či v rámci nejakého obchodného zisku, ako sme my ľudia namotávaní na rôzne klamstvá, ktorým sa ľahko podľahne, ale ťažko sa z nich  vytriezvieva. Na rozpoznanie tohto treba opravdivú súdnosť, ale aj Ducha Svätého. Môžeme to povedať takto: sme ohlušení od rána do večera rôznymi reklamami. Reklamy nám hovoria, bez čoho všeličoho sa nedá žiť – pracie prášky, niektoré jedlá, potraviny. Po čase prídeme na to, že tie prášky, potraviny, či ďalšie reklamované produkty nespĺňali potrebné zdravotné kritériá a my sme si škodili a  uškodili. Zaujímalo to toho, kto mal z toho všetkého zisk? To je prvá otázka. A druhá otázka je: Ten, ktorý to takto ponúkal, nevedel o tom, že to človekovi škodí? Ale vedel! Všetko je však založené práve na sile klamstva, ktoré veľakrát napokon dospieva do pozície súvisiacej s dnešným evanjeliom – pokúšanie Ježiša Krista diablom. Dnešný človek už nebude upriamovať svoju pozornosť na to, že diabol pokúša, ale vyhlási: diabol neexistuje. Tí, ktorí prežívali nejaké bojové chvíle, priamo v akcii, vedeli veľmi dobre, že keď im niekto nahovoril, že na tom, alebo onom mieste v teréne, alebo priestore nie je nepriateľská armáda, tak sa o chvíľu veľmi rýchlo sklamali. Lebo je to jeden z ťahov taktík, ako oklamať súpera  a nahovoriť mu, tam nikto nie je. Poďte sem, spokojne. A odrazu postrieľajú všetkých. Dnes sa vyhlasuje, že diabol neexistuje. Pravdepodobne blahoslavený Pavol VI. povedal, že dnešný človek sa dostal do pozície, keď tvrdí, že diabla niet.

Sme tu viacerí, pri obrazovkách iste vás je veľa tých, ktorí sme prežili Černobyľ a pamätáme si to.  Pamätáme, že keď buchol Černobyľ, celá propaganda a mašinéria vtedajšieho totalitného systému najprv zatajovala túto skutočnosť a potom zatajovala aj nebezpečenstvo, ktoré z nej vyplývalo. Tí,  ktorí máte dobrú pamäť, rozpamätáte sa i na to, že vtedy sa v Kyjeve napríklad ešte usporiadali aj cyklistické preteky. Krátko, po vybuchnutí Černobyľu! Jednoducho problém neexistuje! Možno by sa bolo treba v tejto chvíli opýtať postihnutých, alebo lepšie povedané, už len ich pozostalých, na následky tejto tragédie, ktoré nezachytili práve kvôli tomu, že neboli včas a pravdivo informovaní. My sa stretávame s pravdivými informáciami, ale môžeme ich podceniť. Tak, ako odsúdený mladík na trest smrti podcenil, že keď  začína piatimi centami, môže  sa ísť aj ďalej. Tak aj my podceňujeme veľakrát skutočnosť, že keď sa len trošku zaklame, že to nepôjde ďalej…

Na začiatku tohto pôstneho času a v roku Fatimy si chceme očistiť práve svoju myseľ aj v tomto smere a chceme sa postaviť do iného svetla, v ktorom môžeme  počuť pravdu. Na začiatku tohto mesiaca sme sa zadívali znova na fatimské deti, predovšetkým na blahoslaveného Františka, ktorý odrazu objaví v sebe veľmi vzácnu vlastnosť a schopnosť: vnímať bolesť Boha kvôli ľudským hriechom. Ako som povedal, my už veľmi nevnímame hriech, možno aj schvaľujeme hriech v našich rodinách. Tento malý chlapec spolu s ostatnými dvomi deťmi z Fatimy, s Luciou a Hyacintou, boli tak preniknutí Božím ohňom, ktorý ich však nespálil, že odrazu očistení ním, celkom inakšie vnímajú skutočnosti duchovného života. A tak ľudia nachádzajú veľakrát Františka utiahnutého a javí sa, že je smutný, akoby rezignovaný. Ale keď sa ho pýtajú : Čo sa ti stalo? Prečo si taký smutný? On odpovedá: „Ja potešujem Pána Ježiša, lebo je tak veľmi smutný kvôli ľudským hriechom. Veľmi dojímavá je aj udalosť, keď za Františkom, ktorý je už  prakticky na smrteľnej posteli, prichádza Lucia a  hovorí mu: „František, keď prídeš do neba, ako to povedala Panna Mária, modli sa tam za mňa a pros Pána Ježiša.“ Vtedy František odpovedá: „Vieš čo? Popros o to radšej Hyacintu. Lebo ja by som na to zabudol. Ja chcem v nebi utešovať Pána Ježiša za hriechy ľudí.“ Tak hlboko išiel František. Tak hlboko prežiarené týmto Božím ohňom boli oslovené tri fatimské deti.

Čo je však zaujímavé, aj u nich to nebolo všetko rovnaké. František videl Pannu Máriu, ale ju nepočul a nerozprával sa s ňou. Hyacinta videla Pannu Máriu, aj ju počula. Iba Lucia aj videla Pannu Máriu, aj ju počula aj  sa s ňou rozprávala. Môžeme si teda povedať: „Pán Boh robí zázrak: Panna Mária sa zjavuje týmto trom deťom, ale nie rovnako, ešte aj tam sa robia rozdiely. Nie všetky z týchto troch detí vnímajú skutočnosť zjavenia rovnako. Milí bratia a sestry, ale tým, akoby nám chcelo byť povedané, že povolanie každého jedného z nás je odlišné, ale zároveň je veľmi  dôležité, pretože aj keď nie všetky z týchto troch detí vnímali rovnako udalosť zjavenia, každé jedno z týchto detí splnilo svoju úlohu. Tak sa javí, že blahoslavený František bol povolaný k tichu. A  práve o tomto tichu my môžeme na začiatku pôstu veľmi veľa uvažovať. On bol odkázaný na to, čo mu o Panne Márii povie Hyacinta a  aké slovo mu sprostredkuje Lucia. Bol povolaný k tichu a k načúvaniu. Aj toto je veľmi dôležité povedať si na začiatku pôstu a možno aj prosiť blahoslaveného Františka o pomoc v tomto smere. Sme povolaní k tichu, k stíšeniu sa, k utiahnutiu sa, aby sme počúvali tento sprostredkovaný hlas Cirkvi, ktorá ho dostala skrze Matku Božiu priamo z neba. Ale na to treba opravdivé stíšenie. Blahoslavený František nám je v tom dokonalým príkladom. 

Ako sa môže toto stíšenie udiať, ako ho môžeme opravdivo prežiť? Opakujeme znova, aj slávením našich fatimských sobôt. Každú prvú sobotu. Či už v Božích chrámoch, či v rodinách, či na lôžkach, kde sú pripútaní chorí, všade je možné modlievať sa fatimskú sobotu a zároveň získavať aj úplné odpustky, ktoré na tento rok boli dané aj v našej diecéze. Tešíme sa, že veľkú odozvu našla aj naša brožúra „Pobožnosti fatimských sobôt“. Podľa nej sme aj prvú sobotu v tomto mesiaci uvažovali práve o  utešovaní Pána Ježiša. Veľmi potešiteľná, je spätná väzba, keď sa dozvedáme, ako okrem iného, sú tieto brožúry používané aj v rodinách. Ako po rodinách začala putovať socha Panny Márie a v jednotlivých rodinách strávi 9 dní a potom putuje do rodiny ďalšej a tak sa deviatniky podľa tejto brožúry modlia rodiny, spriaznené rodiny, aj tam, kde obaja manželia nezvyknú byť katolíci. K modlitbe sú  pritiahnuté i deti a rodiny sa spoločne modlia. Je to možno výzva, alebo pozvanie aj pre ďalšie rodiny, alebo aj pre tých, kde sú fatimské soboty rozbehnuté a modlia sa iným štýlom, ako zužitkovať tieto brožúry. Vstúpiť s modlitbou pri fatimskej Panne Márii do rodín. Aké je to nádherné, aké je to dôležité. A modliť sa možno práve v tomto stíšení podľa vzoru blahoslaveného Františka. Konať zmierne obety, prinášať zmierne sv. prijímanie, modlitby. V dnešnom druhom čítaní sme počuli, že ako skrze jedného človeka prišiel na svet hriech, tak skrze jedného človeka prišla na svet spása. Sila fatimských sobôt spočíva práve v tomto zástupnom obetovaní sa a v zástupnej modlitbe. Pre koľkých ďalších môžeme vyprosiť všeličo potrebné.

Môžeme sa vrátiť znova k modlitbe a sile ruženca. V ostatných dňoch v tejto súvislosti, veľmi rád si spomínam na svoju mamu, ktorá ma svojho času, už som bol vekom starší ako blahoslavený František, priviedla k modlitbe pobožnosti prvých piatich sobôt. Ja som priznám sa, nerozumel veľmi, o čo sa jedná. Ale moja mama tomu rozumela a povzbudila ma, aby som sa modlil. Päť prvých fatimských sobôt. Pred tým som sa samozrejme vyspovedal a prijal sväté prijímanie. Ja som jej dnes za to veľmi vďačný. Koľkí by sme s plnou vďačnosťou dnes mohli povedať, ako je dobre, že sme mali také mamy, možno aj takých otcov, ktorí naučili deti modliť sa. Iste, nie všetky deti prijali túto modlitbu. Ale ako je dobre, keď sme mali, či máme také mamy a aká je škoda, keď také mamy nie sú, keď v rodinách mamy neučia svoje deti modliť sa, lebo je to dlho, alebo je tam nejaký iný dôvod. Avšak rodina, ktorá sa modlí, drží pokope. Modlitba svätého ruženca je po sv. omši najväčšou, najmocnejšou  zbraňou ktorá ničí moc zlého, diabla. Nedávno zosnulý exorcista, Gabriel Amorth spomína slová iného exorcistu, ktorému démon pri exorcizme povedal: “Každé Zdravas, ktoré vychádza z úst ľudí, to je ako by som dostával kladivom po hlave. A keby ľudia vedeli, akú silu má ruženec, modlili by sa ho a mne by bol koniec.“ Lenže sme tu znova na začiatku našej úvahy. Verím vôbec tomu, že je tu zápas nielen dobra a zla, ale aj medzi Bohom a satanom? Verím vôbec, že niečo také ešte vôbec existuje v dnešnom svete? A samozrejme, keď to sám spochybňujem, keď sám nie som s týmto vo svojom vnútri vyrovnaný, napomáham šíreniu  zla, lebo mávnem nad tým rukou;  tak ako keď si  mama, alebo otec nevšimne priestupok dieťaťa a nechá to tak, neupozorní, neusmerní, potom prídu aj ďalšie priestupky a  tak to rastie ďalej. Drahí bratia a sestry, Pán nás dnes pozýva znova k vzájomnosti a spoločnej modlitbe, znova k všetkému tomu krásnemu a dobrému. Aj sám Ježiš sa nám dnes predstavuje ako ten, ktorý je pokúšaný, ale my neostaňme len pri tom, že bol pokúšaný.  Všimnime si, v každej jednej skúške obstál a zvíťazil. Diabol bol bezmocný. A s  Bohom zvíťazíme aj my. Bez neho nezvíťazíme. Eva začala koketovať s diablom, lebo si myslela, že je múdrejšia. Každý, ktorý ide bez Boha do zápasu  so zlým, prehrá, ale každý, ktorý ide s Bohom do zápasu so zlým, zvíťazí. Nádherné prisľúbenie z Fatimy: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí“, nech nás sprevádza aj v tomto svätopôstnom čase.

Včera popoludní a večer sme mali nádherné stretnutie v Prešove so spoločenstvom, ktoré šíri úctu k Matke všetkých národov. Na obrázku Matky všetkých národov je Panna Mária, ktorá už pod nohami nemá diabla, ale má zemeguľu. Je to pohľad na Pannu Máriu víťaznú, keď sa už naplnilo: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí“. Tam už zvíťazilo. Ale za ňou je kríž, pretože iba v sile kríža mohlo dôjsť k tomuto víťazstvu. To nech nás povzbudzuje vo všetkých skúškach. Sila spoločnej modlitby, sila uistenia, že sa opravdivo môžeme spoliehať a dôverovať, že Pán, ktorý nám prisľúbil víťazstvo aj nad zlým, bude pri nás aj v našich zápasoch. Amen.