Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie – homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (sv. omša vysielaná Rádiom Lumen)

PANNA MÁRIA CHCE BYŤ STÁLE S NAMI

 Sme v mariánskej katedrále, jedinej rímskokatolíckej mariánskej katedrále na Slovensku; lebo chvála Bohu  katedrál  je viac, ale rímskokatolícka mariánska je len táto jedna. S týmto konštatovaním môžeme pristúpiť k nášmu zamysleniu na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, ktorej titul nesie aj naša Rožňavská katedrála. Túto sobotu (12.8. 2017) bola  v Krakove, v Lagiewnikach, v centre Jána Pavla II., požehnaná mozaika, ktorá sprítomňuje návštevu sv. pápeža Jána Pavla II., z 3. júla 1995 na Levočskej hore. Je to udalosť veľkého významu, aj keď sa jej venovala nedostatočná pozornosť; vidíme jej význam aj z toho hľadiska, že v tomto centre popri centre Sanctuaria Božieho milosrdenstva, kam prichádza veľké množstvo ľudí z celého sveta, je znova znak nášho Slovenska. V Sanctuariu Božieho milosrdenstva v Lagiewnikach je slovenská  kaplnka zasvätená Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska a pripomína národnú svätyňu v Šaštíne; od soboty  je požehnaná  mozaika Levočskej Panny Márie v Centre sv. Jána Pavla II., ktorá pripomína najväčšie mariánske pútnické miesto na Slovensku. Slovensko je takto zviditeľnené v centrách dvoch najväčších apoštolov Božieho milosrdenstva: sv. Faustíny a sv. Jána Pavla II. Ďalšou zaujímavosťou je, že táto mozaika Levočskej Panny Márie je vedľa Fatimskej Panny Márie. O to viac, že prežívame rok Fatimy, by sme si to mali pripomenúť, ale aj viac vážiť, že sa niečo také udialo.

Táto udalosť môže byť tiež odrazovým mostíkom nášho zamyslenia sa nad tým, ako vieme porozumieť nanebovzatie Panny Márie; ako vieme porozumieť jej pozemské účinkovanie, jej pozemskú činnosť, jej život, ale tiež, čo všetko potom vieme prisúdiť veľkosti tohto ohromného vyznačenia, že Mária bola s telom a dušou vzatá do neba! Bola vzatá od nás, do neba.  Nie do stratena, nie do nejakého imaginárna, bola  vzatá do neba! Ale prečo? Jednak kvôli tomu, aby bola oslávená, ako to hovorí náuka Cirkvi. Oslávená s telom a dušou. Ale pokračujme aj ďalej. Pre toto obrovské vyznačenie, ktoré sa jej dostalo, od tejto chvíle Mária nám môže ešte viac pomáhať svojim orodovaním u svojho Syna. A ona to tak aj robí!

Samozrejme, že môžeme aj na túto tému polemizovať, pretože, asi je lepšie, keď je mama tu, blízko. Vieme to aj z bežného života, aké veľmi bolestivé je, keď zomrie mama v rodine, ako sa dom vyprázdni; akoby umrelo srdce rodiny. Alebo keď vezmeme novodobé fakty, napríklad ten,  že za prácou do sveta už neodchádzajú len otcovia, ale aj mamy a rodina ostáva bez mamy, a tak často aj deti, vôbec celá rodina ostáva bez mamy a deti sa túlajú po nociach po uliciach. Toto nie je dobré! Takisto nie je dobré, keď mama z rodiny odíde  za iným mužom. I to sa neraz stáva. Znova ten istý dopad na rodinu. Čo deti? Znova je absencia mamy v rodine. Koľko bolesti! Aká veľká bolesť je spôsobená, keď chýba mama! Na druhej strane vieme, aká veľká je radosť, keď je mama doma. Už malé dieťa sa cíti oveľa bezpečnejšie a istejšie,  keď  je mama doma. Samozrejme, aj my sme možno museli prejsť  určitou etapou života, keď nám možno prítomnosť mamy v dome mohla vadiť. Ale tieto etapy všelijakých kríz prejdú a tí, ktorí ešte máte mamy, viete, s koľkou vďakou, radosťou prichádzate do rodičovského domu, prichádzate k svojej mame. My v sile viery môžeme v tejto chvíli povedať o svojej nebeskej Mame:  Panna Mária je nanebovzatá! Ale Mária je aj tu a my cítime jej prítomnosť a v tomto roku Fatimy si ešte väčšmi uvedomujeme jej prítomnosť, jej blízkosť.

Pripomeňme si dnes udalosť zjavenia trom deťom: Františkovi, Hyacinte a Lucii, keď Panna Mária hovorila s deťmi o nebi. Lucia ako samopoverená hovorkyňa sa  jej pýta: „Kto ste Pani a odkiaľ prichádzate?“ „Prichádzam z neba.“ A Lucia komunikuje ďalej: „A aj my pôjdeme do neba?“ Vtedy Lucia dostáva odpoveď: „František aj Hyacinta pôjdu skôr. František prvý.“ Malá Hyacinta, keď neskôr dostáva otázku, či chce ešte trochu  trpieť, aby vyprosila viac Božích milostí pre obrátenie hriešnikov, dáva  odpoveď: „Chcem tu zostať dokedy len bude treba, aby som vyprosila čo najviac milostí pre obrátenie hriešnikov.“ Lucia, keď sa pýta na seba, dostáva odpoveď, že ona do neba ešte tak skoro nepôjde. Bude tu, na zemi mať ešte veľké poslanie: má byť tou, ktorá  bude ďalej šíriť posolstvo Panny Márie. Posolstvo Fatimy. Predtým sme uvažovali o tom, že omilostené deti videli peklo. Teraz sa pýtame: Videli aj nebo? Dostávame odpoveď, že nebo nevideli. Videli peklo a videli očistec. Boli z toho tak prestrašené, že keby toto videnie trvalo čo len o chvíľku dlhšie, už by to nevydržali. Hyacinta od tejto chvíle bola ochotná všeličo obetovať, len aby zabránila tejto  hrôze, nechcela, aby sa ľudia dostali do pekla. Od tejto chvíle jej nebolo nič ťažké obetovať, len aby čo najväčšiemu počtu ľudí vyprosila obrátenie; aby neboli zatratení.

Hoci deti nevideli nebo, predsa sa dozvedáme z fatimského posolstva aj o nebi, pretože krásna pani prichádza z neba, ale ako som povedal, deti videli peklo a očistec a treba si povedať aj o očistci, teda o stave duší,  ktoré sa  očisťujú pred vstupom do neba. Tí, ktorí žijú v protestantskom prostredí, ale tiež aj v už značne sekularizovanom prostredí, vedia  veľmi dobre, že toto prostredie očistec v náuke svojej viery odmieta a táto téma sa z náuky viery vyškrtla. „Očistec neexistuje, to znamená – do pekla si nikto nezaslúži ísť a teda idú všetci do neba.“ A toto, možno povedať, že prešlo aj do vedomia aj nás katolíkov, aj súčasného sveta. To si musíme uvedomiť, aby sme sa tým nedali pomýliť!  S takýmito názormi, alebo postojmi sa totiž okrem iného vytratila, alebo vytráca aj modlitba za duše v očistci. Táto modlitba bola predtým veľmi silne rozšírená a praktizovaná. Modlitba za duše v očistci. Keďže však vo vedomí človeka neexistuje očistec, táto modlitba sa vytratila, a s ňou sa vytratil aj jeden odtieň tejto modlitby: modliť sa za tie duše v očistci, ktoré sa tam dostali našim pričinením, kvôli nášmu zlému príkladu, ktoré sa tam  dostali preto, lebo sme niečo zanedbali. 

V tomto mesiaci sme si pripomenuli starostu z Fatimy, ktorý 13. augusta 1917  zabránil deťom  stretnutiu s Pannou Máriou a tak sa svetu nedostalo toľko milostí, koľko ich mal Boh pripravených. A koľko môže byť takých starostov- otcov, mám, aj kňazov, ktorí sme boli v pozícii, že sme iným zabránili, aby sa im dostalo viac  Božej milosti. Poviem to na príklade. Túto nedeľu som posviacal nový kostol sv. Cyrila a Metoda v Slovinkách; je to farnosť Krompachy. Stavbu kostola začali pred 11 rokmi. V období budovania chrámu  došlo k výmene kňaza vo farnosti. Samozrejme nebolo to ľahké zvlášť pre tých, ktorí sa ťažko lúčili s odchádzajúcim a ťažké to bolo pre toho, ktorý prišiel ako nový, a musel sa zorientovať v novej situácii. Ale on fakľu viery, zodpovednosti zdvihol a doniesol ju do záverečného víťazného cieľa a dnes už kostol slúži. Ja mám radosť, že  som ho v nedeľu mohol posvätiť. Predstavte si však, žeby nástupca, nový duchovný otec povedal: „Nebudeme pokračovať ďalej.“ Ten kostol nebude! Ale toto nás vedie k nám samým; a my sa teraz vráťme do každej jednej našej rodiny. Jednak my všetci, ale aj koľkí poslucháči, ktorí ma v tejto chvíli počúvajú, si môžeme v tejto chvíli spomenúť na svojich dedkov, pradedkov, babky, prababky, na tých, ktorí nám odovzdávali štafetu viery. Ale prišiel moment možno u  rodičov, alebo v nás samotných, v tých, ktorí sa prestali sa modliť, prestali sa modliť s deťmi, prestali prichádzať do kostola, čítať katechizmus, Sväté Písmo, nábožné knihy; a viera sa stratila! Koľkí už medzitým mohli takto pomrieť, a kde sú? Odkiaľ tí, ktorí zanedbali, opustili život viery,  berú istotu, že tí ich zosnulí sú  v nebi? Pre ignoranciu výchovy vo viere, koľkí sa mohli dostať do očistca, a nerád by som povedal, aj do zatratenia. Pamätáme na to? Modlíme sa za tých, ktorí sa pre nás dostali do očistca? Uvedomujeme si, že niektoré zanedbania a ich následky môžu viesť do zatratenia? Teraz iste uznáme, že sila modlitby je tu naozaj veľmi, veľmi potrebná.

V našich pobožnostiach fatimských sobôt, ktoré sa modlíme v našej diecéze, ale nielen tu, v našej, lebo sa chvála Pánu Bohu rozšírila po celom Slovensku;  tento mesiac sa  opierame práve o slová: „Proste a dostanete!“ Zvýraznili  sme tiež posolstvo, ktoré Panna Mária kládla  deťom na srdce – ako, koľko sa majú modliť.  Lucia konštatuje: „Modlili sme  sa celé hodiny, takmer až do omdletia a keď Mária povedala, aby sme niečo prinášali ako obetu, pýtali sme sa,  čo môžeme priniesť? Dostali sme odpoveď, že všeličo môžeme priniesť ako obetu za obrátenie hriešnikov, lebo Mária bola najviac smutná práve preto, že toľko ľudí ide do zatratenia, lebo sa za nich nikto  nemodlí.“ Zajtra, milí bratia a sestry, je 16.- teho v mesiaci a v našej diecéze je to deň modlitieb za našu diecézu, za mňa, biskupa diecézy a na stanovený úmysel. Ja chcem aj z tohto miesta všetkým v diecéze, ale aj na Slovensku, ktorí sa k tejto modlitbe pridávajú,  poďakovať za jednotu modlitby na naše stanovené úmysly. Tento mesiac máme  úmysel, aby sa fatimské posolstvo prehĺbilo v našom konkrétnom živote. Ale v týchto modlitbách sme zároveň zahŕňaní všetci; áno, aj s prosbou o obrátenie, o záchranu pred večným zatratením, je tam aj modlitba za tých, ktorí sú v očistci pre nás, pre naše zanedbania, či pohoršenia. A tak vám všetkým chcem ešte raz poďakovať za toto spoločenstvo modlitby a zároveň vás znova pozvať k spoločnej modlitbe zajtra za našu diecézu, na všetky úmysly, ktoré sa dotýkajú života viery a našej večnej spásy. Lebo to nám Fatima pripomína. Ak sa pýtame, o čom je Fatima? Povedzme to jasne: Fatima je  o tom, ako prežiť svoj život na zemi.  Fatima je  o tom, ako prísť do neba a Fatima je  o tom, ako iným pomôcť do neba. Teda, ako prežiť život, ako sa dostať do neba, ale ako aj iným pomôcť, aby prišli do neba.

Už siedmy mesiac sa modlíme fatimskú pobožnosť. A už sa v nás mohlo vyprofilovať slovo, ktoré chceme dať Panne Márii. Výzvy adresované trom deťom nepatria len im, ale aj nám: modliť sa, konať  pokánie, obetovať sa za iných. Dali sme už odpoveď na tieto výzvy? Dali sme už slovo Panne Márii? To slovo už by malo v nás dozrievať, lebo sa blíži naše zasvätenie. A to slovo by malo byť mocné a silné! Veľmi ma oslovil článok v Katolíckych novinách; možno pravidelní čitatelia tohto nášho katolíckeho týždenníka  ho preskočili, pretože to bol článok o dvoch boxeroch,  bratoch Kličkovcoch, Ukrajincoch, ktorí už skončili kariéru, ale dosiahli veľké  méty v tomto športe – v boxe. Keď sa ich mama  dozvedela, že sa chcú stať boxermi, všelijako ich odhovárala, len aby sa tak nestalo. Napokon keď videla, že tu nič nepomôže, o jedno ich prosila: „Dajte mi slovo, sľúbte mi, že v ringu sa nikdy nepostavíte proti sebe, ako dvaja bratia.“ Jej synovia, vrcholoví športovci toto slovo svojej mame dali: „Nikdy sa nepostavia proti sebe!“ Ale prišla chvíľa, keď ich začali skúšať. Pokušenie sa  vyšplhalo do výšky 75 miliónov dolárov. Dobre počujete? 75 miliónov dolárov! „Ak sa postavíte do ringu proti sebe, dostanete 75 miliónov dolárov.“ Ako by ste reagovali? Koľko menších ponúk nás mohlo zlomiť a iste aj zlomilo. Ale oni povedali: „Dali sme mame slovo a ani 75 miliónov nás nezlomí!“ Mnohí ľudia hovoria, že každý človek sa dá podplatiť. Je to len otázka výšky sumy. Nie je to pravda! To by sme nemali mučeníkov, nemali by sme vyznávačov, možno ani týchto dvoch bratov, o ktorých ďalšie veci neviem, takže sa neodvážim o nich hovoriť komplexnejšie, chcel som poukázať len na to, ako dodržali slovo dané mame.

Aj my prosme, aby celá naša deväťmesačná pobožnosť, táto naša aktivita vedúca k zasväteniu našej diecézy, každého osobne pretvorila vo vnútri a priviedla k tomu, že každý dávame slovo Matke Božej, Panne Márii, ktorá je našou Mamou, ktorá je v nebi, ale je aj tu s nami. Amen.