Slávnosť Všetkých svätých (1.11. 2017) homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše v Rimavskej Sobote (vysielaná RTVS)

SPRÁVNE ROZHODNUTIE PRE VEČNOSŤ

Kňaz, bol zaopatrovať v nemocnici. Keď už odchádzal, zrazu pri východe ho zastavila rehoľná sestra a hovorí mu: „Na oddelení je ešte jeden 80- ročný muž, ktorému nedávajú viac života, ako do rána. Jeho dcéra veľmi prosila, aby k nemu prišiel kňaz, ale on kňaza nechce  vôbec  ani vidieť, ani o ňom počuť. Išli by ste predsa k nemu?“ „Samozrejme, pôjdem k nemu.“ „A máte odvahu? Môže vás aj vyhodiť.“ „No, v najhoršom naozaj ma môže poslať preč.“ Kňaz išiel za chorým  a vstúpil do izby 80- ročného zomierajúceho človeka. Ten, keď ho zbadal, namiesto pozdravu vyhŕkol: „No, čo už je môj čas? Čas odchodu?“ Vtedy kňaz hovorí: „O čase nášho odchodu z tohto sveta rozhoduje Pán Boh a nie my.“ Trošku to onoho človeka naštartovalo a povedal: „Aký Pán Boh, ja žiadneho Pána Boha neverím a smrťou sa všetko končí. Je koniec! Nič viac!“ Kňaz sa nedal odradiť a pokračoval: „Viete, práve v tom je rozdiel medzi nami. Vy hovoríte, že Boh neexistuje a ja vám hovorím, že Boh existuje.  Vy hovoríte, že smrťou sa všetko končí, a ja, ako veriaci vám hovorím, že smrťou sa všetko nekončí. Vy tvrdíte, že neexistuje nebo a ja vám hovorím, že nebo existuje. Vy hovoríte, že neexistuje peklo a ja vám hovorím, že peklo existuje. Vy nehovoríte, že existuje očistec a ja vám hovorím, že očistec existuje.“ „Ale ja aj tak nič neverím!“

Kňaz, keď spomína ďalej, hovorí že sa priam bezúspešne pokúšal viesť tento dialóg. „Hoci som prosil celé nebo, Pannu Máriu, sv. Jozefa, Ducha Svätého,  nech mi pomáhajú viesť s týmto človekom rozhovor, aby prijal milosť pokánia;  aj keď moja reč bola anjelská, nič nepomáhalo. Keď už prešla asi hodina, vtedy to bolo iste z vnuknutia Ducha Svätého, som sa  ho spýtal: „Povedzte mi pane, v živote ste sa nikdy nezmýlili?“ „A koľkokrát som sa pomýlil. Koľko chýb som narobil vo svojom živote!“ „No vidíte a čo keď sa aj teraz mýlite? Čo ak Boh existuje a vy sa mýlite? Čo keď nebo existuje a vy sa mýlite? Čo ak existuje peklo a vy sa mýlite? Čo keď očistec existuje a vy sa mýlite? Viete čo? Urobme to takto: Ja vás vyspovedám, dám vám rozhrešenie, udelím odpustky, teda vyslúžim vám sviatosť zmierenia zomierajúcich chorých a ak nič neexistuje, a vy umriete, o nič ste neprišli. Ale ak existuje všetko to, čo vám hovorím, všetko ste získali.“ A tu, napodiv nastal zlom. Zomierajúci muž sa rozplakal ako malé dieťa a pokorne, prosiac povedal: „Otče, a pomôžete mi? Ja už neviem, ako sa treba spovedať. Naposledy som bol na spovedi pred birmovkou. Ja už vôbec neviem, ako na to.“

Kňaz mu rád pomohol, muž si urobil generálnu sv. spoveď a potom, keď dostal rozhrešenie a bola mu vyslúžená sviatosť chorých, kňaz sa ho pýta: „Pomodlíme sa spolu?“ „Ale áno!“ „Pomodlíme sa Otče náš?“ „Otče, ja neviem.“ „Pomodlíme sa Zdravas?“ „Otče, ja neviem.“ A skôr, ako by prišla ďalšia otázka kňaza, muž sa začal modliť: „Ježiško, príď ku mne. Urob zo mňa poslušné dieťa. Moje srdce je malé. Nikto doň nesmie vstúpiť, iba ty, môj najmilší Ježiško.“ A počúvajúcemu kňazovi dodal: „To je modlitba, ktorú nás učila doma naša mama  a modlila sa ju s nami.“ Potom ešte dopovedal: „A moja mama mi celý život aj dohovárala, aj sa za mňa modlila, aby som sa zmieril s Bohom, aj s Cirkvou. Ešte aj na smrteľnej posteli bolo jej najväčšie prianie, aby som sa zmieril s Bohom, s Cirkvou a takto pripravený som  odišiel z tohto sveta.“ Kňaz sa s chorým ešte spoločne pomodlil a odišiel. Do rána tento človek zomrel. Odišiel zmierený s Bohom  a s Cirkvou.

Najskôr by sme si mohli všimnúť veľkú Božiu milosť, ktorá sa mu dostala. Ale všimnime si tiež, že mu ju vyprosila aj jeho mama. Môžeme si všimnúť aj postoj kňaza, ktorý postupoval tak povediac sokratovsky; pretože aj známy filozof Sokrates, ktorý vo svojej dobe ešte nemohol byť kresťanom; keď bol odsúdený na smrť, pretože „kazil“ aténsku mládež, a mal vypiť jed, hovoril to isté: „Žil som cnostný život“;  a žil ho, „a ak po smrti nič nie je, tak umieram spokojný, lebo som žil cnostne. Ale ak po smrti niečo je, pre svoj cnostný život môžem získať veľmi veľa.“

Aj my stojíme drahí bratia a sestry, milí televízni diváci, všetci stojíme pred problematikou existenciálneho charakteru. Keď nad tým rozmýšľame, začíname si klásť známe otázky: Kto som? Odkiaľ pochádzam, prichádzam? Prečo existujem tu, na tomto svete? Kam smerujem? A tieto otázky si nekladú len veriaci, tieto otázky si kladie každý jeden človek. A vieme, že aj ľuďom, ktorí si ich počas života nekládli, alebo nehľadali na ne odpoveď, v ostatných chvíľach, priam sekundách života sa znova s naliehavosťou nastoľujú a prichádzajú možno v inej podobe: Existuje druhý svet? Život po smrti? A ak áno, kto, alebo čo ma čaká na druhom brehu? Ako to bude vyzerať? Samozrejme, od týchto otázok a odpovedí, ktoré si človek na ne dáva, sa potom odvíja aj štýl jeho života, aj rôzne chápania ďalších skutočností, ale aj pomýlených ideí a náuk, tak, ako to už konštatoval niekdajší kardinál Faulhaber, arcibiskup Mníchova, že je naozaj neuveriteľné, čo všetko neveriaci veria. Nám veriacim; sám som to okúsil, zažil; veľakrát bolo pripomenuté, či vytknuté: Vy toto veríte? Keď sa však rozhovor rozvíjal ďalej, odrazu som zistil, čo všetko ten neveriaci verí: Verí, že po smrti život nepokračuje, alebo že naši predkovia sedia kdesi na hviezdach a  kývajú nám. Alebo veria v reinkarnáciu; že sa po smrti prevtelíme do iného človeka, zvieraťa, alebo rastliny. Je veľmi dôležité vedieť pravdu o tom, čo je po smrti. Alebo ostávame len pri slabej definícii: „niečo bude“? Vari keď posielate milí rodičia niekam svoje dieťa, tak vám stačí, keď  viete, že  kamsi  ide? Nechcete presne vedieť kam ide, s kým bude, kto všetko tam bude, čo budú robiť? Nás by nemalo zaujímať kam pôjdeme po smrti, kto nás tam čaká, s kým tam budeme…? Ale malo! 

Naše vyznanie viery, Verím v Boha, ktoré je zároveň pre nás aj modlitbou,  nám veľmi prístupným spôsobom jasne hovorí: „verím vo vzkriesenie tela a v život večný.“  Naše náboženstvo je zjavené. Máme ho od Ježiša Krista, teda máme ho od Boha. Sám Boží Syn nám vysvetlil mnohé základné pravdy a  to takým štýlom a spôsobom, že tie najpodstatnejšie môže pochopiť aj jednoduché, malé dieťa. Je možné a potrebné stále viac poznávať svoju vieru, aby sme vedeli, po čom máme túžiť a či je to v zhode s tým, po čom teraz túžime. Preto dostávame v evanjeliu sv. Jána od Ježiša veľké povzbudenie: „Nech sa vám srdce nevzrušuje. Veríte v Boha? Verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem  a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ Toto čítame v evanjeliu sv. Jána.

A v téme pokračujeme ďalej. V známom bestselleri Chatrč sa odvíja rozhovor medzi Bohom a Mackom,  jednou z hlavných postáv. Mack na začiatku reprezentuje tých, ktorí odsudzujú Boha a odsudzujú aj svet. A vtedy začne ten známy dialóg. Boh hovorí Mackovi: „Musíš si vybrať dve svoje deti, ktoré budú prežívať večnosť v nebi a v novej zemi. Ale ostatné tri tvoje deti budú vo večnom zatratení.“ Mack sa bráni a hovorí: „Nechcem byť sudcom. Nemôžem to urobiť!“ Boh mu odpovedá: „Ty ma odsudzuješ, že ja, Boh, som nespravodlivý. A myslíš, že ja rozhodujem ľahko. A ty to nemôžeš urobiť?“ Mack pokračuje: „Ako môžeš žiadať, aby som urobil takýto výber medzi vlastnými deťmi; aj keby Kate, alebo Josh, alebo John, alebo Taylor spáchali nejaký ohavný zločin, stále by som to nemohol neurobiť, veď sú to moje deti! Tie tri by som neodsúdil na večné zatratenie. Nemohol by som!“ Po chvíľke pokračuje  pokornejšie a hovorí: „Mohol by som ísť namiesto nich, namiesto tých troch, mohol by som to urobiť?“ Padol Bohu k nohám, plakal, prosil: „Prosím Bože, dovoľ mi tam ísť za svoje deti. Prosím, prosím, prosím.“ Vtedy mu Boh hovorí: „Teraz konáš ako Ježiš. Presne tak miluje Ježiš, lebo On seba samého ponúkol, aby nezahynul nik“; ale tam nie je bodka; „aby nezahynul nik z tých, čo v neho uveria“. Teda, ktorí ho prijali.

Ježiš sa obetoval, aby zaslúžil nebo. Ale všetci prijali zásluhy, ktoré nám Ježiš vydobyl  svojou smrťou na kríži? Koľkí z vás, rodičia, sa obetujete do  krajnosti pre  svoje deti. Čo všetko ste už dokázali urobiť vy, tu v kostole, ale aj pri televíznych obrazovkách, ako rodičia pre svoje deti! Pomohlo to všetkým vašim  deťom? Nenastali prípady, že to vaše deti neprijali? Že tým pohrdli, že to odmietli? Pomohlo to deťom? Teda je potrebné naozaj spoznať a prijať v správnom chápaní náuku Ježiša Krista a potom prijať aj Ježišovu obetu. Lebo sám Ježiš hovorí nám všetkým,  aj biskupom, kňazom, ale tiež všetkým pokrsteným a birmovaným, nám, ktorí sa vo chvíli záverečného súdu môžeme odvolávať: „Kázali sme, robili sme toľko a toľko dobra!“ A čo nám môže povedať Ježiš? „Nepoznám vás, odíďte odo mňa, nepoznám vás!“ Jeho obeta naozaj očakáva naše prijatie, odpoveď, naše pokorné: „Ježišu, ďakujem ti za tvoju obetu na kríži.“ Lebo nebo sa nezískava automaticky, ale získava sa našou spoluprácou s Ježišom; priamo s ním. Najskôr ho prijať, počúvať a  spolupracovať s ním. Tak sa získava nebo.

Počas už končiacej storočnice Fatimy sme mohli veľmi veľa porozumieť a vziať si, prijať práve z toho, o čom je reč. Hneď pri prvom zjavení, keď sa Panna Mária zjavila trom omilosteným  deťom: Hyacinte, Františkovi a Lucii, Lucia sa jej pýtala: „Kto si? Odkiaľ prichádzaš?“ Dostáva odpoveď, na otázku, ktorú si kladieme aj my: „Odkiaľ?“ Panna Mária odpovedá: „Prichádzam z neba.“ Je tu potvrdené: „prichádzam z neba“, teda nebo existuje! Detská zvedavosť kladie ďalšiu otázku: „Prídeme aj my do neba?“ Panna Mária odpovedá, ako už vieme: Hyacinta príde hneď, ale František sa ešte musí veľa modliť; Lucia ešte ostane na zemi. Panna Mária nám dáva katechézu a  poúča nás, že do neba sa nejde len tak! František sa musí ešte veľa modliť. Potom keď sa pri zjavení, Lucia pýta na jednu dievčinu, ktorá  zomrela krátko pred tým; kde sa nachádza, dostáva, povedal by som veľmi tvrdú odpoveď: „Do konca sveta bude v očistci.“ Je tu potvrdené: očistec existuje, a tiež je tu povedané, že ho nemožno brať na ľahkú váhu. A potom deti dostávajú od Panny Márie vážnu výzvu a úlohu: „Veľmi veľa sa  modlite za obrátenie hriešnikov, lebo veľa ľudí ide do zatratenia kvôli tomu, že sa za nich nik  nemodlí.“ Keďže idú do zatratenia, peklo existuje. Aj toto nám prišla potvrdiť Panna Mária, to čo už dávno máme obsiahnuté v náuke našej viery. Ona nám to prišla potvrdiť. A tak nám bolo jasne povedané: nebo existuje, očistec existuje, peklo existuje. Tri malé deti keď počuli toto posolstvo a prijali ho do svojich čistých sŕdc, začali sa priam pretekať v tom, ako vyprosovať obrátenie hriešnikom, len aby nešli do zatratenia. Teda dostali sme jasnú odpoveď, jasné vysvetlenie od samej Panny Márie.

Tak by sme mohli hovoriť aj o ďalších ľuďoch, ktorí pochopili čo nám Boh hovorí; o ich obetách, pretože dnes je slávnosť  Všetkých svätých. Keďže sme v Rimavskej Sobote, začnem blahoslavenou Zdenkou Schelingovou, ktorá bola aj v tomto meste vo väzení. Prečo bola vo väzení? Pretože pomáhala kňazom. Keď dnes ide toto tvrdenie do éteru, že išla do väzenia preto, lebo pomáhala kňazom, mnohí sa pozastavia a pokrútia hlavou: Kvôli tomu ísť do väzenia? Pomáhala kňazom? Veď sa mohla na nich vykašľať. Nie, ona priniesla túto obetu. Obetu pre nebo, obetu za kňazov. My dnes ďakujeme za jej obetu a Milosrdným sestrám Svätého kríža, ktoré tento rok slávia 90 rokov svojej slovenskej cirkevnej provincie, gratulujeme k ich  jubileu, ale ďakujeme aj za tento nádherný kvet v osobe  blahoslavenej Zdenky.  Ale dnes,  keďže je slávnosť Všetkých svätých, by sme sa mohli vrátiť aj k našim patrónom. Každý jeden z nás sa môžeme vrátiť k nášmu krstnému a birmovnému patrónovi, a nebolo by zlé popremýšľať, čo  všetko dokázali obetovať naši patróni kvôli Bohu. Tiež nebrali všetko automaticky, vedeli, že do neba sa nejde automaticky. Preto dokázali prinášať mnohé obety. Prečo? Opakujem: lebo vedeli, že nebo sa získava práve takto a  nie automaticky. Keby som to chcel odľahčiť, poviem: Vari kto nastúpi na vysokú školu, hneď ide na promóciu, aby si prevzal diplom? Tomu všetkému musí predsa predchádzať náročný študijný proces a skúšky. Tak aj svätí museli prechádzať rôznymi utrpeniami, obetami. Sv. Pavol nám v liste Rimanom hovorí: „Utrpenia tohto času nie sú hodné  porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na vás zjaví.“ Aj keď prežité utrpenie môže byť a aj bolo nesmierne veľké, je v porovnaní s budúcou slávou ničím.

Pozrime sa na to aj z ľudského hľadiska. Naši svätci, medzi nimi aj blahoslavená Zdenka Schelingová; sa mýlili? Urobili životný omyl, keď dokázali pre lásku k Ježišovi Kristovi priniesť obetu? Aj keď mýliť sa je ľudské, oni sa v tomto nezmýlili a sú v nebi oslávení naveky. Aj v úvode spomenutý človek, keď aj v živote urobil veľmi veľa omylov, nie raz sa zmýlil; nakoniec neurobil omyl s večnými dôsledkami, ale zmieril sa s Bohom. Počas  týchto dní, keď pamätáme na duše v očistci a to nielen tak, že   ideme na cintorín, aby bol upravený hrob; čo je iste pekné, dobré a správne, ale sa za nich aj obetujeme, modlíme, aby sme vyprosili ich zmierenie s Bohom, za tie omyly, ktoré urobili vo svojom živote  a ešte ich ťažia. Modlíme sa, aby sa  z očistca čím skôr dostali do neba. Lebo teraz sú naširoko otvorené brány očistca, aby naši zosnulí mohli ísť do neba. A  vieme už na základe slávenia prvých fatimských sobôt, že každá jedna prvá sobota v mesiaci otvára naplno brány očistca a neba, a zatvára brány pekla. Aké je to veľké Božie prisľúbenie a výzva pre nás, zvlášť keď vieme, že naši zosnulí, ktorí nás predišli do večnosti, sú odkázaní na našu pomoc! Aká by bola škoda, keby sme nevyužívali túto možnosť pomôcť im, aby čím skôr vstúpili do neba. Pomáhajme im! Pomáhajme im, aby aj takto boli napravené omyly, ktorých sa dopustili.  

Milí bratia a sestry, milí televízni diváci, môžeme, aj máme sa zamýšľať nad veľmi vážnymi existenciálnymi otázkami, ktoré sa týkajú nášho života, ale aj života večnosti. Môžeme ostať pri tom, čo som hovoril, alebo to zakončíme celkom jednoducho, príkladom: Po prvom sv. prijímaní, sa jedno dievčatko pýta druhého: „Ty by si čím chcela byť, keď budeš  veľká?“ „Ja by som chcela byť svätou. Aj babka mi povedala, že ňou môžem byť.“ Milé babky, dedkovia, otcovia, mamy, povedzte to svojim deťom; povedzte im, že môžu byť svätí. Aj ja vám to hovorím: môžete byť svätí! Pán Ježiš nám všetkým hovorí, že môžeme a máme byť svätí! Keď nastúpime cestu smerom ku svätosti, omylov bude v našom živote stále menej a rozhodne neurobíme omyl s večnými dôsledkami, pretože aj vtedy sa rozhodneme v spolupráci s Ježišom správne, a naveky s ním budeme žiť v spoločenstve svätých v nebi. Amen.