31. nedeľa /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri ktorej požehnal obnovenú vežu kostola v Smolníckej Hute

TREBA POČÚVAŤ TÝCH, KTORÍ PODĽA TOHO NEKONAJÚ?

Ešte raz vám chcem pogratulovať k zavŕšeniu tretej etapy obnovy veže pri  tomto Božom chráme, ale  i poďakovať za dielo vašich rúk, vašich obiet, nasadenia, pod vedením vášho duchovného otca. Som rád, že som dnes túto vežu mohol  požehnať. Tí, ktorí ste tu skôr narodení, a navštevovali ste v detstve hodiny náboženstva, tak pamätáte, že jedna z otázok, ktorá sa pripomínala na hodinách náboženstva bola: Prečo je pri kostole veža? Odpoveď bola dosť zaujímavá, a veľavravná:  Preto, aby ako vztýčený prst, nám ukazovala do neba. Do neba, kam máme doputovať, do neba, kde je Otec, ktorý nás miluje, ktorý nám dáva všetko potrebné k životu; do neba, kam veríme, že nás predišli naši veriaci, do neba, ktoré nám pripomína, že nie sme len synmi a dcérami tejto zeme, ale sme opravdivo Božími služobníkmi, presnejšie povedané, synmi a dcérami nebeského Otca, a stali sme sa nimi cez Ježiša Krista, jeho jediného Syna.

My dnes dvíhame svoj zrak smerom k nebu. Tak, ako každý jeden pohľad na kostol a na vežu by nám mali pripomínať nebo, takto chceme pozerať aj my, dnes; hoci na druhej strane cítime, že v súčasnosti už pohľad na kostol, na kostolnú vežu, akoby nepripomínal človekovi večný život, nebo, a to všetko, čo má obohacovať človeka práve týmto darom, ktorý dostávame z neba a samotným nebom, v ktorom Ježiš pripravuje miesto svojim verným.

Ale my sa chceme dnes pri tom pristaviť a  chceme nad týmto rozmýšľať. Možno, že texty dnešných čítaní môžu nakrátko akoby odpútať našu pozornosť od tejto hlavnej témy zadívania sa do neba. Pretože, pozorný poslucháč v prvom čítaní  aj v evanjeliu zachytí iba jedno jediné: starozákonný prorok Malachiáš v Starom zákone vytýka vtedajším predstaviteľom náboženského života ich neusporiadaný život. Ježiš v Novom zákone tiež vyčíta predstaviteľom náboženského života to isté, priamo hovorí, že sa neriadia podľa toho, čo hovoria. Vtedy, keď sa vypočuje iba tento text, v nejednom človeku sa spúšťa akoby lavína a  prichádza prirovnávanie, porovnávanie, ktorému je vystavený  každý kňaz, každý biskup, každý predstaviteľ Cirkvi, pretože nerobia to, čo hovoria. Samozrejme pritom sa málokto zamýšľa nad tým, že koľko je tu klamstva a koľko je tu pravdy. A ešte možno menej ľudí sa zamýšľa nad tým, že táto veta, či poukázanie v týchto statiach Svätého Písma nekončí len výčitkou, ale má aj pokračujúce odporúčanie. A to hovorí: „Počúvajte, čo vám hovoria, toto robte, ale podľa ich skutkov nekonajte.“ A to je obrovský rozdiel. Teda možno skončiť pri tom, že sa bude vylievať špinavá voda na hlavu predstaviteľov Cirkvi do ktorej patríme všetci, a ktorú všetci aj vytvárame, a to svojim životom, svojimi modlitbami, vôbec všetkým, kým sme a ako konáme; alebo ešte zachytíme  tú druhú časť, ktorá nám hovorí: „Všetko, čo vám povedia urobte, a keď vidíte niečo zlé, to nerobte, to nenasledujte.“ Veľakrát sa to zvykne prirovnávať možno k značke na ceste, ktorá nestráca svoju platnosť ani vtedy, keď napríklad stĺp, na ktorom je pripevnená prehníva,  ak je drevený, alebo hrdzavie, keď je železný; platnosť tejto značky trvá. A nezachovanie tejto značky môže mať neblahé následky. Samozrejme, ak človek počúva len jednostranne a neberie do úvahy všetko, čo hovorí Boh,  potom od toho sa odvíjajú  aj ďalšie veci, ktoré vedú človeka k tomu, aby vôbec prestal  byť otvorený na to, čo je Božie. Počujme všetko, čo nám hovorí dnes Božie slovo.

V dnešnom druhom čítaní sv. Pavol ukazuje druhú tvár predstaviteľov Cirkvi, keď hovorí: „Koľko sa snažíme, vlastné srdce by sme vám dali a nič z toho.“ Teda na jednej strane môže byť spomedzi veriacich vylievaná špinavá voda na predstaviteľov Cirkvi a na druhej strane môže byť odozva tých, ktorí sú pastiermi Cirkvi a tá odozva je sformulovaná podľa myšlienok sv. Pavla: „Srdce by sme vám dali a nič z toho.“ Svojho času som sa rozprával s jednou mamou a myslím, že jej slová sú slovami každej jednej mamy. Keď som sa pýtal na jej syna a ako ho má rada, povedala toľko: „ja by som za neho ešte aj dýchala.“ Niekedy je to dobre, niekedy nedobre. Lebo vidíme, že z veľkej obety mamy sa potom nezrodí človek, ktorý má byť schopný a pripravený pre život. Ale uprieť obetavú lásku  srdcu mamy, to sa tiež nedá. Napriek všetkému, „ja by som zaňho aj dýchala!“ A sv. Pavol vlastne hovorí to isté: „Ja by som za tých veriacich aj dýchal.“ Keďže tu je, ako spomenul váš duchovný otec druhotná relikvia sv. pátra Pia, spomeniem aj jeho. Ak ste videli aspoň film, alebo čítali knihu, tak vás mohlo prekvapiť, ako v nejednej situácii reagoval značne drsno. Až  odmerane tvrdo, naozaj drsno. A tak si človek mohol povedať: Tak  toto je kňaz, farár? Toto je rehoľník? A pozrite, koľkí ľudia išli za ním. A  koľkí ľudia dodnes prichádzajú za ním. Prečo? Lebo vedeli, že hoci jeho reč je  priama a pomenúva veci tak, ako sa majú, aké sú, vycítili, že ten človek by dal za nich všetko. A on aj dával. Zvlášť svoje utrpenie stigiem, aj mnohé ďalšie skúšky života, ktorými musel prechádzať, a to aj vtedy, keď mu nebolo dovolené verejne slúžiť sv. omšu a spovedať. Možno  niektorý kňaz by bol aj rád, keby mu zakázali spovedať, lebo to je jedna z najťažších služieb. Ale pre pátra Pia to bola jedna z najkrajších služieb. Aj tento zákaz, tento kríž zobral a  obetoval za veriacich. A ľudia to vedeli. Prečo to ľudia vedeli? Jednak preto, že to vycítili a po druhé preto, že to chceli vidieť. Nenechali sa pobalamutiť všelijakou nedobrou propagandou, ale chceli opravdivo porozumieť: kto je tento páter, ktorý toľké hodiny presedí v spovednici a pomáha im. To nebol ten, ktorý hovoril a nerobil, ale  on bol ten, ktorý to všetko, čo hovoril, aj žil.

Dnes ste mohli na rádiu Lumen ráno počuť pekný príklad o mníchovi, ktorý mal maliarske nadanie, maľoval obrazy a  za každý obraz si dal aj zaplatiť. Toto ľudí veľmi zlostilo: Tak pozrite, to je mních! Mal by žiť skromne, nemal by pýtať za nič peniaze a on pýta za svoju prácu, za svoje nadanie, ohodnotenie, chce byť poriadne zaplatený. Stalo sa, keď si nejaká majetná pani objednala u neho obraz, a  pýtala sa, koľko má platiť, dohodli sa na  dvojnásobnej cene. To ju poriadne rozzlostilo, hoci na to mala. Pobúrilo ju to preto, lebo aj ona sa nechala vtiahnuť do toho lievika nadávok: mních, a ešte si dá dvojnásobne zaplatiť svoju prácu!? Prešiel čas a až neskôr sa ľudia dozvedeli, že tento mních pochádzal z veľmi chudobného kraja, kde bol hladomor, a on všetky peniaze, ktoré získaval maľovaním obrazov, dával do rodnej obce. Nechal postaviť aj Boží chrám a podporoval chudobných ľudí. Keď po čase  videl, že títo ľudia sa pozdvihli, nechal celé svoje maľovanie a úplne sa utiahol do samoty a rozjímania. Koľkokrát urobíme veľmi unáhlené skonštatovanie, či súd nad niekým a ešte to aj navonok vyjadríme; a potom je to už ťažko naprávať. Nuž, ale každý sa raz  postavíme pred Pána Boha a každý budeme vydávať počet zo svojho správania. Lebo znova treba povedať: koľkí sú takí, čo by dali srdce, čo by dýchali za iných,  a dostane sa im nevďaku.

Možno keď ste stáli počas týchto dní nad hrobmi svojich drahých, zvlášť my, čo sme už v zrelšom veku, a už nám mnohé veci mohli dôjsť; keď sme stáli možno nad hrobmi našich rodičov, mohli sme si znova pripomenúť, koľkokrát sme na nich azda frfľali, koľkokrát sme ich mohli odsúdiť, koľkokrát sme ich mohli znevážiť. Ale  teraz, keď sme už v zrelšom veku a  stáli sme nad ich hrobmi, s koľkou pokorou  sme sa skláňali nad ich životom, koľkú statočnosť v ich živote sme odhalili. Naozaj, koľké slová vďaky sme mohli vypovedať  Pánu Bohu za to, že sme mohli mať takých rodičov, ktorí nám dali život, rodinu, ktorí nám dali výchovu. Ale možno aj my sme potrebovali nejaký čas, aby sme k tomuto postoju dozreli, dospeli, dopracovali sa. Aj nad každým jedným z nás môže prebehnúť ten istý proces. Môžeme byť znevážení, môžeme byť zaznávaní; ale viete, keď stojíme pred Pánom Bohom, tak ako sa patrí, a ako máme stáť, pravda napokon naozaj zvíťazí. Aj keď nie v tomto svete, pred Pánom Bohom isto. Toto je to najrozhodujúcejšie a v tomto svetle to zrkadlo nech nie zrkadlom len pre tých, ktorí stoja na čele Cirkvi.

Zrkadlo aj podľa dnešného Božieho slova je nastavené každému jednému z nás. Známy príbeh zo života sv. Jána Bosca hovorí, ako raz navštívil istú rodinu, kde mali päťročného chlapca, ktorému spadol koník. Chlapec vtedy zahrešil ako starý chlap. Don Bosco spozornel, spozorneli rodičia. Don Bosco zareagoval, prihovoriac sa chlapcovi: Nože, povedz mi Desatoro Božích príkazov. Chlapec začal a vedel ich. „Nevezmeš meno Božie nadarmo.“ Vtedy mu don Boso pripomenul: „No vidíš, Božie prikázanie hovorí: Nevezmeš meno Božie nadarmo. A ty si ho zobral nadarmo. Prečo?“ „No, lebo aj môj otec vždycky takto nadáva.“ Manželka zbledla,  čo bude teraz,  či otec neurobí v rodine dajaký cirkus. Otec si sadol, celý zahanbený, vzal chlapca na kolená, pohladil ho a povedal: „Chlapče, máš pravdu. Ja chodím do kostola, ale aký príklad ti dávam! Ale ty si mi dnes  dal riadnu príučku. Ja ti dávam slovo, že oddnes to už tak nebude, a teba  prosím , aby si to už nikdy takto nerobil. Chcem ti byť príkladom, že keď som veriaci, tak sa budem tak aj správať, a toto môžeš po mne opakovať.

Milí bratia a sestry, keď sme úprimní pred sebou a pred Pánom Bohom, musíme tu naozaj v pokore stáť a  pýtať sa: všetko čo hovoríme, konáme, je v zhode s tým, čo prežívame v Božom chráme? Alebo už Boží  chrám nedvíha nás, náš pohľad k nebu a nehodnotí naše správanie, konanie podľa toho, ako by to hodnotil Boh? Už sme vyškrtli Boha zo svojho života? Verím, že nie a verím, že aj keď sa prejaví niektoré naše previnenie proti Božiemu, alebo cirkevnému zákonu, že to nie je prejav zloby, ignorancie Boha, ale skôr  prejav našej slabosti. Nech aj táto svätá omša, ktorú slávime tu v tejto chvíli na znak poďakovania a do ktorej zahŕňam i vás všetkých,  nech je tiež  prosbou za nás navzájom, aby sme veľmi dobre rozumeli týmto veciam. A vtedy,  keď možno znova príde nejaké to pokušenie: jedno hovoriť a druhé robiť, a uvidíme tento nádherne obnovený Boží chrám, alebo ktorýkoľvek iný, hoc aj rozpadávajúci sa, nech nám pripomenie: je tu Boh, ktorý nám dal prikázania; ale nedal nám ich preto, aby nás terorizoval, ale nám ich dal preto, aby sme medzi sebou žili ako ľudia, aby sme všetci boli jeho opravdivými synmi a dcérami. A raz, keďže aj tento čas nám to pripomína, aby sme naozaj všetci dosiahli nebo, všetci. I my, naša generácia, i tá generácia, ktorá nám je zverená vo výchove, aby sme jej odovzdali vieru, aby podľa nej žila. Aby sme naozaj všetci dosiahli nebo. Amen.