Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 21.11. 2017 pri príležitosti diecézneho stretnutia katechétov

OBETUJME, PROSME, ALE UŽ VOPRED ĎAKUJME

Nie je tomu tak dávno, čo bol blahorečený jednoduchý kapucínsky kňaz Solanus Casey z Detroitu. Čím sa vyznačoval, prejavil? Dá sa povedať, že jeho služba, bola veľmi všedná, priam zanedbateľná, jej význam málo postrehnuteľný, a  je až zaujímavé, že si to vôbec niekto všimol. Bol jednoducho vrátnikom na vrátnici kláštora. A tak, ako to býva na vrátnici, otváral dvere príchodiacim. Ale aj táto služba, ako ktorákoľvek iná služba, sa môže vykonávať z povinnosti alebo sa môže vykonávať s láskou. Jeho služba bola vykonávaná s láskou,  a preto nielenže otvárala iným dvere do kláštora, ale postupne títo ľudia sami vnímali, ako sa im otvárajú srdcia, pretože vnímali tohto jednoduchého kňaza, vrátnika ako človeka, ktorý má pre nich otvorené srdce.  

A toto je veľmi, veľmi dôležité v službe každého jedného z nás. Otvárať srdcia iným. To sa však dá len vtedy, ak najskôr my máme otvorené srdce. Ľudia sa vrátnikovi Solanusovi pomaly začali zverovať, predkladať mu svoje životné príbehy, životné prosby. On každú jednu z týchto prosieb o modlitbu prijal, ale vždy po prijatí prosby povedal: „Ale už vopred ďakujte Pánu Bohu za vyslyšanú prosbu.“ No, tu sa môžeme trošku zháčiť a povedať si: „Koľko prosieb sme už vyslali smerom do neba a niekedy sa možno pýtame, či tam došli, či neboli hodené do „koša“; lebo nemáme dojem, že naše vyslané prosby boli vypočuté. Ale keď  sa naučíme vopred ďakovať Pánu Bohu za vyslanú prosbu, za jej uskutočnenie, dovolím si tvrdiť, že celkom inakšie ich budeme vysielať, alebo budeme vysielať aj iné prosby, a samozrejme potom ich budeme aj inak vnímať a nadobudneme potrebný duchovný zrak, ktorým budeme odhaľovať veľkú Božiu dobrotu v napĺňaní, či v spĺňaní našich prednesených prosieb.

Dnes pri spomienke obetovania Panny Márie v Božom chráme, sa možno dívame najskôr na prosby, ktoré prednášame za deti, ktoré sú nám všetkým zverené, lebo sú našou budúcnosťou. Zároveň však je to aj ohromné povzbudenie, aby sme ich dennodenne  obetovali  Pánovi, ako najväčší poklad, ktorý nám je zverený; ale už vopred vždy za tieto deti ďakovali nech už sú aké sú a nech prichádzajú z prostredia, z akého prichádzajú, pretože jednoducho sú to Božie deti a Boh chce aj skrze nás ich obdarúvať svojim požehnaním. Ako som spomenul v úvode sv. omše, je značne symbolické, že sa stretávame práve v dnešný deň, keď slávime spomienku obetovania Panny Márie. Ona bola ako malé dieťa obetovaná v jeruzalemskom chráme. Tak, ako bolo v chráme obetované každé jedno pokrstené dieťa. Čo sme si zvlášť mohli uvedomiť, vždy keď rodičia pri krste prednášali modlitbu: „Bože, žehnaj naše dieťa. Aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh“. Každé jedno z týchto slov, či každá jedna z týchto prednesených prosieb má svoj hlboký význam a už vopred je treba ďakovať Pánovi i za to, že nám pomáha pri výchove detí napĺňať tieto prosby. Je pravdou, že mnohí sa môžu menej, či viac aj spreneveriť svojmu poslaniu, ku ktorému sa zaviazali. Zvlášť vidíme, že prichádzajú na hodiny náboženstva pokrstené deti z rozbitých, neúplných  rodín. Prichádzajú z prostredia, kde sa viera absolútne nepraktizuje, alebo sa na vieru  ešte aj útočí. Viete, ale aj v tom najnepriaznivejšom prostredí môže vyrásť nádherný kvet. My sa môžeme často pýtať: Pane, ako je to možné, že nám z takéhoto prostredia posielaš dieťa, aby bolo nami vychovávané? Je to pre nás výzva, ak to povieme ľudsky; a ak to povieme z hľadiska viery a z hľadiska Božieho: Boh nás oslovuje, aby  sme pomohli tomuto dieťaťu. V koľkej miere sa to už  podarilo? To my vopred nekalkulujme. To nechajme na Pána Boha, ako sa to raz zvrtne. Ale my si spĺňajme svoje poslanie, svoju službu teraz.

Joachim a Anna prinášajú Máriu do chrámu, aby ju obetovali a  nechajú ju tam na krátku výchovu, aby dostala všetky základy potrebné pre život náboženský, aj vôbec ako dievčina, budúca manželka, matka. To všetko dostáva v  chrámovej škole od počiatku. Ale tým, že jej rodičia ju privádzajú do chrámu, treba povedať: Už oni boli predtým obetovaní v chráme a oni žili život viery. A teda oni nerobia nejaký prázdny úkon, ale úkon hlbokej  viery. Teda ak som pred chvíľou hovoril o tom, že rodičia vám zverených detí mohli urobiť nejaké chyby, a predsa tieto deti sú tu, na náboženstve, jednoducho cíťme, že v tejto chvíli nás Pán Boh posiela, aby sme nahrádzali ich rodičov v tom, v čom oni chybia,  ale tiež, aby sme sa denne a sami obetovali Pánovi. Tak, ako sme to urobili 14. októbra (2017) tu, na námestí v Rožňave, keď bola zasvätená Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie celá diecéza a teda my všetci. Deň predtým, v biskupskej kaplnke,  keďže bolo trinásteho a to je fatimský deň, ktorý mi ostáva v srdci; som vložil do srdca, ktoré symbolizuje Srdce Panny Márie, vás všetkých. Tam sme všetci, v Srdci Panny Márie, tam sme vložení, v ňom sme prijatí, a pri každej modlitbe v kaplnke sa dívam na toto srdce. A nielen upieram pohľad, ale znova všetkých zahŕňam do svojej modlitby a znova seba aj nás všetkých v diecéze obetujem a zasväcujem Pánovi. Cez Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, lebo tam sme – v jej srdci. A  je milé, koľkí ďalší, aj z celého Slovenska vidiac tento úkon cez televíziu, chcú tiež byť v tomto srdci. To je správne a je to dobré. Nemusíme to už robiť nejakým špeciálnym úkonom, aj keď sa to stále dá; pretože vždy sa to dá urobiť osobne, každý sám za seba. To je osobné rozhodnutie. Ja vás povzbudzujem, aby ste tak robili.

Dnešné evanjelium nám hovorí o tom, ako oslovujú Ježiša: „Tam kdesi vonku je tvoja mama…“,  teda Panna Mária; a môže sa zdať, akoby bola kdesi na  periférii, akoby nebola v tej chvíli pri  Ježišovi. Aj nám sa niekedy môže zdať, že napriek tomu všetkému, čo sme povedali, sa môže javiť, že Panna Mária je od nás značne vzdialená. Nie, ona nie je vzdialená a zvlášť si to uvedomíme vtedy, keď budeme robiť všetko, čo nám káže Ježiš. Vtedy, keď budeme plniť jeho vôľu. Vtedy si uvedomíme, že aj keď je od  nás Mária akoby trošku ďalej, svojim láskavým pohľadom nás sprevádza presne tak, ako každá jedna mama, ktorá už  trošku vzďaľuje ruky od rozbiehajúceho sa dieťaťa, ale pohľadom ho stále sprevádza a stále je pripravená mu pomôcť. A Mária nás chce sprevádzať! A chce, aby sme boli jej. Preto som si dovolil povedať, vychádzajúc z názvu nášho mesta rosenau – mesto ruží. Nech je to mesto ruženca! Nech je to diecéza ruženca! Nepovedal som, že je to mesto ruženca, že je to diecéza ruženca, ale nech je. Nech sa stane! Nech v našej diecéze ani v našich mestách niet nikoho,  kto by sa nevedel modliť ruženec, a  nemodlil sa ho. Znova, nakoľko sa to podarí, to bude závisieť aj od nášho zápalu, a samozrejme od Božieho požehnania. Môže to byť naše programové vyhlásenie, vyjadrené aj z tohto miesta. Prečo? Lebo ešte zachytávame závan Fatimy. A v  posolstve Fatimy je jednoznačne povedané, že modlitba ruženca zachráni a pretvorí svet.

Od chvíle, keď toto počuli jednoduché deti – Hyacinta, František a Lucia, modlitba, i každá jedna obeta sa im stali veľmi milé. Mária ich k tomu priviedla. Aj vás prosím, buďte mariánski a denne možno práve cez tri Zdravasy  zasväcujte seba, i vám zverené deti Matke Božej Panne Márii. A pretvoria sa. A pretvorí sa aj diecéza a bude naozaj mariánskou. Z nás musí vychádzať tento zápal. A keď toto bude, budeme to šíriť ďalej. Cez tri jednoduché deti Boh zapálil svet. Cez Máriu a tieto tri deti. To, že to všetci neprijali, to sa stáva. Ale  bohužiaľ prišli aj dôsledky. Svet sa nevyhol 2. svetovej vojne, svet sa nevyhol bludom šíreným boľševizmom; a milióny nevinných ľudí za to zaplatilo životom.

Milí bratia a  sestry, v tejto chvíli sa môžeme najskôr prestrašiť, naľakať, k čomu veľkému nás Boh pozýva, keď v tejto vízii hovoríme o budúcnosti. Ale môžeme sa v pokore pred Pánom skloniť a  zároveň mu povedať: „Pane, to mňa, jednoduchého človeka pozývaš k tomu, aby som konal, lebo aj od môjho konania závisí budúcnosť?“ Áno, od konania každého jedného z nás. Preto sa vraciam aj k úvodnej prosbe a modlitbe: keď dvaja alebo traja prosia o to isté, Boh im dá. A keď my budeme naďalej zjednotení modlitbou, silou spoločenstva; verte, že Pán Boh bude konať zázraky. A podľa slov v úvode spomínaného kňaza  Caseyho, už vopred ďakujeme za to veľké Božie požehnanie, ktoré je pripravené. Ale závisí tiež od nás, či budeme priechodnými kanálmi Božej milosti aj my všetci a každý jeden z nás. Nech Pán žehná na príhovor Matky Božej  Panny Márie všetky tie šľachetné a dobré úmysly; milé katechétky, milí katechéti; ktoré nosíte v sebe, ktoré rozlievate, ktoré ste doteraz dávali a chcete dávať ďalej. Nech to všetko Pán i naďalej požehnáva. Amen.