Slávnosť  Zjavenia Pána homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

 

CEZ DIEŤA – JEŽIŠA SA ZAČALI MENIŤ DEJINY

Je nás tu asi veľa, ktorí si pamätáme časy socializmu. Keď sme chceli niečo kúpiť, vedeli sme kde je to možno dostať, ale či to majú, to už bola druhá otázka. Poväčšine nemali. A keď áno, tak pod pultom. Keď o tom rozprávame dnešnej generácii, ktorá vtedajšie časy neokúsila, tak si samozrejme nevedia takúto realitu predstaviť. Možno tak, ako my, ktorí sme generáciou, ktorá neprežila vojnu, nevedeli sme si predstaviť, v akej  situácii boli ľudia, ktorí sa v prvom rade s úzkosťou zamýšľali nielen kde čo zohnať, ale nad tým či vôbec zoženú, základné veci potrebné na prežitie človeka, svojej rodiny.

Teda stále sa pýtame nielen kde, ale aj či; alebo tak sme sa pýtali ešte donedávna. Ak sme pozorne počúvali slová dnešného evanjelia, o príchode troch kráľov do Jeruzalema a otázku, ktorú položili na kráľovskom dvore, nepýtali sa tamojších prítomných „či“ sa narodil predpovedaný Mesiáš, ale s istotou vo svojom srdci sa pýtali, „kde“ sa narodil! Jednoducho oni už vedeli, že Mesiáš je tu! Akákoľvek pochybnosť neprichádzala do úvahy. Preto ich otázka bola jednoznačná. Kde sa narodil toľko očakávaný, predpovedaný Mesiáš?

Zahľaďme sa na túto trojicu, ako nám ju  predstavuje tradícia. Môžeme vidieť troch kráľov a v ich putovaní rozpoznávať fenomény i osoby, ktoré boli zúčastnené na celej udalosti. Ako vieme, vyšli za hviezdou. Zbadali hviezdu  a ona nimi pohla; akoby ich vyzvala, aby sa vydali na cestu. Na cestu, ktorá mala zmysel, mala cieľ, jednoznačný záver v poklone novonarodenému Mesiášovi. Prvá otázka, ktorá nás v tejto chvíli môže napadnúť je: Vari nikto iný nevidel túto hviezdu? Iba traja králi? Áno, môžeme sa zamýšľať aj nad tým, ako rozpoznali na hviezdnatej oblohe jedinečnosť tejto hviezdy medzi toľkými ďalšími. Keď na to pozeráme v jednoduchosti, úprimnosti, aj tu cítime dotyk Boha, ktorý sa dotýka ich sŕdc. A oni vykročia. Teraz prichádza ďalšia otázka: Iní nemohli pocítiť tiež dotyk Boha? Otázku musíme nechať otvorenú, pretože je síce predpoklad, že aj iní mohli pocítiť dotyk Boha o narodení Mesiáša, o jeho prítomnosti medzi nami, ale ktovie, či mali prostriedky na to, aby sa tiež vydali na cestu.

Traja králi putovali púšťou. To nebol nejaký turistický výlet s renomovanou turistickou kanceláriou. Tu bolo treba prekonávať nástrahy púšte – horúce slnko, chladné noci, piesok, ktorý má svoju neistotu aj v nevypočítateľnom presúvaní sa. Na púšti veľakrát striehli zbojníci, divá zver, jedovaté hady; a samozrejme bolo treba aj niečo jesť a vodou zaháňať smäd; a z poznatkov o púšti vieme, že s vodou na púšti to nie také jednoduché. Ale traja králi napriek všetkým prekážkam a podstupovanej námahe a strastiam, predsa len putovali a šli vpred, aby ich hviezda napokon priviedla až do Betlehema.

Najskôr ich priviedla na Herodesov kráľovský dvor. Keď to vezmeme geograficky, práve všetci tí, ktorí boli v Jeruzaleme, konkrétne osoby prítomné na kráľovskom dvore; títo boli  najbližšie k narodeniu Ježiša Krista. Údajne, sa ráta 6 km, ktoré delili  Jeruzalem od Betlehema. Boli najbližšie, ale práve oni, keď sa dozvedeli  o narodení Dieťaťa, prežívali najväčšiu zlosť. Ukrutný Herodes nemal problémy s tým, aby svoju zlobu premenil do túžby a ochoty zabiť narodeného soka. Veď on dokázal zabiť svoju ženu a  svojich troch synov! Aký problém bol pre neho zabiť tam nejaké malé dieťa?! Ale vo svojej úlisnosti, ako sme znova počuli v dnešnom evanjeliu, hovorí trom kráľom: „Keď ho nájdete, potom sa vráťte a povedzte mi, kde je to dieťa, aby som sa i ja mu išiel pokloniť.“ Ale my dobre vieme,  že jemu v nijakom prípade nešlo o to, aby sa išiel Ježiškovi pokloniť, ale aby ho išiel zabiť a aby išiel na istotu.  Preto táto úlisnosť a preto takáto „otvorenosť“!

Traja králi Herodesa vypočuli a putovali ďalej,  až došli do Betlehema a k Ježišovým jasliam. Pochopiteľne všetkých, celý Betlehem, ale aj osadníkov tohto krátkodobého pobytu v jaskyni – Máriu a Jozefa mohli dokonale prekvapiť; pretože oni – vznešení, vo vznešených rúchach prichádzajú  do maštale s jej sprievodnými znakmi; k jednoduchým ľuďom, jednoducho odetým, k nejakému malému dieťaťu, ktoré sa navonok absolútne nelíšilo od iných detí. Aj keď odlišnosť kráľov a Svätej rodiny  bola zrejmá v šatách, v spoločenskom postavení; v tejto chvíli, môžeme povedať, bola tu určitá, ba dokonca silná jednota. Jednota v úprimnosti voči novonarodenému Dieťaťu. Jednota vo vedomí a presvedčení,  že je Boží Syn ten, ktorému sa prišli pokloniť. Doniesli dary – zlato z Ofíru, kadidlo z Arábie a myrhu z Etiópie. Jozef, keď videl tieto dary, dívajúc sa na ne, mohol si v tej chvíli  povedať: „Ježišu, aj ja ti obetujem zlato. Zlato svojho láskavého srdca. Lásku, keď sa ako pestún, budem celým svojim srdcom o teba starať. Kadidlo ti dávam Ježišu, ako Božiemu Synovi. Je to kadidlo mojej viery, že si opravdivý Boží Syn. Aj myrhu? Áno, aj myrhu, ako znak obety, utrpenia… Všetko Ježišu, čo bude spojené s tvojim životom som ochotný znášať, prijímať a obetovať, len aby som ťa ochránil.“

Po tomto stretnutí, po poklone troch kráľov, prichádza znova celkom zrejmý a viditeľný vstup Boha skrze anjela, do života troch kráľov i Jozefa. Anjel sa zjaví trom kráľom a  hovorí im, aby sa inou cestou vrátili  domov. Oni tak urobia. Aj Jozef mal sen. V ňom mu anjel povedal,  aby vzal Máriu i Ježiša a  utiekli do Egypta. Teraz anjel už nekomunikoval najskôr s Máriou, ale rovno s Jozefom. Vo chvíli keď Mária vidí, že Jozef odrazu balí veci a hovorí: „Utekáme do Egypta!“, v tej chvíli sa Mária mohla pýtať: „Jozef a čo to znamená? Prečo?“ Ale Mária sa nepýtala. Mária už mala v sebe istotu viery, ona vedela: Jozef dostal znamenie, Boh prehovoril a tu, načo sa pýtať? Tu sú zbytočné otázky! Tu treba konať! Tu treba robiť, čo káže Boh! Preto šli. My už teda vieme, že Ježiš je; ale každá doba nanovo znova a znova kladie túto otázku: Či Ježiš je?! A znova a znova kladie ďalšiu otázku: Kde je? Vráťme sa  ešte raz k jasliam a v tejto súvislosti sa zastavme pri vízii sv. Brigity Švédskej, ktorú dostala od Panny Márie o udalosti príchodu troch kráľov. Panna  Mária povedala Brigite, ako sa Ježiškovi rozžiarila tvár, keď uvidel troch kráľov. Mária sa tiež zverila Brigite, že ona vedela o príchode troch kráľov.  Pozorne počúvala ich slová a aj si tieto slová uchovala v srdci.

Práve opísaná udalosť aj nás znova môže stavať pred otázku: Je vôbec Ježiš? A kde je Ježiš? Aká je naša reakcia po jeho narodení, „po“ týchto sviatkoch? Aj traja králi, aj Jozef s Máriou sa dávajú na inú cestu. Povieme: „Končia Vianoce, vraciame sa do starých koľají života…“, alebo nás Vianoce v čomsi zmenili? Ako zapôsobila na nás táto udalosť napríklad pri polnočnej sv. omši? Ako pôsobí pri krste, pri birmovke? Keď sme dnes prichádzali sem, do Božieho chrámu; naša cesta azda netrvala  dlho; ale nešli sme mestom slabej viery? Teda púšťou, ktorá je púšťou slabej viery, alebo aj bez viery? Koľko „Herodesov“ ničilo a ničí život Ježiša Krista v srdciach ľudí! Niekedy to niektorí robili možno za peniaze, dnes  to možno mnohí robia z pohodlnosti, z ľahostajnosti, jednoducho nie je tu záujem o Ježišov život. Je znova treba prechádzať touto púšťou na miesto stretnutia sa s Ježišom. Opakujem: púšťou, ktorá môže byť púšťou slabej viery, alebo bez viery. Nepatrný Betlehem, či správnejšie udalosť, ktorá sa v ňom odohrala, zmenila dejiny sveta napriek tej dlhej púšti. A ten nepatrný Betlehem vďaka tomu, že sa v ňom narodil Ježiš Kristus, bude do konca sveta známy! Tu, alebo inde môže byť aj oveľa kratšia púšť. Ale aj tu je možné stretnutie s Ježišom a  to mení nás i svet okolo nás.

Pamätajme na to zvlášť dnes, keď prežívame slávnosť Zjavenia Pána; ľudovo nazývanú „Sviatok troch kráľov“, že dnes je i prvá sobota mesiaca. Preto  sa znova vraciame do Fatimy, lebo ona nepovedala posledné slovo. Tie ďalšie,  tie posledné, slová  hovoríme každý jeden sám. Tak ako sa v Betleheme  cez Dieťa začali meniť dejiny, aj vo Fatime sa cez tri jednoduché deti  začali meniť dejiny. Aktuálne sme v roku už 160. výročia zjavení Panny Márie v Lurdoch. Znova cez dieťa, cez jednoduchú, ale svätú Bernadetu Soubirusovú, sa mení svet pre tých, ktorí to chcú prijať, ktorí majú otvorené srdce. Áno, i od nás, od  každého jedného z nás bude záležať, akou cestou sa vyberieme ďalej. Zabralo Božie oslovenie aj v nás, počas týchto sviatkov? Spomíname si ešte na výzvu zo zasvätenia našej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, aby sa každý v našom meste i diecéze vedel modliť a aj sa modlil svätý ruženec? Všetci, počnúc od tých najmenších detí. Tak, ako sa to začalo v Lurdoch. Tak, ako to pokračovalo vo Fatime;  aby sa každý vedel modliť ruženec.  Aby sa cez deti začala obnova. Aby, ako sa cez dieťa Ježiša začali meniť dejiny, tak aby sme sa aj my cez novú generáciu dopracovali k obnove.

Kto z nás by nepoznal meno  Alessandro Volta? Učili sme sa o ňom v škole. Poznáme miery pomenované po ňom: volt a voltmeter. Tento slávny fyzik,  prednášajúci na univerzite v Padove, počas tohto obdobia, v rámci svojich možností veľa času venoval viete čomu ešte? Vyučoval deti katechizmus. A keď skončil svoju univerzitnú kariéru ako profesor a už prežíval záver svojho života iba v rodnom meste Come, venoval sa už výhradne iba vyučovaniu detí náboženstva. Na jeho hrobe, v chráme Como sú napísané slová, ktoré by v preklade vyzneli asi takto: „Tu bol pokrstený ten, ktorý  viacerými objavmi a vyučovaním detí katechizmu pripravoval obnovu tváre zeme.“ Je to veľké  vyznačenie, ak o niektorom človekovi sa raz bude môcť povedať, že napomáhal obnovu tvárnosti tejto zeme.

Iste, dívajúc sa do jasieľ na malé, bezbranné Dieťa s úžasom konštatujeme: Cez Dieťa sa začali meniť dejiny! Aj my sa otvárame dieťaťu Ježišovi a chceme nielen v momente citového rozpoloženia, na chvíľu  prijať túto výzvu, ale my ju chceme aj uskutočňovať vo svojich rodinách, práve cez tých najmenších, aby sa začalo čosi nové v živote viery v nás, v rodinách, vo farnostiach, i v celej diecéze, kde sa teraz deväť mesiacov modlíme, aby sa práve cez mladých obnovil život viery v našej diecéze. Amen.