O2H Nechať sa uzdraviť

Piata katechéza O2H Nechať sa uzdraviť  : Tu

Jánovo Evanjelium (Jn 5, 1 – 18)

Potom boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých  (… ktorí čakali, až sa voda pohne. Anjel zostupoval totiž z času na čas do rybníka a rozvíril vodu. A ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, bol uzdravený, čo by ho bola trápila akákoľvek choroba.) Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď! A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil.

Milí mladí priatelia,

 žijeme na Slovensku, v krajine, ktorú Pán Boh požehnal mnohými prameňmi, z ktorých vyviera liečivá voda. Voda, ktorá uzdravuje rozličné choroby. Záleží len na tom, aby človek poznal mapu a vybral sa do tých správnych kúpeľov. Napr. u nás, na Sliači, sa v kúpeľoch liečia srdcovo-cievne ochorenia. V mojom liste ale nechcem písať o našich kúpeľoch, hoci sú unikátne a bolo by o čom, ani o mnohých stretnutiach s pacientmi, ktorí prichádzajú aj do našej kaplnky sv. Hildegardy, aby sa osviežili vo svojom duchovnom živote. Chcem Vám niečo napísať o vodnej nádrži, ktorú spomína sv. Ján vo svojom evanjeliu v 5. kapitole, verše 1 až 18. Možno si niektorí spomeniete, že nás príbeh o Ježišovi v tejto kapitole zavedie do Jeruzalema. Konkrétnejšie – ku najznámejšej stavbe mesta – ku chrámu. Severne od neho, pri Ovčej bráne, bol „rybník“, po hebrejsky ho volali Betsata. Mal 5 stĺporadí a pod nimi ležalo množstvo všelijako chorých ľudí. Boli tam slepí, chromí, ochrnutí. A bol tam aj človek chorý už 38 rokov. Ak by ste si nevedeli spomenúť, nič si z toho nerobte, ale niečo urobte! Prečítajte si ten príbeh 🙂

Vždy, keď čítame príbehy z Biblie, sú to starostlivo napísané slová a vety, ktoré ukrývajú v sebe množstvo významov. Príbehy, ktoré sa zrodili v lone Cirkvi, boli starostlivo uchovávané a premeditované, aby zodpovedali pravdivej skutočnosti a preto sú veľmi vzácne. Aj príbeh, o ktorom Vám chcem niečo napísať je taký a je o uzdravení. Ba presnejšie o odvahe nechať sa uzdraviť! Teda nie o uzdravení všetkých chorých, ktorí tam vtedy ležali, ale toho naposledy spomenutého, človeka chorého 38 rokov. Prečo je to práve o ňom? A čo to má spoločné s Vami, ktorí ste oproti nemu mladí, zdraví a plní chuti do života? Poďme na to!….

Krížová cesta nôh …

Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“  Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“  Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ (Jn 13, 2-9)

Ježišov prejav lásky pri umývaní nôh nás pozýva na bolestnú cestu. A podobne ako Peter a apoštoli, ani my ešte všetkému nerozumieme… Ježiš nám pripravil nielen srdcia, ale aj nohy, ktoré majú nasledovať jeho kroky. Spýtajme sa úprimne – každý sám seba – dokážeme stáť na vlastných nohách alebo len nevládne ležíme v apatii a rezignácii? Máme odvahu kráčať za Ježišom? Svätý Otec František nás povzbudzuje: „Priatelia, Ježiš je Pánom rizika, (…) a nie Pánom komfortu, istoty a pohodlnosti. Na to, aby sme nasledovali Ježiša, je potrebné mať dávku odvahy, je potrebné rozhodnúť sa zameniť gauč za pár topánok, ktoré nám pomôžu kráčať po cestách, o ktorých sme nikdy ani nesnívali a ani len na ne nepomysleli…“ (Z príhovoru pápeža Františka mladým počas sobotnej večernej vigílie na SDM 2016 v Krakove.)

Máriina cesta – Spomeň si, svätá Panna Mária…

 Spomeň si, svätá Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie. Povzbudený touto dôverou aj ja sa utiekam k tebe, Matka, Panna panien; k tebe prichádzam, pred tebou stojím ako úbohý a kajúci hriešnik. Matka večného Slova, neodmietni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš. Amen.

Modlitba „Spomeň si…“, po latinsky „Memorare“, v tej podobe ako ju poznáme dnes, vznikla v 15. storočí, ale jej jednotlivé časti nachádzame už u sv. Bernarda z Clairvaux (12. storočie) a preto ho právom môžeme považovať za jej autora.

Mariina cesta_5_3V pútnickom kostole v St. Peter am Perlach v Augsburgu (Nemecko) si ľud uctieva Máriu ako Rozväzovačku uzlov alebo „Rozuzľovateľku“. Je zaujímavé, že táto úcta, podobne ako v Šaštíne, pochádza z Máriino orodovania v problémovom manželstve.
Stalo sa to v roku 1615, keď nemecký šľachtic Wolfgang Langenmantel a jeho manželka Sofia mali vážne manželské problémy. Keď sa Wolfgang z posledných síl usiloval vyhnúť rozvodu, dal si poradiť od jezuitského kňaza Jakoba Rema, ktorý bol známy svojou úctou k Panne Márii. Páter Rem povzbudil Wolfganga, aby tieto manželské problémy predložil Márii.

Obaja muži sa počas 28 dní štyrikrát spoločne modlili a pri poslednom stretnutí dal Wolfgang pátrovi Removi svoju manželskú stuhu. (Ako bolo vtedy zvykom, nevesta a ženích boli počas svadobného obradu zviazaní stuhou. Bol to symbol ich novej jednoty ako manželského páru.) Kým sa modlili, otec Rem pozdvihol stuhu k obrazu Panny Márie Snežnej. Obetoval jej „manželský zväzok“ a prosil ju, aby „rozviazala všetky uzly“ vo vzťahu Langenmantelovcov. Keď kňaz stuhu vyrovnal, bola snehobiela. Wolfgang nabral odvahu a domov sa vrátil s novou nádejou pre manželstvo.
A hoci podrobnosti sa v dejinách stratili, je známe, že sa napokon so Sofiou zmieril. Príbeh o ich zachránenom manželstve sa odovzdával ďalej – najprv ich synovi a potom vnukovi, ktorý sa stal kňazom. Ten dal okolo roku 1700 namaľovať príbeh svojich starých rodičov. Umelec prišiel s obrazom, na ktorom Panna Mária rozväzuje uzly na manželskej stuhe Sofie a Wolfganga – boli to symboly problémov, ktoré ich priviedli na pokraj rozvodu. Jeden anjel podáva zauzlenú stuhu Panne Márie a druhý z jej rúk prijíma vyrovnanú stuhu.
Už celé stáročia jej prinášajú svoje veľké a malé „uzly“ všetci tí, čo hľadajú pomoc. Veľkým ctiteľom a šíriteľom úcty k Rozuzľovateľke uzlov je aj pápež František.

Mariina cesta_5_7Dobre sa pozrime na mapu sveta alebo aspoň na mapu Európy. Ak ju budeme vidieť očami viery, prídeme na to, že krajiny, ktoré si zachovali mariánsku úctu, a v ktorých je živá mariánska modlitba, v tých krajinách je živá i viera. Uprime ešte „drobnejší“ pohľad – zadívajme sa očami viery do našich rodín, o ktorých platí to isté: v rodinách, v ktorých sa praktizovala mariánska modlitba (napr. sv. ruženec), sa zachovala i viera. Tieto miesta (krajiny) i rodiny potvrdzujú, že Mária si na svojich prosebníkov „spomína“ – pamätá. Známe sú i mimoriadne „spomenutia“ Panny Márie na ľudí, ktorí sa k nej neobracali o pomoc, ale je vysoko pravdepodobné, že im to vyprosili práve tí, ktorí sa modlili, aby si spomenula i na tých, „ktorí sa k nej neutiekajú…“. Ale ktovie, či vo večnosti sa nedozvieme, koľkí Máriino „spomenutie“ odmietli, čo im môže byť na večnú škodu. Ako by bolo dobré, keby sme v dnešnej dobe rozumeli týmto myšlienkam, ktoré sú podložené konkrétnymi svedectvami ľudí. Preto naozaj stojí zato neustále prosiť: „Spomeň si Panna Mária…“, s pridanou prosbou: Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame… I za tých, ktorí sa k tebe neutiekajú!