Deň zasväteného života – homília Mons. Stanislava Stolárika v Jasove 3.2. 2018

SPOLOČNÁ MODLITBA SV. RUŽENCA – STÁLA NÁDEJ AJ PRE ZASVÄTENÝCH

Keď som mal v Roku kňazov možnosť vo Francúzsku navštíviť známe miesto Cluny, vidiac to veľké vybudované priestranstvo a počúvajúc sprievodcov, ktorí nám rozprávali, čo všetko bolo zamýšľané na tomto mieste postaviť, urobiť…, pri tom všetkom, čo sa tam v histórii udialo, bol som veľmi ohromený a v úžase som na to pozeral. Tí, ktorí si ešte pamätáme zo seminára pána profesora Šáteka; spomenieme si, s akým nadšením nám o Cluny rozprával, s koľkým zanietením; ako odtiaľto, z tohto miesta vychádzala duchovná obroda celej Európy a z Európy sa prenášala táto duchovná sila i do celého sveta. To bolo vtedy.

Keď dnes prichádzam sem, do Jasova, a vidím monumentálnu stavbu tohto nádherného chrámu a aj celého kláštora, poznajúc aspoň sčasti históriu Jasova a tohto premonštrátskeho kláštora, dovolím si urobiť prirovnanie: musíme sa dotýkať hlbokého tajomstva veľkosti tohto duchovného miesta, na ktorom sme. Miesta, ktoré vytvorilo aj pracovné príležitosti pre celé okolie a bolo určitou zábezpekou a  zázemím pre ľudí tu žijúcich, pretože tu fungovala starostlivosť o lesy, rybníky, polia, bola tu tehelňa. Známa je aj samotná knižnica. Rozhodne je treba spomenúť veľkú časť histórie tohto miesta. V 17. storočí, pri úteku pred Turkami tu sídlila egerská kapitula s biskupom Benediktom Kissdym, ktorý v roku 1658 založil v Košiciach univerzitu. Sila tohto miesta bola a je teda stále nespochybniteľná. Spomenutý biskup Kissdy je pochovaný v Košiciach v seminárnom kostole, a jeho pektorál, teda biskupský kríž je uchovávaný na rektoráte kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košicach. Toto miesto má aj inú históriu, históriu sústredenia kňazov, rehoľných sestier počas komunistického režimu. Týmto násilným sústredením tu bol vytvorený jeden obrovský kapitál modlitieb a obiet, z ktorého iste plynie veľké Božie požehnanie pre nás všetkých.

Ale pýtame sa: Má tento   kláštor ešte stále vplyv na svoje bližšie i vzdialenejšie okolie? Vrátim sa k minulej sláve spomenutého mesta Cluny znova s tou istou otázkou: Majú Cluny ešte vplyv na duchovný život Európy, alebo aspoň blízkeho okolia? Zastavme sa pritom, že predsa len existuje určitý „genius loci“, teda výnimočnosť miesta. Pretože 10, alebo 15 km od Cluny je dnes oveľa známejšie miesto, ktoré sa volá Taize. Taize, odkiaľ vychádza duchovná obroda Európy i sveta. Je to obroda, ktorá má  ekumenický charakter. Je to ten „genius loci“, je to tá výnimočnosť miesta i mesta. A čo keby sme sa tak zamysleli práve nad touto výnimočnosťou miesta tu, v Jasove, kde je história duchovného života; nad miestom, kde majú svoju históriu bratia františkáni vo Fiľakove. Spomenul by som tiež duchovné zázemie zasväteného života v Rožňave, kde sa síce sestry, alebo bratia striedali, ale v rámci histórie môžeme povedať, že naše sestry, ktoré poznáme pod názvom Satmárky, práve v Rožňave mali svoj prvý dom na území dnešného Slovenska. A tak každé jedno toto miesto má svoju výnimočnosť, to svoje „genius loci“. Ale toto uvažovanie je povzbudením aj pre vás všetkých ostatných,  na iných miestach, tam, kde sa zakoreňujete, aby sa tá výnimočnosť miesta, mesta upevnila, a napokon stále viac rástla.

Ale ako je to možné dnes? Jedine silou plnenia Božej vôle, životom charizmy, byť prorockým znamením pre tento svet, formáciou a vernosťou. Inakšie to nepôjde. Áno, je veľmi dôležité rozpoznávať, spoznávať Božiu vôľu. Tak ťažko sa ju učíme spoznávať, je to úloha po celý život. Hľadanie Boha dáva nášmu životu význam, cieľ a necítime sa samotní, beznádejní. Naopak, ľudia, ktorí neprijímajú Božiu vôľu v živote, prežívajú vnútorné prázdno, ktoré jednoducho treba niečím vyplniť: bôžikmi, vášňami…, pretože človek naozaj neznáša prázdno.  Áno, v našom  živote intuitívne cítime, aká je Božia vôľa a aj napriek tomu ju neprijímame vždy, pretože nechceme rezignovať z vlastnej vôle, z našich životných cieľov. Ba v našom duchovnom snažení by sme mohli povedať, že je  ťažké odumierať vlastnému egu; lebo je ľahšie nasledovať Ježiša Krista zmŕtvychvstalého, ako Ježiša ukrižovaného.“ Ale viera odtrhnutá od kríža, od utrpenia, sa nezhoduje s náukou Ježiša Krista. Správna cesta je tá, ktorá poukazuje na Krista ukrižovaného. Sám to povedal, že kto chce ísť za ním, nech vezme každý deň svoj kríž a nech ho nasleduje. Každé jedno duchovné spoločenstvo zasvätené Bohu, podľa slov emeritného pápeža Benedikta XVI., je zeleným ostrovom v tomto svete. Je oázou duchovného života“. Ale každé spoločenstvo potrebuje aj čas na dozretie a na splnenie úlohy, ktorú má za svoj cieľ. Zvlášť spoločenstvá už značne zakorenené by mali  byť už takto vyprofilované, ale zároveň aj stále sa obnovujúce. Toto je teda aktuálna výzva: žiť život charizmy, zachytávať proroctvá a v sile tohto prorockého poslania a pozvania rozpoznávať Božiu vôľu!

Niekedy aj spoločenstvá podliehajú pokušeniam, robiť veľké veci pre Boha, ale pritom sa nepýtajú na názor Ježiša Krista. Poľská mystička Alica Lenczewska spomenula:  „Najviac bolestivé chyby sa robia vtedy, keď niekto chce pre Mňa pracovať, ale nepočíta s Mojou vôľou, lebo sa mu zdá, že vie i sám všetko ustáliť a sám povedať čo je dobré, čo je v zhode s Mojou vôľou. To je častá chyba mojich služobníkov. Je to chyba pýchy, ktorá spočíva na pripisovaní si rozoznávania. Ale o rozoznávanie je treba stále prosiť, a to prosiť z pozície človeka, ktorý nič nevie, lebo to tak naozaj je.“ Sv. Terezka jasne povedala: „Boh nepotrebuje naše diela, jedine našu lásku.“ A sv. Matka Tereza, ako vieme povedala: „Boh nepotrebuje naše aktivity, ale našu vernosť.“ A takto to rozpoznávanie charizmy cez vízie, formáciu, ale aj prekonávaním duchovných nebezpečenstiev, to je tá cesta, ktorá je cestou obrody a ktorá vedie k spoznávaniu autentickosti chariziem; a tiež toho, či v tejto charizme nie je nejaké zneužívanie. Lebo je potrebné túžiť po spoznávaní chariziem, ale ešte viac je potrebné túžiť po Darcovi chariziem, po Duchu Svätom! Veľakrát sa stáva, že ľudia s pocitom menejcennosti si pripisujú rôzne druhy chariziem preto, aby docenili seba, aby dosiahli pozornosť, uznanie. Autentická charizma je však potvrdená spoločenstvom a jej predstaveným. Treba podčiarknuť, že charizmy nie sú pre svoj vlastný prospech, ale slúžia k dobru a k budovaniu celej Cirkvi.

Ako sa rozpozná pravosť? Služba čnosťami; viera, pokora, láska, služba, poslušnosť svojim predstaveným, hlavne kňazovi a biskupovi. Celá Cirkev je zo svojej prirodzenosti charizmatická, ak sa práve toto rešpektuje a uskutočňuje.  Ale to je už dar duchovného rozpoznávania medzi charizmou, ktorá je opravdivá a pochádza od darcu chariziem, od Ducha Svätého, alebo či je výplodom nejakého nešťastia a toto jednoducho a jednoznačne nepochádza od Ducha Svätého. Ako odlíšiť jedno od druhého? Dôležitým znakom pravosti charizmy je  zhoda so Sv. Písmom, s učením Cirkvi. Lebo Duch Svätý sa dotýka i našich sŕdc a my môžeme zakúšať, že opravdivé proroctvo vždy pochádza od Boha, buduje spoločenstvo. To druhé, falošné, rozbíja jednotu, spôsobuje zmätok a chaos, nepokoj, smútok, rozdelenie, a napokon rozbitie. Znak pravosti by mal byť veľmi zrejmý v našich očiach, prítomný v našom srdci, z ktorého sa prejavuje aj navonok a potvrdzuje, čo tvorí jednotu. A čo jednotu rozbíja? Falošné proroctvá a to zlé rozpoznávanie; ďalej chýbajúce potvrdenie predstavenými; to sú skutočnosti, ktoré môžu ľudí zraniť a priviesť na zlú cestu. V tejto chvíli si znova zaspomínam na seminárne časy, na kňazov, ktorí  sú už dávno pred Pánom Bohom, ako nám mladým bohoslovcom neraz hovorili: „Oveľa lepšie je niekedy sa mýliť s predstavenými, ako presadzovať čosi vlastné.“ Dnes sa to už nenosí, a už bolo aj  povedané prečo. Pre pýchu!

Vo Svätom Písme čítame, že vo svete sa ukáže veľa falošných prorokov. Vo svete, ale aj v spoločenstvách. Preto je treba veľmi veľa prosiť o pravých prorokov, ktorí sú  vybraní Bohom, ním obdarovaní a ktorí sú aj správnymi, pravdivými nástrojmi v rukách Božích. A  poznať ich po ovocí. Byť  pravdivým prorokom znamená dobre sa započúvať do toho, čo Duch Boží hovorí Cirkvi. Čo Duch Boží hovorí tomu – ktorému spoločenstvu. A „ak je niekto hluchý na moje napomínania a je lenivý, kŕmi iných svojou ľudskou nedokonalosťou.“ Áno, počúvať je treba viac Božiu vôľu ako ľudí. Vtedy, keď sa nám javí, že tí, ktorí majú rozhodovaciu moc, že nekonajú podľa našich predstáv, treba svojich predstavených odovzdávať do Ježišových rúk, do Ježišovho Srdca. A odovzdávať treba s láskou, dôverou a byť trpezlivým a láskavým. Všetci máme byť prorokmi lásky a prosiť Ducha Svätého o tento dar. Najväčší je naozaj ten, kto slúži a ten, kto je ponížený pred Pánom. Tak sa páči Bohu i ľuďom a dáva nám sám vnútorný pokoj, ktorý svet dať nemôže. Život pravdivého proroka nikdy nebol jednoduchý, a ani nebude, pretože dnešný svet je jedno veľké divadlo a  pokušeniu byť „hercom“ v tomto divadle sa nevyhýbajú ani spoločenstvá. Preto znova opakujem, že byť pravdivým, pravým prorokom  nikdy nebude jednoduché, ľahké. Tento prorok bude sám prechádzať  nepochopením, odvrhnutím, i iným utrpením,  tiež aj vedomím  si vlastných  slabostí, čo je celkom prirodzené a pochopiteľné. Ale napriek tomu vždy bude vidieť dobro spoločenstva, a mať pred sebou to, aby Ježiš rástol, podľa  príkladu patróna tohto chrámu sv. Jána Krstiteľa: “Ja sa musím umenšovať, aby on mohol rásť.“ Pravdivý prorok musí žiť často v utiahnutosti púšte, ktorú  môžeme vyjadriť takto: vyhľadávať častú, dennú adoráciu pred eucharistickým Kristom, kde sa bude posilňovať a kde sám bude naberať  prorockého ducha, ktorý nie je  výplodom jeho vnútra, ale je darom Boha.

Milí zasvätení bratia a sestry, všetci potrebujeme zdravú duchovnosť, zdravú náuku a kresťanskú formáciu. Jedine to nás zbaví rôznych ilúzií, pokušení a nesprávnych ciest. Nehľadať seba,  ale Boha. Poctivé rozoznávanie týchto duchovných nebezpečenstiev v spoločenstve, mať jasno v znakoch pravosti. Rozvíjať víziu, charizmu, klásť  dôraz na dôslednú formáciu, odstraňovať zlé vzťahy… a tak by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní pozitív ale aj   viacerých negatív, ktoré môžu narúšať to všetko dobré, ale povedzme ešte viac – všetko to, čo je Božie. Každé spoločenstvo je darom pre ľudí a pre Cirkev, ale musíme byť opatrní a v neustálej bedlivosti, aby sme nezišli zo správnej cesty. Tieto slová sa môžu javiť ako jedna ucelená prednáška, ktorú vy, zasvätení bratia a sestry iste vo svojich princípoch poznáte, ale isto zápasíte s problémami času a jedným z  problémov tohto času je  nedostatok povolaní. Nad týmto sa všetci zamýšľame, niekedy s väčšou nádejou, niekedy je táto nádej pomiešaná s obavami a ustráchanosťou.

Preto si dovolím ponúknuť vám v  závere ešte jeden príklad i na túto tému. Stalo sa to v roku 1984 v Ekvádore v meste Quito. Karmelitánsky kláštor Carmen Alto bol veľmi chudobný a chýbali mu povolania. Všetky sestry boli staré a noviciát sa neotvoril už dlhé roky. Priorka matka Mária Helena sa dopočula o Medžugorí a skrsla v nej opäť nádej. Jedného dňa ich navštívila talianska sestra z rehole dorotínok, sr. Luicela a spomenula, že sa so skupinou pútnikov chystá do Medžugoria. Matka Mária Helena ju hneď poprosila, aby sa tam pomodlila za povolania do ich Karmelu. Dúfala, že sa sr. Luicela bude môcť stretnúť s vizionármi a aj im povedať o tomto úmysle. Dokonca napísala list Panne Márii, v ktorom vyjadrila svoju prosbu. Aj sestra Luicela poznala tento problém, veď aj v jej reholi sv. Doroty mali málo povolaní. A tak rada prijala túto úlohu, predniesť prosby Panne Márii na pútnickom mieste. Žiaľ sr. Luicela sa osobne nestretla so žiadnym z vizionárov, ale mohla byť prítomná pri jednom zjavení. Keď potom vizionári predniesli posolstvo, ktoré bolo dané Pannou Máriou, bola veľmi prekvapená. Skutočne, Panna Mária odpovedala na jej prosby ešte skôr, akoby ich vyslovila. Slová Panny Márie  boli: „Ja sama sa postarám o tie spoločenstvá, ktoré sa každodenne budú spoločne modliť všetky desiatky ruženca na úmysly môjho Nepoškvrneného Srdca a ja pre nich vyberiem povolania.“ Keď sa sr. Luicela vrátila do Ekvádoru do mesta Quito, odovzdala toto posolstvo sestre Márii Helene, ktorá ihneď pochopila, že bolo povedané pre nich. Premýšľala, čo znamená, že sa majú modliť na úmysly Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a pochopila, že to znamenaj modliť sa na Božie úmysly.

Pri najbližšej kapitule priorka navrhla sestrám modliť sa každý deň spoločne celý ruženec. Vďačne prijala želanie Panny Márie a dokonca pozmenila denný program tak, aby mali čas na ruženec. Aj počas práce sa modlili ruženec. To roznietilo obdobie mariánskeho nadšenia. O niekoľko mesiacov neskôr prišlo prvé povolanie, po ktorom nasledovali ďalšie. Prišlo toľko postulantiek, že priorka musela založiť nový karmel Santo Domingo v Paname. Toto sa stalo pred osemnástimi rokmi. Aj v novozaloženom kláštore si zachovali zvyk modliť sa spolu svätý ruženec. Túto skutočnosť porozprávala matka Mária Helena aj sestrám klariskám a určite netreba zdôrazňovať, že aj na nich sa splnilo prisľúbenie Panny Márie, Kráľovnej ruženca! Ak budeme žiť to, o čo nás Panna Mária prosí, uvidíme naplnenie jej prisľúbení!“ Jedno z tých prisľúbení sme si mohli si pripomenúť práve dnes, v prvú sobotu mesiaca, keď sme sa modlili modlitby fatimskej soboty. To prisľúbenie je, že dnes sú zavreté brány pekla a naplno otvorené brány očistca a neba. Ak sme správne pochopili prechádzajúci príklad, nie je dôležité, či my pôjdeme do Medžugoria, alebo kdesi inde, ale či budeme vytvárať spoločenstvo modlitby. A či veríme aj v tie prisľúbenia, ktoré máme z neba skrze Pannu Máriu.

Keď som položil otázku, či aj toto výnimočné miesto, tu v Jasove môže aj do budúcna rátať so svojou výnimočnosťou, jednu z ciest som naznačil a to aj pre iné miesta. Že je to dlhá cesta, cesta na dlhé lakte? Áno, je, ale my sme zodpovední za terajší úsek cesty, lebo tak môžu a budú vyzerať i tie ďalšie úseky cesty. I  od nás závisí budúcnosť Cirkvi na Slovensku a budúcnosť týchto spoločenstiev. Je to veľká výzva k dôvere. Možno podľa príkladu Noema, ktorý staval koráb, lebo sa mala privaliť potopa. Tá potopa už tu je. Ale „koráb“ stále môže byť záchranou, ak ho budeme posilňovať. A môže ochrániť mnohých ľudí pred potopou. Všetkých, ktorí budú chcieť vstúpiť do neho. Vy viete, svojho času mi to otec opát miestnych premonštrátov spomínal, ako je to napríklad v Nemecku s vašimi kláštormi. Ako ich rozširujú, pretože majú toľko povolaní. A vy viete, že tam, kde sa zlaxnelo, tam sa kláštory, i semináre zatvárajú, teda vytrácajú. Ale tam, kde sa viedol seriózny duchovný život, tam to stále láka ešte aj dnes. Vernosť  priťahuje, laxnosť ničí. A nevonia. Ak áno, to len tak na chvíľku, je to ako taká bublina, ale potom to všetko spľasne.

Milí spolubratia, milé sestry, chcem vám poďakovať znova za svedectvo vášho života a povzbudiť vás pokračovať na tejto ceste. Je to cesta, ktorá je cestou výnimočnosti pre charizmu, ktorú žijete a ktorou prispievate do spoločenstva života Cirkvi. Touto cestou kráčajme aj ďalej a Pán ju bude požehnávať na príhovor Panny Márie, ktorú si všetci tak veľmi uctievame. Amen.