5. nedeľa/B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

SPOLOČNÁ MODLITBA – SILNÝ ENERGETICKÝ ZDROJ

V Mníchove, v paláci, ktorý sa nazýva „Krištáľový palác“, je údajne malý obraz, ktorý sa volá „Červený rybár“. V rukách tohto Červeného rybára je rybársky prút, na ktorý loví ľudí a to predovšetkým mužov. Na háčiku prúta je zlato, peniaze, kariéra, šport, pijatika, ženy, atď. Vďaka týmto návnadám, úspech jeho lovu je obrovský. Cez tieto rôzne akože „dobrá“ chytá človeka, aby sa dal na zlú cestu. Takto chytený človek pochopiteľne potom rozvíja svoje rôzne, aj nie dobré, alebo vyslovene zlé úmysly, záujmy, a na iné, na zastavenie sa nemá čas. Dostáva sa do jedného neustále roztočeného kolotoča a dôsledkom toho je, že trpí on sám, trpí rodina, trpí duchovný život.  

Je to tak, ako sme počuli v dnešnom prvom čítaní z knihy Jób, že je to jeden tvrdý boj človeka na zemi. Lenže človek, ktorému v tomto boji chýba doplnenie „paliva“ a potrebnej, pravej energie, začne strácať pod nohami pevnú pôdu, pretože sa mu pochopiteľne pomaly začnú oslabovať, chýbať, a napokon strácať aj všetky spojivá  s ľuďmi, s rodinou, s Bohom, a nastáva u neho vnútorná nevyrovnanosť. Aké je potrebné zastaviť sa, mať čas. Všimnime si, ako je to múdro postavené v Božom zákone:  „Spomeň si človeče, aby si deň sviatočný svätil.“ Mnohí to berú ako nejaké veľké dirigovanie v osobnom živote. Cez televíziu sa nie raz prezentujú ľudia, ktorí sa hrdia tým, že sa nevedia zastaviť, dokonca ani na vianočné sviatky, kedy celá rodina sedí pri štedrej večeri, ale on sa musí namiesto rodiny venovať svojmu počítaču, lebo ešte musí pracovať. Človek sa dostal do istého zajatia. Nechal sa chytiť na háčik s lákavou návnadou. Na každého možno platí niečo iné, ale „Červený rybár“  vie veľmi dobre, akú návnadu na ktorého človeka napasovať, aby ho potom chytil.

Keď sa započúvame do slov dnešného evanjelia, môžeme povedať, že Ježiš bol tiež v neustálom kolotoči. Počuli sme o uzdravení Petrovej svokry. Ježiš teda chodil, učil, konal, uzdravoval, ale týmto opísaným uzdravením to všetko nekončilo, pretože slová evanjelia pokračujú správou, že ešte do neskorého večera prinášali k nemu ďalších a ďalších chorých, aby sa ich dotýkal a aby ich uzdravoval. Teda aj Ježiš bol v neustálom pohybe. Mohli by sme povedať, aj v neustálom kolotoči. Avšak tí, ktorí sa nezastavia pri počúvaní tohto textu, pretože nemajú čas; nepostrehnú, že krátky úryvok dnešného evanjelia má aj svoju druhú časť. Tento krátky úsek evanjelia nehovorí len o Ježišovej činnosti. Hovorí veľmi dôrazne, že hoci Ježiš do neskorej noci konal zázraky, skutky uzdravenia, predsa skoro ráno vstal, utiahol sa na osamelé miesto a tam sa modlil. Áno, modlil sa. Ak poznáme evanjelium, tak vieme, že Ježiš sa pred, i po každej činnosti vždy modlil. Opakujem: pred každou činnosťou i po nej. Vždy sa utiahol na osamelé miesto. Modlil sa. A ak ho poznáme ako Božieho Syna, tak sa možno aj oprávnene pýtame: Ježiš sa potreboval modliť? Veď koľkí ľudia povedia, že sa nepotrebujú modliť. A vari Boží Syn potreboval, potrebuje  sa modliť? Odpoveď je jednoduchá. Hoci je Boží Syn, potreboval sa rozprávať so svojim Otcom. Modlitba  je rozhovor  s Otcom. Modlitba, to nie je recitovanie básničiek. Modlitba to je rozhovor! Rozhovor s Otcom. A aké veľmi dôležité je vedieť sa rozprávať  a nezanedbávať rozhovor. Ako to vidno na rodinách, kde sa členovia rodiny prestali rozprávať; nedokážu sa zísť ani pri  nedeľnom sviatočnom stole. Nemajú čas. Ale tam, kde nie je čas na spoločné stolovanie, na spoločné, vzájomné  porozprávanie sa; vieme, že v takej rodine je to začiatok konca rodiny. A kde sa vytráca modlitba, kde nie je na ňu čas, tam sa vytráca viera, tam sa vzťahy s Bohom oslabujú. Opakujem: tam, kde  sa prestáva človek, rodina rozprávať s Bohom, tam sa vytráca aj viera.

V tomto roku prípravy na celoslovenské stretnutie mládeže v Prešove, „P 18“, ktoré bude koncom júla a bude predchádzať celosvetové stretnutie mládeže v Paname; v rámci rozjímania nad Máriinou cestou, sa zamýšľame nad mariánskou modlitbou. V jednom z týchto zamyslení som mladým ľuďom na celom Slovensku odporúčal takúto činnosť, či aktivitu: dobre sa pozrieť na mapu sveta, alebo na mapu Slovenska. Ale aj na mapy rodín. Prečo? Nuž preto, lebo táto mapa sveta, Slovenska, aj rodín ukazuje, že tam, kde sa ešte zachovala modlitba a predovšetkým mariánska modlitba, tam je ešte aj viera. Ale tam, kde sa už z určitých častí sveta, z viacerých kútov  Slovenska i z rodín vytratila modlitba, ktorá bola bežnou súčasťou života rodín; napríklad modlitba svätého ruženca, alebo litánií; v týchto rodinách sa pomaly vytrácala  viera a na tejto pomyselnej, alebo reálnej mape sveta, Slovenska či rodín, sa ukazujú prázdne miesta. Miesta, odkiaľ sa viera vytratila.

Včera sme mali nádherný deň zasväteného života, v Jasovskom kláštore. V budove a chráme, ktoré  sú svojou  monumentálnosťou výrazne viditeľné a badateľné pre celé okolie. Ale my sme sa tam išli modliť. Modliť sa so všetkými zasvätenými našej diecézy. Sestrami, kňazmi, vôbec so všetkými zasvätenými. A keďže poznáme situáciu duchovných povolaní aj v diecéze, aj v rehoľných spoločenstvách, spomenul som včera v homílii príklad rehoľných sestier, ktoré tiež zápasili s týmto problémom a dostali odporúčanie od Panny Márie: Modlievajte sa spoločne v rehoľných spoločenstvách svätý ruženec. Začali, a skúsenosť tejto modlitby sa onedlho, po niekoľkých rokoch ukázala a to tak, že sa v takto modliacich sa spoločenstvách nielen naplnili kláštory, ale bolo treba zabezpečiť i ďalšie priestory, aby mohli ďalšie kandidátky a kandidáti pre duchovné povolanie mať strechu nad hlavou. Keď som sa večer pripravoval na dnešnú homíliu, prišlo mi na um aj čosi ďalšie. Už som to tu pravdepodobne aj spomínal. Po roku 1990, po zmenách, ktoré nastali  u nás, bol som viackrát na západe a tam sa ma pýtali, ako je to možné, že tu, u nás sú ešte početné duchovné povolania? Mojou jednoznačnou odpoveďou bolo vždy: Sú, lebo u nás sú ešte modliaci sa ľudia, u nás sú ešte modliaci sa chorí, ktorí deň i noc nevypúšťajú z rúk ruženec a  modlia sa. A teraz k tomu ešte dodávam: Lebo boli u nás rodiny, ktoré sa spoločne modlili. A deti okolo svojich rodičov a starých rodičov nasávali cez túto modlitbu aj ducha povolania, aj ducha pevného zakorenenia v živote. Dostávali pevnú vieru. My sa môžeme dnes pýtať, či ešte aj dnes v rodinách deti vidia modliacich sa rodičov, starých rodičov, aby mohli tiež nasávať tohto ducha viery a modlitby, ktorý vyprosuje aj nové povolania, ale ktorý tiež pevne zakoreňuje človeka v živote.

Prišli mi na um aj ďalšie slová pána kardinála Tomka, ktorým sme po tých deväťdesiatych rokoch, keď sme mali možnosť sa s ním častejšie stretávať, veľmi nerozumeli.  Okrem iného nám hovoril o dvoch skutočnostiach, ktoré sú už aj tu, u nás. Jednak, že aj v talianskych rodinách sa spoločná modlitba značne vytratila, ale potom, tie talianske rodiny, tak ako je to už dnes aj tu, majú  najviac jedno, dve deti.  A rodičia veľakrát robia všeličo možné pre to, len aby sa ich dieťaťa nedotkol Boží Duch a aby nešli do kláštora, alebo do seminára. Lebo ak by šli, rodičia považujú takéhoto syna a dcéru za stratených.    Opakujem, keď by jediného syna alebo dcéru mali dať na duchovné povolanie, považujú svoje dieťa za stratené. Pán kardinál tiež dodal, že rodičia sa veľakrát usilujú aj o to, aby ich deti nechýbali na nijakej diskotéke a na iných akciách, kde sa ich čo najskôr dotkne Zlý duch tohto sveta, aby boli už takto poznačené  a nevydali sa na duchovnú cestu. Jednoducho, aby ich ten „Červený rybár“ čím skôr chytil na nejaký svoj háčik. Ale práve cez silu modlitby, spoločnej modlitby sa vždy veľa vyprosilo. Na tieto modliace sa deti sa aj veľakrát veľa nalepilo. Ak prax spoločnej modlitby je ešte vidieť v našich rodinách, vďaka Bohu. Ak nie, aká bude viera detí z takýchto rodín? A čo oni potom odovzdajú ďalej!? Aj v súvislosti so včerajším dňom zasväteného života sa pýtame, ako to bude s povolaniami aj tu u nás? Iste sú aj výnimky. Výnimka sa nazýva výnimkou preto, že je zriedkavá, že je ojedinelá. Ale predtým , povedal by som, to bolo takmer bežné.

Bez tohto duchovného dotyku nebude pochopená ani prvá časť dnešného evanjelia. Prečo Ježiš neuzdravuje i dnes každého? Prečo sa aj dnes Ježiš svojou mocou nedotýka každého, kto ide lekárovi, do nemocnice, aby ho  jednoducho uzdravil? Aj na to je jednoduchá odpoveď: Ježiš neprišiel robiť konkurenčnú medicínu a aj svojimi zázrakmi; nielen učením, ale  aj zázrakmi uzdravovania dokazoval pravdivosť svojho učenia. Učenia o večnosti. Aby sme mali život nielen na pár rokov tohto pozemského života, ale aby sme mali život naveky. Áno, sú i ťažšie situácie v živote, to je  pochopiteľné; náročné chvíle, keď prídu náročné životné skúšky, prídu choroby, problémy v rodinách, atď. Čo vtedy? No znova, máme príklad Ježiša v sile modlitby. Jej účinok však pochopíme len vtedy, keď modlitbu porozumieme v nadprirodzenom rozmere. Ako rozhovor s Otcom.

Milí bratia a sestry, aj dnes sme sa zastavili. Všetci čo sme tu; nepoviem našli sme si čas, ale poviem rezervovali sme si čas. Alebo, že  vieme, že tento čas má byť vyhradený Bohu, tak si to strážime. Áno, zastavili sme sa, aby sme práve duchovnou silou modlitby aj my dobili svoju životnú energiu, svoju životnú batériu. A tí, ktorí už máme tento nedeľný čas, alebo aj iný čas  vo svojom programe pevne určený pre sv. omšu, modlitbu, Sväté Písmo, atď;  my vieme, že tento čas si chceme strážiť, lebo tu sa dobíja naša životná energia.

A v tom pokračujme. Možno aj podľa úsmevného príbehu, ktorý vám chcem povedať. Mama ráno uteká so svojou dcérou do školy; dcéra ide pred ňou rýchlym krokom, priam uteká, mama za ňou skoro nestíha. Odrazu dcéra zastane, mama skoro ani neubrzdí, takmer sa cez ňu prevalí. Pozerá na ňu spýtavým  pohľadom a dcéra naň odpovedá: „Mama došiel mi čoko – pohon.“ „Čo ti došlo?“ „No, už nemám v sebe silu čokolády, ktorá by ma poháňala. Nemáš čokoládu?“ A mama odpovedá znova len očami, no dcéra aj porozumie: „Nemáš čoko – pohon však? Nemáš. A už sme ďaleko od domu, už nepôjdeš po čoko…?.“ „Nie.“ V tom toto vynaliezavé dievča prišlo na čosi inšie. Rozosmialo sa na plné ústa, a chytilo to aj mamu. Hovorí: „Tak vieš čo? Dnes pôjdem na smiech – pohon.“ A rozosmiata utekala ďalej. Mama sa zastavila, zamyslela: „No, aké sú tie deti vynaliezavé!?“ Aké sú len múdre.  Konštatujeme to, dá sa povedať na každom kroku. Ale ten pohon! Každý ho potrebuje. My sme sa zastavili, aby sme dočerpali do svojej nádrže ten opravdivý pohon Boží. Silu duchovna, silu modlitby, lebo aj na nás hádže svoju udicu s háčikom a návnadou „Červený rybár.“ Aj náš čas naháňa a nás poháňa. A od toho, či sa necháme chytiť na nejaký ten háčik; alebo ako dopĺňame a čím dopĺňame svoju nádrž, aby sme mali životnú energiu, bude záležať a tak bude vyzerať i náš život i naša večnosť. Amen.