O2H Uveriť

Šiesta katechéza O2H Uveriť  : Tu

Jánovo Evanjelium (Jn 6, 16 – 21)

„Keď sa zvečerilo, zišli jeho učeníci k moru, nastúpili na loď a plavili sa na druhú stranu mora do Kafarnauma. Už sa zotmelo, a Ježiš k nim ešte neprišiel. Dul silný vietor a more bolo rozbúrené. Veslovali tak dvadsaťpäť až tridsať stadií, keď videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi, a zľakli sa. Ale on im povedal: „To som ja, nebojte sa!“ Chceli ho vziať na loď, ale loď bola už pri brehu, ku ktorému sa plavili.“

Odvaha je protirečenie. Znamená totiž túžbu po plnosti života, ktorý sa odhodlá až k smrti…“ G. K. Chesterton

Drahá dievčina, drahý mládenec, +!

 skôr ako sem čokoľvek napíšem, chcem napísať toto: tento text je umiestnený pod krížikom s výkričníkom, čo znamená, že všetko, čo píšem, chcem písať v mene Božom. Tak ma to naučila mama v nedávnych časoch, keď sa ešte listy písali perom na papier. Je skoro ráno, začína svitať. Som na dovolenke u rodičov a privstal som si, aby som osamote a v tichu mohol napísať tento text. Píšem ho v šere svojej bývalej detskej izby, kde som vyrastal. Tu, pri pohľade na veľký starý orech, som zvykol dumať nad tým, aké by to bolo nájsť odvahu a odpovedať na tajomné volanie, ktoré vtedy vo mne začínalo stále nástojčivejšie rezonovať. Ten hlas znel: „Neboj sa ísť do rehole, neboj sa ísť k františkánom, neboj sa zasvätiť sa na celý život. Poď!“ Nechcem, aby to pre tvoje uši vyznelo len ako „písačky“ alebo „navrávačky“.Pripadal som si totiž vtedy ako hlavný protagonista dnešného zamyslenia – apoštol Peter – keď mal chodiť po vode. Rovnako ako on som vtedy túžil vykročiť a zároveň som strašne pochyboval…

Najväčším zlyhaním nie je topiť sa vo vlnách. Najväčším zlyhaním je nevystúpiť z lode.“ Tak uzatvára svoju úvahu J.Ortberg.

Tu mi dovoľ ešte malú odbočku smerom k samotnej vode. Všimni si, že Ježiš urobil pomocou vody viaceré uzdravenia, akoby chcel naznačiť, že ona je symbolom nového života. A náš zakladateľ svätý František v hymne na stvorenstvo o vode dodáva, že je pokorná, drahocenná a čistá. Áno – pokorná, lebo jej prirodzenou vlastnosťou je, že si hľadá vždy najnižšie položené miesto.

Akiste chceš teraz so mnou polemizovať a pripomenúť mi viaceré ničivé záplavy, ktoré si videl v telke, alebo na internete v rôznych častiach sveta. Odpovedám Ti áno, áno, máš pravdu pravdúcu! Totiž vždy, keď voda opustí svoj status pokory a čistoty, ktorý ju definuje, tak vidíme, ako si hneď začne bezočivo hľadať svoj najvyšší bod a stáva sa  pyšnou, pustošiacou, a strašne zakalenou! …( autor listu brat františkán Filip Čierny)

Máriina cesta – Magnifikat – chválospev milosrdenstva

Úprimná pochvala a oslava môžu skončiť aj v „slepej uličke“. Zvelebovaní diktátori, umelci, či športovci po smrti často upadnú do nemilosti, či zabudnutia a všetky chvály skončia. Napriek tomu, že sa cítili i správali ako bohovia… Máriin chválospev na Božiu dobrotu neprestal byť nádhernou oslavou Boha ani po dvoch tisícročiach.

Máriina cesta_6_1

Návšteva Márie u Alžbety – keď v minulosti žena s radosťou zistila, že počala vo svojom lone nový život, za normálnych okolností sa zdržiavala doma, aby sa pripravila na svoju materskú úlohu. Vidíme to tak aj u Alžbety: „Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala, ale skrývala sa päť mesiacov.“ (Lk 1,24) No Panna Mária sa správa inak: vydáva sa na únavnú a nebezpečnú púť do mesta Ain-Karem asi 7 km na východ od Jeruzalema, vzdialeného približne 150 km od Nazareta. Takáto cesta mohla trvať 4 až 5 dní, a keďže Mária bola ešte len mladým dievčaťom, je viac než isté, že necestovala sama. Pravdepodobne sa pridružila ku karaváne smerujúcej do svätého mesta, v sprievode niekoho z príbuzenstva. Panna Mária sa „náhli“, lebo ju pohýna túžba priniesť milosť vykúpenia do Alžbetinho a Zachariášovho domu. Vidíme ju tu ako prostrednicu milostí, ktoré si nechce uchovať len pre seba, ale ich odovzdáva ďalej. Mária je prvá kresťanská misionárka prinášajúca radostnú zvesť – evanjelium.

Máriina cesta_6_7

Napoleon Bonaparte sa narodil v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta roku 1769. Narodil sa teda presne v ten istý deň, kedy si Cirkev už stáročia pripomínala Nanebovzatie Panny Márie. Napoleon mohol byť šťastný, ale jemu to veľmi vadilo. Všetka pozornosť sa upriamovala na Máriu a Napoleon chcel, aby sa všetci v tento deň zaoberali len jeho osobou. A tak začal na Máriu žiarliť. Navyše – 15. augusta sa na slávnosť čítalo evanjelium Máriinho Magnifikatu, kde ona hovorí: „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených…“ To už bolo priveľa! Napoleon nezniesol, aby sa na jeho narodeniny niekto odvážil povedať, že tróny mocných tohoto sveta budú zničené a skôr či neskôr padnú! Keď sa v júni 1806 stal cisárom, zrušil sviatok Nanebovzatia Panny Márie na územiach, ktoré boli podriadené jeho moci. Ale uplynulo len niekoľko rokov a po porážke pri Waterloo sa Magnifikat opäť čítal z francúzskych kazateľníc, pretože Boh nie je rivalom človeka, ale jeho jediným skutočným priateľom….

 

Máriina cesta_6_9 Keď sa aj vy, drahí mladí priatelia, vzájomne navštevujete, majte odvahu svedčiť jeden pred druhým o Božom milosrdenstve a chváliť Boha za veľké veci, ktoré pre vás urobil. Buďte ako Mária misionármi evanjelia radosti, ponáhľajte sa pomáhať vaším blížnym a priniesť im tak lásku Ducha Svätého. On zhliadne na vašu úprimnú a pokornú službu a aj vo vás naplní svoj veľkolepý plán lásky! Chváľte a zvelebujte Boha, že aj skrze „Máriinu cestu“, cez Máriu, sa mu môžete stále viac približovať a neustále sa radovať z dobier, ktoré nám dáva.