PREČISŤME SVOJ DUCHOVNÝ ZRAK – Homília Mons. Stanislava Stolárika na Veľkonočný pondelok v Biskupskej kaplnke v Rožňave

Príhoda, ktorá možno vyvolá aj úsmev, hovorí o dvoch drevorubačoch, ktorí sa vybrali do lesa rúbať stromy. Jeden rúbal bez prestávky a  druhý sa počas práce aj zastavil, aby si odpočinul.  Keď končil deň, zrazu ten, ktorý rúbal celý deň, so závisťou, ale i bolesťou hovorí tomu druhému: „Tak ja som rúbal celý deň, drel som, ani som sa nezastavil a ty máš narúbaného oveľa viac, ako ja,  hoci si aj oddychoval!“ Oslovený drevorubač mu odpovedal: „Ale ty si si nevšimol, že keď som oddychoval, popri tom, som si aj nabrúsil sekeru.“  

My sa teraz, počas Veľkej noci zastavujeme v zhone, na ktorý sa často odvolávame, sťažujeme, že rúbeme naokolo, naľavo, napravo, bez prestávky… Je pravdou, že mnohí si vedia nájsť čas na zastavenie aj inokedy, ale tento veľkonočný čas nás zastavuje na „nabrúsenie“ nášho duchovného zraku na všetky tajomstvá života našej viery, ktoré sa nás zvlášť pri slávení našich najväčších sviatkov veľmi, ale veľmi bezprostredne dotýkajú.

Rád spomeniem skúsenosť Svätého Otca Františka, ktorú odporúčal aj nám. Hovoril o zvyku, tradícii, ktorú praktizovali u nich doma –  jeho  mama, stará mama.  Na Veľkonočné ráno mamy, babky umývali deťom oči. U nás sa polievame, ony umývali deťom oči. Prečo? Preto, aby uvideli Zmŕtvychvstalého Pána. My vieme, že aj čas pred Veľkou nocou je časom  „umývania“ nášho duchovného zraku cez sv. spoveď, cez sv. prijímanie, cez prehĺbenie duchovného života. Potrebujeme, ak použijeme príklad z úvodu, „sekeru“ nášho duchovného zraku nabrúsiť, alebo použijúc skúsenosť pápeža Františka,  náš duchovný zrak pravidelne prečisťovať, aby sme stále duchovne rástli a podali aj väčší výkon duchovného života.

Prvým príkladom pre nás sú ženy z prvej časti dnešného evanjelia, ktoré už hneď ráno boli pri hrobe, potom z neho vybehli, hoci so strachom, ale aj s veľkou radosťou, a  utekali oznámiť učeníkom, že Pán vstal zmŕtvych. Zavčas ráno! Stará tradícia duchovného života hovorí, ako je dobre zavčas ráno vstať z „hrobu svojej postele“ a venovať, svoje prvé myšlienky Pánovi. Kto to skúsil, pocítil, že odrazu sa rozhostí v jeho duši radosť. Aj ďalší krok, ktorý je v evanjeliu opísaný, hovorí o stretnutí s Ježišom. Ony sa chceli stretnúť s Ježišom hneď od prvej chvíle rána. Ježiš ich túžbu naplní a zrazu sa udeje čosi veľmi zvláštne. Aj keď sú ženy, nie ony začnú rozprávať, ale Ježiš ich oslovuje. Teraz si predstavme; isto každému z nás sa to stane; že niekomu voláme, teraz už samozrejme mobilom; to, čo chceme povedať, je to možno dôležité, súrne a ten druhý nám nedvíha. Už z akéhokoľvek dôvodu; ale nedvíha. Predstavme si Ježiša, ktorý chce s nami už od rána rozprávať, a my nedvíhame. Niet času, nemáme záujem, možno nejaký iný dôvod, či výhovorka, ktoré nám prekážajú v tom, aby sme zdvihli svoj „duchovný mobil“ v sebe samých a aby sme rozprúdili dialóg, ktorý Ježiš začína a ďalej chce s nami viesť. Na začiatku každého jedného dňa, keď už máme pred  sebou „x“ povinností, možno aj veľmi vážnych, možno aj naháňajúcich nám strach,  do tohto všetkého nám Ježiš chce povedať a aj povie: „Nebojte sa, ja budem s vami, ja vám pomôžem.“

Keď takto rozmieňame duchovné posolstvo Veľkej noci, opísané v evanjeliu sv. Matúša, ako dobre musíme mať prečistený náš duchovný zrak, sluch, srdce, aby sme ho prijímali a rozumeli mu. Pretože stále  zápasíme s tým, čo je opísané v druhej časti dnešného evanjelia. Vojaci si jednoducho nesplnili svoju úlohu, neustrážili hrob. Samozrejme, najjednoduchšie je povedať, že apoštoli prišli a jeho telo ukradli. Zaujímavé, všetci apoštoli, ktorí boli poskrývaní, ustráchaní, títo jednoduchí ľudia, odrazu naberú odvahu proti vycvičeným rímskym vojakom a  idú ukradnúť Pánovo telo?! Prečo sa taký nezmysel môže šíriť? Bolo to povedané. Preto, lebo dostali peniaze. A za peniaze sa dá kúpiť aj najväčšie klamstvo. My vieme veľmi dobre, že peniaze a klamstvo idú stále ruka v ruke. Stačia bežné reklamy v televízii, v novinách, ktoré nás presviedčajú, bez čoho všetkého nedokážeme žiť, hoci sme doteraz bez toho celkom spokojne žili. Vieme veľmi dobre, že za predchádzajúceho času totality to bol jeden z nástrojov, ktorým bolo možné lámať ľudí.  Peniaze, zamestnanie, postavenie. Ja sa v tejto chvíli nestaviam do pozície sudcu. Konštatujem, že je to jeden z nástrojov, ktorý lámal ľudí. „Nie,  nebudeme sa držať pravdy, lebo môžu prísť dôsledky.“

V čase, keď je sloboda tak veľmi „ospevovaná“, a západný svet už tým prešiel; nebol pod diktatúrou komunizmu, ale bol pod diktatúrou „slobody“, odrazu človek prišiel na to, že je pohodlnejšie nedržať sa týchto právd. Jednoducho ich nechať bokom. Je to pohodlnejšie a ak kedysi Nietzsche v radosti vykríkol: „Boh je mŕtvy“, na čo Dostojevskij odpovedal: „Ak je Boh mŕtvy, potom je všetko dovolené“; postmoderný človek už išiel ďalej a povedal: „Boh nie je mŕtvy; my v Boha veríme, ale On nám nebude diktovať. Jeho zákony, prikázania… Kto nám potvrdí, že sú od neho?“ Tento deistický   postoj  je známy. To nie je nič nové, povedal by som, že  je to ešte posilnené v duši dnešného človeka. Boh je, ale ja mám svoj zákon!  Už tu nemusia zohrávať úlohu ani peniaze, ani strach; ale pohodlnosť, ľahostajnosť, pýcha, alebo niečo podobné. Ale Ježiš povedal ženám, aj apoštolom: „Iďte, hlásajte, predíďte ma do Galilei, tam sa stretneme.“ Pápež František počas týchto dní jasne povedal: „Ženy urobili čo bolo treba, apoštoli urobili čo bolo treba a teraz je na nás, aby sme tiež urobili, čo je treba.“ A povedal to všetkým. Týka sa to mňa, týka sa to vás, týka sa to každého jedného. Máme poslanie odovzdávať silu viery v zmŕtvychvstalého Krista svojej rodine, svojmu okoliu, všade tam, kde žijeme.

Možno sme ako tí drevorubači, a rúbeme zamestnaní časom, povinnosťami, starosťami od rána do večera a napokon zistíme, že úspech a výsledok námahy nie je taký, aký sme očakávali.  Alebo sa dokážeme  aj zastaviť a „sekery“ nášho duchovného cítenia naostríme a otvoríme sa viac všetkému, čo nám Boh ponúka? Kiež práve znova ohlásenie tohto posolstva, aj cesta, ktorou máme kráčať; s pomocou Božou, Matky Božej, i sv. Jozefa, nám pomáhajú v našom napredovaní duchovného života. Amen.