4. veľkonočná nedeľa /B – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas duchovnej obnovy s pátrom Manjackalom v Brezne 22. 4. 2018

 

DOBRÝ PASTIER PODĽA JEŽIŠOVHO PRÍKLADU

Dnes je nedeľa Dobrého pastiera, s ktorou sú vždy spojené modlitby za kňazské povolania. Veľakrát sa zdôrazňuje prosba, aby bolo čím viac kňazov. Tak sa môže dostať do úzadia potrebná prosba za nás, ktorí sme už vysvätení, aby sme žili čo najzodpovednejšie svoje kňazstvo. Chcem túto potrebu zdôrazniť a preto vás aj v dnešný deň prosím, modlievajte sa rovnako práve aj na tento úmysel, aby sme boli verní svojmu povolaniu.

Dobrý pastier! Teraz nás tu máte niekoľkých pred svojimi očami. Kňazov ste mali pred očami aj v priebehu týchto dní duchovnej obnovy; máte predstavu aj o ďalších kňazoch; a tak sa vás spýtam: Ktorý z nás, na ktorého sa tu teraz pozeráte, je podľa vás dobrý pastier? Budeme spoločne uvažovať i pýtať sa ďalej. Pýtam sa nás, tu prítomných kňazov, čo povieme o sebe samých ako o pastieroch my, alebo čo povieme o tých kňazoch, čo žijú v našej tesnej blízkosti a  dobre ich poznáme, alebo aj o  tých, ktorí sú viac vzdialení a žijú kdesi inde? Ale čo povie o  všetkých nás kňazoch Boh? Teda podľa akých kritérií hodnotíme, kto je dobrý pastier? Sú to kritériá osobné, alebo Božie? Čo je vlastne pravdou pri tomto hodnotení?

Za kňazom prišiel otec, a hneď mu s uboleným srdcom kladie otázku: „Čo sa to dnes deje? Snažili sme sa vychovávať svoje deti a vychovať ich poriadne. Pokiaľ sme im dávali peniaze, prispievali na školy a na všetky ich potreby,  tak si dali aj poradiť, ale teraz, keď už stoja na vlastných nohách a majú vlastné zamestnania a  dobre sa im darí, majú dobrú prácu a príjem; už nás, rodičov nepotrebujú a nepotrebujú ani naše rady. Najmladšia, ktorá je profesorka, odrazu mi zahlásila, že po mesiaci známosti sa ide vydávať. Keď som jej začal rozhovárať jej úmysel, argumentujúc, že mesiac je krátka doba na to, aby sa uzavrel trvalý manželský zväzok, začala oponovať rôznymi argumentami, až napokon všetko zavŕšila   vyjadrením: „Otec, ty sa do toho nemiešaj, predsa ja sa idem vydávať a nie ty, to je môj život, vy starší už ničomu nerozumiete…“ Koľkokrát ste mohli počuť niečo podobné. Samozrejme, sotva prešiel možno mesiac, tento okúzľujúci princ sa odrazu zmenil na manžela tyrana a dcéra si podala žiadosť  o rozvod. Rozviedli ich. Ale ako ona v tejto chvíli hodnotila situáciu? Kto je  na vine? Všetci naokolo, len ona nie. A v prvom rade je na vine Cirkev, ktorá nepovoľuje rozvod! Prečo Cirkev dala takéto nezmyselné nariadenie? Áno, obviňuje všetkých naľavo, napravo. Darmo, aj v takýchto  situáciách vystupujeme ako pastieri, keď jasne hovoríme, a to nie na základe vlastnej fantázie, ale na základe Božieho zjavenia; čo je potrebné a správne, aby naše kroky smerovali k zodpovednosti za naše skutky. Samozrejme, že v takom prípade pre tú mladú pani už pastier nebude dobrým pastierom. Lebo ňou nastavené kritérium on nenapĺňa. Pastier jej odrazu nevychádza  v ústrety, ale pozor; ten pastier ju aj predtým napomínal, aby sa „nepopálila“. Vtedy ho nepotrebovala  a teraz naňho nadáva.

Milí bratia a sestry, sám veľmi dobre  viem, koľké mne blízke osoby, keď začali žiť v hriechu oni sami, alebo ich deti, prestali ma poznať, prestali ma kontaktovať. Niekedy to vidím aj v našich kňazských kruhoch, keď sa kňaz trápi s nejakým problémom, začne obchádzať biskupa, začne sa mu vzďaľovať. Samozrejme, každý, ktorý sa vzďaľuje, si obháji svoje, a ten, ktorý je jeho pastierom, už pre neho prestáva byť dobrým pastierom, už je tým, ktorý je obchádzaný. Nepripomína vám to niečo? Dovolím si povedať, aj keď som tu nebol; že páter James po celý čas duchovnej obnovy jasne pomenovával veci a jasne hovoril čo je hriech a čo nie je hriech a ako sa človek môže postaviť ku svojmu hriechu. Spomeňte si na príbeh z raja. Adam a Eva. Čo urobili po hriechu? Skrývali sa. Utekali. Nemali v sebe silu robiť pokánie. A všimnite si; ako som povedal aj z osobnej skúsenosti; že nejeden človek, ktorý upadne do hriechu, začne sa skrývať. Už nepotrebuje Cirkev. Nepotrebuje pastiera. Nechce nič. Namiesto toho, aby kajúcne vyznal: „moja vina“ ako ste to mnohí vykonávali aj počas týchto dní, ale iste aj inokedy, a pokľakli ste k svätej spovedi, vyznajúc svoj hriech s odhodlaním začať nanovo. Aký je Pán Boh veľkorysý, keď nám skrze vysvätených služobníkov znova a znova odpúšťa. Keď nám po úprimnom vyznaní a ľútosti povedia: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov“, a znova sa môžem začleniť naplno do spoločenstva Cirkvi, nemusím sa skrývať, nemusím kamsi utekať.

Teda kto je dobrý pastier, alebo aký je dobrý pastier? Ten, ktorý má prikyvovať na  všetky hriechy? Zatvárať oči? Alebo hájiť Božie zákony? Ktorý je to ten dobrý pastier? Dobrý pastier je ten, ktorý aj v náročných situáciách pomáha, vie povedať Božiu pravdu podľa vzoru Ježiša, ktorý hovoril pravdu o hriechu a nasleduje ho aj v tom, že nechce dolomiť nalomenú trstinu, ale modlí sa za týchto hriešnikov, trpí za nich. Ale ten, za ktorého trpí, modlí sa, musí chcieť prijať tieto ponuky na obrátenie. Musí tu byť veľká iniciatíva zo strany dobrého pastiera, lebo tu ide o boj za spásu duší. Dobrý pastier neostáva sedieť kdesi v uzavretosti, bez fantázie, bez iniciatívy, bez ochoty robiť kroky, potrebné k náprave iných. Uvedomuje si, že je potrebná jeho iniciatíva,  ale že je to Boh, ktorý premieňa človeka, nie kňaz. Opakujem: Je to Boh, ktorý premieňa človeka, ale kňaz je nástrojom v rukách Božích.

Ale ideme ďalej. Už sa nepýtam len na to, aký je asi profil dobrého pastiera podľa určitých kritérií, ale či my ešte vôbec potrebujeme v našom dvadsiatom prvom storočí kňazov?! Okrem slov Pána Ježiša „žatva je veľká, robotníkov málo“, počuli ste ešte niekde inde, inokedy túto výzvu, toto naliehavé konštatovanie: je málo kňazov?! Počuli ste to ešte niekde inde? Teraz, keď sa na Slovensku znova rozmáha automobilový priemysel, popri fenoméne  nezamestnanosti sa odrazu hovorí o tom, že niet do týchto  automobilových fabrík robotníkov a či nebude treba privážať ľudí zo zahraničia. Ale počuli ste odniekiaľ; znova opakujem; aj to, že je nedostatok kňazov? O tom sa nehovorí. Ba hovorí sa  skôr naopak: kňazov nám netreba. Stojíme pred otázkami, aký je dobrý pastier a či ho vôbec potrebujeme. Možno ste si niektorí zobrali  obrázok s modlitbou za kňazov; keď nie, tak si ho vyzdvihnite, obrázkov je dosť, tu v hale. Táto modlitba k dobrému pastierovi za kňazov začína prosbou, aby sme lepšie  porozumeli, že ich potrebujeme, a akú dôležitú úlohu vykonávajú v dnešnom svete. Milí bratia kňazi, zasvätené, zasvätení my môžeme hovoriť o tom, že sa treba modliť za kňazov. Vedia o tom aj ľudia, ku ktorým sme poslaní, že sa treba modliť za kňazov? Všetci pokrstení, pobirmovaní viete o tom vy, vedia o tom  vaši synovia a dcéry? Takže prvá prosba v tejto modlitbe k dobrému pastierovi je, aby sme najskôr my lepšie porozumeli, ako veľmi ich potrebujeme a akú dôležitú úlohu vykonávajú v dnešnom svete. O toto musíme prosiť pre seba. A nebojím sa povedať, že v rámci permanentného obnovovania vlastnej kňazskej identity aj kňaz musí prosiť o to, aby mal živú vieru a presvedčenie o potrebe vlastného kňazského povolania, lebo môže byť všeličím frustrovaný, a môže mať už aj „zajačie“ úmysly,  alebo ignorantské postoje. Aj sám kňaz sa potrebuje, ba musí sa modliť,  aby porozumel  nanovo, alebo aby si prehĺbil vedomie a presvedčenie, že je potrebný pre tento svet, a vykonáva veľmi dôležitú úlohu.

Včera som mal nádherné stretnutie vo Svite, kde sa konalo celoslovenské stretnutie hnutia „Modlitby matiek“. Na svätú omšu, ktorú som tam slávil, prišlo vyše tisícdvesto mám z celého Slovenska. A práve aj týmto mamám z modlitieb matiek som položil túto otázku: Či sú si vedomé potrebnosti kňazov? Ale hneď som položil aj kontrolnú otázku, ktorú kladiem teraz aj vám, keď ste už pozitívne  reagovali na to, že potrebujeme kňazov. Teraz aj vám dávam spomenutú kontrolnú otázku: Vychovávate doma kňazov? Modlíte sa za svojich synov, aby  boli kňazmi? Hovoríte im o tom, aby sa stali kňazmi? Mojím veľkým potešením pri vstupe do tohto priestoru bolo, že som videl rodinky s deťmi. Vás, milé rodiny znova srdečne pozdravujem a ďakujem, že ste sem prišli, že svoje deti takto nádherne vediete. Rád by som vás povzbudil: hovorte doma o duchovnom povolaní. V dnešný deň, v nedeľu Dobrého pastiera, zaznievajú prosby, aby mamy chceli vychovať zo svojich synov kňazov. Je to pravda? Naozaj to tak chceme? Ja, aj ako biskup si všímam, a možno, keďže sme tu na  zimnom štadióne, spomenú si na to aj mnohí z vás, koľké mamky privážajú svojich synkov na tréningy na hokej, niektorí na futbal; iní chcú mať zo svojich synov umelcov, právnikov, lekárov. Dobre, to všetko je treba; ale koľko mám je ešte takých, ktoré povzbudzujú svojich  synov k miništrovaniu, a  aj ich vedú k tomu, aby  miništrovali a  aj doma sa rozprávajú s nimi o tom, či sa raz nechcú stať kňazmi? Dobre si všimnite, v akom  prostredí žijeme, a dobre si všimnite, čím všeličím sú premývané už detské hlavičky. A prečo? Lebo tí, ktorí to robia, vedia, že keď sa do  detskej hlavičky niečo zasadí, to tam bude rásť, nech je to  dobré, alebo akokoľvek pomýlené; to tam bude rásť. A keď vy, ako mamy, otcovia, babky, dedkovia, kňazi, rehoľné sestry, katechéti, animátori, vložíte do detskej hlavičky myšlienku, otázku: nechceš raz byť kňazom, sestričkou…?, to tam môže klíčiť a rásť, podporované vašou modlitbou a výchovou. Iste, zo všetkého rozosiateho sa nie všetko uchytí; hoci don Bosco hovorí, že z piatich chlapcov traja sú  povolaní za kňazov; pravdepodobne aj z dievčat. Nebojte sa, rodiny nevyhynú, ani toto pokolenie; ale odpovedá sa na tieto Božie výzvy?

Samozrejme, tu musí byť najskôr veľká dôvera v Boha, preto som aj včera mamám zídeným vo Svite, položil túto otázku: či chcú vychovať zo svojich synov kňazov a celkom vážne som sa ich znova spýtal, či pre to aj niečo robia. A dovolil som si im priblížiť postoj mojej mamy, o ktorom som už niekoľkokrát  hovoril. Odkedy sa vydala, modlila sa, aby mala syna kňaza. Narodil sa prvý  syn, potom prišli dve dcéry, potom ďalší syn, ale ten ako niekoľkomesačný zomrel. Potom prišli znova dve dcéry, a ako siedme dieťa  som prišiel ja, a po mne ešte jedna sestra. Nemohla moja mama rezignovať zo svojho  úmyslu? Viem, že sú mamy, ktoré prosili a prosia, aby z ich rodiny vzišlo duchovné povolanie. A nestalo sa tak. Pred časom som čítal v Katolíckych novinách o jednej spišskej mame, ktorá sa modlievala za duchovné povolania svojich detí. Nedožila sa duchovného povolania u svojich detí, ale z vnúčat sa stali dvaja alebo traja kňazmi a boli tam aj rehoľné sestry. Jej modlitby a obety, keď v čase, i nečase, utekala na svätú omšu, keď sa modlievala, keď prosila, keď pobádala svoje deti; nevyšli nazmar. Jej deti vychovali potom kňazov a rehoľné sestry. Áno, milé mamy, milí rodičia, milí otcovia, aj z nás, tu prítomných kňazov, by sme každý mohli hovoriť o tom, akú úlohu zohrala mama v našom živote, a aká je dôležitá pozícia – mama a kňaz. Lebo mama a kňaz zostávajú pri človekovi aj vtedy, keď je najhoršie. Ale to si treba aj navzájom vyprosovať. Mamy kňazom, a kňazi mamám. A vôbec rodičom.

Preto prosíme o dobrých pastierov nie podľa vlastnej fantázie, ale podľa náuky Cirkvi, aby kňaz rástol v kňazskej službe a neprestával nikdy konať, čo od neho očakáva Ježiš. Nie, čo sa v tej ktorej chvíli niekomu zapáči, ale čo od neho očakáva Ježiš. A preto vám znova ukazujem obrázok modlitby za kňazov, kde sa ďalej   hovorí: „aby kňazi boli zasvätení Ježišovmu i Máriinmu srdcu, aby boli otvorení vnuknutiam Ducha Svätého, aby žili z Eucharistie, aby ohlasovali pravdivú náuku Cirkvi, aby dávali dobrý príklad, aby boli starostliví ako svätý Jozef, aby slúžili Bohu i ľuďom s láskou, a na mieste, ktoré im s požehnaním dal biskup“. To sú prosby. Ale tu je ešte povedané i niečo ďalšie. Keď my za nich prosíme, zároveň berieme na seba záväzok, že sa budeme za nich modliť, a budeme im pomáhať. A celkom na záver si uvedomme veľkú silu, že neprosíme my sami,  ale skrze Kráľovnú kňazov; aby Ona orodovala u Večného Veľkňaza Ježiša Krista za nové a dobré kňazské povolania, aby nás kňazi bezpečne prevádzali životom a voviedli do večnosti. Áno, milí bratia a sestry, proste za nás, aby sme my sami  kňazi na to pamätali. Rád poviem, že tu, v tomto breznianskom dekanáte, existuje  krásna služba, ktorú nazývame „kňazi kňazom“. Jednotliví kňazi sa stretávajú a navzájom sa spolu za seba i  modlia.

Bratia kňazi,  milí veriaci, prosím, modlievajte sa aj za tých kňazov, ktorí iniciatívy podobného charakteru podceňujú, alebo ignorujú. Keď som vám v modlitbe za kňazov vykreslil tento profesný profil dobrého pastiera, odteraz môžete s ním porovnávať svoju predstavu; vy milí bratia a sestry, i my kňazi, a  povedať si, kto je dobrý pastier.  Ak konštatujeme, že niekedy boli lepší i kňazi, i ľudia, asi by sme mohli dopovedať, že bolo to tak aj preto, lebo sme sa za seba navzájom viac modlili. A  o to vás prosím i ďalej. Aby sme sa navzájom za seba modlili. Lebo to  je dôležité. A vo chvíli, keď nás nejakým spôsobom obchádza hriech, neriešme to útekom od pastiera. Ale práve naopak, vyhľadávajme pastiera, aby sme nežili mimo spoločenstva Cirkvi, ale v jednote s Cirkvou. A mnohé veci sa vyriešia. Nech  Panna Mária, ktorá je Kráľovnou kňazov i mamou nás všetkých,  oroduje za nás.  Amen!