VÍŤAZ POD MEČOM – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas diecéznej púte v Poľsku

Dnes, keď sme cestou do rodiska sv. Stanislava, biskupa a mučeníka spolu s kňazmi hovorili na tému umeleckého stvárnenia výjavu zo života sv. Juraja jeden z kňazov povedal, že na spomínanom obraze je naznačené víťazstvo sv. Juraja, ale porazený diabol ešte ukazuje „figu“. Autor výjavu tohto znázornenia sv. Juraja chce  povedať: „Áno, zvíťazil si, ale zlo tu bude ďalej.“ Zápas dobra a zla je prítomný od prvej chvíle, odkedy je človek na tejto zemi.

Keď sme počuli dnešné starozákonné čítanie, v ktorom je opísaný známy zápas o Nabotovu vinicu; vidíme, koľko zla je schopná vykonať Achabova žena Jezabel, koľkej podlosti sa dokáže dopustiť a to len preto, aby získala jednu vinicu. Dokáže nechať zabiť nevinného človeka. Ale aj kati, ktorí sa nechajú prehovoriť na tento skutok, a aj ho vykonajú, vedia veľmi dobre, že klamú. Vedia veľmi dobre, že vydávajú falošné svedectvo. Ani ona, ani oni, dá sa povedať, ani toľkí ďalší ktorí takto postupujú; klamú a konajú, a falošne prisahajú; vôbec si nepripúšťajú, že sa raz postavia pred Božiu súdnu stolicu. Pred Boha, ktorý je večným a spravodlivým  sudcom. 

Dajme tento príbeh do kontrastu so slovami evanjelia, kde zaznieva výzva na odpustenie: nastaviť aj druhé líce, odpustiť, keď ti niekto zle urobil. Možno sme teraz na pochybách: Vari Jezabel má mať všetko odpustené bez akéhokoľvek trestu? Keď prechádzame ďalej knihami Starého zákona  vieme, že platil veľmi tvrdý zákon odplaty:  „Oko za oko, zub za zub“. A tak sa mnohí pohoršujú práve nad tým, ako je to možné, že niečo také môže byť vo Svätom Písme. Taký tvrdý zákon odvety!  Vieme veľmi dobre, že niektorí akože kvôli tomu aj vystupujú z Cirkvi: „Lebo tam je taký tvrdý zákon.“  Ale málokto pozná dejinný vývoj a porozumie, že aj cez tento zákon odvety Boh sa snaží zmierniť všetko to zlo,  ktoré medzi tým už v ľuďoch bolo. Napríklad: keď niekomu zabili brata, on ešte nepostupoval podľa tohto zákona odvety spomenutého v Písme, ale bral si za povinnosť vyvraždiť celú jeho rodinu. Teda každému, kto mi urobí nejaké zlo, urobiť ešte väčšie zlo. Mnohonásobne väčšie zlo. Prichádza však postupná výchova zo strany Boha, a to až po bod dnešného postoja Pána Ježiša, ktorý hovorí o odpustení. Naozaj je tomu treba rozumieť v tomto kontexte, a napokon aj s vedomím záveru nášho života, kedy sa každý jeden z nás postavíme pred tvár Boha.

Toto sa dá veľmi vhodne vsunúť aj do života sv. Stanislava, biskupa a mučeníka. Verím, že veľa sa o ňom ešte dozvieme – ako sa narodil svojej mame, keď išla z poľa domov; aký bol ďalší jeho život, štúdiá a potom aká bola jeho služba. Ja by som dnes upriamil pozornosť na tri výjavy, ktoré vidíme namaľované na stene tohto chrámu.

Na prvom obraze vidíme, že sv. Stanislav kupuje zem od Piotrovina; od človeka, ktorý mu ju predal a sv. Stanislav za túto zem riadne zaplatil.  Aj dnes sme svedkami toho, čo bolo nielen za komunizmu, keď sa ukradli všetky cirkevné pozemky; ale vieme, že táto prax pokračuje ďalej. Aj v prípade, o ktorom rozprávam, nastal spor o kúpenú zem a sv. Stanislav bol jednoducho obvinený, že táto zem mu nepatrí. Všetko sa dostalo pred súd, pred kráľa. To je výjav tretieho obrazu. Bolo treba predstúpiť pred kráľa a obhájiť, že táto zem je cirkevná. Vtedy sv. Stanislav silou modlitby a pôstu, čo je na druhom obraze; vzkriesi mŕtveho Piotrovina, aby prišiel na súd a svedčil. Zdá sa to byť priam rozprávka, ale táto skutočnosť  je písomne zachytená. Piotrovin prišiel na súd svedčiť v prospech Cirkvi, a Stanislav súd vyhral. Zaujímavé je však aj to, že keď sa potom Piotrovina pýtali, že či chce ešte žiť na tejto zemi, alebo sa vrátiť znova za hranicu smrti, radšej sa chcel vrátiť.

Máme tu teda dve veci: znova na jednej strane  nástup zla a na druhej strane zápas, ktorý musel prebehnúť, aby zvíťazila pravda. Ale máme tu aj odkaz, ktorý nás presahuje, ktorý nie je z tohto sveta a ktorý nám potvrdzuje, že existuje druhý svet  a existuje zodpovednosť za tento svet, za náš život na tejto zemi. Toto samozrejme  nebral do úvahy Boleslav Chrabrý, ktorý 11. apríla 1079 na Skalke; kam tiež poputujeme; pri oltári počas bohoslužieb zabíja sv. biskupa Stanislava, pretože mu vyčítal pohoršlivý život a aj preto, že ako kráľ si potreboval  získavať svojich prívržencov. Tak ako to bolo vždy: za komunizmu, za Francúzskej revolúcie, za Španielskej revolúcie a iných revolúcií, vždy sa najľahšie kradnú cirkevné majetky a tie sa potom aj najľahšie rozdávajú. Stanislav sa proti tomu postavil, vyčítal mu to, a teda kráľ ho zabil. Či už priamo, ako je to vyjadrené na ďalšom obraze v tomto chráme, a ako tvrdia niektoré písomné záznamy; alebo ho dal zabiť, to v tejto chvíli dôležité nie je. Ale jednoducho zomrel mučeníckou smrťou a potvrdil svoju vernosť Bohu a Cirkvi.

Spomeniem ešte jednu zaujímavosť z obdobia, keď dochádza k procesu svätorečenia biskupa Stanislava. Bol to vlastne prvý proces kanonizácie podľa Cirkevného práva. Dovtedy sa pri vyhlasovaní svätých nešlo podľa cirkevného práva. Boli na to iné pravidlá. Toto bol teda  prvý takýto proces a konal sa v Assisi. Zídení kardináli mali hlasovať o tom, či odporučia, alebo neodporučia svätorečenie Stanislava. Jeden z kardinálov bol veľmi proti. A čo sa nestalo? Tak ho seklo, že sa nemohol zdvihnúť. Mal sen, či videnie, že keď zahlasuje za svätorečenie, tak sv. Stanislav mu vyprosí znova zdravie. On sa toho chytil, zahlasoval za jeho svätorečenie a Stanislav bol 8. mája 1253 vyhlásený za svätého. Rok nato, tiež 8. mája sa v Krakowe konalo slávnostné vyhlásenie na základe listiny o kanonizácii, ktorú už pred tým priniesli delegáti z Assisi. 8. mája bola aj procesia relikviou sv. Stanislava.  V Poľsku sa tento sviatok slávi vždy 8. mája a v tento deň v Krakowe, kde je sv. Stanislav  hlavným patrónom  mesta, je vždy procesia po meste. Toľko nakrátko z jeho života. Verím, že, ďalšie veci sa dozvieme neskôr.

Tým som chcel povedať, že aj sv. Stanislav, ako biskup, stojaci na čele diecézy, jemu zverenej časti Cirkvi, veľmi musel zápasiť so zlom. Neodstránil ho všetko, lebo zlo je naozaj tu i naďalej prítomné, ale zvíťazil tak, ako je to napísané v jeho biskupskom erbe: je „víťaz pod mečom“. Vysoko pravdepodobne mu toto heslo dali až po smrti, ale to heslo vyjadruje každého jedného mučeníka, ktorý zomrel násilnou smrťou, keď položil svoj život za vieru. Každý jeden  mučeník sa stal víťazom; aj keď pod mečom, na mučidlách, aj keď v ohni, alebo v zuboch divých zvierat. Dnes, aj na tomto mieste prosíme o milosť vytrvalosti v  životných zápasoch, aj pri ochrane Cirkvi, aj pri ochrane všetkého, čo patrí do života rožňavskej diecézy.

Ale prosme ho aj v našich osobných zápasoch, keď sa cítime veľmi slabí a zároveň cítime, ako veľmi potrebujeme pomoc, aby sme aj my pocítili to, čo sv. Pavol už dávno napísal v druhom liste Korinťanom, keď vyjadril:  „V slabosti som silný“. Áno, vtedy keď cítim svoju slabosť, ale keď veľmi dôverujem Pánovi, práve vtedy som silný, tak ako aj sv. Stanislav, biskup a mučeník. Amen.

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas diecéznej púte v Poľsku – sv. omša 18.6. 2018 v kostole sv. Stanislava, biskupa a mučeníka v Szczepanówe