PÁN KAŽDÉMU Z NÁS DAL SVOJHO DUCHA – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas diecéznej púte v Poľsku – sv. omša 20.6. 2018 v kláštornej kaplnke v Lagiewnikach

Pred niekoľkými dňami sme počuli dramatický príbeh stretnutia Eliáša s Elizeom. Prorok Eliáš bez nejakého opýtania sa, bez nejakej dlhšej konverzácie jednoducho hodil plášť na Elizea, a ten pochopil, že ho má nasledovať. Preto pozabíjal  záprahy volov, na nástroji ktorým oral a ktorým boli pospájané jeho  voly, pripravil  jedlo zo zabitých volov, všetkých nasýtil a potom, jednoducho nasledoval Eliáša. Dnes Elizeus prosí o ten istý plášť. O plášť Eliáša, lebo vie, že Eliášova pozemská púť a účinkovanie sa končí. Ale vyslovuje ešte jednu zaujímavú prosbu, keď prosí o dvojnásobného ducha z toho ducha, ktorého má prorok Eliáš. Ale neprosí, ako hovoria exegéti, v miere dvojnásobnej tak, ako ho má Eliáš, ale prosí ho dvojnásobne viac, ako by aj tak dal svojim nasledovníkom; teda prosí, aby ho mal dvakrát toľko ako ostatní nasledovníci. Tu vysloví Eliáš podmienku: „…ak ma budeš vidieť, keď budem od teba vzatý, stane sa ti to, ak nie, nestane sa.“ Elizeus videl odchádzať Eliáša na ohnivom voze. Potom, ako bol  tento veľký prorok vzatý, Elizeus už pôsobí ako ten, v ktorom sa prejavuje Božia moc, ktorú mu odovzdal Boh cez proroka Eliáša. Tak, ako on, dokáže zastaviť vody rieky a dokáže robiť aj ďalšie zázraky.

Milí bratia a sestry, keď počujeme o týchto veľkých skutkoch, ktoré Boh koná skrze konkrétnych ľudí, treba si uvedomiť, že Boh naozaj dáva túto silu. Stretli sme sa so životným príbehom sv. Stanislava, biskupa a mučeníka, oboznámili sme sa s tým, čo Boh skrze neho vykonal. Dnes stojíme tu, na veľmi posvätnom mieste, o ktorom vie už celý svet, pretože tu, v tichu a v samote dozrievalo veľké posolstvo skrze neznámu, nepoznanú, chorľavú, utiahnutú, priam skrytú sväticu, sv. Faustínu. Boh aj jej dal z prorockého ducha. Koľkonásobne, to vie Boh. Ona aj vo všetkom svojom trápení to prijala a odovzdávala ďalej. Tí, ktorí poznáte jej životopis zblízka viete, že vďaka poslaniu, ktoré dostala od Milosrdného Ježiša, musela zaujímať postoj aj voči predstaveným, spolusestrám, aj voči ďalším osobám. Celé posolstvo o Božom milosrdenstve tiež prechádzalo rôznymi skúškami života, aby sme ho dnes mohli mať už ucelené a schválené.

Život je naozaj o tom, že aj veľké Božie posolstvo a veľké Božie dielo sa musí nejakým spôsobom predierať, aby sa napokon rozšírilo po celom svete. Keď sa však dívame na ňu, možno si povieme: ale nám sa z toho nič nedostalo. Ale áno! Každý jeden ako sme  tu, sme pokrstení, asi každý je aj pobirmovaný, boli sme na sv. spovedi, na sv. prijímaní. My kňazi sme vysvätení, sú tu zasvätení, mnohí z vás ste zosobášení; teda sviatosti, každá jedna je „hodením“ Božieho plášťa na každého jedného z nás! To je vždy to “hodenie“ Božieho plášťa, skutočnosť, že Boh chce vždy konať skrze nás v tomto svete niekoľko násobne cez ním darovanú a nami prijatú  sviatosť.  Ale je na nás,  či  Božiu milosť prijmeme a budeme s ňou spolupracovať.

Putujeme už tretí deň  a vidíme mnohé diela: Szczepanów, Wieliczka, teraz Lagiewniki. Obdivujeme a hovoríme si, ako to ľudia vedeli a vedia robiť. Nuž, oni tu nesedia so založenými rukami, ale, ľudovo povedané,  poriadne kmitajú, aby toto tu bolo. Aj kňazi sú v nasadení, lebo tu treba spovedať prakticky od rána do večera, niekedy aj od večera do rána; a je tu množstvo ďalších ľudí, ktorí napomáhajú chod tohto diela. Najskôr to bolo treba postaviť, teraz udržiavať. Ale udržiavať nielen preto, aby to nespadlo, ale aby to dýchalo Božím duchom. A na to treba ľudí. Na to treba zapálených ľudí, ktorí ďalej rozvíjajú ducha, ktorého dostali skrze prijaté sviatosti, alebo cez akt zasvätenia. To je to odovzdanie plášťa. A vtedy, keď sa napĺňajú tieto podmienky, prichádza to, o čom hovorí dnešné evanjelium: pôst, modlitba a almužna.

Iste sestry Božieho milosrdenstva by vedeli rozprávať, koľko sa tu modlia, postia a čo všetko je v programe ich almužny; keď pôsobia medzi mnohými opustenými, alebo ich tu prijímajú. Mnohé z toho vidíme len ako pekný vonkajší efekt, ale tú vnútornú prácu veľakrát nevidíme. Modlitba. Modlitba je tak prepotrebná! Keď sa vrátime ku včerajšej návšteve jaskyne vo Wieliczke a spomenieme si, ako nám naša sprievodkyňa opakovala: „dýchajte, dýchajte“, uvedomili sme si, že nám chcela povedať: „Tu je tak dobrý vzduch, tak ho dýchajte!“ Tak si to zapamätajte: dýchajte! A dýchaním duchovného života je modlitba. Dýchajme, lebo inak zahynieme! Bez modlitby neexistuje duchovný život. Áno, dýchajme. Sám Pán Ježiš povedal: „Modlite sa a nikdy neustávajte.“ Pôst. Patrím ešte ku generácii, ktorá zažila, že bolo normálne, že mäso na našom jedálnom stole bolo len v nedeľu, aj to len trochu. A dnes máme problém zvládnuť piatok bez mäsa. Ako potom chceme hovoriť o pôste? Áno, Cirkev dáva možnosť; je to aj v Katechizme katolíckej Cirkvi; že je možná náhrada skutku pokánia, keď sa v piatok je mäso. Ale všimnite si, na ktorom mieste je tá náhrada. Začína sa pôstom: nejesť mäso; a koľkí povedia: „Nahradíme to inak.“ Nenahradia. A po čase už vôbec nedodržiavajú piatkový pôst  a nielen piatkový. A pôst pritom uschopňuje človeka, priam nalaďuje na „vysielacie“ Božie vlny. Pôst možno prirovnať k rádiu. Keď zachytíme stanicu a chceme lepšie počuť, musíme ju doladiť, aby sme chytili správny signál v plnosti. A pôst nás práve takto nalaďuje. Uschopňuje nás, aby sme vedeli zachytávať Boží hlas v plnšej miere. S plným bruchom sa Pán Boh veľmi dobre nepočúva! A potom je almužna. Mnohí cirkevní otcovia hovoria, že almužna zbavuje človeka množstva hriechov. Almužna je jeden z nástrojov, ktorý zbavuje človeka hriechov. Vieme, že aj tu vzniká určitý problém, či na pútnických miestach, alebo aj na našich uliciach; či v Poľsku, alebo na Slovensku. Máme mnoho žobrákov a vieme, že sú organizovaní. Že je to mafia, ktorá si tam nastaví svojich ľudí a potom od nich vyinkasuje. Máme im dať finančnú pomoc? Nemáme im dať? No mafiu podporovať netreba. Ale máme katolícke inštitúcie, máme katolícke charitatívne  strediská, o ktorých vieme, že sa venujú chorým, opusteným, bezdomovcom, starým ľuďom. Tým môžeme dávať. Oni naše príspevky, okrem čiastky, ktorú dajú na potrebnú réžiu; ostatné všetko dajú tam, kam sme to usmernili. Almužna nás zbavuje množstva hriechov ale aj  očisťuje a napomáha, aby „plášť“ Božej milosti, ktorý bol hodený na nás, ešte väčšmi účinkoval v nás, a skrze nás. 

Vidíme, že na jednej strane môžeme byť takí, ktorí budeme mnohé biblické príbehy, alebo opisy evanjelia brať len plasticky, príbehovo a povieme si: „Aký krásny príbeh!“ Ale buďme iní! Vždy rozlúsknime posolstvo, ktoré je v tom – ktorom  príbehu, v tom – ktorom  opise, lebo Boh sa nám prihovára skrze tento jednoduchý spôsob, aby sme dokázali porozumieť, čo nám chce vlastne povedať. Čo nám chce povedať, aby to osožilo nášmu duchovnému životu, ale skrze nás aj životu toľkých ďalších, ktorí žijú okolo nás. Preto sa aj dnes otvárame Bohu na tomto veľmi svätom mieste. Nám aj blízkom mieste, veď včera sme boli v rámci tohto komplexu v našej slovenskej kaplnke, kde sme sa modlili Korunku Božieho milosrdenstva a vieme, že vedľa je tiež maďarská kaplnka. Teda cítime sa tu naozaj doma, tu v centre Božieho milosrdenstva.      A toto akoby nám chcelo znova a znova pripomenúť: v centre Božieho milosrdenstva, v Božom Srdci máme svoje miesto!  

Keď na nás Pán „hodil“ plášť svojej milosti skrze sviatosti, ešte viac nás „vtiahol“ i do svojho Srdca. Nech je v nás vždy živá, ale aj praktickým kresťanským životom prežívaná túžba zostať v Božom Srdci po celý svoj život, aby sme v ňom boli aj naveky. Amen.