KAŽDÝ JE POTREBNÝ – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas diecéznej púte v Poľsku – sv. omša 22.6. 2018 v kostole vo Wadowiciach

Vľavo, na stene tohto kostola je fotografia, na ktorej svätý pápež Ján Pavol II. kľačí pri krstiteľnici. Vo svojom príhovore, ktorý na tomto mieste predniesol, povedal slová, ktoré som si aj ja vypožičal pri mojej inaugurácii v Rožňave, keď som citujúc jeho povedal: „Tu sa to všetko začalo.“ Svätý Otec Ján Pavol II. tu, vo Wadowiciach, v meste, o ktorom dovtedy svet asi nikdy nepočul, začal svoju životnú cestu a tu si ho Pán Boh aj našiel. Našiel si ho, aby ho povolal, vyzdvihol a poslal skutočne do celého sveta.

My v dnešný deň završujeme naše spoločné putovanie, či už tí, ktorí sme putovali od pondelka, alebo vy, čo ste sa vypravili na dva dni; až mi to trošku pripomína slová evanjelia, že aj tí, ktorí boli najatí do služby, niektorí robili od rána, iní začali neskôr…, ale verím, že odmena Božej milosti je daná každému jednému z nás, pretože každý sa podľa svojich možností zúčastnil nášho putovania po stopách sv. Jána Pavla II., pri príležitosti môjho kňazského jubilea. Znova vyslovujem i vďaku, i prosbu. Vďaku za vaše sprevádzanie počas našej púte a prosbu o ďalšie sprevádzanie vašimi modlitbami a obetami v celej ďalšej mojej službe. My završujeme naše putovanie, ale tak, aby vďaka nemu niečo znova začalo. Aby v rámci spomienok, ktoré počas  týchto dní Pán vložil do nášho vnútra, do našich sŕdc, myslí, aby to všetko naštartovalo nový začiatok, alebo posilnilo všetko to dobré, čo je v nás a aby sme na tom budovali ďalej.

Keď sa vrátim k dnešným čítaniam, iste z čítania z Druhej knihy kráľov sme si nemohli zapamätať všetky mená. Ale mohli sme si zapamätať  podstatu toho, čo tu bolo opísané. Aký je tvrdý zápas o moc! Vyzabíja sa celá rodina, pretože jedna žena chce, aby jej syn bol kráľom! Neštíti sa vyzabíjať toľkých, len aby sa naplnil jej úmysel. Napokon aj ona prichádza o život. Koľkokrát sa tento príbeh zopakuje v dejinách! Možno niekedy povieme: Nás sa to netýka, veď sme sa do zápasov takéhoto charakteru nepustili. Ale v konečnom dôsledku je predsa len nejeden človek vystavený práve tomuto pnutiu a pokušeniu: dostávať sa cez rôzne nekalé a nečisté pokusy, slová, skutky kamsi dopredu, alebo aby presadzoval svoje úmysly. Vždy to končí katastrofou, aj keď sa to nezdá. Preto k nám slová evanjelia dnes prichádzajú so značne dôrazným obsahom. Neupierajte svoju pozornosť na to, čo zlodej ukradne, čo hrdza zožerie. Skutočne sa usilujte o to, čo vytvára neukradnuteľný poklad v Božom kráľovstve. Ale na to, aby to človek dokázal rozlíšiť, pokračuje ďalej  evanjelium, je potrebné mať čisté oko. Je treba naučiť sa veľmi správne rozlišovať.

Ale  na to, aby človek vedel správne rozlišovať, potrebuje  Boha, potrebuje jeho náuku, lebo ináč sa znova len spustí ku všelijakým nekalým skutkom a znova bude hľadať len svoj cieľ, ktorý ak neskončí na tomto svete katastrofou, tak končí smrťou a  všetko zlo, ktoré si človek nesie so sebou do hrobu, je potom preňho najväčšie zlo, lebo s ním ide po celú večnosť. Preto prosíme aj o „čisté oko“, o ktorom nám dnešné evanjelium tak veľmi jasne povedalo.

Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý sa nám stal tak veľmi blízkym a ktorý do tohto chrámu prichádzal, a ktorého tu Pán našiel ako jednoduchého, úprimného chlapca, mládenca a muža, sám prešiel skúškami života. Prišiel o mamu, o brata, potom aj o otca a ostal na tomto svete úplne osirotený. Možno práve aj to bola silná pohnútka jeho priľnutia k Pánu Bohu skrze Pannu Máriu. Iste to bola aj náuka sv. Ludvika Grigniona z Montfortu. Čo je však veľmi zaujímavé a na čo možno v tejto chvíli  upriamiť pozornosť je to, že zvlášť neskôr, keď bol Karol Wojtyla už bohoslovcom, k hlbokej náuke sv. Jána z Kríža ho priviedol jednoduchý laik. Jednoduchý krajčír, Ján Tyranovsky.

To je v živote Karola veľmi, prekvapujúce, že človek, ktorý mal celkom inú profesiu, dokázal tohto kandidáta kňazstva natoľko osloviť a ovplyvniť, že on zavesloval na hlbinu tejto spirituality a hlbokej náuky. Keď som sa pred rokmi stretol s touto informáciou, tak ma to viedlo k zamysleniu, či aj my kňazi poznáme hĺbku tajomstva mystikov svojho času. Tu sa objavili i ľudia z jednoduchých pomerov, v jednoduchých bežných povolaniach, ktorí chceli prežívať svoju vieru čo možno najviac do hĺbky, a čo najviac ju aj do hĺbky spoznať. Teda to nebola len otázka, či chodím do kostola, alebo nie, či sa modlím, alebo nie, či sa postím, alebo nie, to už bola otázka ako najhlbšie spoznať svoju vieru. To tak ovplyvnilo sv. Jána Pavla II., že sa neskôr sám naučil po španielsky, aby mohol  v originály čítať diela sv. Jána z Kríža. To bol veľmi hlboký moment. Nemalo by nám to uniknúť, keď žiadame o čisté oko, lebo veľakrát ľudí podobného rangu, ako je sv. Ján Pavol II., začneme vnímať až vtedy, keď sú kdesi na výslní. Niekde veľmi hore, a zabúdame na to, že ich cesta, ktorá ich priviedla hore, kdesi začala a pokračovala a mala svoju náplň. Preto v tomto duchu  rozumejme slová sv. Jána Pavla II., ktorý sa skláňa tu, na mieste, kde bol pokrstený, a iste aj dojatý povie: „Tu sa to všetko začalo.“

Pre dnešného človeka sú to však zároveň slová: „Krstom sa to neskončilo!“  Krstom, alebo prvým svätým prijímaním, alebo birmovkou, ako vidíme v mnohých rodinách, akoby sa to skončilo. Nie, to nemôže skončiť! Všetko to čo začalo, musí pokračovať. Veď ide o Boží život! Preto hovorím, aj keď dnes v rámci nášho putovania uzatvárame túto našu diecéznu púť; nič nekončí, všetko znova začína. Verím, že sme nabrali veľa na tejto púti. Možno aj otlaky, aj sme sa počas horúcich dní dobre vypotili; ale verím, že sme toho nabrali nesmierne veľa. Včera som vám sľúbil, že vám poviem hlavné myšlienky z kázne, ktorá bola včera pri sv. omši v Čenstochovej, a ktorú predniesol arcibiskup, metropolita Václav Depo. Pri večeri som vám povedal, že keď skončila sv. omša, s arcibiskupom Václavom sme sa objali, a povedal mi to najdôležitejšie  z kázne: „Si potrebný.“ A ja som mu odpovedal: „Aj ty.“

Toto dnes každému z nás opakuje Pán Ježiš: „Si potrebný. Tak ako som z týchto Wadowíc, kdesi z periférie vybral  človeka, ktorý menil svet, tak aj vás každého jedného som našiel a do každého vkladám nádej, že budete so mnou spolupracovať  a posväcovať prostredie, v ktorom žijete; najskôr samozrejme tak, že budete posväcovať seba samých.“ A tak milí bratia a sestry, naozaj ďakujme Pánovi za časť našej životnej cesty, ktorú sme prešli počas týchto chvíľ tu, na tomto chodníku sv. Jána Pavla II. Nech je táto časť našej životnej cesty znova povzbudením, nabratím nových síl pokračovať v nastúpenej ceste, možno aj s väčším oduševnením, možno s obnovenými silami, možno s nejakým novým poznatkom, s nejakým novým oslovením, ktoré sme dostali počas našej púte.

Keby sme si povedali, že doteraz nie sme oslovení ničím, keď prídeme domov, sadnime si v kľude, rozoberme naše spoločné putovanie a som na sto percent presvedčený, že každý príde na niečo, čím bol oslovený počas týchto dní. Keď už nie ničím iným, tak tým, že si budeme opakovať: „Som potrebný, lebo Boh so mnou ráta.“ Tak, ako počítal so sv. Jánom Pavlom II., kedysi Karolom Wojtylom a on o tom vôbec nevedel, aké má Boh s ním plány; tak počíta  s každým jedným z nás. Iste každého z nás neurobí pápežom, asi nikoho. Ale každého chce použiť na dielo vo svojom pláne, aby sa jeho kráľovstvo šírilo. Amen.