NIKTO NEMÔŽE POVEDAŤ: „MŇA SA TO NETÝKA“ Homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše 12.7. 2018 na púti seniorov na Mariánskej hore v Levoči

Mária sa ponáhľala, prišla do hornatého kraja. Aj my sme prišli sem, na horu, prešli sme nejakými tými kopčekmi, niektorí ľahšie, niektorí s problémami; ale putovali sme sem podľa vzoru putujúcej Márie, hoci my prichádzame priamo za ňou, za Pannou Máriou. Chceme sledovať a vidieť jej príklad. Príklad, teraz sa dobre porozumejme; veľmi príkladnej „operky“. „Operky“, ktorá ide pomáhať, ktorá ponáhľajúc sa, odchádza do vzdialeného kraja. To môže byť prvý signál pre všetky vás, ženy, ktoré sa často rozchádzate po Európe, možno aj za jej hranice, aby ste vykonávali túto pozíciu služby starostlivosti o druhých. Zverte všetko svoje vychádzanie z domu Márii, ktorá išla tiež pomáhať, postarať sa.

Aj keď vás vedú finančné, materiálne motívy, ktoré sú pochopiteľne dôležité pre život; pamätajte na to, že „operka“ Panna Mária niesla pod svojim srdcom Ježiša Krista. Koľko takýchto šancí vytvoril Boh aj v novodobých dejinách, keď sa aj skrze naše slovenské ženy do západnej Európy, do konkrétnych rodinných príbytkov možno znova  dostala viera, alebo aspoň sa otvorili otázky viery vďaka tomu, že tam prišli veriace operky. Toto zamyslenie, či úvaha, je v úzkom súvise aj so včerajším sviatkom sv. Benedikta, patróna Európy, aby sme si sami znova a znova uvedomovali, aké je dôležité poslanie každého jedného z nás pri evanjelizácii prostredia, v ktorom žijeme a aké je dôležité, aby nám neboli ľahostajné osudy našej krajiny a budúcnosť Európy, ale ani budúcnosť sveta. A že sme to my, tí dôležití, aj keď sa veľakrát odvolávame na  tých, ktorí stoja na čele štátov, ale my sme tí, ktorí im dávajú moc a my sme tí, ktorí v značnej miere ovplyvňujeme okolie, v ktorom žijeme a ktoré  stvárňujeme. O koľkých nádherných príkladoch by sme mohli hovoriť! Naozaj cíťme v sebe obnovu tejto výzvy: Na každom jednom z nás záleží!

Poviem vám na úvod takú rozprávočku. Malá myška, dobre ukrytá, cez dierku  pozoruje sedliaka so ženou, ktorí na dvore rozbaľujú krabicu. Keď rozbalia balíček, ktorý majú v rukách, myška sa celá prestraší, pretože vec, ktorú vybalia, je pasca na myši. Celá roztrasená hneď uteká za sliepkou a kričí plná strachu: „Tu je pasca na myši!“ Sliepka na ňu pozrie odmerane: „Viem, že sa bojíš“, povie jej, „ale to je tvoj problém. Ja sa nemám čoho báť.“ U sliepky  nepochodila, ide teda s nádejou za ošípanou. Tá zakrochká a na prejav jej strachu odpovedá: „Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka; no budem sa za teba modliť.“ Nepochodila teda ani u ošípanej a tak ešte vidí šancu u kravy. Ale aj krava zareaguje rovnako a povie: „Je mi ľúto, ale nejde o moju kožu.“ A tak myška ostala vo svojom smútku a strachu úplne sama. Pascu nastavili a jedného večera bolo počuť, ako pasca cvakla, teda korisť sa chytila. Gazdiná išla pozrieť, či je pravdou, že očakávaná myš je už konečne chytená. Keďže bola tma a teda poriadne nevidela, ako rukou siahla na klepec, nezbadala, že v pasci bol chvostom zachytený jedovatý had, ktorý v tom okamihu gazdinú uštipol a tým ju  smrteľne zranil. Samozrejme  sa hneď zorganizovala pomoc; gazdinú previezli do nemocnice, trpela vysokou horúčkou…

Keďže najlepším liekom na takýto stav je dobrá slepačia polievka, zarezali sliepku a dávali vážne chorej gazdine slepačí vývar. Potom, keď ju pustili domov, bolo ju treba opatrovať. Prišli opatrovníci, bolo ich treba kŕmiť a tak zarezali prasa, aby bolo čo jesť a aby nasýtili tých, ktorí prišli pomáhať. Ale ani to všetko nepomohlo, gazdiná zomrela a tak bolo treba vystrojiť pohreb. Aby bolo čím pohostiť všetkých, ktorí prišli na pohreb, zarezali kravu. Myška sa zobďaleč na toto všetko dívala so smútkom. Videla, ako skončili tí, ktorí na počiatku hovorili: „Mňa sa to netýka, ja s tým nemám nič spoločné, ja ohrozený nie som, nejde o moju kožu…“ Už ich nebolo. To prvotné ohrozenie sa dotklo všetkých.

Myslím si, že všetci, ktorí sme na tejto hore, tu, pri Panne Márii, ako aj televízni diváci a rozhlasoví poslucháči sme pochopili, že tento príbeh nie je príbehom o myši. Ale to je príbeh o nás, o nás všetkých, ktorí po prežití viacerých desiatkov rokov sme tiež mohli všeličo vo svojom živote  vidieť. To, čo sme videli, nás tiež vyzývalo k tomu, aby sme reagovali. Aby sme mohli povedať: Nás sa to tiež  týka! Ale mohli sme tiež odpovedať podobne, ako zvieratá z rozprávky: „Nejde o moju kožu, to nie je až také dôležité…“ Ak sme sa k tomu postavili takto, podcenili sme mnohé valiace sa vlny zla, ktoré sa nás dnes už naplno dotýkajú. Iste, časy totality neboli ľahké. Ale všeličo sa dalo aj vtedy robiť, alebo podceniť. Mohla sa konať modlitba v rodine, návšteva bohoslužieb, poznávanie právd viery, mohli byť uzatvárané sviatostné manželstvá, prijímanie ďalších sviatostí: krst, birmovanie, atď. Všetko sa mohlo nejakým spôsobom diať a mnohí to tak robili. Či všetci? To je otázka do éteru.

Po revolúcii sme uvideli, že mnohí pokrstení a pobirmovaní, ktorí už žili v slobode a už im nič nebránilo v plnosti navonok vyznávať svoju vieru, už svoju vieru nepraktizovali. Veď vlastne ani predtým ju nepraktizovali, len prijali sviatosť. Ale prakticky nežili  podľa viery. Áno, v slobode prišli nové skúšky, nové pokušenia. Ale objavil  sa aj starý a posilnený jav. Jav opakujúci sa najmä po prvom sv. prijímaní detí a po birmovke. Načo sa ešte venovať deťom, keď už majú prijímanie a birmovku?! Na čo ešte majú chodiť do kostola, na náboženstvo?! Po takýchto postojoch potom samozrejme prichádzajú aj ďalšie: Načo sa nám sobášiť, veď nám žiaden papier netreba! A do našich sŕdc sa vnieslo ešte aj veľmi nemúdre uistenie v tvrdení: „Každý nech si žije podľa svojho. To je jeho problém; nech sa každý rozhodne!“ A tieto veci sa hovoria už aj malým deťom. Už aj malé  deti sú stavané do pozície: „Nech sa ono rozhodne…“ Nech sa vraj ono, malé dieťa rozhodne, či bude chodiť do kostola, alebo nie, či sa bude modliť, alebo nie, či bude  vyznávať svoju vieru, alebo nie.

Áno, milí bratia a sestry, nechceme vidieť pascu, nie však na myši, ale pascu na seba samých. Všímame si, že kto na toto upozorňuje, na tieto škodlivé javy; často je so zlosťou  posielaný do stredoveku, „lebo dnes je iná doba, dnes sme slobodní, každý si rozhoduje podľa svojho…“ a kto sa odváži povedať niečo inšie, treba ho kamsi poslať. Za totality takto zmýšľajúci boli považovaní za nepriateľov štátu. „Priatelia štátu“ boli tí, ktorí chválili dymiace sa komíny z našich fabrík, ktorí nevideli vypúšťanie odpadu z tovární do čistých potokov a riek, ktorí nevnímali devastáciu prírody…, a vidíme, že  dnes máme všetko otrávené. Keď sa pred rokmi hovorilo  o tom, že si budeme kupovať vodu na pitie vo fľašiach, tak sme  sa chytali za hlavu, čo to kto hovorí?! A dnes sme tam. Keď pred nedávnom ktosi začal hovoriť, že si budeme  kupovať kyslík…, no keď nám Pán Boh dá dožiť, uvidíme! Dnes tiež nie je sympatický ten, ktorý hovorí o zdravej rodine.  O zdravej rodine podľa Biblie, nie podľa iných videní. Podľa Svätého písma! Nie je sympatický ten, kto chce dať život deťom v plodnom manželstve a vychovať ich podľa Božích zákonov. Ale je „spravodlivý“ ten, kto hlasno hovorí o ľudských právach, ale to sú ľudské práva vlastného videnia človeka, a inak zmýšľajúci, tvrdiaci, sa potom označuje rôznymi nálepkami; alebo ten, kto nevidí, nechce vidieť šíriace sa zlo, nečinne mlčí.

Preto, ak sme merali cestu sem, do tohto hornatého kraja, chceme vnímať  realitu všetkého toho, čo mohlo poznačovať a stále poznačuje náš život. Ale všímame si aj to, že Mária s plesajúcim srdcom vyspievala nádherný Magnifikat. Velebí moja duša Pána! Som presvedčený, milí bratia a sestry, že každý jeden z nás, aj popri mnohých ľudských bolestiach, osobných bolestiach, bolestiach v rodine, každý jeden z nás aj dnes chce vyspievať nádherné Magnifikat. Ďakujeme Ti Mária, ďakujeme Ti Bože! Ďakujeme za mnohé milosti, ktoré sa nám dostali aj na Tvoj príhovor Mária, že sme mnoho z našich životných skúšok zvládli. A ktoré sme nezvládli? Vďaka, že si nám pomohla dostať sa z nich, že sme v nich nezotrvali. A že sme dnes tu, to je  Tvoj dar Mária, ďakujeme, že sme znova našli cestu k Tebe! Preto ďakujeme v dnešný deň nebu aj za tých, ktorí nemlčali v hrôzach  vojny: nominovaná  blahoslavená Anka Kolesárová, na ktorej blahorečenie sa tešíme 1. septembra v Košiciach, na štadióne Lokomotíva.  Ďakujeme nebu za otca a syna Munkovcov, blahoslavenú Saru Salkahaziovú, ktorí tiež v hrôzach vojny vydali svedectvo viery. Pamätáme aj na tých, ktorí aj v hrôzach komunizmu vydávali svedectvo viery. Patróni nových duchovných povolaní na Slovensku: blahoslavená Zdenka Shelingová, blahoslavený Titus Zeman. To sú naše vzory a veríme, že i patróni nových duchovných povolaní na Slovensku. Ale ďakujeme i za blahoslavených biskupov Gojdiča a Hopku, rehoľníka Dominika Trčku, Božích služobníkov, biskupov Jána Vojtaššáka, Štefana Barnáša, Michala Buzalku,  kňaza Havlíka, rehoľníka – otca Mastiliaka. Všetci títo reprezentujú množstvo ďalších neznámych vysvätených, zasvätených, rodičov, mládež, toľkých veriacich verných Pánovi, zvlášť v ťažkých časoch, ale aj vo všednom každodennom živote . Dnes chceme vyspievať za nich všetkých nádherné Magnifikat. Možno, že takmer všetci, ktorí sme dnes tu, v prvom rade vyspievame slová vďaky za svojich rodičov, ktorí nás nielen vedeli pohladiť a viesť pevnou rukou života, ale k tomu pohladeniu a pevnej ruke života patrili i semienka viery a príklad viery, ktorý nám odovzdali. A tak sa máme stále o čo oprieť, z čoho čerpať, aby sme to rozdávali ďalej.

Keď toto počujeme, znova sa vraciame k slovám evanjelia o návšteve Márie u Alžbety. Tak, ako sa pohol Ján pod srdcom Alžbety, nech sa v nás pohne  Ježiš, prítomný v našom srdci, nech nám dodá novú odvahu naďalej pripravovať cestu Pánovi v srdciach našich drahých, v okolí, v ktorom žijeme. Ale majme na mysli aj ten oveľa širší záber našej krajiny, ale aj nášho kontinentu, i celého sveta. Nech je to naša radosť, že môžeme veľa robiť pre Ježiša Krista a našich drahých. Radosť, ktorá sa nebojí vidieť a odstraňovať to, čo nie je v zhode s Božím zákonom a čo otravuje život človeka. Takto vnímajme drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia a pútnici, i dva pochody za život, na ktorých ste sa mnohí zúčastnili. Tak vnímajme i tretí, pripravovaný pochod za život o rok v septembri v Bratislave. To nech je tá chytľavá radosť, ktorú vidíme pri stretnutí Márie s Alžbetou a ktorá sa prenáša aj do takýchto našich stretnutí. Najbližšie na celonárodnom stretnutí mládeže, na P18- tke, kde by chytľavá radosť mladosti mala vytrysknúť v plnej energii  ešte viac.  Každý sa môže zúčastniť, či priamo, alebo cez priame prenosy našich katolíckych médií. Buďme ako tá bystrá myška z úvodu, o ktorej som hovoril. Ona sa díva cez štrbinu na okolitý svet, naplno otvorenými očami vníma všetky nástrahy i pasce jedovatého hada, chce zabrániť hroziacemu nešťastiu…; nemôžeme byť ako všetci ňou oslovení, ktorí odpovedali: „Mňa sa to netýka, o mňa nejde, nejde o moju kožu…“

Milí bratia a sestry, ide o každého, keď vidíme útoky na rodinu, keď vidíme útoky na to, kto je človek. Nech teda aj vás, tu prítomných seniorov, mužov a ženy dôstojného a zrelého veku, posilní vo vašom modlitbovom zápase aj toto naše dnešné stretnutie sa s Pannou Máriou a naplní tou istou radosťou, ktorú okúsila Alžbeta pri stretnutí s Máriou. Amen.

Celý záznam sv. omše si môžete pozrieť tu: „video“