PRÍKLADY NÁS MOTIVUJÚ – Homília Mons. Stanislava Stolárika 5.9. 2018 počas sv. omše Veni sancte vo farnosti Revúca, po ktorej posvätil Katolícku materskú školu Svätej Rodiny

Keďže sme v detskom prostredí, a sme tiež na začiatku školského roka, dovolím si začať rozprávkou. Rozprávku každý rád počúva a každá jedna rozprávočka nesie v sebe nádherné posolstvo pravdy, ktoré nám chce odovzdať. V jednom kráľovstve bol kráľ, ktorý mal syna – princa. Kráľ bol šťastný, ale zároveň aj smutný. Veľmi ho totiž trápilo, že jeho syn, princ mal problém. Bol veľmi pokrivený. Nemal zdravú chrbticu a preto nemohol chodiť vzpriamene, mohol chodiť len pokrivený. Kráľ napriek tomu všetkému urobil jeden zaujímavý pokus. Vyhľadal a objednal najlepšieho sochára a dal mu za úlohu, aby urobil sochu jeho syna, princa. Sochár sa „vyhral“ so sochou, ale princa nezobrazil tak, aký bol v skutočnosti, ale zobrazil ho vzpriameného, krásneho, jednoducho vznešeného mládenca. Keď kráľ uvidel hotové dielo, rozhodol, že táto socha bude v súkromnej záhrade jeho syna. Kráľov zhrbený syn veľmi veľa času trávieval vo svojej súkromnej záhrade práve pri soche. A čo sa s ním začalo diať pri pohľade na sochu? Mladému princovi sa rozbúšilo srdce a hoci si ani sám neuvedomoval, čo sa s ním deje, ľudia si všimli, že jeho chrbtica sa stále viac a viac narovnávala. Toľké hodiny trávil pohľadom na sochu! Ľudia to sledovali a medzi sebou si hovorili: „Pozrite, veď ten princ je stále rovnejší. On sa stále viac a viac narovnáva!“ A aká bola radosť všetkých, hlavne však kráľa a jeho syna, keď mladý princ, ako opravdivý, zdravý mládenec, vo svojej kráľovskej hodnosti a dôstojnosti napokon chodil vzpriamene a bol nádhernou vizitkou celého kráľovstva.

Ale teraz si predstavme, aspoň na chvíľu, že otec by dal urobiť túto sochu svojho syna vo vzpriamenej pozícii, dal ju do princovej záhradky; keby urobil toto všetko a syn by si ju jednoducho ani nevšímal, vôbec by nejavil o ňu záujem. Čo by sa stalo? No nič, naďalej by sa hrbil, pretože nemal by pred sebou nijaký vzor, ktorý by ho pobádal, motivoval, aby sa stále viac narovnával, vzpriamoval. Predstavte si, že by teda chodil okolo tejto sochy, ale by sa na ňu nepozeral, a keby sa na ňu aj díval, stále by si nahováral buď niečo negatívne, napríklad: „ja nikdy taký nebudem“, alebo by sa zaťal: „ja taký nechcem byť!“  Ja nechcem byť vzpriamený. Ja  chcem byť ďalej, celý život hrbatý. Predstavme si, žeby takto uvažoval tento syn.

Milí bratia a sestry, to je nádherné posolstvo pravdy, ktoré sa dotýka každého jedného z nás, pretože vlastne celý život je o tom. Celý život je o tom, už od škôlky, aj od tejto našej Katolíckej škôlky, ktorú dnes s jej rozšírenými priestormi znovu požehnáme a ktorá je zasvätená Svätej rodine; jednoducho, máme tu v prvom rade príklad Svätej rodiny. Malého Ježiša, Márie a Jozefa. Môžeme chodiť okolo týchto príkladov. Môžeme sa na nich aj dívať. Môžeme ich brať na vedomie. Ale môže  sa stať aj to, že ich príklad si do svojho vnútra nepustíme a jednoducho príklad života Svätej rodiny nasledovať nebudeme. Samozrejme, že je to skôr oslovenie pre dospelých, predovšetkým pre rodičov, pretože Mária a Jozef, sú nádherné príklady pre každého jedného otca, pre každú jednu mamu. Sú to príklady, na ktoré sa môžeme dívať, môžeme si z nich brať príklad, ale môžeme ich aj ignorovať.

Uvedomme si, aká je veľmi dôležitá výchova podľa príkladov. Aké je dôležité, keď sa príklad prenáša z Jozefa a Márie na otca a mamu, aby potom deti videli príklad na svojich rodičoch. Áno, my všetci sme v tejto pozícii, že nemusíme vnímať príklady a  nenarovnávať sa; každý môžeme obchádzať  tieto príklady. Ale my dnes chceme povedať: nasledujme tieto príklady. Nasledujme ich! Keďže tu máme deti, ku ktorým ste poslaní, a máme za sebou Rok Fatimy; milí pedagógovia, hovorte deťom o deťoch z Fatimy. Asi to aj robíte. Ale vás povzbudzujem: opakujte to, lebo deti sa aj menia, aj zabúdajú. Aj my zabúdame. Možno vekove je zvlášť vašim najmenším najbližšie Hyacinta. Je aj nádherný film, v ktorom môžeme vidieť príklad tohto, dnes už svätého dievčatka. Jej príklad vstúpi do srdiečka dieťaťa. Tiež je tu František, Lucia. A v aktuálnom roku 160. výročia zjavenia Panny Márie v Lurdoch, zas príklad sv. Bernadety Soubirousovej. Treba hovoriť o týchto príkladoch, lebo negatívnych príkladov sa nám dostáva; či chceme, alebo nechceme, neúrekom. Je treba hovoriť o tých, ktorí nás vzpriamujú.

V ostatných dňoch, ako vieme, sme prežívali na celom Slovensku nádhernú udalosť blahorečenia Anky Kolesárovej z Vysokej nad Uhom, na východe Slovenska. Aká to musela byť vzpriamená dievčina, keď v šestnástich rokoch dokázala dať hrdinské svedectvo mučeníctva. A iste, keby nedostala tento základ vzpriamenosti z rodiny, keby už v rodine nebola vedená k modlitbe, k sviatostiam, a k pravým hodnotám, ťažko by v kritickej chvíli rozhodovania obstála tak, ako obstála. Dnes by som chcel spomenúť, keďže je 5. septembra, aj Matku Terezu, pretože dnes je jej liturgická spomienka. Ona, čo sa týka detí, vieme veľmi dobre, že práve tie najbiednejšie zbierala po uliciach, aby im aspoň trochu ponúkla dôstojný život. Teda v rámci toho, o čom uvažujeme; aby ich aspoň trošku vzpriamila, aspoň trošku ich narovnala. Myslím, že vtedy, keď v roku 1979 preberala Nobelovu cenu, povedala pred všetkými vznešenými  hlavami, ktoré boli účastné tejto slávnosti: „Dajte mi každé jedno dieťa, ktoré chcete potratiť a ja sa o neho postarám.“ Dajte mi každé jedno dieťa, ktoré chcete potratiť a ja sa o neho postarám! A vieme veľmi dobre, koľko starostlivosti svätá Matka Tereza aj v tomto smere vykonala.

Dnes sumarizujúc naše myšlienky, vzývame Ducha Svätého o pomoc pre jednu i druhú školu, pre všetkých žiakov a študentov prosíme o svetlo Ducha Svätého. Ale aj pre vychovávateľov, pedagógov, pre vás, rodičov, starých rodičov, lebo všetci ste do výchovného procesu zahrnutí a zapojení spolu s kňazmi, katechétmi, animátormi. Nech je to jedna nádherná spoločná práca, služba, na najkrajšom diele, aké môže byť: na výchove novej generácie. Je to aj najťažšia služba. Ale i najkrajšia. A pamätajme, že všetci potrebujeme príklady, oporu. Pozrime na príklad z prírody: už malá rastlinka, keď sa zasadí, potrebuje pri sebe oporu, nejakú palicu, aby rástla a aby rástla vzpriamene. My tiež potrebujeme oporu. Potrebujeme príklad kohosi blízkeho, kto nás vo vyrovnanosti, vzpriamenosti bude držať. Áno, potrebujeme ho všetci: rodičia, my kňazi, biskupi, vychovávatelia, všetci potrebujeme Boha a príklady svätých. 

Zaprajme si, aby aj cez túto materskú školu a cez príklady pedagógov, ktorí nielen vzdelávajú, ale aj vychovávajú, ale aj vás rodičov, starých rodičov, a ďalších, ktorí ste zainteresovaní, aby cez vaše príklady a pripomínanie príkladov svätých, sa vychovávala a formovala nádherná, nová generácia. Vopred vám za to všetko ďakujem, vyprosujem nielen dnes, ale aj v priebehu školského roka hojné Božie požehnanie a ďakujem znova aj vám všetkým, ktorí ste prispeli k tomu, aby som dnes mohol požehnať rozšírené priestory Katolíckej materskej školy Svätej Rodiny v Revúcej. Amen.