SILA MALÉHO DIEŤAŤA – Polnočná svätá omša/A – homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 25.12.2016, vysielaná v priamom prenose Rádia Lumen

Známy a obľúbený mediálny kazateľ v Spojených štátoch, známy zvlášť v minulom storočí, arcibiskup Fulton Sheen rád opakoval myšlienku, skúsenosť z histórie: „Prichádzali mnohí veľkí ľudia, veľké postavy dejín; prišli a odišli, ale len o jednej postave sa dá hovoriť, že bola predpovedaná, že bola túžobne očakávaná. Bol to Mesiáš, Ježiš Kristus.“

Dnešné prvé čítanie z  proroka Izaiáša, ktorého sme často počúvali počas adventného obdobia, nám nádherne predstavuje tohto predpovedaného, očakávaného a túženého Mesiáša: „Obdivuhodný radca, mocný Boh, večný Otec, knieža pokoja.“ Tieto slová hovoril prorok Izaiáš osem storočí pred narodením Ježiša Krista a hovoril ich v časoch, ktoré pre Izraelský národ neboli ľahké. Izaiáš pokračuje ďalej a hovorí, že práve toto Dieťa; pretože predpovedaný Mesiáš bude naoko obyčajným dieťaťom; bude, ako sme počuli, tým, „na pleciach ktorého spočinie vláda“.

Máme pred sebou aj v predpovedi proroka Izaiáša obraz dieťaťa; dívame sa do betlehemských jasieľ a vidíme dieťa bezbranné, slabé, odovzdané, závislé od pomoci iných. Toto dieťa predpovedané prorokom Izaiášom má odrazu vyriešiť problém vojen, problém hladu vo svete a ďalšie iné prejavy nepokojov, nespravodlivostí? Toto všetko má vyriešiť jednoduché Dieťa, ono má byť kniežaťom pokoja, ktoré vyrieši celosvetové problémy? Keď na to pozeráme z nášho ľudského hľadiska, povieme: tieto nepokoje obyčajné dieťa nevyrieši! Z čisto ľudského hľadiska máme pravdu, že obyčajné malé dieťa, tieto problémy určite nevyrieši. Ale nezabúdame, alebo ktovie, či sme už dávno nezabudli a už ani neveríme, že toto dieťa nie je obyčajným dieťaťom?! Toto Dieťa je Emanuel, Boh s nami! 

V dnešnú svätú noc popri svedectve Svätého Písma, ľudia všetkých národov – kresťania, ale i nie kresťania, takmer v každom jednom jazyku, na celom svete spievajú, v nádhernej piesni „Tichá noc, svätá noc“ slová: „Kristus, Spasiteľ je tu! Tešiteľ sveta je tu!“ Tieto nádherné slová zaznievajú do noci ako posolstvo nádeje a svetla. Toto Dieťa všetko vyrieši? My znova zopakujme: za normálnych okolností obyčajné dieťa isto nie! Ale ak hľadáme súvislosti dotýkajúce sa tohto Dieťaťa, prichádzame na to, že v jeho živote, a vôbec už pri jeho príchode na svet, nie je len mimoriadnosť ohlasovania, ale je tu i viacero iných mimoriadností, na ktoré treba upriamiť pozornosť.

Je tu mimoriadna a zvláštna situácia zvestovania. Zvlášť počas celého adventu sme mohli rozjímať o slovách: „Anjel Pána zvestoval Panne Márii.“ Pretože v tomto očakávaní sme prežívali tú chvíľu, ktorú už teraz aktuálne prežívame, lebo „Slovo sa telom stalo“. Všetko sa však začalo tajomným stretnutím anjela s Pannou Máriou: „Staneš sa Matkou Dieťaťa, ktoré bude Synom Najvyššieho.“ Ďalšia mimoriadnosť: anjel bol znova poslaný vo sne k Jozefovi, aby mu vysvetlil, o čo tu vlastne ide; aj keď táto situácia sa javí ľudsky nepochopiteľná a neprijateľná. Anjeli, ako sme to dnes počuli, sú poslaní aj k pastierom, aby ich znavigovali a priviedli k betlehemským jasličkám. Dnes o tejto udalosti počúva a na slávu Božiu s nami spieva celé nebo! Ďalšou mimoriadnosťou je hviezda, ktorá sprevádza mudrcov z východu. Keď si to tak jedno s druhým, skladáme a dávame do súvislostí, odrazu stále viac a viac rozumieme slovám, ktoré boli povedané Panne Márii: „U Boha nijaká vec nie je nemožná.“ Toto malé dieťa, tento Radca nás učí, tento mocný nám dáva silu, tento večný Otec je nám neustále blízko. Knieža pokoja nám všetkým ponúka milosrdenstvo, čo sme mohli väčšmi vnímať a prežívať v Roku milosrdenstva. Ponúka nám lásku, dobrotu. Je to všetko teória? Alebo je to všetko realita? Znova sa dívame do jaslí a svojim ľudským zrakom vidíme slabé dieťa, ale očami viery zároveň vidíme jeho silu v slabosti, v závislosti na iných, v odovzdanosti do rúk iných. Toto je Dieťa – Emanuel – Boh s nami: Dieťa slabé, odovzdané, závislé, bezbranné, nemohúce, odkázané na starostlivosť iných. Toto Dieťa silou svojej nemohúcnosti koľkých priťahuje k sebe?!

Giovanni a Valentina, milánčania, mali dvoch synov, sedemročného Francesca a štvorročného Nicolu. Neboli zosobášení, ani nedali svoje deti pokrstiť, ale predsa sa rozhodli, že dajú svojich synov na cirkevnú katolícku školu. Stretli sa s učiteľmi a utvrdili sa v tom, že ich voľba a rozhodnutie sú správne. Cez jedny vianočné prázdniny zobrali svoje deti na Sicíliu, odkiaľ pochádzal Giovanni. Prišli do jeho rodného domu, ktorý bol v strede obce, neďaleko kostola. Keďže bol vianočný čas a reproduktory z Božieho chrámu boli i vonku, niesla sa vianočná atmosféra až k ich domu. Deti, keďže boli naučené z katolíckej školy na mnohé piesne a modlitby; zachytávali piesne prichádzajúce z Božieho chrámu, a na plné hrdlo, z celých pľúc spievali spolu s ľuďmi v chráme nábožné vianočné piesne. Jedného dňa si rodičia povedali, že chcú svojim deťom ukázať čo možno najviac pamätihodností na Sicílii a tak si urobili výlet. Keď sa vracali domov, mama Valentína, ateistka a Giovanni nepraktizujúci vieru, sa pýtali svojich detí, čo bolo na výlete najkrajšie? A vtedy menší Nicolino, povedal: „No najkrajší bol predsa Ježiško.“ Vtedy si spomenuli, ako ráno, pri prehliadke pamätihodností zašli aj do Božieho chrámu, kde boli jasličky, a rozpamätali sa, ako si malý Nicolino tam pred jasličkami kľakol, zopäl rúčky a ako sa modlil tie krásne modlitby, ktoré ho naučili učitelia v katolíckej škole. Sám kňaz, ktorý vtedy prišiel k jasličkám a videl toto malé dieťa, bol hlboko dojatý zbožnosťou nevinného dieťaťa. „Ježiško bol pre mňa najkrajší!“ Títo rodičia, ktorí sa doposiaľ stále držali potvrdeného bludu – že deti netreba vychovávať nábožensky, ale treba nechať na ich dospelosť, nech sa až vtedy sami rozhodnú, či budú veriace, alebo nie; teraz začínali z tohto bludu vytriezvievať. Možno si pripomenuli, aj to, že doma predsa nie sme nemí. A keďže je normálne, potrebné, nevyhnutné komunikovať, nenecháme predsa na deti, aby sa až v dospelosti rozhodli, akou rečou budú rozprávať; či rodnou, alebo niektorým iným jazykom. Ba mnohí rodičia, ktorí ovládajú aj niektoré ďalšie jazyky, zámerne rozprávajú s deťmi aj v týchto jazykoch, aby, ako oni sami hovoria: ich dobre pripravili na život.

Myslíte si, že zvládnuť, prijať, prežívať svoje náboženstvo, v ktorom sme boli pokrstení, rozvíjať život viery, prijatý pri krste, že to nie je dobrá príprava na život? Že to nie je dobrá zábezpeka prežívania nášho života? Zaujímavé, ale nie ojedinelé na príbehu tejto rodiny je, že svedectvo a príklad malého Nicolina napokon priviedlo aj Giovanniho a Valentinu k tomu, aby sa pripravili na sobáš a dali synov pokrstiť. Slabé, jednoduché, štvorročné dieťa, ktoré sa nábožne pomodlilo pri jasličkách, dalo impulz k toľkej zmene. Ale sila premeny bola ešte väčšia práve od toho Dieťaťa, ktoré predstavovalo jezuliatko ležiace tam, v jasličkách. Aj my, drahí bratia a sestry, keď po tomto príhovore, požehnám tu v našej katedrále nové jasličky, zastavte sa pri nich po svätej omši, aj vy, všetci poslucháči rádia Lumen, zastavte sa v tomto vianočnom období pri jasličkách vo vašom chráme. Zopnite svoje ruky tak, ako vás to možno učili vaši vzácni učitelia, či veriaci učitelia v škole, alebo rodičia – otec, mama, stará mama. Znova od tohto Dieťaťa načerpajme potrebnú silu, ktorá sa dotkne našich sŕdc a srdce Dieťaťa pritiahne nás všetkých k sebe. Rodinka spomínaná v príbehu potrebovala takúto premenu.

Malé Dieťa Ježiš vie o každom jednom z nás. Aj to, akú premenu života potrebujeme. On nám ju ponúkne. Len bude závisieť aj od nás, či to budeme chcieť prijať. Nech sa tak stane už počas týchto Vianoc. Amen.