PUTUJEME, ABY SME SA OBNOVILI – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše (16.1.2017) v kaplnke Biskupského úradu pre zamestnancov BÚ, v prítomnosti sochy Fatimskej Panny Márie, ktorá vo Fatimskom roku putuje diecézou

Včera sme prežili udalosť; môžeme povedať slávnosť, keď sme v novo obnovenej kaplnke Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v Katolíckej škole svätého Jána Nepomuckého začali našu deväťmesačnú duchovnú obnovu spojenú s prijímaním a prežívaním fatimského posolstva, teda s jeho poznávaním a uvádzaním do života. Ďalšou dôležitou skutočnosťou bolo, že v tej istej kaplnke a rovnomennej škole boli uvedené a dané k úcte relikvie svätého Jána Nepomuckého, patróna školy, ale aj celej našej diecézy. Je to značne symbolické a veľmi dôležité, keď chceme aj tento úkon využiť k dobrému štartu našej duchovnej obnovy. Chceme sv. Jánovi Nepomuckému dôverovať, spoliehať sa na jeho príhovor a aj jemu predkladať tie záležitosti, ktoré sa týkajú našej diecézy, a ktoré vždy šestnásteho v mesiaci, môžeme ešte väčšmi vnímať.

Z kaplnky školy naša procesia už so sochou Fatimskej Panny Márie prešla        do katedrály. Putovanie patrí k starokresťanskej tradícii, ale nielen starokresťanskej. Všetky náboženstvá majú v sebe zakomponované vedomie potreby putovania. Putovania na dôležité miesta, pretože niektoré miesta sú naozaj veľmi významné v našom živote. Možno aj vy to tak prežívate, keď napríklad prichádzate, vraciate sa  do rodičovského domu. Alebo keď prejdete okolo školy, kde ste strávili „x“ rokov. Vieme, že v takýchto situáciách sa v človekovi vždy čosi nejakým spôsobom pohne. To miesto mi je blízke. Preto  aj tieto miesta, ktoré chceme mať vo svojom vedomí, vo svojom srdci, stávajú sa nám blízke a sú pre nás  dôležité. Preto aj miesto, odkiaľ sme vyšli – z kaplnky školy smerom do katedrály; a samotný prechod, všetko to malo naznačovať, že putujeme. A to nielen náhodne, ale vieme odkiaľ a kam ideme. Tak, ako je to vlastné charakteru Cirkvi. Tak, ako je to dané charakteru života. Putujeme do večnosti. Zmysel každého jedného putovania je v realite, že tu, na zemi nie sme stabilne niekde ukotvení, ale že putujeme. Naša vlasť je v nebesiach. Odtiaľ očakávame príchod nášho Spasiteľa, Ježiša Krista.

My sme putovali a zavŕšili sme svoju púť v katedrále nádhernou pobožnosťou; už mariánskou, k Panne Márii Fatimskej, ktorou sme uvítali aj teraz tu prítomnú sochu Panny Márie. Môžeme sa pýtať: Je to len symbol? Je to fetiš? Je to možno nejaký nezriadený vzťah? Keď upriamujeme pozornosť na sochu, ktorá môže byť z dreva, zo sadry, alebo z iného materiálu…, ak pozeráme na ňu len takto,  samozrejme niekedy či vnútorne, alebo aj navonok sa môžeme dostať do rozporu, či to je v zhode s našou vierou. Keď ideme ďalej a reflektujeme niektoré ďalšie vzťahy k symbolom, vezmime si, ako je v zákone ochránené: uctiť si štátnu vlajku, štátny znak; a ako sa previňuje ten, kto zneváži, alebo zničí našu vlajku, zničí štátny znak, prípadne niektorý ďalší symbol štátnosti. Povieme: Však išlo o hanbu! Nešlo o hanbu. Šlo o čosi oveľa dôležitejšie. Ani  socha nie je len drevo, sadra… Socha sprítomňuje posolstvo.

Nám, ktorí sme sa vydali na našu cestu, žehná aj Svätý Otec František. Odteraz pri každej jednej príležitosti prežívania nášho Fatimského roka môžme získavať vždy za obvyklých podmienok aj úplné odpustky. Úplné odpustky! Téma, ktorá akoby sa vytrácala z vedomia dnešného človeka; aspoň čo sa týka správneho pochopenia. To nie je odpúšťanie hriechov. Ak sú odpúšťané hriechy, tak len všedné. Ale nie ťažké. Na odpustenie ťažkých hriechov je potrebná svätá spoveď. Úplnými odpustkami získavame odpustenie trestov za naše hriechy. Pretože za každý jeden hriech prichádza aj trest. Samozrejme, keď to chceme lepšie pochopiť, použime príklad. Zomreli by dvaja ľudia. Jeden, ktorý žil celý život poriadne, druhý neporiadne. Obidvaja by sa na smrteľnej posteli vyspovedali. Povieme: obidvaja šup do neba? Iste, tajomstvo Božieho súdu ostáva stále otvorenou otázkou. Je to tajomstvo. Ale za hriechy prichádzajú aj tresty. Preto je aj realita očistca a teda aj náuka o očistci. Človek sa musí očistiť. Tak, ako pri vstupe do nejakej budovy, alebo do vášho bytu; či dovolíte niekomu vbehnúť v zablatených čižmách? My, chlapi možno hej. Ale vy, ženy isto nie. Vy by ste isto hneď svojim pohľadom niečo naznačili, a možno to aj rukolapnejšie dali najavo. Jednoducho,  pred vstupom do neba sa človek musí očistiť, pripraviť na tento vstup. Preto celá milosť, ktorá sprevádza našu duchovnú obnovu, nám má  napomáhať práve  v tomto. Aby sme sa očistili. Aby sme ešte väčšmi prenikali do hĺbky duchovného života, alebo aby sme dovolili, aby nás duchovný život ešte viac napĺňal.

Sme pri slovách Evanjelia: „nové víno do nových nádob“. Mali  by sme zatúžiť po „novom víne“. Mali by sme zatúžiť po prehĺbení duchovného života. Dnes, podľa týchto slov dostávame odpoveď, že to nie je len o tom, že sa stretávame s Ježišom Kristom, ktorý moralizuje: toto smieš, tamto nesmieš, keď toto urobíš, tamto neurobíš… Nechať sa prenikať Kristom znamená nechať sa ním pretvárať. Vyjadrím to príkladom. Včera, sme mali dvojhodinovú pobožnosť. Môžeme si spomenúť, ako sme pred rokom privítali relikvie obľúbenej svätice Terezky Ježiškovej. Svätica „pritiahla“ do katedrály na rožňavské pomery veľmi veľa ľudí. Oplatilo sa prísť, hoci koľkí sme sa museli potom „rozmrazovať“. Tak, ako aj včera. Nie? Lebo chlad nás celkom prenikol. Chceli sme aby nás prenikol? Iste sme si to nepriali. Ale tak, či tak, boli sme tejto zime, chladu vystavení. Preto nás prenikol. Možno je to negatívne prirovnanie, lebo nás zima prenikla a museli sme sa „rozmrazovať“. Ale predstavme si, že nás prenikne teplo a rozohreje nás. Vieme, že keď je slniečko a my sa mu vystavíme, tak nás aj opáli. Ono pôsobí. My sa nastavíme, ono pôsobí a pretepľuje nás. Poznáme staré pravidlo: „Kde nechodí slnko, tam chodí lekár“. Všimnime si túto myšlienku, domyslime ju v duchovnej rovine. „Kde nechodí Kristus, tam ostáva hriech.“ Tam ostáva choroba. Ale tam, kde dovolíme, aby Kristus vstúpil do nášho života, tam mu dovolíme, aby v nás konal. A On  pôsobí, On koná. To nie je nejaká mágia. To nie je nejaký automatický prútik, ktorým sa mávne a hneď je všetko v poriadku. Veru nie, to je beh na dlhé trate.

My, ktorí máme o čosi viac  rokov vieme,  že to nie je také jednoduché. Bolo by to optimálne,  keby sme si večer ľahli spať a ráno vstali totálne dokonalí. Ale to tak nie je. Koľko pádov, pošmyknutí predchádza, kým dôjdeme  k záverečnému úspechu! Ale vtedy, keď máme v srdci kajúcnosť, keď vyznávame: „mea culpa“, keď uznávame vlastnú vinu, nehodnosť, hriešnosť, slabosť, vtedy sa znova a znova posúvame vpred a dovoľujeme, aby z nás Ježiš vytiahol všetko to nedobré a nepotrebné. Aj rodina, našej diecézy sa očisťuje. Dovoľujme Kristovi vstúpiť do našich životov. Modlievajme sa, aby sme s jeho pomocou, jeho milosťou, otvárali svoje srdcia, aby sme si ich nezatvrdzovali, aby sme nezabuchovali dvere pred ním, ale práve naopak, aby sme dovolili, aby On v nás pôsobil. Pamätajme zvlášť na dvere nášho srdca. Každý z nás je za svoje srdce zodpovedný! Sme tu, pred sochou Panny Márie, ktorá bude prechádzať celou našou diecézou; a opakujem: nie ako nejaký fetiš, ale sprítomňuje nám posolstvo Fatimy.

Ale tu aj ďalší veľký dar. Máme tu relikvie blahoslavených detí, Františka a Hyacinty, ktorým sa vo Fatime zjavila Panna Mária. Každý z nás si môže tieto relikvie aj uctiť. Zamyslime sa nad významom prítomnosti týchto detí, a hĺbkou oslovenia, ktoré dostali 13. mája 1917 cez Pannu Máriu, potom, ako boli na jar 1916 oslovení Bohom skrze anjela. Na základe čoho ich Pán Boh vyvolil? Deti, ktoré hoci nevedeli čítať, písať, počítať, ale na druhej strane; dovolím si povedať; prežívali krásne detstvo. Neboli zaťažované mnohými vecami. Pásli ovečky, iste ako deti aj povystrájali všelijaké huncúctva, ale sa aj modlili. A veľa sa modlili. Ich životopis to dosvedčí. A po chvíľach zjavenia to bolo ešte viac, intenzívnejšie. Teda prečo si práve ich Pán Boh vyvolil? Veď tam isto boli aj iné deti. Milí moji, neviem. To vie Pán Boh. Ale uvedomme si, že aj každého jedného z nás si Pán Boh pre niečo vyvolil. Fatimské deti prikývli. Ktovie; možno je to hypotetické zamyslenie – to, čo teraz poviem; aj iní, aj iné deti mohli mať nejaké zjavenie, nejaké veľmi reálne Božie oslovenie, a povedali: „Nie! Bože, daj mi pokoj. Ja s tebou nechcem nič mať.“ A všetko padlo. Všetko skončilo. Ale tieto deti neodmietli Božie posolstvo, aj keď boli vystavené výsmechu, tlaku z rodiny, okolia; darmo, okolie ich istým spôsobom urobilo aj slávnymi, po čom netúžili a čo ich skôr zaťažovalo. Aj samotní rodičia mali so zjaveniami problémy; prežívali úzkosti, vážne obavy, či deti nemajú nejaké halucinácie; nebola to jednoduchá záležitosť. A zvlášť potom, keď sa stupňoval tlak okolia, slobodomurárov, starostu, atď.; obstáť v týchto skúškach znamenalo, a potvrdzovalo pravosť zjavení, lebo inak by tie jednoduché deti neobstáli, nevydržali by to. Akoby nám Pán Boh chcel skrze tieto deti povedať, znova pripomenúť: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva. Ak nebudete mať detsky a úprimne otvorené srdcia ako mali tieto deti, neporozumiete, o čo tu ide.“ Môžete to zobrať ako nejaké prvomájové sprievody; keď socha Panny Márie priláka viac ľudí; ale unikne vám podstata. A o tej podstate som sa vám snažil povedať. To je to „nové víno“, po ktorom by sme mali túžiť.

Ale vidíme, že “nové víno“ očakáva aj „novú nádobu“. Aj našu ochotu. Možno posilnenú, viac vynakladanú námahu pre Božie veci; väčšie zanietenie, väčší zápal. Lebo, ako som včera povedal, vždy závisí od každého z nás; od kňaza, biskupa, otca,  mamy…;  aký je život viery v rodine, vo farnosti, a potom aj v diecéze. Otvoríme úplne dvere nášho srdca, vystavíme sa Božiemu pôsobeniu, aby On konal? Opakujem prirovnanie, že aj pred slnkom sa môžme skryť kdesi do pivnice, ale ono nás potom nebude liečiť, ohrievať, nebude nás opaľovať. Budeme vykrikovať, že slnko neexistuje, lebo sme sa mu nevystavili a tak ono na nás nemohlo pôsobiť? Alebo sa mu vystavíme, a pocítime naplno mieru jeho pôsobenia a v nás sa väčšmi rozhostia jeho účinky.

Dnešná svätá omša, slávená tu, v prítomnosti sochy Fatimskej Panny Márie, nech nám pripomína veľké udalosti spred sto rokov vo Fatime, ale zároveň nech nás plnšie otvára pre podstatu všetkého, čo sa tam udialo. Aby sme neostali len pri nejakých vonkajších znakoch, ale aby sme skrze vonkajšie znaky  znova a znova vchádzali do hĺbky tohto tajomstva a otvárali sa pôsobeniu lúčov milostí, ktorými nás chce preniknúť, uzdravovať, premieňať Boh. V dôvere prednášame aj v dnešný deň modlitieb za diecézu svoje prosby, aby sa Pán dotýkal našich sŕdc, sŕdc všetkých bratov a sestier v našej diecéze. Aby nám otváral srdcia. A dnes môžeme povedať: aby nám aj na príhovor blahoslavených Hyacinty a Františka pomáhal uchovať si detskú úprimnosť a otvorenosť pre lepšie prijatie, aj keď možno nie o úplné porozumenie všetkého, čo nám Boh hovorí; ale o ľahšie a úprimnejšie prijatie všetkého, čo nám ponúka, pre dobro nás všetkých. Amen.