ABY NÁS BOH POŽEHNÁVAL -Popolcová streda – homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (6.3. 2019)

Na rozbúrenom mori si vlny pohrávali s plaviacou sa veľkou loďou. Hrozilo dokonca nebezpečenstvo stroskotania. Jedna pasažierka prichádza za kapitánom lode a pýta sa: „Pán kapitán ako to s nami vyzerá?“ On na ňu pozrie a povie jej: „Sme v Božích rukách.“ Pasažierka sa úplne prekvapená i prestrašená odpoveďou, zadíva na kapitána a hovorí: „To je s nami až tak zle, že takto hovoríte?“

Drahí bratia a sestry, dnes, keď v našich kostoloch v hojnejšom, niekde až v hojnom počte prichádzajú veriaci prijať znak popolca, z akého je to dôvodu? To je s nami až tak zle? Alebo to patrí k úkonu našej viery; alebo si povieme naozaj v plnej otvorenosti svojej duše: „Veď predsa, keď sme v Božích rukách, už nič lepšie ani nemôže byť!“ A to chceme  potvrdiť aj prijatím znaku popolca.

Áno, keď sme v Božích rukách! Toto je to najkrajšie, čo si vôbec môžeme uvedomovať, priať a prežívať vo svojom živote. Veď viete veľmi dobre, vy, tu v katedrále, ako aj všetci pri rádiách, či internete; prečo sa vám ozývam a prihováram až po dvoch mesiacoch. Preto, lebo choroba neobišla ani mňa; a ako som spomenul v úvode sv. omše, dnes ju chcem obetovať ako poďakovanie Pánu Bohu, Matke Božej, sv. Jozefovi, ale aj všetkých, naozaj všetkých vás zahŕňam do modlitby dnešnej sv. omše. Či tu v Rožňave alebo v Košiciach. Slová vďaky chcem vysloviť celému lekárskemu personálu a dávam všetkých do úmyslu sv. omše. Ďakujem všetkým zamestnancom nemocnice v Rožňave i v Košiciach, sestrám, všetkým modliacim sa na celom Slovensku i v zahraničí. Ďakujem za starostlivosť a oporu našich sestričiek i ďalších rehoľných a zasvätených, kňazov, ďakujem najmä pánu kaplánovi v nemocnici vo VUSCH-e v Košiciach, ďakujem príbuzným, súrodencom, známym, i neznámym. A tak by som mohol vymenúvať ďalej. Prial by som si, aby sa moje úprimné slová vďaky naozaj dotkli každého, a zároveň nech nás presvedčia o tom, aká obrovská je sila modlitby. Že to nie je len niečo imaginárne, neexistujúce. To je  opravdivá sila, ktorá nás zjednocuje a ktorá nás stavia na nohy. 

Veľmi si cením i bratskú návštevu arcibiskupa, metropolitu Bernarda, jeho pomocného biskupa Marka, keď ma navštívili v nemocnici. Priniesli so sebou aj posvätný olej chorých. A tak som prijal aj šiestu sviatosť vo svojom živote. Keď mi hovorili o prijatí sviatosti pomazania chorých v mojom položení, nevyslovil som otázku: „Vari je to so mnou až tak zle, že mi to ponúkate?“ Ako to bolo so mnou, to vedia lekári, dačo viem i ja, alebo aj druhí. Ponúknutú sviatosť som prijal s veľkou radosťou, pretože som túto chvíľu milosti mohol prežívať v ešte väčšom spojení s Ježišom, lebo On napĺňa môj život. Spomínam to rád práve dnes, v deň môjho krstu. Pred 64 rokmi som bol v kaplnke bývalej rožňavskej nemocnice, dnes už obnovenej Kaplnke Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pokrstený, a od tej chvíle Boh začal prebývať v mojej duši, v mojom srdci. Veď to je veľká radosť, uvedomovať si, že sme v Božích rukách a Boh je v našom srdci. To nie je dôvod na strašenie. To je veľká istota v živote! Áno, to je veľká radosť, je to pocit bezpečnosti. Takej bezpečnosti, akú môže prežívať dieťa v náručí svojho rodiča. 

Na začiatku pôstneho obdobia, času, ktorý dnešným dňom začíname prežívať, nám je znova pripomenutá práve táto šanca: uvedomiť si, že sme v Božích rukách,  ale aj chcieť byť v  Božích rukách. Pretože to nie je dôvod na strach, to je požehnanie! To je Božie požehnanie – byť v jeho rukách.  A s Božím požehnaním idú aj mnohé ďalšie veci.

Rád by som upriamil vašu pozornosť na krátky citát z knihy Genesis kapitola 39, 5-6 verš, kde je reč o svätom Jozefovi Egyptskom: „Pán pre Jozefa požehnával Egypťanov dom. Pánovo požehnanie bolo na všetkom, čo mal v dome i na poli. A tak zveril do Jozefových rúk všetok majetok.“ My vieme, že Jozef Egyptský je predobrazom sv. Jozefa, čo si práve v dnešnú prvú stredu mesiaca znova pripomíname a pripomíname si to v mesiaci marci, ktorý je zasvätený sv. Jozefovi.Čo nám chce povedať tento krátky citát z knihy Genesis? Najskôr nám chce povedať o Jozefovi Egyptskom. On bol plne verný a oddaný Bohu! A pre toho jedného, jediného človeka Boh požehnával Egyptskú krajinu. Pre jedného, jediného človeka, pre jeho vernosť Bohu, išlo Božie požehnanie na celú krajinu. Pre jeho vernosť. Druhá časť citátu v 6. verši, hovorí: „A tak (Putifar) zveril do Jozefových rúk všetok majetok“; keď videl, že je to Boží muž, že je to Boží človek a skrze neho Božie požehnanie ide do celej krajiny. Zveril mu všetok majetok. Keďže Jozef Egyptský je predobrazom  sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša, vidíme podobnosť týchto dvoch Jozefov. Práve preto zveril Boh Jozefovi do jeho rúk Máriu i Ježiša, že Jozef Nazaretský bol Bohu úplne odovzdaný a verný. A Boh Jozefa požehnával.

Áno, vráťme sa k tomuto textu z knihy Genezis: „pre Jozefa“. Pre jedného, jediného človeka Boh požehnával celú krajinu. Prečo? Opakujem: lebo Jozef bol verný Bohu. Teda nie preto, že Jozef bol verný nejakému svojmu vlastnému programu. Ale preto, že bol verný Bohu. A preto išlo požehnanie aj na celú krajinu. Spomeňme si aj na iný biblický príbeh; napríklad o Abrahámovi, keď bol Boh ochotný zachrániť Sodomu a Gomoru pre piatich verných, ale ani tí sa nenašli. Čo to znamená vernosť? Čo to znamená odovzdanosť? A teraz sa naozaj veľmi dobre pochopme, aby nám neunikol tok myšlienok.

My stojíme pred voľbami v našej krajine. A tak otvorená otázka znie: Chceli by sme mať za hlavu nášho štátu človeka, ktorý by bol plne verný Bohu? Veď cez neho by požehnanie Božie išlo do celej krajiny. Ja nechcem nikomu robiť predvolebnú kampaň. To si robia sami a s veľkým tímom ľudí. Aj s veľkými peniazmi, až sa niekedy pozastavíme nad tým, koľké státisíce eur jednotlivec do toho vrazí. A neviem, či sa zamyslíte aj nad tým, že zrazu ten, ktorý tam už vrazil státisíce eur, teraz sa vzdá v prospech iného. To nevyvoláva vo vás nijaké otázky? Nechám to na múdrejších. Ale prvá otázka znela: Chceli by sme mať na čele štátu takého človeka, ktorý by bol plne verný Bohu? Teda volili by sme toho, kto by chcel, aby silnelo Božie kráľovstvo v nás a v našej krajine? Alebo sa bojíme, že by sme museli v živote veľa zmeniť? Poviete, keď si možno narýchlo prebehnete kandidátov, že taký kandidát vlastne ani neexistuje a neexistuje nikde na svete. Iba ak niekde, kde je potom fundamentalizmus. A my takto žiť určite nemienime. No nikto nechce fundamentalizmus, aj keď sa nám to veľakrát podsúva. To nie je pravda.

Skúsme posúdiť inú udalosť. Prvým starostom, primátorom Jeruzalema bol Teddy Kollek. Keď bol prvýkrát zvolený v roku 1965 a potom ešte viackrát, tejto službe sa venoval cez 28 rokov; zadefinoval svoju službu na tomto poste takto: „Stál som pred najväčšou úlohou, pred akou môže stáť človek.“ A teraz počúvajte, aká bola jeho úloha. Akú úlohu si stanovil, aký volebný program si dal? „Mám pripraviť mesto na príchod Mesiáša.“ Mám pripraviť mesto na príchod Mesiáša. On tomu veril, mal to vo  svojom volebnom programe a ľudia ho volili. Aby prišiel Mesiáš! Aby prišlo Božie kráľovstvo. Ale dívame sa možno veľmi vysoko a preto zostúpme k sebe samým; k nám, jednoduchým ľuďom, lebo táto voľba, toto rozhodnutie, sa ponúka a dotýka každého jedného  z nás: Či chceme, alebo nechceme byť v Božích rukách. Nie zo strachu, ale preto, aby nás sprevádzalo Božie požehnanie. Teda či chceme žiť naplno život viery, aby do každej jednej rodiny pre túto vernosť potom vstúpilo Božie požehnanie. Áno, spomeňme si znova na Jozefa Egyptského, Abraháma, pre ktorých Boh chcel zachrániť…, a pre Jozefa aj zachránil Egypt, a tiež Židov v Egypte.

Ak ste čítali Denníček, tak viete, čo aj pre Faustýnu bol Pán Ježiš ochotný vykonať voči poľskému národu. Ale toto môže platiť aj o našej krajine, meste, obci, rodine. Ak sú títo verní. Tak sme to počuli aj v dnešnom prvom čítaní z knihy proroka Joela: Boh ušetrí krajinu pre vernosť a pokánie. A druhé čítanie akoby nám povedalo: Lebo teraz je čas milostivý, teraz je deň spásy, treba to využiť. My to môžeme ešte znásobiť práve prežívaným mesiacom, ktorý je zasvätený Ženíchovi Panny Márie a pestúnovi Pána Ježiša, sv. Jozefovi. Ako? Úctou, dennou pobožnosťou k sv. Jozefovi. Ale aj nasledovaním čností, ktoré zdobia, či zdobili sv. Jozefa.

Čítal som príklad, ktorý rozpráva o jednej rodine, v ktorej rodičia práve v mesiaci marec svojim deťom nielen odporúčali, ale sa aj začali spolu ako rodina modlievať každý deň litánie k sv. Jozefovi. Učili deti uctievať si sv. Jozefa, a tak sa ich opýtali: V čom budeme nasledovať príklad sv. Jozefa, v ktorých čnostiach? Vy, ktorí máte deti a sú rôzne neposedné, viete si predstaviť, čo to bolo, keď si jedno z detí zrazu povedalo, že bude poslušné. Rodičia si pomysleli: Oj, koľkokrát už sľuboval… Druhé povedalo, že bude usilovné, a rodičia? Tá istá reakcia: no koľkokrát to už sľubovalo. Tretie, najviac rapotajúce povedalo, že bude mlčanlivé, že bude ticho. A to poslušné bolo naozaj poslušné na každé prvé slovo; usilovné sa odrazu v škole ukázalo ako oveľa lepšie a to mlčanlivé, no pomaly z neho nemohli vypáčiť slovo. Tak vážne zobrali, k čomu ich rodičia viedli – k napodobňovaniu cností sv. Jozefa. Je to inšpirácia pre každú jednu katolícku rodinu, keď vstupujeme do pôstu a je začiatok mesiaca sv. Jozefa. Alebo si pripomeňme, čo bolo zdôraznené v evanjeliu: Almužna, modlitba a pôst. To nám pripomenulo dnešné evanjelium. Teda ak chceme tak normálne, kľudne žiť v Božích rukách, a neobracať sa na Boha, aby nás vzal do svojho náručia až vtedy, keď je s nami celkom zle, ale opakujem, keď chceme tak normálne, kľudne, prežívať život s  Božím požehnaním, teraz je ten milostivý čas, aby sme sa naňho obrátili. Nie preto, ako bolo spomenuté, že je s nami „tak zle“, ale aby sme žili v Božej prítomnosti, lebo vidíme, že množstvo pokrstených odchádza od Boha.

A tak sa zastavme, viďme a prijmime túto šancu, túto cestu, ktorá sa nám začiatkom pôstu i mesiacom sv. Jozefa ponúka a nečakajme, ale začnime už dnes kráčať po tejto Bohom ponúknutej ceste. A Pán bude požehnávať našu krajinu, mesto, obec, rodinu i každého jedného z nás. Amen.