UMYME SI VŠETKO ŠPINAVÉ – Zelený štvrtok – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose Rádia Lumen 18.4.2019)

V dnešný deň Zeleného štvrtka si pripomíname tajomstvo ustanovenia kňazstva, ustanovenie Eucharistie a svätej omše. Tajomstvo veľké a hlboké zároveň. Je to tajomstvo, ale ak hľadáme odpoveď, ktorá by nám toto tajomstvo priblížila, nedá mi najprv nespomenúť nádherný výrok malých detí, ktoré sa rozprávali medzi sebou aj na tému Eucharistie. Len tak mimochodom sa jedno druhého spýta: „Ty vieš, čo je Eucharistia?“ „No viem.“ „Tak čo je Eucharistia?“ „To je hostia.“ „To viem aj ja, ale aká  hostia?“ „No, to je taká hostia, akú jeme aj na Vianoce, ale vo vnútri nie je cukor, ale Boh.“ Viete čo? Fantastické! Malé, čisté dieťa, ktoré tak fantasticky, hlboko teologicky zodpovedalo otázku o Eucharistii. Až mi pripomína sv. Hyacintu, o ktorej sa pochybovalo, či, a ako je možné, že také malé dievčatko by sa mohlo stať sväticou. Je to možné, lebo tam je otvorenosť a úprimnosť pred Bohom.

Samozrejme, že s tajomstvom Eucharistie ide ruka v ruke tajomstvo tých, ktorí Eucharistiu pripravujú. Sú to vysvätení služobníci, ktorých voláme kňazi, kňazi Nového zákona. Aj toto je hlboké tajomstvo. Tajomstvo poznania daru kňazstva. V dnešnej dobe, ktorá má svoje pohľady na kňazskú službu, prezentuje ich, a tak samozrejme  ovplyvňuje myslenie množstva veriacich, i neveriacich, či hľadajúcich pravdu; je dobré zadívať sa znova na kňazstvo v optike tajomstva. Nie v povrchnosti, ale v tajomstve sa zahľadieť na tento dar. V tajomstve služby.

Keď dnes už svätý pápež, Ján Pavol II. slávil 50 rokov svojej kňazskej služby, teda 50. výročie  kňazskej vysviacky, slávil v Ríme sv. omšu. Počas nej všetci prítomní zostali zaskočení, pretože pred nich vystúpil celkom neznámy kazateľ. Staručký, neznámy kňaz, jezuita, Anton Luli z Albánska. Kňaz, ktorý za komunizmu 40 rokov strávil vo väzení. 8,5 mesiaca bol v tak malej cele, spolu s ďalšími spoluväzňami, že si nemohli ani poriadne narovnať nohy. Väzni si neustále pozerali do tváre. V tejto malej miestnosti prakticky nemali nijakú toaletu. A keď bachari priniesli tú hroznú stravu, zapchávali si nos kvôli zápachu a hroznú stravu hodili do ich cely len tak na zem, s prepáčením na výkaly. Celý čas sa nemohli umyť a z tejto cely sa väzni dostávali len vtedy,  keď ich brali na výsluch. Kňaz Anton Luli spomína, ako ho každý deň presviedčali, nútili, aby sa priznal k tomu, čo urobil; presnejšie povedané k tomu, čo neurobil. Bili ho, kopali doňho ako do futbalovej lopty, trýznili, púšťali mu elektrický prúd do uší a na spôsobené rany sypali soľ. On sám potom vydáva svedectvo: „Boh žiadal od mňa práve takúto obetu. Spolu s Ježišom na kríži. Nikdy som netúžil pomstiť sa tým, ktorí mi ukradli život. Po prepustení som sa raz náhodou stretol na ulici s jedným z bacharov. Pocítil som v sebe veľkú ľútosť voči tomuto človekovi. Podišiel som k nemu a objal som ho.“ Keď kňaz skončil homíliu, svoj príhovor pri päťdesiatročnici kňazstva sv. Jána Pavla II., už nik nemal pochybnosti, prečo si svätý pápež Ján Pavol II. pozval na slávnosť za hlavného kazateľa Antona Luliho, svedka utrpenia a odpustenia.

Milí bratia a sestry, pre nás všetkých v tomto čase útokov na kňazov, biskupov, kardinálov, Svätého Otca, možno by bolo dobre častejšie pripomínať práve takýchto kňazov, ktorí toľko trpeli, lebo aj tu, v našom priestore, okolí, ešte nie tak dávno, keď bola Cirkev prenasledovaná, prežívali tie isté spomenuté tortúry. To, že sa v toľkom počte kňazov našli a aj v súčasnosti nachádzajú aj zlí, to si treba v pokání a v ľútosti priznať. Ale treba rozprávať práve aj o tých, ktorí opravdivo žili a žijú svoje kňazstvo. V týchto dňoch sa dostáva do produkcie; pravdepodobne pôjde v televízii Lux; film o Božom služobníkovi, spišskom biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. Kto sa chce oboznámiť s objektívnymi faktami o jeho živote, má príležitosť, dnes už na to priestor je, preto sa tohto nebudem dotýkať. Skôr spomeniem, že do väzenia bol odsúdený ako 73-ročný starec a to na 12 rokov do najhorších väzení v bývalej Československej republike. Bol dávaný do ciel s ťažkými zločincami, ktorí si vykonávali svoje potreby práve na ňom, na starcovi. Potom, keď ho po dvanástich rokoch z väzenia pustili, odrazu komunisti prišli na  to, že by nebolo dobre, aby bol na rodnej Orave a tak ho poslali do Senahrabov pri Prahe a potom v Říčanoch pri Prahe v roku 1965 zomrel. Boží služobník Ján Vojtaššák, spišský biskup.

O koľkých ďalších by sme mohli takto rozprávať, ktorí boli väznení, mučení, aj umučení. Naozaj treba o tom hovoriť. Len či vôbec ešte chceme počúvať príbehy aj takýchto kňazov. Či nás viac nezaujímajú všelijaké šteklivé perličky na túto tému. Nedávno som sa rozprával s mladým mužom, ktorý podľa mňa uvažuje veľmi triezvo. Povedal mi toľko: „Otec biskup, budete to mať stále ťažšie.“ A tak som sa rozpamätal na čas, keď som v roku 1973 išiel do  kňazského seminára, ako mi ľudia aj z najbližšieho okolia hovorili to isté: „Budete to mať stále ťažšie. Nechoď do seminára.“ Dokonca jeden z veľmi blízkych mi povedal: „Vieš, keby sme žili v Taliansku a tam by si išiel za kňaza…, tam si ešte kňaza vážia. Ale tu, medzi komunistami? Nie.“ Jeden z pápežov, myslím, že to bol svätý pápež, Pius X. pri jednej návšteve bohoslovcov, položil im známu otázku: Aké sú známky Cirkvi? Bohoslovci sa priam pretekali, ktorý prv odpovie, pretože vtedy ešte poznali aj katechizmus, tak dobre poznali aj správnu odpoveď na položenú otázku. Odpovedali: „Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská.“ Pápež sa s odpoveďou neuspokojil a vyzval ich:“ Povedzte mi ešte jeden znak katolíckej Cirkvi.“ Možno aj skúšali, hádali, ale nikto neponúkol serióznu odpoveď a tak pápež povedal: „Cirkev je stále prenasledovaná, je stále bitá. A najmä jej pastieri. Raz v jednej časti sveta, raz v inej.“ Ale je to tiež permanentný znak pravosti Cirkvi. A kto má otvorené oči, ten vie a aj jasne povie, že aj dnes je Cirkev bitá.

Sú mnohí mučeníci, ako už nie raz povedal pápež František: Nikdy nebolo toľko mučeníkov, ako v tomto čase. Asi 100 miliónov kresťanov je v súčasnosti permanentne prenasledovaných. To nie je malé číslo. Ani z čias Rímskej ríše, z ktorých poznáme mnohé hrdinské príbehy mučeníkov, iste nebol taký počet, ako je to dnes. U nás, v západnej civilizácii, možno nie je toľko fyzických mučeníkov. Ale nie sme svedkami toho, koľko útokov je na adresu pastierov s úmyslom vziať im meno? A keď sa vezme meno, dnes je už človek odpísaný. A samozrejme, že sa potom znova a znova vyplavujú na povrch aj škandály, ktoré sú oproti iným profesiám v promile, ale bohužiaľ predsa sú. Opakujem, my, kňazi sa musíme biť do pŕs a hovoriť: „Mea culpa! Moja vina!“ Bohužiaľ prichádzajú však aj reakcie na nezvládnuté zložené kňazské sľuby. Reakcia zvlášť na nezvládnutý kňazský sľub čistoty. Kto ide za kňaza, kto ide do seminára, často, ale hlavne pred vysviackou – diakonskou i kňazskou, znova a znova dostáva veľmi dôležitú a vážnu otázku, či záväzok celibátu berie na seba! A vysvätený môže byť len ten, ktorý to slobodne prijíma. Ale my na Slovensku, sme v ostatnom čase svedkami toho, že tí, ktorí to nezvládli kričia, a iných strhávajú k tomuto kriku. Keď by som chcel urobiť prirovnanie, lebo isto ste tu mnohí vodiči a pri rádiách tiež, viete, mne to pripadá tak, že keď sadáte do auta, každý by mal vedieť, či má dobre nafúkané pneumatiky. Však? A keď príde defekt, tak čo? Pokračujeme ďalej v jazde? Ja si myslím, že normálny človek vie, že defekt treba opraviť. Nie? Ale títo, ktorým sa v živote udial „defekt“ kričia: „Nevidíte, aké je vynikajúce jazdiť na defekte?“ A k tomuto kriku sa pridávajú tí, ktorí ovládajú pero i éter a spolu s nimi kričia: „Vidíte, aké je fantastické jazdiť na aute, ktoré má defekt?“ Je to pravda?! Ak títo potom zbierajú podpisy pod svoje deklarácie; ide o pravdu, alebo ide o obhajobu čohosi  iného?

Mnohí z vás už vedia, možno zvlášť otcovia rodín, že jedna z automobiliek na Slovensku má v krátkom čase prepustiť 3000 ľudí. To nie je dobré, je to hrozné! Zamestnanci, aby nebola upriamená pozornosť na nich, celkom logicky odteraz ešte viac zachovávajú pracovný režim a poriadok: dochádzku, pozor na alkohol, pracovná disciplína…, len aby nebola nejaká zámienka na prepustenie. Lebo naozaj ide často o živiteľov rodín, čo nie je maličkosť; mnohí zanechali rodný kraj a išli ďaleko za prácou. Preto sa snažia, len aby nezlyhali. Myslím si, že každý tomu rozumie. Ale teraz si predstavte, že by znova tí, ktorí ovládajú pero a ktorí držia v rukách éter, začali kričať, či sa z nich vysmievať: „Pozrite, akí sú seriózni, veď to je na smiech! Dobrý, správny pracovník je ten, ktorý zlyhá!“ A tak sa vás pýtam: Ak niekto napomáha klamstvu v rodine, ak je klamstvo v rodine, je to dobré? Taká rodina má šancu prežiť? A ak niekto napomáha klamstvu v spoločnosti, prispieva tým k dobru spoločnosti? Čudujeme sa potom, že mocní majú stále moc? Dobre si popremýšľajme mnohé veci. Prečo na jednej strane niektorým veciam rozumieme, na druhej strane máme iný názor… nerozumieme o čo ide; alebo rozumieme až veľmi dobre?

Milí bratia a sestry, Pán Ježiš, dnes, keď ustanovoval Eucharistiu, svätú omšu a sviatosť kňazstva, veľmi dobre vedel, do akých krehkých, slabých ľudí vkladá túto službu a dôveru a predsa On nezaváhal. Tak ako boli v minulosti, tak aj dnes môžu byť niektorí otcovia zlí, môžu byť zlé mamy; Boh nevzal tento vzácny dar otcovstva a materstva ani od mužov, ani od žien. Jeho zámerom bolo, aby sme si navzájom pomáhali, doslova, aby sme si umývali nohy, ako sme to počuli  v evanjeliu a ako o krátku chvíľu pristúpime k tomuto obradu. Aby sme si umývali nohy. Všetci! Otcovia, mamy, kňazi, zasvätení, všetci žijúci samotne a bezdetní, slovom všetci. Ale aby sme si umývali i mnohé nánosy nepravdy, lebo najskôr tie vnášajú nejednotu a nepokoj medzi nás, do našich vzťahov a oslabujú našu vzájomnú dôveru. Ako vieme, po Poslednej večeri sa Judáš vytratil. Krista zradil, už sa k nemu nevrátil a skončil tragicky. Ani o ostatných jedenástich apoštoloch nemôžeme povedať, že by boli nejakí veľkí hrdinovia. V Getsemanskej záhrade zaspali, Peter zaprel a potom, až na sv. Jána sa všetci rozutekali. Ale všetci sa vrátili k Ježišovi. Dovolili, aby ich Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní posilnil, a aby sa z nich stali verní učeníci, a aj mučeníci, okrem sv. Jána.

Milí bratia a sestry, dnes nám Ježiš všetkým ponúka milosť návratu a posilnenia. Chce nám všetkým poumývať naše nohy. Ale ešte viac chce vyumývať naše srdcia. Najmä vo svätej spovedi; ale očistiť aj našu myseľ, náš rozum, aby sme rozoznávali, a to veľmi dobre: svetlo od tmy. Nechce nám, ako sa povie, „povymývať“ hlavy. To robia tí, ktorí nás kŕmia klamstvami. Chce očistiť našu myseľ. A chce nám poslúžiť priam cez služobníkov, kňazov, ktorých ustanovil dnes, keď ustanovil aj Eucharistiu, Chlieb večného života. Preto mu ďakujme: „Ježišu, ďakujeme ti za tvoju starostlivosť, za Chlieb večného života, za služobníkov oltára, ktorí nám tento Chlieb pripravujú a neustále lámu dávajú.“

A ďakujem aj vám, milí bratia a sestry, ktorí dnes, zvlášť dnes, ale aj veľakrát inokedy ďakujete za tento DAR. Dar Eucharistie, dar kňazstva, za dar svätej omše. Ďakujem vám všetkým, ktorí i konkrétne ďakujete za dar svojich kňazov. Tak ako som aj ja dnes dopoludnia poďakoval kňazom z našej Rožňavskej diecézy, ktorí viacerí žijú v skromných podmienkach, veľakrát slávia svätú omšu s veľmi malým počtom veriacich, alebo aj celkom osamotene. Ale napriek všetkému slúžia, stoja. A ja im ďakujem aj takto! Aj vám všetkým, ktorí ich podporujete svojimi modlitbami, alebo inak. Nech nám Pán naďalej všetkým žehná, aby sme si navzájom pomáhali a tiež, aby sme si umývali všetko to, čo je v nás, či na nás nečisté. Amen.

dav