NEUSTÁLE SA USILUJTE O RAST V DUCHOVNOM ŽIVOTE – Kňazská a diakonská vysviacka – homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 8.6. 2019

Drahí kandidáti na diakonát a kňazstvo, kto sa na vás pozrie, alebo vás videl v Katolíckych novinách, zadíval sa na vás ako na mužov už v zrelšom veku. Však? Preto sa predpokladá a očakáva, že aj vaše rozhodnutie je zrelé. Ale povedzme si úprimne aj to, že za roky vášho života, a nebudem teraz hovoriť či ich je veľa, či málo, že za tie roky sa na vás nalepili aj všelijaké návyky, nánosy, a niekedy tieto nánosy a návyky môžu byť aj na škodu. A ako je to potom so zápalom a s počiatočnou horlivosťou, s ktorou sa má vstupovať do kňazstva i do manželstva? Ako oživovať to, čo je dobré a ako odtínať a zanechávať nielen to, čo môže nielen ničiť a zničiť, ale aj to, čo môže aj škodiť, brzdiť na ceste kňazského povolania a služby? Ako toto odtínať, a zanechávať?

Milí bratia, veľmi aktuálne sú slová adresované Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu.“ (Gn 12) „Odíď!“ Tu vám ale nie je povedané, že s každým máte poprestrihávať  kontakty. Ale jednoducho sú veci, ktoré už váš život menia a nastavujú inak. Teda treba odísť od svojho zvyku, veľakrát návyku, ktorý ako som povedal, škodí, brzdí Božie dielo, ktoré Boh koná vo vás a chce konať cez vás, rozlúčiť sa s pevným miestom a stále a znova sa vydávať na cestu.

 Presne tak ako to poznáme v dejinách života národa Izraela, keď bol pozvaný odísť z Egypta. Nebolo to jednoduché, pretože bol pozvaný od mastných hrncov, od cesnaku a cibule. A kam bol pozvaný? Nuž, do nedostatku púšte, do nebezpečenstva, do hladu, smädu, neistoty… preto sa im vo chvíľach ťažkých skúšok a prázdnych žalúdkov nie raz v mysliach a pred očami vybavovali mastné hrnce. Teda odchod – exodus, v biblickom slova zmysle znamená zanechanie doterajšieho. Ale keď sa zanechá doterajšie, tým všetko končí? Vôbec nie! Práve všetky biblické poukázania tohto druhu hovoria o tom, že zanechanie doterajšieho znamená stretnúť sa s Bohom, tak ako sa s Bohom stretol a stretával Abrahám, Izrael, proroci a všetci tí, ktorých Pán pozval, aby zanechali doterajšiu istotu a vykročili do neistoty, a vykročili do náručia Božieho. Vykročili do neistoty, keď vykročili do Božieho náručia?

S Bohom sa stretávame v exode. Nebojte sa, milí bratia, nemôže byť nič viac ako sa stretnúť s Bohom a  slúžiť mu. Ako čítame v evanjeliu  svätého Matúša v trinástej kapitole, znamená to nájsť poklad na poli. Znamená to predať všetko, zrieknuť sa všetkého a mať tento poklad, mať túto perlu. Tieto slová sú pochopiteľne adresované do celého pléna nášho kňazského presbytéria, pričom som si vedomý, že v mnohých už mohla táto pravda, toto vedomie, skúsenosť a odporučenie zvetrať, oslabiť sa, možno sa aj stratiť. Možno sa priviazali k „nie pokladom“. A vytvorené  puto je značne silné. Všímajte si však milí bratia, že tých, ktorí si statočne už veľa rokov opatrujú a leštia kňazskú službu ako najvzácnejšiu perlu, tých je oveľa viac ako tých, ktorí sa priviazali k inej „perle“. Statočných a verných je oveľa viac. Tých si všímajte. Možno niekedy aj v živote týchto statočných sa objavil nejaký fľak blata na ich živote, ale očistili ho a nesú  svoj kríž i radosť ďalej. Modlia sa, aby vytrvali až dokonca, lebo kto vytrvá do konca, ten bude spasený.

Milí moji, možno sa vám zdá, že k vám hovorím až príliš zrelo, ale podľa veku ste zrelí. Preto netreba, aby ste vo svojom správaní, hoci ste na začiatku kňazskej služby, zostupovali do návykov mladšieho veku. Každý vek má svoje osobitosti, a to platí aj pre vašu začínajúcu službu. Teda rozbiehajte túto službu primerane svojim skúsenostiam, skúsenostiam veku. Ale v plnej horlivosti!  Keď ste boli deti, mali ste právo hovoriť a správať sa ako deti. Teraz už toto právo nemáte. A to platí pre každého. Už nemáme právo hovoriť a správať sa ako nezodpovedné deti. Ale máme sa správať primerane veku, a aj tak ukazovať svoju zrelosť. Takto môžete lepšie porozumieť prosbe svätého Pavla apoštola, ktorú som sme počuli v dnešnom druhom čítaní z listu Efezanom: „Žite dôstojne svoje povolanie v pokore, miernosti v zhovievavosti. Znášajte sa navzájom v láske a usiluje sa zachovať  jednotu ducha vo zväzku pokoja.“ Čo značí: aby aj zapálení a horiaci, neboli ste „sólo hráčmi“ a nepestovali individualizmus, ale aby ste sa v bratskej láske usilovali žiť radostné spoločenstvo „Kňazi kňazom“.

Spoločenstvo v jednote, lebo práve spoločenstvo v jednote je zreteľným znakom toho, či Duch Boží, Duch Svätý je opravdivo v srdci kňaza. Veľakrát budete kázať na túto tému. Možno už zajtra, na Turíce, hoci nie vy, primicianti, ale iní z vás, kňazov. Duch Svätý je Duch jednoty. Veriaci sa spýtajú: ak medzi kňazmi nie je jednota, je v ich srdci Duch Svätý? Inak sa nedá položiť otázka. Lebo Duch Svätý je ten, ktorý dáva jednotu. A ak Duch Svätý nebude v našich srdciach, nedokážeme vychádzať v ústrety požiadavkám času, ani otvoreným útokom proti Katolíckej cirkvi, ktoré sa neustále stupňujú a sú stále viac sofistikované.

Už hlavný ideológ Francúzskej revolúcie Denis Diderot poúčal vodcov revolúcie, ako najúčinnejšie bojovať proti Cirkvi. Aký recept boja proti Cirkvi ponúkol? Cez očierňovanie a neustále morálne zosmiešňovanie kňazov, duchovenstva. To začalo už cez Francúzsku revolúciu. Podobne to robil Hitler.  Po prevzatí moci zaútočil na kňazov a rehoľníkov. Známy Joseph Goebbels, ktorý stál na čele Hitlerovho ministerstva propagandy, dal jasné odporúčanie pre novinárov, teda pre médiá: „označte ich za obyčajných zločincov, strhnime im z tváre masku ctihodnosti a ak to nebude stačiť, postaráme sa o to, aby sa im vysmievali a pohŕdali nimi.“ Celé ministerstvo malo túto náplň práce: zosmiešňovať kňazov, duchovenstvo. A ďalej, mali „múdro“ dávkovať či už reálne alebo vyfabrikované nemorálnosti kňazov, aby sa to stále dostávalo do ľudí, aby cirkev nemala vplyv zvlášť na výchovu mladej  generácie. Toto sa malo neustále dávkovať, kvapkať do myslí ľudí. Za komunizmu sme žili to isté. Kňazi prežívali ťažké väzenia, utrpenia, ale tiež sa vyberali, či umelo vytvárali rôzne kauzy; bolo ich treba tiež dávkovať, vyhľadávať, vytvárať spolupracovníkov – či už zastrašením, alebo ponúknutím výhod. V práci sa zamestnanci podpisovali proti vlastizradcom národa, teda proti kňazom a biskupom. Veľmi sa pracovalo na nálade proti kňazom, aby táto atmosféra bola neustála živená a proti kňazom rástlo pohŕdanie a odpor. Keď Božieho služobníka biskupa Jána Vojtaššáka, spišského biskupa, dali v Ilavskej väznici do cely, bachár sa ho spýtal, ako sa volá. Keď povedal svoje meno, bachár do celej cely, v ktorej boli ešte traja mládenci povedal: „Vojtaššák, tá sviňa? Chlapci, aby ste tomu starému do rána vytrhali všetky vlasy na hlave!“

Milí bratia sestry, čo vám to pripomína? Ako len mohli vydržať takto skúšaní kňazi, biskupi, veriaci, otcovia, mamy? Treba povedať, že mnohých zlomili. Ale oveľa viac ich vydržalo. Vydržali vo vernosti. Zachovali identitu, vernosť, jednotu. Nenechali sa zničiť vonkajším tlakom a krutosťou, ale ani sa nenechali kúpiť, zmanipulovať. Boli ostražití voči sladkým rečiam, ktoré rozleptávajú zvnútra. A ktovie, ktorému z týchto spôsobov je ťažšie odolávať. Tomu, ktorý je jednoznačný, aj keď v krutosti mocný, alebo rafinovanejšiemu, keď treba rozlíšiť, kto sa cez vás chce presadiť, presadzovať svoje vlastné záujmy často škodiace Cirkvi a rafinovane vedú kňaza proti biskupovi. Ktoré z týchto spôsobov sú horšie?

Milí moji, zachovajte si bázeň. Keď ste počúvali slová dnešného prvého čítania z Jeremiáša: „Od večnosti Pán Boh si vás vyvolil“, to musí s nami zatriasť. Od večnosti! Ale táto vyvolenosť platí naveky, tento znak kňazstva platí naveky! Ak vás táto bázeň bude sprevádzať, bázeň pred Pánom, budete stále ohlasovať Božie kráľovstvo, ako k tomu Ježiš vyzval, i vyslal učeníkov, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu. Teda bázeň si upevnite vo svojom srdci. Samozrejme upevňujte vo svojich srdciach aj ďalšie praktiky duchovného života. Keď biskup Jozef  Sarto, neskorší pápež svätý Pius X. bol menovaný za biskupa do Mantovy a keď sa prvýkrát stretol s klérom, všetci boli voči nemu naladení vzdorovito a nepriateľsky. Ale skôr ako sa rozišli, povedal im: „Teraz mi tu do očí všetci sľúbte, že denne budete slúžiť svätú omšu, že sa denne budete modliť breviár a že aspoň raz za mesiac sa budete spovedať.“ Čo im povedal také extra? Možno tú najzákladnejšiu vec pre duchovný život každého jedného kňaza. Kňazi sa obávali, že bude reagovať na ich vzdor. Odišli uspokojení, že len toľko od nich očakáva. Keď potom biskup Sarto odchádzal do Benátok za patriarchu, v diecéze bol viditeľný posun kňazov, samozrejme k pozitívnemu.

Aj vy, kandidáti diakonátu i kňazstva viete, že popri tejto osvedčenej praktike som viackrát povedal, aké by bolo krásne, keby Rožňava, toto mesto ruží, bolo mestom ruženca a Rožňavská diecéza bola diecézou ruženca. Prispejte k tomu! Tiež viete, ako som viackrát povedal, aby každý kňaz aspoň 15 minút denne adoroval. Prispejte k tomu, aby táto diecéza bola diecézou ruženca a adorácie! Kde sa toto nezanedbáva, vo farnostiach, v ktorých to kňaz nezanedbáva, ale to praktizuje, už vidno duchovný rast. Milí bratia, s úctou a bázňou vstupujte do tejto nádhernej služby. Ale povzbudzujem vás, vstupujete v dôvere. Teraz pred Turícami. Možno aj podľa môjho hesla: „Mocou Ducha Svätého a s Máriou.“ A nebojte sa! Viete, čo povedal svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu: „Kde v srdci človeka uvidí Máriu, tam sa ako vodopád rúti Duch Svätý, aby tam účinkoval.“ „Mocou Ducha Svätého a s Máriou“ formujte svoje srdcia podľa Ježišovho Srdca, veď práve v mesiaci Božského Srdca ste svätení. A vy starší spolubratia, prijmite týchto novokňazov, aj diakonov do svojho spoločenstva, a tešme sa i ďakujeme, že i do týchto čias Pán povoláva svojich služobníkov. Amen.