TROJIČNOSŤ KŇAZSTVA – Slávnosť Najsvätejšej Trojice /C homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (16. 6. 2019)

Slávime slávnosť Najsvätejšej Trojice, pripomíname si kňazské jubileá. Spomeniem ešte, že dnes je aj deň modlitieb za našu Rožňavskú diecézu i deň otcov. V dnešný deň sa nám  teda snúbi viacero významných momentov. Ale na prvom mieste je slávnosť Najsvätejšej Trojice, ktorú slávi celá Cirkev. Začnem tak, ako som na túto slávnosť začal už neraz, a  myslím si, že dnes veľa kňazov začína svoju homíliu takýmito, alebo podobnými slovami: „Hovoriť o Najsvätejšej Trojici je ťažká téma.“ V seminári keď sme študovali teológiu, nikto z nás si nechcel pri skúške z dogmatiky vytiahnuť otázku o Najsvätejšej Trojici, lebo bola veľmi ťažká, priam krkolomná; ani nie tak otázka, ako odpoveď.

Ako teda kázať, aby aspoň niekto pochopil niečo o Najsvätejšej Trojici? Jedna učiteľka sa pýtala malého dievčatka: „Nebeský Otec je Boh, Ježiš je Boh, Duch Svätý je Boh, a pritom Boh je len jeden; ako je to možné?“ Dievčatko sa zamyslelo a povedalo: „Boh“ je priezvisko.“ Tomuto dievčatku vôbec nevadilo, že v rodine s rovnakým priezviskom sú predsa rôzne osoby. Práve naopak, ono vo svojej jednoduchosti dieťaťa, ktoré je blízko Bohu, videlo jednotu spoločenstva v tom spoločnom menovateľovi, ktorým je priezvisko. Ak chceme nájsť jednu z oficiálnych odpovedí na otázku: „Kto je Najsvätejšia Trojica?“, poslúžme si klasickou katechizmovou odpoveďou: „Boh Otec je Stvoriteľ, Syn je Vykupiteľ a Duch Svätý je Posvätiteľ.“ Takto začalo predstavenie Najsvätejšej Trojice aj v dnešnom Božom slove vo všetkých troch čítaniach.

Prvé čítanie z Knihy prísloví hovorí o Otcovi, ako o Božej múdrosti. Čítali sme: „Prv, ako boli upevnené vrchy, pred pahorkami som sa zrodila… Od večnosti som ustanovená, odpradávna, prv, ako povstal svet.“ Múdrosť – Otec, ktorý tvorí všetko nové, všetko, čo doposiaľ nebolo, ale aj udržuje, stará sa a pomáha všetkému, čo stvoril. Ale táto múdrosť, o ktorej hovorí kniha Prísloví, nebola chladnou múdrosťou, teda múdrosťou v predstave Aristotela, ktorý už síce mal   pojem Boha, ale povedal: „Boh sa ako Stvoriteľ odvrátil od sveta a nechal ho tak. Je mu jedno, ako si svet žije, ako si na ňom žijú ľudia.“ Teda táto múdrosť nebola chladná, nebola vypočítavá, ako to vidíme u mnohých ľudí. Napríklad niektorí vedci, ktorí keď niečo objavia, vytvoria, už aj kalkulujú, čo z toho budú mať: slávu, peniaze, vstúpia do kníh, atď. … Nie!  Táto múdrosť, Božia múdrosť má za všetkým lásku. „Boh  je láska!“ povie nám svätý Ján, a niet sa čo diviť, že sám Ježiš nazve svojho Otca: „Abba“, teda ocino, ocko. Teda nie chladná, nie vypočítavá, nie nejaká deformovaná múdrosť. „Otec!“

Druhá Božská osoba – Syn sa z lásky stáva človekom. Keď sme pri téme lásky, môžeme lepšie porozumieť, že  poznanie Boha nie je nejaká školská, alebo akademická otázka, ale je to reálny  prejav dobroty, lásky. Syn to potvrdil.  Nielen, že z lásky k nám sa stal človekom, ale vrcholným prejavom jeho lásky bola jeho smrť na kríži. Tam získal, i daroval človekovi novú nádej. Nádej, ktorá očisťuje, ktorá zachraňuje; ako sme mohli čítať v druhom čítaní z listu Rimanom: „Bratia, ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu… A nádej nezahanbuje.“ Ježiš nám priniesol nádej, ale v tejto nádeji niet výčitiek. Nádej, ktorú nám priniesol Ježiš, nezahanbuje človeka. Táto nádej, ktorú Ježiš priniesol skrze kríž, človeka očisťuje, zachraňuje. To je tá opravdivá nádej, ktorú vo svojom živote, vo svojich slabostiach, hriešnosti a bezradnosti potrebuje každý človek. A všetko to, čo súvisí s Ježišom Kristom, bolo napokon potvrdené jeho zmŕtvychvstaním a spečatené zoslaním Ducha Svätého.

Teraz sa už zadívame aj na tretiu Božskú osobu, na Ducha Svätého, o ktorom hovoria záverečné slová druhého čítania dnešnej nedele: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ Božia láska skrze Ducha Svätého; teda dostali sme lásku. Kedy sme dostali túto Božiu lásku? Prvýkrát pri krste, prostredníctvom aj ľudským očiam viditeľného znaku. Potom pri birmovke, kňazi aj pri vysviacke. Ale pri každej jednej sviatosti dostávame skrze Ducha Svätého množstvo Božej lásky, ktorá sa rozlieva v našich srdciach. Slová z listu Rimanom: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“, sú mostom k slovám dnešného evanjelia podľa svätého Jána, ktoré vystihujú charakteristiku alebo činnosť Ducha Svätého a hovoria – KTO je Duch Svätý a čo vlastne robí Duch Svätý. Čítame: „Duch pravdy.“ Duch Svätý je „Duch pravdy a uvedie vás do plnej pravdy.“ Nenecháva si pravdu pre seba, „lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť čo počuje a zvestuje vám, čo má prísť.“ Teda nenecháva si pre seba, zvestuje vám. Ježiš ďalej hovorí: „On, Duch Svätý ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ Teda Duch svätý je ten, ktorý je rozdávateľom tejto pravdy.

Dívajúc sa duchovným zrakom na Najsvätejšiu Trojicu by sme to v tejto chvíli mohli vyjadriť takto: Otec, je Láska. Syn je stelesnenie Lásky. A Duch Svätý, je rozdávateľ lásky Trojjediného Boha. Boh je LÁSKA. Láska, stelesnenie, rozdávateľ. Keďže máme dnes aj kňazské jubileá, môžeme sa samozrejme pýtať: Život najsvätejšej Trojice  by mohol byť „modelom“ aj pre nás kňazov? Áno, nielen by mohol, ale práve tento trojičný rozmer má byť „modelom“ pre život kňaza. Kňaz má byť naplnený láskou k Bohu a ľuďom. Kňaz má byť stelesnením tejto lásky všade, kam príde. Kňaz má byť aj rozdávateľom tejto Božej lásky.  Pri prvom počutí sa možno tieto slová a tento „model“ javia dosť teoreticky, ale v konečnom dôsledku to má byť tak. Ak podľa Ježišovho Srdca, v ktorom sú všetky tieto tri atribúty: láska, stelesnenie i rozdávanie; a kňaz má byť podľa Božského Srdca Ježišovho, v ktorom sú tieto atribúty; tak niet sa čo diviť, že v kňazskom srdci, v kňazskom živote majú byť rovnako prítomné.

Možno tento trojičný rozmer porozumieme lepšie podľa konštatovania známeho kňaza z Kanady, Jamesa Mallona, ktorý v knihe „Premena farnosti“ kladie otázku kandidátom, ktorí sa hlásia do seminára: Prečo sa hlásiš do seminára? Každý z nás, ktorí sme išli do seminára, sme na prijímačkach dostali túto otázku. A takmer každý z kandidátov odpovedal: „Mám záujem o hlbší duchovný život, chcem študovať teológiu, chcem slúžiť, pomáhať druhým, aby sa bližšie dostali k Ježišovi.“ Keď som bol vo svojich osemnástich rokoch na prijímačkach na  teológiu, pravdepodobne som i ja odpovedal takto a nie inak. Mallone však reaguje na známe odpovede kandidátov a hovorí: „Ale toto nie je opis cesty ku kňazstvu. To je normálny život podľa krstu. Toto má robiť každý jeden pokrstený človek! Zaujímať sa o Božie pravdy, o hlbší duchovný život, pomáhať druhým, aby prišli bližšie k Ježišovi. To je normálna cesta každého jedného pokrsteného človeka.“ Ďalej hovorí, že „od Druhého vatikánskeho koncilu je jasne zdôrazňovaná služba kňaza. Je vyjadrená v „trojičnom“ pomenovaní: úloha proroka, kňaza a kráľa.“ Znie to dosť vznešene, ale toto vyjadrenie je veľmi presným obrazom kňaza, kňazskej služby, jeho identity a jeho poslania. Prorok, kňaz a kráľ. Prorok. Iste máme nejaké predstavy o prorokoch, pričom najlepšie je pridŕžať sa pravdivých predstáv prorokov Starého zákona. Prorok hlásal a má hlásať Božie Slovo. Vhod i nevhod. Má povzbudzovať. Prorok má teda hlásať Božie Slovo, Božie pravdy a nie vlastnú múdrosť, teda hlúposť. Má správne učiť. Nemá byť populista, ale má byť prorok, má byť kňaz.

Kňaz má byť kňazom. Teda sláviť a udeľovať sviatosti – to je prvoradé. Všetko to ďalšie, teda každá iná činnosť môže byť dôležitá, aj býva, ale je druhoradá. Kňaz má byť kňazom! Opakujem, že to všetko ďalšie je druhoradé. Kňaz má byť aj kráľom. Ale nie kráľom, ktorý si nasadí „kráľovskú korunu“, sadne na stolec a povie: „obskakujte ma!“ Má byť kráľom, ktorí vedie Boží ľud, aby ľud nebol ako ovce bez pastiera. Kňaz, ktorý má byť kráľom, nemôže byť nerozhodný v zásadných a podstatných veciach. Musí mať jasno a jasne zaujať postoj. Nemôže mlčať, keď treba hovoriť, lebo to potom zaváňa aj cudzími  hriechmi. Kňaz môže páchať cudzí hriech, keď mlčí pri hriechu iných, a tak ho bez slov, ktoré mal povedať, nemo aj schvaľuje. Kňaz nemá hovoriť, keď treba mlčať. Má byť „vodcom“, alebo krajšie a výstižnejšie povedané „pastierom“, ktorý vie, aká je cesta Božia pre neho aj pre iných. Takže to nie sú teoretické frázy. To je veľmi presný obraz kňaza. Ak to neovláda kandidát, ktorý sa hlási do seminára, myslím si, že mu to odpustíme. Ale u kňaza, ktorý už žije svoje kňazstvo, je to nevyhnutný predpoklad poznania a konania.

Avšak, ako to vždy býva, treba ešte položiť ďalšiu otázku: či sú oprávnené slová na obhajobu, že na to, čo bolo teraz, pred chvíľou povedané, treba mať vlohy, talenty, predispozíciu a neviem, čo všeličo ešte ďalšie; s konštatovaním, že nemá to každý, kto je vysvätený. Aj na to ponúkam odpoveď. Všimnime si ktoréhokoľvek pápeža, biskupa, kňaza; počnúc svätým Petrom, cez Jána Vianneya, don Bosca, svätého Jána Pavla II. a všetkých kňazov, biskupov, pápežov, o ktorých si môžeme v tejto súvislosti položiť otázku: každý jeden z nich sa už narodil so spomenutými dispozíciami? Ani jeden! Ani jeden sa nenarodil tak, žeby mu už svietila gloriola okolo hlavy. Ale každý z nich sa každý deň stával viac Boží, preto sa prejavil ako prorok, kňaz i kráľ. Cesta každého svätého kňaza, biskupa, pápeža bola iná. Ale všetci na prvom mieste chceli byť Boží a ich cesta bola a je tajomstvom. Áno, je to tak.

Ak by sme to chceli viac pochopiť, dotknime sa ešte aj iného nepochopiteľného tajomstva. Tajomstva Boha bohatého vo svojom milosrdenstve. Boha, ktorý vo svojom nesmiernom milosrdenstve premenil aj nejedného nenaštartovaného, alebo blúdiaceho kňaza a urobil ho na svoj obraz. Urobil ho Božím. Ak nechápeme tajomstvo Najsvätejšej Trojice a nekonečného Božieho milosrdenstva, nie je to nič neobvyklé. Pre nás ľudí je to prirodzené, že v tomto jednému i druhému tajomstvu porozumieť nemôžeme. Ale v súvislosti s kňazstvom a kňazom vidíme výsledok. Keď sa kňaz necháva prenikať Božím milosrdenstvom, ktoré sa tajomne vylieva z tajomstva Božej jednoty Najsvätejšej Trojice, ono sa stáva viditeľným cez tohto kňaza, lebo on sa stáva Božím. Stáva sa svätým a stáva sa požehnaním cez službu proroka, kňaza i kráľa.

Možno vy, milí bratia sestry si v tejto chvíli poviete, že som mal tieto slová hovoriť pri kňazskej vysviacke. Ale tieto slová o kňazovi a kňazstve zapadajú aj do dnešného slávenia, lebo máme tu dnes kňazov – jubilantov a tak zvlášť im ich adresujem. Milí bratia jubilanti, prajem vám, aby vyslovené slová neboli teóriou ani vo vašej kňazskej službe. Ale aby ste sa cez lásku Božieho milosrdenstva, každú  chvíľu, teda nielen každý deň, ale každú chvíľu stávali viac Božími kňazmi, prorokmi, ktorých reč je jasná a pravdivá. Kňazmi – kňazmi, ktorí sami využívajú  prostriedky posvätenia a  posväcujú iných, a kráľmi, ktorí stále viac  spoznávajú vlastnú Božiu cestu a pomáhajú ju spoznávať a na nej vytrvať všetkým, či už patria do zvereného košiara, alebo nie.

Ak by som mal v závere zhrnúť všetky spomenuté múdrosti, tak sa znova vrátim k dievčatku z úvodu kázne, ktoré dostalo otázku o Trojici: Ako je to možné, že je jediný Boh v troch osobách? Čo odpovedala? „Boh“ je v trojici priezvisko.“ Keď hovorím aj o „trojjedinečnosti“ kňaza, tak to vyjadrím takto: tým priezviskom pre kňaza je – byť Božím, byť svätým, byť otec, ktorý je naplnený láskou, ktorý je stelesnením lásky a ktorý rozdáva lásku.

To vám prajem milí bratia jubilanti. Vás, drahí bratia a sestry, aj po sviatku Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, ktorý sme slávili vo štvrtok prosím, aby sme v intencii tohto sviatku pokračovali v modlitbách za nás kňazov, za naše posväcovanie. Lebo je treba veľa prosiť aj za rozšírenie kňazských radov; to môže byť aj vsunuté do dnešných  modlitieb za diecézu; ale aj za posväcovanie nás všetkých, ktorí sme v službe. A prosím vás, modlite sa na tieto úmysly často, aby sme my, kňazi, tak vzácny dar, ktorý sme v jednote s Najsvätejšou Trojicou dostali, aj vo svojom živote uskutočňovali, podporovaní vašimi modlitbami a obetami. Amen.