SILA SPOLOČNEJ MODLITBY S MÁRIOU RASTIE Diecézna púť na sviatok Panny Márie Snežnej v Úhornej – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 4.8. 2019 (priamy prenos RTVS Dvojka)

Všetkých vás, aktuálne tu prítomných, i prítomných cez televízne obrazovky rád pozdravujem a vítam na tomto, nám milom a posvätnom mieste, kde sa dnes, ako každoročne, znova aj tento rok, stretávame pri Matke Božej, Panne Márii Snežnej. Keďže záber oslovenia z dnešnej slávnosti je vďaka televíznemu prenosu oveľa širší, chcem aj tým, ktorí sú pri televíznych prijímačoch povedať niekoľko informácii, ktoré súvisia s týmto miestom a udalostí, ktoré sú s ním späté.

Sme vo východnej časti Slovenského rudohoria, v nadmorskej výške niečo pod 1000 m. Toto miesto sa nachádza na ceste medzi Rožňavou, Úhornou a Smolníkom, ktorá vedie cez les, ale potom aj cez túto nádhernú prírodu. Cesta, čím nemyslím asfalt, je pekná, ale aj náročná a v zime je táto trasa uzavretá. Ale predsa, aj napriek náročnosti cesty, na toto miesto prichádza aj veľa pravidelných peších pútí. Stalo sa už tradíciou, že v sobotu, deň pred hlavným dňom odpustu, zvyknem požehnať duchom i vekom mladých našej diecézy, ktorí z Rožňavy pravidelne, každoročne potom peši putujú sem. Tak sa to stalo aj včera. Naši pútnici tu potom trávia noc, veľakrát v daždi, v chlade,  modlia sa a prosia, adorujú…, aby na druhý deň – v nedeľu už spoločne so všetkými ostatnými prežili vyvrcholenie odpustu slávením tejto svätej omše.

My všetci nejakým spôsobom, podľa slov evanjelia, ktoré sme dnes počuli, sme sa vybrali do hornatého kraja. Panna Mária sa vybrala do hornatého kraja k svojej príbuznej Alžbete, do mestečka Ain Karim. My sme sa vybrali sem, do tohto hornatého kraja k Panne Márii Snežnej. A ako som už niekoľkokrát spomenul, do tohto hornatého kraja prišla aj televízia RTVS 2, takže vďaka tomu ani nevieme, koľko ďalších pútnikov dnes prostredníctvom televízneho prenosu prišlo sem svojim duchom a v tejto chvíli sa s nami zjednocuje. Možno práve oni sú zvlášť prekvapení z miesta, na ktorom „sa nachádzajú“. Vy, ktorí sem chodievate pravidelne, už viete, na aké miesto prichádzate.

Dnes, keď sa mediálna pozornosť venuje tomuto miestu, treba povedať, že tu nenachádzame nejaký obrovský pútnický kostol, a práve preto mnohí pri obrazovkách môžu byť prekvapení. Nachádzame neveľkú mariánsku kaplnku. Na tomto mieste stála už na počiatku 19. storočia prvá drevená mariánska kaplnka, ktorá bola požehnaná 31. mája 1813. To znamená, že už predtým sem ľudia prichádzali ako na miesto späté s Pannou Máriou. V tomto kostolíku bol vzácny, pravdepodobne milostivý obraz Madony s Dieťaťom, zo 17. storočia.  Ale, žiaľ už ho niet. Ďalej, mnohí prichádzate sem, ku studničke, nabrať si vody, ako sem prichádzali mnohí, predovšetkým mamky, aby liečili očné problémy svojich detí touto liečivou vodou. Je tu aj 14 zastavení krížovej cesty.

V novodobej, alebo novodobejšej histórii určitý rozmach tohto miesta nastal v období, keď sa v neďalekých kúpeľoch Štós liečil bohoslovec Štefan Herko. Mal tuberkulózu, vykašliaval krv. Nejakým spôsobom sa dostal na toto miesto a ono sa mu stalo blízkym. Bol ctiteľom Panny Márie a tak prosil o uzdravenie, ale aj sľúbil, že tu dá postaviť novú, ale už nie drevenú kaplnku. Uzdravil sa a na tomto mieste jeho pričinením, aj pričinením milodarov veriacich sa začala stavať kaplnka, ktorá bola 10. augusta požehnaná. Ako uzdravený, neskôr už kňaz dp. Štefan Herko, pôsobil ako profesor náboženstva v Zlatých Moravciach a rád sa sem znova a znova vracal. Na toto miesto putovali aj mladí z Krásnohorského Podhradia v roku 1932 a v pešej púti sem priniesli sochu trpiaceho Krista s dvoma anjelmi.

Samozrejme, že s novodobou históriou tohto miesta je spojená aj bolestná udalosť z roku 2003, keď tu zahynulo 13 pútnikov. Presne v dnešný deň je 16 rokov, čo sa stala táto nehoda. Samozrejme, že mnohé výkriky bolesti boli smerované do neba. „Ako Boh mohol niečo také dopustiť? Veď predsa títo ľudia sa išli modliť.“ Tí racionálnejší si tiež kládli otázku a dávali si i odpoveď: „Takto to vyzerá, keď nie sú peniaze na cesty, na zvodidlá, na poriadnu opravu autobusu…“ a ktovie, čo ešte ďalšie, čo ukazuje na ľudský faktor. Ale bolesť ostala a my každoročne spomíname na tieto obete a dnes zvlášť aj na ich rodiny, rodinných príslušníkov, z  ktorých sú možno niektorí aj tu, alebo nás sledujú pri obrazovkách. Naozaj každoročne pamätáme na obete tohto nešťastia.

Spomenul som, že pôvodný obraz Panny Márie s Dieťatkom zo 17. storočia z tohto miesta zmizol. Je podozrenie, že ho ukradli. Táto pravdepodobnosť je oprávnená. A tak, ako si mnohí pamätáte, v roku 2016 po svetovom stretnutí mládeže v Poľsku, mladí v pešej púti priniesli sem, na toto miesto tento mariánsky obraz, ktorý predtým prešiel dekanátnymi stretnutiami mládeže po rožňavskej diecéze. Po tejto púti ho mladí priniesli sem, aby Matka Božia bola aj takto znova prítomná na svojom milom pútnickom mieste. Verím, že keď to dnes spomínam; a vidím, že je tu veľa z týchto mladých prítomných; že majú tak teplo pri srdiečku, že je tu obraz Panny Márie, ktorý priniesli sem oni. A verím tiež, že toto miesto sa pre mladých stalo a stále sa stáva fyzicky i duchovne viac a viac blízkym.

Prečo práve tento obraz? Jednak preto, že pôvodný obraz tu už absentoval, bolo treba ďalší. Priniesli ho sem mladí, aby sa im toto miesto stalo blízkym. Ale tento obraz je tu tiež preto, lebo je kópiou obrazu, ktorý máme v našej  rožňavskej katedrále, kde ho pravdepodobne priniesli jezuiti, ktorí v 17. – 18. st. pôsobili v Rožňave. Je zaujímavé, že keď som svojho času jednému spolubratovi, arcibiskupovi v Poľsku, konkrétne v Ľubline, venoval tento obrázok, ktorý voláme Rožňavská Panna Mária, po čase, asi pred tromi mesiacmi mi telefonoval a hovorí mi : „Počúvaj, ale túto Pannu Máriu máme aj my. Ako je to možné?“ Vysvetlil som mu tento príbeh s jezuitmi a on hovorí: „Ale nám tento obraz daroval pred 400 rokmi sám pápež.“ Tento obraz je totiž kópiou obrazu z rímskej Baziliky Santa Maria Maggiore. Je to obraz „Salus Populi Romani“ –  „Záchrana rímskeho ľudu“. A tak, ako zachraňoval od moru rímsky ľud, zachránil tento obraz od moru aj Rožňavu s okolím.

Keď bola  spomenutá mariánska Bazilika Santa Maria Maggiore v Ríme, v tejto chvíli môžeme cítiť, aká je tu veľká a silná jednota nášho posvätného miesta cez Rožňavskú katedrálu práve s Rímom, s Bazilikou Santa Maria Maggiore – Panny Márie Snežnej. Rím – katedrála – Úhorná! Veriaci tejto diecézy vedia, že po minuloročnom slávení 15. výročia návštevy sv. Jána Pavla II. v Rožňave, sa tento obraz Rožňavskej Panny Márie rozišiel po celej diecéze. Je v každom farskom kostole, a kde sú iniciatívnejší, aj v každom filiálnom kostole, pomaly aj v každom príbytku, ktorý chce aj takto prijať Rožňavskú Pannu Máriu. A vždy 16.- teho v mesiaci sa v celej  diecéze modlievame pred týmto obrazom modlitbu za diecézu, za mňa, na stanovený úmysel, ale aj zasväcujúcu modlitbu k Rožňavskej Panne Márii. Aká musí byť sila jednotnej modlitby, keď prijmeme túto obrovskú ponuku, výzvu! Sila modlitby a sila jednoty. Viem, že nie každý to prijíma, nie každý tomu verí. Keď sa stretávam so sekulárnymi ľuďmi, ktorí nie veľmi veria, alebo neveria, keď majú nejaký problém, najčastejšie zdravotný, povedia: „Koľkí ľudia na nás myslia a my cítime, aká pozitívna energia sa vytvára, a ona pomáha nám, aj chorému.“ Sekulárny, neveriaci človek verí neosobnej  energii, ktorá mu v kritických chvíľach pomáha. Ale my veríme, že nám pomáha osobný Boh silou našej spoločnej modlitby. Sám som to pocítil vo chvíľach vlastnej choroby, keď ste sa za mňa toľkí tu prítomní modlili, ale aj na celom Slovensku, aj za hranicami. Čo to znamená sila modlitby! A my máme túto šancu v diecéze neustále posilňovať, aby sme v nej rástli. Naozaj ďakujeme Pánu Bohu za to, že to tak môže byť.

Na dnešné stretnutie sme  sa iste pripravovali. Tí, ktorí ste sa pripravovali len v posledných chvíľach, tak ste sledovali, aké bude počasie, čo si obliecť, čo si zobrať so sebou, prípadne koho… ale my sme sa v celej diecéze mohli i mali modliť Deviatnik k Panne Márii Rožňavskej, aby sme prišli aj duchovne pripravení na toto stretnutie. A všimnite si, teraz zopakujem tú reťaz: Santa Maria Maggiore – naša katedrála – Úhorná – každá jedna farnosť, farský kostol, môže byť aj filiálny, aj  domácnosti – s týmto obrazom! Cítite tú veľkú reťaz, tú pevnú reťaz, za ktorú možno potiahnuť všeličo?! Ale keď v nej zlyhá niektoré ohnivko, bude tá reťaz taká pevná?! To nie je len o troch Svätoplukových prútoch. To je aj o tom, ako musí byť pevná táto reťaz. Silou modlitby! Silou hlbokej viery.

Ak som spomenul, že sa v tejto chvíli naozaj veľmi silne spájame so Svätým Otcom Františkom, tak sa vráťme k 13. marcu 2013, dňu jeho zvolenia za pápeža. Keď sa objavil na balkóne Baziliky sv. Petra, aby sa prihovoril veriacim, okrem prosby o modlitbu ešte oznámil, že na druhý deň pôjde do Baziliky Santa Maria Maggiore, aby sa pomodlil práve pred obrazom Salus Populi Romani, Bohorodičkou, záchrankyňou Rímskeho ľudu a prosil ju, aby ochraňovala Rím i jeho pápežskú službu. Povedal, a tak aj urobil. Na druhý deň ráno o ôsmej prišiel s kyticou kvetov do  tejto Baziliky, aby sa modlil pred obrazom Panny Márie. Tento obraz sa datuje do konca 6., alebo 7. storočia a podľa tradície ide o kópiu obrazu Madony s Dieťaťom. Ikona sa pripisuje evanjelistovi, sv. Lukášovi. Zázračne sa objavila v Lydde, v chráme, ktorý postavili apoštoli Peter a Ján. Najskôr sa táto ikona uchovávala v Byzancii a hovorí sa, že ju do Ríma priniesol pápež Gregor Veľký. Koncom 6. st.,  keď bol v Ríme veľký mor, v procesii niesli tento obraz Panny Márie a vyprosili odvrátenie morovej epidémie. Pri tejto príležitosti bolo údajne vidieť nad Hadriánovou pevnosťou archanjela Michala, ako vkladá meč do pošvy. Vtedy sa tento mor skončil, a pevnosť pomenovali Anjelský hrad. Tí, ktorí ste boli v Ríme, alebo videli fotografie Večného mesta, viete, ktorá z veľkolepých historických stavieb Ríma je Anjelský hrad. Svätý Otec František od samého začiatku svojho pontifikátu začal často chodievať do Santa Maria Maggiore a pravidelne pred každou jednou apoštolskou cestou a na jej záver ide za Pannou Máriou, aby ju prosil, ďakoval jej… Napríklad po stretnutí mládeže v Rio de Janeiro, doniesol Matke Božej z tohto stretnutia ako dar loptu a stuhu. Symbolický dar od mladých, aby Mária cítila, že mladí sú jej deti. Čo to znamená, že Svätý Otec František sa s toľkou láskou a dôverou obracia k tomuto obrazu? V celej svojej mariánskej úcte Svätý Otec František zdôrazňuje tri aspekty: Mária nám pomáha rásť, pomáha nám čeliť životu a pomáha nám stávať sa slobodnými. Salus Populi Romani je Mama, ktorá nám pomáha rásť v zdraví, v konfrontovaní sa s problémami a ich prekonávaním. S jej pomocou sa postupne stávame slobodnými a zodpovednými pri životných rozhodnutiach. Je Mamou, ktorá nás učí byť plodnými, otvorenými voči životu.

Dnes, keď si uvedomujeme všetky spomenuté súvislosti, cítime, že sme sem neprišli na výlet, ale sme prišli ako pútnici. Myslím, že sa  v tom zhodujeme. Keby aj niekto sem, ľudsky povedané, „zablúdil“ ako turista, je samozrejme vítaný, a tešíme sa z prítomnosti každého; ale toto stretnutie je  predovšetkým púťou. Prajem aj vám, milí diváci, aby ste prostredníctvom televíznych obrazoviek  prežili silu tejto duchovnej  jednoty s nami, tu prítomnými. Povedal som, že sme nenašli nejaký obrovský pútnický kostol, ale to nevadí, že sa pozeráme „iba“ na túto skromnú, nepatrnú kaplnku. To nie je dôležité, lebo my sa stretávame s Mamou! A keď sa stretávame s mamou, nie je dôležité, či ona žije v paláci, alebo v skromnej chalúpke. Lebo milujúce srdce mamy môže byť a často býva práve v skromnej chalúpke. Koľkí sme vyšli zo skromných pomerov, ale milujúce srdce našej mamy, stále ohrievalo celú našu rodinu. Všimnime si: či sú rozpady manželstiev a osirelé deti v dnešnom čase preto, že sú skromné pomery? Nie sú pre málo milujúce a obetujúce sa srdcia? Iba milujúce a obetujúce sa srdcia zachraňujú rodiny a celý svet.

My si chceme v tomto roku v našej diecéze, v roku modlitieb za oslobodenie od všetkých druhov závislostí uvedomiť práve silu spoločnej modlitby, ale aj milujúceho srdca Mamy. Preto sa pravidelne pri svätých omšiach modlievame za všetkých, ktorí sú rôznym spôsobom takto postihnutí. Vylučujeme tým potrebu liečenia postihnutých, takto dotknutých ľudí? Nie, niekedy je potrebné práve najskôr vyprosiť, aby chorý  súhlasil s liečením; lebo podľa štátnych zákonov chorý musí súhlasiť s liečením. My sa dnes chceme posilniť v dôvere v pomoc Boha. Povzbudením môže byť aj príklad pútničky, študentky Heleny, ktorá spolu so svojou mamou často putovala na mariánske pútnické miesto. Opuchnuté nohy, veľká únava v očiach, v celom tele… Stretla sa s kňazom, ktorý sa jej priamo opýtal: „Prečo podstupuješ takú namáhavú obetu?“ Odpovedala krátko: „Idem prosiť Pannu Máriu, aby u Pána vyprosila, nech otec prestane piť a vráti sa k nám.“ Prešiel rok a Božím riadením sa znova stretli na tej istej púti – študentka Helena, so spomenutým kňazom. Keď ho uvidela, začala sama: „Znova idem k Matke Božej a idem prosiť o to isté: aby otec prestal piť a vrátil sa k nám.“ Keď vycítila, že kňaz sa bude pýtať ďalej, či sa už udiala nejaká zmena, hneď aj pokračovala: „A budem tu chodiť a prosiť Máriu, aby otec prestal piť a vrátil sa k nám. Budem tu chodiť až dovtedy, kým to nevyprosím.“ Mama, ktorá počula slová svojej dcéry a poznala celý jej príbeh, povedala toľko: „Práve dcérina vytrvalosť ma drží v tejto životnej skúške.“

Áno, vytrvalosť. V dnešnom prvom čítaní zo štvrtej knihy Mojžišovej sme počuli o Židoch, ktorí putovali po púšti do Zasľúbenej zeme. Reptali. Nemali vodu, nemali jedlo a reptali. Aká bola potrebná a dôležitá ich vytrvalosť. A aká je potrebná vytrvalosť a dôvera aj v dnešnom čase. V druhej knihe Mojžišovej, Exodus, v 19. kapitole, čítame veľmi povzbudivé slová, ktoré  hovoria, o tom, ako „na orlích krídlach nás nesie Boh“. Nesie nás práve aj v takých náročných chvíľach, aké prežívali Židia a ako prežíva nejeden z nás. Klasický katechetický príklad hovorí o človeku, ktorý mal sen. Snívalo sa mu, ako šiel s Ježišom po pláži a obidvaja za sebou zanechávali stopy v piesku. Tento kráčajúci sa sem – tam obzrel a videl, že za sebou zanechávajú niekedy štyri stopy a niekedy len dve. To ho znepokojilo a vyčítal Ježišovi, prečo ho v určitých úsekoch; a asi to bolo vtedy, keď to mal v živote najťažšie; prečo ho v tých chvíľach nechal kráčať samotného?! Veď tam vidieť len dve stopy! Ježiš mu s pokojom povedal: „Pozrel si sa lepšie na tie dve stopy? Nevidel si, že tieto dve stopy sú hlbšie? A hlavne, že tie dve stopy sú moje? V ťažkých chvíľach, ktoré si prežíval, si nebol sám. Ja som ťa niesol na svojich pleciach.“ Možno práve toto vedomie dodávalo silu, odvahu a vytrvalosť i dievčine spomenutej pred chvíľou. Silu pokračovať v prosbe za otca. Keď už bolo veľmi ťažko, cítila mocné ramená Boha, ako neotrasiteľnú oporu a pomoc, a láskavý pohľad Márie, ktorý jej dodával a obnovoval silu napredovať ďalej v životnom zápase.

Milí bratia a sestry, ktorí prichádzate na mariánske pútnické miesta, či už veľké, alebo i menšie, vy to cítite, ako aj vás, a môžeme to pocítiť všetci, ako nás všetkých Boh berie na svoje plecia a Mária nás hladí svojou dobrotou. Veľmi to potrebujeme a aj preto sme sa dnes namáhali vykročiť do hornatého kraja, aby sa tak stalo. Ďakujem i RTVS, že tento uzdravujúci dotyk Boha a Márie sprostredkovala dnes množstvu ľudí pri obrazovkách. Nech je oslávený Boh a Mária, vždy vznešená Panna. Amen.