ĎAKUJEME ZA RODINY – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše pre účastníkov Manželských stretnutí konaných v Rožňave, kostol sv. Anny v Rožňave 16. 7. 2019

Chcem vás všetkých, ktorí ste prišli z celého Slovenska, veľmi srdečne privítať tu v Rožňave, kde sa po prvýkrát konajú vaše Manželské stretnutia. Prajem vám, aby v tomto meste, ktoré nesie meno „Mesto ruží“ – Rosenau, a o ktorom sa snažíme myslieť i hovoriť, aby bolo nielen mestom ruží, ale aby bolo aj mestom ruženca a Rožňavská diecéza, aby sa stala diecézou ruženca, aby ste sa v tomto meste i v diecéze ruženca cítili veľmi dobre a svojimi modlitbami tiež prispeli k tomu, aby sa tak stalo.

V minulom týždni, 12. júla bola spomienka svätých manželov, Louisa a Zélie Martinovcov, rodičov sv. Terezky Ježiškovej. Ich mená nás nemusia hneď osloviť. Ale keď spomenieme  sv. Terezku, hneď vieme, o koho ide. Sobáš mali 13. júla 1858 v Katedrále Notre Dame. Spolu žili v manželstve 19 rokov a dali život deviatim deťom, z ktorých 4 zomreli pomerne veľmi rýchlo. Otec Luis chcel byť pôvodne augustiniánom, ale ho do rehole neprijali. A tak sa stal z neho hodinár, klenotník. Jeho manželka Zélia chcela vstúpiť k vincentkám, ale ani ju tam neprijali. Vidíte, Pán Boh mal svoj plán, ktorý je iný, ako plán človeka; v živote to veľakrát tak býva. Môžeme mať plány, môžeme byť povzbudzovaní k tomu, aby sme snívali; aj Svätý Otec František nás svojho času povzbudil, aby sme snívali, ale ak sa necháme uniesť nejakým snom o svojom živote, nezabudnime si položiť otázku, či je to sen, ktorý je zhodný aj s Božím plánom.  

Cesty týchto dvoch ľudí „odmietnutých rehoľou“ sa napokon stretli a založili rodinu. Veľmi zaujímavé; ale nie ojedinelé bolo; lebo možno že je to aj vaším úmyslom, alebo sa tento úmysel dnes či obnoví, posilní, alebo povzbudí: chceli vychovať sväté deti. Keď vám, otcom a mamám teraz hovorím, že máte chcieť vychovať sväté deti, hoci to iste chcete, ale pritom viete, ako sú „šintiri“, ako šantia…, predsa sa pri tom možno aj zastavíte. Nebojte sa! Aj 9 detí v rodine Martinovcov prežívalo možno všetko to podobné, čo prežívate vo svojich rodinách vy sami. Ale čo bolo najdôležitejšie pri úsilí týchto rodičov? Podstatné bolo, že dávali ako otec, tak aj mama svojim deťom obrovský, dobrý príklad. Sv. Terezka povedala: „Pán mi dal otca a matku, ktorí sú viac hodní neba než zeme.“ Ale to absolútne neznamenalo, žeby sa nestarali o rodinu, žeby sa nestarali o to, ako vychovať svoje deti, ako ich zaopatriť. Ale popri všetkom žili naozaj hlbokým duchovným životom, ktorý pretavili do osobného príkladu pre deti a do starostlivosti o ne.  

Všimnite si tú blízkosť so slovami dnešného evanjelia: „Kto je moja mama, brat, sestra? Kto plní vôľu Otca.“ Kto naozaj robí všetko to, čo je dané Bohom ako dobré a správne. V tejto súvislosti môžem spomenúť iný príklad, ktorý by som mohol nazvať veľmi pekne – modelový, elastický, alebo udať ešte nejaký iný prívlastok. Tento príklad uvádza dánska spisovateľka Karen Blixenová vo svojej biografii s názvom „Echo z Afriky“. Spomína udalosť, keď za ňou prišiel mladý černoch Kitau so žiadosťou o prácu. Prosil, aby mohol pri nej pracovať, aby sa mohol živiť. Tento mladý černoch Kitau sa skutočne dobre uviedol, osvedčil a tak pre Karen bolo veľkým prekvapením, keď po pol roku prišiel za ňou a vyslovil úmysel, že chce od nej odísť. Myslela si, že je nespokojný s plácou, alebo s nejakými ďalšími podmienkami. Bola ochotná všetko vylepšiť, dojednať, ale on napriek tomu chcel odísť. Čo ju prekvapilo ešte viac bolo to, že po tomto pol roku chcel ísť ku šejkovi Ali Ben Salimovi. No toto si absolútne nevedela vysvetliť. Ba dokonca ju aj poprosil, aby šejkovi napísala odporúčajúci list, že je kvalitný pracovník, spoľahlivý, dobrý… čo bola aj pravda. Bola prekvapená, že mala urobiť niečo také. Pýtala sa ho, či je nespokojný s platom, podmienkami… Povedal: „To nie je o peniazoch. To je o čomsi inom.“ „A teda o čom to je?“ „Teraz chcem ísť na pol roka ku šejkovi, lebo ja sa v živote hľadám a  rozhodujem sa, či sa mám stať moslimom, alebo kresťanom.  Preto som u vás, ako u kresťanky strávil pol roka a pol roka chcem stráviť u moslima. Potom sa rozhodnem, kým sa stanem.“ Ona celá prekvapená, napokon mu odpovedá: „Mohli ste mi to povedať na začiatku. Mohla som sa k vám správať inak.“ Preto som si na úvod dovolil povedať veľmi jemným spôsobom, že je to taký elastický, modelový prispôsobivý príklad, ktorý súčasnému človekovi nie je vzdialený, lebo hľadá masku na každú jednu príležitosť.

Všetkým vám, tu prítomným chcem naozaj z hĺbky svojho srdca i duše povedať: som rád že ste tu a že sa správate tak, ako sa správate. To som rád. Lebo tak je to najpravdivejšie a tak je to najlepšie. Tým nechcem povedať, ani nehovorím; a verím, že sa nikoho nedotknem, že sú tu samé „vzory dokonalosti“. Dúfam, že som sa trafil, že tu nie sú samé vzory dokonalosti. Ale viete veľmi dobre, že v súčasnej dobe neprajníci rodiny a najmä neprajníci rodín katolíkov často vyťahujú rôzne smietky zo života kresťanských manželov, len aby dehonestovali úsilie úprimných a starostlivých otcov a mám. Naozaj veľakrát sú to smietky. Znova opakujem, že neobhajujem, ani nezakrývam nijaké slabosti, ani jedného z nás; ani svoje. Len ďakujem s vami i za vás. Ďakujem Pánu Bohu, že chcete rásť, že chcete zápasiť, že chcete bojovať za život, že chcete dať svojim deťom, ale aj iným ľuďom v dnešnom čase príklad a že s pomocou Božou chcete prekonávať v sebe všetko slabé. Vy viete veľmi dobre, že dnes mladý človek  ako keby nebol vedený k tomu a pripravený na to, aby bojoval, aby zápasil. Keď si spomínam na svoje detstvo a pravdepodobne aj mnohí z vás ste ho prežívali podobne; keď spomínam, ako sme sa možno od rána do večera tĺkli, či pri futbale, alebo pri rôznych šarvátkach, vždy si bolo treba odpustiť a ísť ďalej, lebo inú partiu sme nemali. A športové prehry a výhry? K dosiahnutiu jedného poriadneho víťazstva viedlo koľko prehier? Človek sa musel naučiť zápasiť aj s tým, že v živote sú aj prehry a to človeka učilo bojovať, zápasiť. Nie nejaký fiktívny boj, kde mladý človek riadi „boj“ pri počítači a necíti žiadnu spätnú väzbu, iba vizuálne vníma čosi, čo je naozaj veľmi fiktívne.

Milí  bratia a sestry, verím, že toto stretnutie v Rožňave, ako mnohé doterajšie stretnutia, ale i tie ďalšie, ktoré ešte len budú vo vašom živote, budú vám neustále pomáhať na vašej ceste životného rastu. Ďakujem vám, že ste prišli práve sem. Ďakujem vám za vaše svedectvo, za vašu vytrvalosť zápasiť, za ochotu zápasiť. Pretože tento príklad a povzbudenie sú veľmi potrebné práve pre tých, ktorí rezignovali, alebo chcú ukončiť, rozbiť to, čo Boh nerozlučne spojil. Tento príklad je potrebný a dôležitý. Vašu prítomnosť vnímam ako pochod za život. Na tomto pochode za život máte už doteraz „x“ zastavení. Jedno zastavenie je tu, v Rožňave. Ďalšie budú doma, ale potom veľmi významné stretnutie pre širokú verejnosť bude 22. septembra – „Pochod za život“ v Bratislave.  Verím, že Pán Boh dá, a stretneme sa tam.

Zastavenie práve tu, dnes, ako som už spomenul v úvode sv. omše, je zastavením celej našej rodiny diecézy, pretože v dnešný deň, vždy 16.- teho v mesiaci sa modlievame za diecézu, na stanovený úmysel, i za mňa, ako diecézneho biskupa. Naším stanoveným úmyslom na tento rok je úmysel, aby nás Pán oslobodil od každej formy, od každého druhu závislosti. Koncom roka, na Sviatok Svätej rodiny som k tomu vydal aj pastiersky list. Môžete si ho prečítať na našej stránke www.burv.sk.  Bol som veľmi potešený, keď ľudia reagovali na tento pastiersky list a hovorili: „Pán biskup, sme vám vďační za tento úmysel, aj za to, čo ste napísali a vyjadrili, lebo dnes už asi niet rodiny, kde by nebola prítomná nejaká závislosť.“ A nám s tým niečo treba robiť. Nám  to treba premodliť a potom robiť aj konkrétne kroky. V dnešný deň sa stávame všetci jednou rodinou spojenou v spoločnej modlitbe na spomenutý úmysel, diecézu, i za mňa. A to je krásne. Prosme spoločne za rodiny Rožňavskej diecézy, za mladých, aby mali odvahu zakladať rodiny. V tomto úsilí sa utiekame k Mame Márii. Dnes, pri spomienke Škapuliarskej Panny Márie, aj keď si nedáme na seba škapuliar, hoci možno niektorí ho máte, akokoľvek, pod Máriin plášť sa predsa chceme schovať, chceme tam byť, verím že všetci. Či už Máriu voláme ako Pomocnica, Škapuliarska, Rožňavská, vždy je to jedna Mama. Pod jej plášťom chceme byť a kráčať ďalej.

Milí bratia a sestry, keď som začal príhovor o dôležitosti sily príkladu a vyslovil vďaku za vás, i slová povzbudenia, zakončím ho aspoň sčasti slovami Písma. Milí moji, aj naďalej „nech tak svieti vaše svetlo, aby ľudia videli vaše dobré skutky“ príkladného života, v ktorom má miesto i slabosť, ktorá sa premáha vzájomnou láskou, pomocou a oporou. Tak sa dnešnému, veľakrát rezignovanému svetu ukáže dôstojná krása rodiny, ako nádherný klenot a dar Boha celému ľudstvu. „Tak nech svieti vaše svetlo, aby ľudia oslavovali Otca“, Otca na nebesiach a nechali sa preniknúť a viesť jeho láskou. Amen.