30. nedeľa /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

30. nedeľa /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

AKO SPRÁVNE PRAKTIZOVAŤ LÁSKU K BOHU A K BLÍŽNEMU

Turista, ktorý prechádzal Afrikou, počas svojej cesty narazil aj na tábor malomocných a uvidel uprostred týchto chorých mladú rehoľnú sestru. Nešlo mu do hlavy, ako je to možné, že taká mladá žena odetá do rehoľného rúcha žije medzi malomocnými, stará sa o nich, venuje sa im. Nedalo mu to pokoja a tak sa jej pýta: „Prosím vás a vy tu čo robíte? Veď vám hrozí že sa nakazíte, že veľmi vážne ochoriete! Ako je to možné, že ste tu; koľko vám za to platia? Čo z toho máte!?“ Sestra sa naňho zadívala. Turista ešte rýchlo dodal: „Ja by som toto nerobil ani za niekoľko desaťtisíc dolárov ročne!“ Sestra mu s úsmevom odpovedá: „Ja by som to nerobila ani za niekoľko stotisíc dolárov ročne.“ Pozrel na ňu prekvapene a  pýta sa: „Koľko vám teda za to dávajú a čo z toho  máte? Vy si takto zahadzujete svoj mladý život; jednak ako rehoľnica a potom ako tá, ktorá slúži ťažko chorým; veď by ste mohli žiť celkom inak  a oveľa plnším životom!?“ „No, ja to robím z lásky.“ Ukázala na obraz ukrižovaného Pána, na prebodnutý bok Ježiša Krista a povedala: „On zomrel z lásky; za vás i za mňa. A ja chcem pokračovať v odkaze jeho obety, aby jeho láska bola stále živá.“ Tí, ktorí poznáme trošku bližšie život sv. Matky Terezy vieme, že sa udialo čosi obdobné, keď jeden anglický novinár, vidiac jej prácu medzi opustenými v Kalkate, položil jej otázku, a zároveň vyjadril aj svoje tvrdenie: „Ja by som túto prácu nerobil ani za milión dolárov!?“ Vtedy mu svätá Matka Tereza odpovedala: „Ani ja, ja to robím z lásky.“

Milí bratia a sestry, a tu máme jednu zo základných odpovedí, práve na to, čo to je – to hlavné prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu, pretože v rámci určitého vývoja prichádzajú rôzne deformácie, rôzne podsúvané teórie, ktoré na jednej strane chcú ukázať, ako človek veľmi miluje Boha a na druhej strane, ako aj veľmi miluje človeka. A pritom je dobré z času načas aj porovnať, či sa to zhoduje s prikázaním lásky, ktoré dal Boh, aby sme nežili v nejakej ilúzii,  dezinformácii, v nejakom klamstve a tak podobne.

Čo to je láska k Bohu? To je prvé prikázanie: Milovať budeš Boha s celým svojim srdcom, dušou, mysľou, celou svojou bytosťou. Čo to znamená? Sväté Písmo nám odpovedá: Kto miluje Boha, ten zachováva jeho prikázania. Tu sa už odvíjame od toho, aká je pravdivá podoba  lásky  človeka k Bohu. Základným merítkom  je zachovávanie Božích prikázaní. To nie je výmysel niektorého teológa, to nie je moje tvrdenie, tento výrok má oporu vo Svätom Písme. V tejto konfrontácii sa dostávame k tým, ktorí si; tak úsmevne povedané; nepíšu rímskokatolíci, ale si píšu „ale-katolíci“. Čo to znamená? Koľkí ľudia dnes povedia: „Ja som síce katolík, ale… ja toto a toto prikázanie nerešpektujem, nezachovávam, nie je múdre.“ Takže to už nie sú rímskokatolíci, ale sú to „ale-katolíci.“ A pritom máme jasnú Božiu reč: „Kto zachováva moje prikázania, ten miluje Boha“. A Pán Ježiš,  ten, ktorý je Božím Synom a ktorý prišiel na našu zem,  na tento svet, sám o sebe povedal: „Mojim pokrmom je plniť  prikázania, Otcovu vôľu.“ Inde povedal: „Neprišiel som zrušiť zákon, ale prišiel som ho naplniť.“ To povedal Boží Syn, Ježiš Kristus. Takže neprišiel deformovať zákon Boží, ale prišiel ho naplniť.

Ale vidíme, že istá deformácia sa tiahne dejinami a v dnešnom čase je táto deformácia zvlášť vyhrotená. Pretože  stačí, aby sa prijal nejaký zákon; teraz možno na parlamentnej úrovni; a predtým, aby to povedal nejaký diktátor a už Boží zákon, akoby prestal mať platnosť. Vezmime si otázku počatého života. Sám ako kňaz som sa veľakrát  s tým stretol v rozhovore s nešťastnými ženami, ktoré podstúpili potrat. Keď som sa pýtal: „Prečo ste to urobili?“ Odpovedali: „No preto, lebo je to dovolené.“ „Ale Boh to nedovoľuje!“ A odpoveď? „Ale to dovoľuje zákon.“ Ale nad ľudským zákonom je Boh! A zákon, daný človekom, môže byť aj deformáciou Božieho zákona. My sme sa už však posunuli ešte ďalej a vidíme, aký zápas prebieha o chorého a starého človeka. V prvom prípade sa zadefinovalo, že počatý človek nie je človek, aby sa človekovi ľahšie konalo aj proti tomuto začiatku života. Povedalo sa: „To nie je človek, to nezabíjaš. To odstraňuješ.“ Ale to je slovná hračka, ktorá podstatu nemení, iba klame človeka! To isté sa potom deje aj v súvislosti s chorými, starými, lebo sa povie: „My ho nejdeme zabiť, my mu ideme skrátiť jeho utrpenie, lebo sa veľmi trápi.“ Áno, utrpenie bez Kristovho kríža a Kristovho svetla nemá význam, ale toto utrpenie má hodnotu v spojitosti s Ježišovým krížom a vyprosuje hojnosť Božieho požehnania pre nás všetkých. Ale vidíme, znova stačí, aby sa nejakým  štátnym zákonom rozhodlo, že eutanázia nie je zabitie človeka. Ale to je znova klamstvo! Ktorí si ešte pamätáte predchádzajúce časy viete, že stačilo tiež niečo vyniesť rozkazom, aby sa to stalo „pravdou“.  Tak si predstavte túto modelovú situáciu: Dnes je nedeľa, sme tu v Rožňave, vonku prší a je sychravé, daždivé, chladné počasie. Ale múdry „diktátor“ by povedal: Dnes je v Rožňave slnečno. Môžete ísť ľahko, slnečno, letne oblečení do kostola. Poviete že veľmi vymýšľam? Nevymýšľam. Ako náhle diktátor toto zavelí,  ostatní sa musia podriadiť a povedať: Áno, dnes  je veľmi slnečno. A ja sa netrasiem od zimy, ja sa trasiem, lebo mi je horúco. To isté platí vo všetkých ďalších prevedeniach deformácie zákona, ktorý hovorí o láske človeka k Bohu.

Teda, milovať Boha celým svojim srdcom a milovať blížneho, ako seba samého! Ako milovať blížneho, znova nám ukázal príkladom svojho života Pán Ježiš, keď obetoval sám seba. A obetoval svoj život nielen za priateľov, ale obetoval ho aj za nepriateľov. Miluje ten, kto dokáže obetovať svoj život aj za nepriateľov. To je obrovská výzva! Tu musíme byť všetci pokorní a  povedať si: To je poriadne ťažká výzva, lebo niekedy je pre nás náročné čosi obetovať aj za veľmi blízkeho človeka, a nie ešte za toho, ktorý nám spôsobil toľko bolesti, či fyzickej, alebo psychickej. Ale toto je zákon prikázania lásky k človekovi. A tieto dva zákony tvoria jeden zákon. To je hlavné prikázanie! Teda tieto dva zákony sa zlievajú spolu a spolu utvárajú, alebo aj charakterizujú  ľudské  konanie.

A tak milí bratia a sestry, prejdúc do konkrétneho života, môžem použiť aj takýto príklad: Máme tu naše  Milosrdné sestry Svätého kríža, ktoré v tomto roku slávia 90 rokov Slovenskej provincie. Včera bola spomienková slávnosť v Haniske pri Košiciach. Za tých 90 rokov, alebo vôbec v celej svojej činnosti koľko lásky k Bohu, ale aj k blížnemu prejavili tieto rehoľné sestry!? Mohli by sme o tom veľa  hovoriť, ale možno postačí, keď spomenieme blahoslavenú Zdenku Schelingovú, ktorá vyšla z ich stredu. Milovala Boha natoľko, že sa dokázala obetovať za ľudí, za kňazov. Áno, za kňazov, čo sa v dnešnom čase už veľmi  nenosí. To, že kňaz sa dostane na jazyk kde – koho, to sa nosí. Ale žeby kňaz pocítil oporu od ľudí, ktorým slúži, to sa pomaly oslabuje, vytráca, alebo sa už aj vytratilo. Nedávno som zachytil jeden  postreh v kostole, ktorý býva ešte stále plný. Kňaz, ktorý slúžil sv. omšu, položil prítomným otázku, či skôr vyslovil výzvu: Ste tu mnohí rodičia, máte svojich synov, svoje dcéry; kto by dal svojho syna za kňaza, svoju dcéru za rehoľnú sestru, nech dvihne ruku! V naplnenom kostole sa nedvihla ani jedna ruka. A pritom boli tam ľudia, ktorí pravidelne prichádzajú na  sv. omšu.  Prečo? Dôvody sú mnohé! Vy ich viete. Iste, za mnohé sme si vinní aj my, kňazi. Ale keď niektorý otec je zlý, alebo niektorá mama, to už má strácať hodnotu otcovstvo a materstvo? Nie, otec je vždy otec; mama je vždy mama a vždy si zaslúžia úctu. To je ošetrené Božím zákonom. A tak isto aj kňaz. Ale kňaz ide k druhým a ide slúžiť. Tam sa ide rozdávať a nie napĺňať egoizmus. Ďakujeme sestrám aj za krásny kvet blahoslavenej Zdenky Schelingovej. A ďakujeme za ňu Bohu.

Včera v Košiciach tak isto slávili 90 rokov svojej činnosti Sociálne sestry pôsobiace už dlhodobo v Košiciach. Viem koľké siroty ošetrili, prijali, o mnohých sa postarali. A z ich stredu vyšla blahoslavená Sára Salkahaziová. Zomrela tak isto mučeníckou smrťou. Prečo? Lebo ratovala Židov, i ďalších tých, ktorých prenasledovali nilašovci vo vtedajšom Maďarsku, kam patrili aj Košice, aj Rožňava. Ale prečo sa tej, ktorá tak veľmi pomáhala skrývajúcim sa a utekajúcim, vediac, že pritom riskuje život, dostali na stopu prenasledovatelia? No preto, lebo jednej slúžke vytkla jej nemravný život a tá ju zradila. A tak 27. decembra 1944 ju vyzliekli donaha, pri Dunaji zastrelili a jej telo zobrali ľadové vody rieky. Obeta, služba pre iných… V tomto roku 90 rokov oslávili aj sestry Dcéry Božskej lásky. Centrum majú v Trnave, sú aj v Košiciach, Michalovciach. Bola tam aj moja teta, mamina sestra,  a pamätám si z jej rozprávania, ako v  päťdesiatych rokoch boli sestry vzaté do fabrík, v zime vyhnané na polia, do chladu a do mrazu a tam museli byť a robiť bez nejakého lepšieho zaodiatia… Dokázali by to robiť bez lásky k Bohu a k blížnemu?

A som rád, že môžem povedať aj na vašu adresu otcovia a mamy, ktorí sa zodpovedne staráte o svoje rodiny, že napĺňate prikázanie lásky k Bohu a blížnemu, lebo bez sily lásky by to nešlo. Tí však, ktorí deformujú zákon, hovoria znova a opäť: “Ja verím  v Boha, ale…;  ja milujem Boha, ale…“ Ako môže milovať Boha niekto, kto rozbíja svoju rodinu, alebo rodinu  kohosi iného!? Ako môže milovať kohosi iného podľa príkazu lásky niekto, kto mu vedome škodí!? A vedome škodí aj vtedy, keď rozbíja rodinu! Keď nevychováva svoje deti podľa Božích príkazov! Ďakujeme Pánovi, že sa znova môžeme zastaviť, zamyslieť sa, možno sa nechať aj zatriasť týmto Božím  slovom, aby sme sa v niečom spamätali, niečo očistili, v niečom posilnili, a aby sme dokázali ísť ďalej. A sami vidíte, že naplnenie toho zákona nie je ani o peniazoch a nie je ani o nejakom karierizme. To je všetko o nezištnosti. O opravdivej láske k Bohu a k človekovi. Dovoľme teda, aby aj dnešná sv. omša bola pre nás povzbudením, posilnením kráčať po tejto ceste.

Ak sme v sebe objavili nejakú chybu, zložme ju tu Pánovi v  plnej dôvere a otvorenosti, lebo On nás posilní, On nás neodmietne, ani nás nezavrhne, On nás posilní. Zvlášť vtedy, keď sa pred neho postavíme s opravdivým, čistým úmyslom, lebo On je Pán milostivý a láskavý. A keď žiada od nás zachovávanie prikázaní, tak pamätajme často na nádherné slová piesne z Jednotného katolíckeho spevníka, ktoré ospevujú Božské Srdce: „Ono skôr nás milovalo, ako sme ho my mohli znať.“ Zvlášť teraz, keď máme pred sebou dušičkový čas, a sme prakticky v závere roka Fatimy, zadívajme sa na posolstvo Fatimy a na deti z Fatimy, ako ho napĺňali a ako sa neustále z lásky k Bohu a k  blížnemu dokázali modliť a obetovať za obrátenie hriešnikov. Koľko bolo vyprosených obrátení prostredníctvom týchto čistých detských sŕdc, to sa dozvieme až vo večnosti. Ale iste mnohí z tých, ktorí sú dnes v nebi, im budú vďační  po celú večnosť. Nebolo  by pekné, keby raz, keď sa naplní aj náš čas, sme sa v nebi dozvedeli o tom, že veľa ľudí je nám vďačných za to, že sme ich priviedli do neba, že sme im vyprosili nebo? Pamätajme na to počas týchto dní, ktoré voláme dňami dušičkovými. Amen.