Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Nedeľa, 20. 8. 2017, 21:20 hod.
 liturgická farba 20. nedeľa v Cezročnom období 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

6. veľkonočná nedeľa „A“ – Homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

NAOZAJ JE LEPŠIE MENIŤ BOŽIE PRIKÁZANIA?

Keď prídeme do divadla, na operu, operetu, alebo prídeme na koncert, iste čakáme na príchod dirigenta, ktorý dá celému ansámblu znamenie, takzvané komorné A. Všetci, hudobníci orchestra si podľa udaného tónu nalaďujú svoje nástroje. Samozrejme, každý z nich má pred sebou partitúru a podľa týchto nôt má hrať. Takto sa začne celé predstavenie, koncert. Keď sa dirigentovi niečo znepáči, pri samotnom predstavení asi veľmi nezareaguje, ale počas skúšok veľakrát do toho vstúpi a povie: „Ty a ty, hráš zle!“ Upozornený môže toto napomenutie prijať a reagovať nápravou, ale môže sa tiež voči nemu postaviť a povedať: A čo! Ja si budem hrať po svojom! Čo myslíte? Dirigent ho nechá v tomto orchestri? Keď ho v ňom nenechá, pretože hudobník nechce zmeniť svoje postoje a správanie, teda ho vylúči; ak vstúpime až do myslenia dnešného človeka, ktoré je tak veľmi pokrútené, vieme, že ten človek sa začne odvolávať na ľudské práva, že on si môže hrať čo chce, bez ohľadu na to, že má pred sebou určené noty. A keď aj napriek tomu dirigent a vedenie divadla trvajú na tom, že má byť jednoznačne vylúčený z orchestra a celého divadla, či nepodá sťažnosť do Štrasburgu na medzinárodný súd, aby obhájil svoje ľudské práva?

Poviete, že  vymýšľam. Ale ja nevymýšľam. V bežnom živote je to veľakrát tak. Tu som len vytiahol modelový príklad. Príklad, ktorý hovorí o tom, že sú pre nás ľudí, Pánom Bohom stanovené určité pravidlá, ale k človekovi sa stále plazí ten had z raja a nepovie mu, aby nezachovával prikázania, ale povie mu podlízavo, tak falošne: To naozaj Pán Boh až tak vážne myslel? Odvtedy, ako v raji „had“ oklamal prvých ľudí, tých hadov, ktorí podlízavo prichádzajú k človekovi, bolo vypustených veľmi veľa a človekovi stále nahovárajú: „Boh vám síce dal Desatoro Božích prikázaní, ale neberte ich až tak vážne, veď Pán Boh to až tak vážne nemyslel.“

Keď sa dnes dostávame do určitej konfrontácie týchto slov so slovami evanjelia, „kto ma miluje, zachováva moje prikázania“, ktoré sú jasnou rečou zo strany Pána Ježiša, môže prísť opäť spochybňujúca otázka: Nepripúšťa táto reč nejakú ďalšiu diskusiu a kalkuláciu? Podľa mňa je to jasná reč: „Kto ma miluje, zachováva moje prikázania.“ Samozrejme, tí, ktorí špekulujú, by ďalej hovorili: „Pán Ježiš nás tu tlačí do kúta. Nedáva nám priestor na samostatnosť, na slobodu, keď nám položil túto podmienku. Pritlačil nás o zem. Z toho teda vyplýva, že ak nebudeme zachovávať prikázania, to jednoznačne svedčí o tom, že ho nemilujeme. Lenže unikla nám jedna dôležitá vec, či skôr skutočnosť. Uniklo nám to, že Boh nás aj napriek tomu neprestal milovať. Aj keď my nezachovávame prikázania, aj keď si ich vysvetľujeme po svojom, aj keď ich nenapĺňame, Boh nás milovať neprestane, lebo Boh je láska. A vo svojom milosrdenstve chce, aby sme našli spôsob, cestu, ktorá nás napokon privedie k zachovávaniu prikázaní, ktoré sú tu dané pre naše dobro. Teda tu máme vysvetlenie aj tejto Ježišovej požiadavky, ktorý ako vynikajúci pedagóg jasne stanovil normu; ale na druhej strane vie aj to, že sme slabí ľudia a nie vždy sa nám to všetko podarí. Ale keď sa nám aj nie vždy všetko podarí, to neznamená, že máme rušiť prikázania.

Ježiš ako najmúdrejší  pedagóg, svojim učeníkom, aj iným ľuďom hovoril, a celej Cirkvi nechal odkaz, aby sme mali trpezlivosť, pretože všetci sme na ceste, všetci sa potrebujeme zdokonaľovať, niekomu to ide rýchlejšie, niekomu pomalšie, ale všetci potrebujeme ísť týmto smerom zdokonaľovania. A jeden druhému máme pomáhať. Ale opakujem znova: to neznamená, že keď sa nám niečo nepodarí, že máme zrušiť prikázania. Keď sa niekto po umytí hoci aj rýchlo zašpiní, to neznamená, že sa už nemá znova umyť. A koľkokrát sa zašpiníme v priebehu dňa, podľa toho, kto akú má prácu. Človek ktorý sa zašpinil, má si svoju hygienu dať čím skôr do poriadku. Tak je to aj  s prikázaniami. Teda,  potrebujeme veľa trpezlivosti sami so sebou. Boh ju s nami má, s každým jedným v obdivuhodnej miere. Veď keby nás pri prvom, či každom ďalšom prešľape potrestal zavrhnutím, milí moji, ani jeden by sme tu neboli, ani jeden. Ale koľkú trpezlivosť a milosrdenstvo má Boh s každým jedným z nás. Znova sa vraciam k myšlienke, že ak by sme pri nezachovaní prikázania radšej si ho pozmenili, lebo ten had sa stále v rôznych podobách k nám približuje a nám nahovára: Veď Pán Boh to nemyslel až tak vážne; k čomu to vedie? Dochádza k  veľkým deformáciám.

Istý socialista sa svojho času veľmi pedantne snažil vychovávať svojho syna bez Božích prikázaní. Keď syn potom prišiel do veku teenagera a svojho otca poriadne okradol, priatelia týmto skutkom zaskočeného otca hovorili: „Mal by si ho naučiť aspoň siedme Božie prikázanie: Nepokradneš.“ A čo ostatné?! To ešte lepšie vystihuje ďalší príklad. Iný otec sa veľmi staral o to, aby jeho syn nebol vychovávaný  podľa Božích prikázaní, a hlavne podľa prvých troch. V starobe sa dostal do domu, zariadenia, kde bol odkázaný na pomoc iných a syn ho nenavštevoval. Keď raz syn predsa prišiel, otec mu povedal: „Chlapče, prečo neprídeš častejšie?“ Syn len mykol plecami a povedal obvyklé výhovorky. Otec mu  vtedy povedal: „Ty nepoznáš štvrté Božie prikázanie: Cti svojho otca a svoju matku?“ Syn, muž v pomerne zrelom veku naňho pozrel a povedal mu: „Otec, celý život si mi vtĺkal do hlavy, že prvé tri prikázania neplatia. Prečo by malo odrazu platiť štvrté?!“ A toto je pravda! Prikázania neboli dané ojedinele, ale v celku.

Aj dnes, v 21. storočí, človek stále a znova spôsobom hada z raja podlízavo prichádza a hovorí: Prikázania sú dobré, ale Pán Boh to prehnal s tým šiestym, s  deviatym a s prikázaním lásky k nepriateľom. To prehnal, to už dneska neobstojí, treba to zmeniť. Cirkev by už mala byť progresívnejšia, modernejšia a tieto veci by už nemala ohlasovať. Nie, Cirkev nemôže zrušiť Desatoro! To je ten problém, ktorý nám naznačil v dnešnom druhom čítaní sv. Peter apoštol vo svojom prvom liste. Pretože, keď rodič vychovávateľ, kňaz, biskup, stojí na strane Božích príkazov, veľakrát  narazí. Ale každý rodič, vychovávateľ, kňaz, biskup, keď sa jedná o Božie prikázania, musí zaujať jednoznačné stanovisko. Niekedy musí povedať priamo a niekedy v rámci liečivej sily musí ostať ticho. A vtedy prichádza to, čo spomenul sv. Peter. Taký rodič, vychovávateľ, kňaz biskup, bude napádaný, ohováraný, vysmievaný… Napádaný práve preto, lebo povedal vec priamo. Rodič povie svojmu synovi, dcére: „Nesmieš žiť takto! Buď sa zosobášite, alebo nesmiete.“ Rodič to musí povedať! Kňaz to musí povedať! Biskup to musí povedať!  Lebo to je požiadavka zo strany Boha. Kde ide o Božie veci a zákony, tam sa nemôže hocčo. Že to každý neprijme? I mne sa neraz stalo. A možno dodnes som v očiach niektorých v takomto nedobrom svetle.  Keď som im musel povedať pravdu, dodal som tiež: aby ste raz nepovedali na Božom súde, že vám to nikto nepovedal.

My kňazi, máme aj takú skúsenosť, že prídu snúbenci alebo  aj iní a povedia: „My sme to nikdy nepočuli.“ Treba si však povedať pravdivo:  po prvé, či je pravda,  že ste nepočuli a po druhé, prečo ste nepočuli? Nechceli ste počuť? Neobchádzali ste tie miesta, kde sa toto hovorí? Ak je tak, samozrejme, že ste to  nepočuli. Ale vaša povinnosť bola chodiť do kostola, na náboženstvo, aby ste to počuli! To je jedna vec. Druhá vec ktorú som spomenul je, že niekedy človek musí pomlčať a ako znova hovorí sv. Peter, pre spravodlivú vec bude tiež trpieť. Peter apoštol nám hovorí veľmi jasne: „Je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé. Lebo človek potom trpí nevinne.“ Pozrite, v každej rodine sa niečo udialo, udeje. Ale stará múdrosť hovorí: Čo sa v rodine uvarilo, to nech sa tam aj zje. A koľkí rodičia  musíte prehltnúť toľké nepríjemnosti, len aby sa to nerozmazávalo kdesi ďalej. Problém, ktorý vznikol v rodine, treba doriešiť v rodine Myslíte, že kňaz a biskup nemá milión takých vecí, pri ktorých musí mlčať, len aby nikomu ďalšiemu neuškodil? A aká je reakcia ľudí podporovaná médiami? Ale ak trpíme pre dobré skutky, ak je to Božia vôľa, Pán Boh to požehná. Pán Boh to premení. A vtedy nehľadáme ani pomstu.

Spomína istý kňaz jezuita, ktorý žil počas španielskej občianskej vojny. V rodine ich bolo päť detí, otec bol katolík. Mnohí nevedia celú pravdu o revolúciách, lebo stále sú podávané veľmi hrdinsky. Treba však povedať pravdu, že tu komunisti chceli uchytiť moc aj v Španielsku a tak zabíjali ľudí a to predovšetkým  kňazov a rehoľné sestry a samozrejme tých otcov a matky, ktorí sa držali viery. Tak aj otca tejto rodiny udali, prišlo komando a otca piatich detí  zlikvidovali. Matka ostala sama s piatimi deťmi! Pri jednej príležitosti keď deti spolu s matkou sedeli, prišla debata na túto zradu, kto otca udal. Jedno z detí povedalo: „Mami, keby som sa dozvedel, kto nášho otca udal, ja by som sa mu hneď pomstil.“ Vtedy mama  rázne povedala: „Vieš čo? Súd a pomstu nechajme Pánu Bohu. My tak nesmieme rozprávať. Radšej sa za toho nešťastníka treba modliť.“ Aká silná musela byť táto žena, ktorá sa od chvíle straty svojho muža musela sama pretĺkať s piatimi deťmi! Veľakrát iste hladovali, nemala im čo dať obliecť… Kňaz jezuita ešte spomenul: „A všetci piati máme vysokú školu a dvaja sme sa stali kňazmi.“

A teraz sa vráťme k svojim problémom; keď hľadáme pomstu, pretože trpíme, aj nespravodlivo. Hoci tie naše problémy sú oveľa menšie, sú o ničom, predsa môžeme v sebe živiť nenávisť a hľadať príležitosť pomstiť sa. Láska aj k nepriateľom, to je iste veľmi silná požiadavka. Ale toto je gro, k čomu sme pozvaní, vedení a naozaj napokon aj privedení, ak vstúpime do Božej školy lásky. Boh nás učí, Boh nás vedie, Boh nás sprevádza, dotýka sa nás svojim milosrdenstvom. A prikázania nám dáva nie preto, aby nás zatlačil do kúta, aby nás nivočil, ale aby sme bezpečne prechádzali životom, plní šťastia. On nie je ako niektorí ideológovia, diktátori, ktorí stanovujú vždy novú morálku. Lenin jasne povedal: To, čo osoží revolúcii, toto je morálne. Keď budeš zabíjať „x“ ľudí, len aby to osožilo revolúcii, je to morálne, je to dovolené. Ale všimnite si, či to bol Lenin, Hitler, alebo ďalší; vždy, keď stanovovali body novej etiky, vždy to robili pre svoje dobro. A ideológovia dnešných čias? Veď to vnímate. Pre koho robia mnohé zákony? Pre dobro všetkých? Alebo len pre dobro niektorých? Ale tu treba mať otvorené oči! Keď nám Boh dal prikázania, tak nie pre svoje dobro, ale pre naše dobro a preto, aby my sme žili v jeho blízkosti a raz ho oslavovali naveky.

Milí bratia a sestry, posolstvo Božieho slova, ktoré sme dnes počuli, nás napokon privádza k prvému čítaniu zo Skutkov apoštolov. Zástupy sa stretávajú s dobrodením, s mocou Ducha Svätého, ktorá ich očisťuje od všetkých týchto nánosov zla, i zlého, aj od tých všelijakých hadov, ktorí falošne, klamlivo k nám prichádzajú a pristupujú. Áno, Duch Boží k nám prichádza, aby nás posilnil svojou mocou. Otvorme sa mu aj dnes ako tí, ktorí ďakujú aj za toto poučenie, usmernenie, a hlavne posilnenie na našej ceste životom. Amen.