Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše na Kňazský deň 13. 9. 2017 v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

POSOLSTVO  FATIMY – NAŠA ZODPOVEDNOSŤ ZA SPÁSU INÝCH

V dnešný deň  je presne 14 rokov od návštevy Svätého Otca, dnes už sv. pápeža Jána Pavla II. v Rožňave. Za uplynulých 14 rokov sa všeličo zmenilo. Keď si to vezmeme len z hľadiska niektorých numerických pohľadov, tak za 14 rokov je dnes už tretí pápež a v Rožňave je tretí biskup. Ale ako som v úvode svätej omše spomenul, dátum 13. - teho, akoby bol znakom z neba, ktorý nám chcel predznačiť a ukázať, akou cestou sa má vydať naša diecéza. Cestou Fatimy,  lebo táto cesta je cestou záchrany. O tom sme mohli uvažovať a stále uvažujeme počas Roka Fatimy.

Treba sa nám však pýtať: čo sme v tomto fatimskom roku doposiaľ urobili, čo sme už doteraz vykonali? A čo je ešte pred nami? To sú otázky, nad ktorými sa chceme v tomto období, konkrétne aj dnes zamýšľať a to spoločne, ale aj každý osve. Pred nami je ešte jeden mesiac do nášho zasvätenia diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ako využijeme tento dôležitý mesiac v duchovnej príprave seba i sebe zverených veriacich na slávnostnú chvíľu zasvätenia? Môžeme sa pýtať, či sa v tomto mesiaci, ktorý máme ešte pred sebou, nepreukážu doterajšie mesiace prípravy na zasvätenie? Tí, ktorí ste boli dôslední doteraz, asi zintenzívnite potrebnú duchovnú prípravu a to  najmä od piatku 6. októbra, keď sa vo farnostiach diecézy začneme modliť deviatnik fatimských pobožností podľa našej brožúrky, ktorú sme používali pri pobožnostiach fatimských sobôt, aby sme sa dobre pripravili na zasvätenie. A tí, ktorí ste boli ľahostajní? Ešte je čas!

Je pravda, že fatimské posolstvo nepochopili a neprijali oveľa väčšie osobnosti, ako sme my. Boli aj takí, čo proti nemu bojovali. Aj starosta vo Fatime chcel byť prekážkou v tomto smere. Za uplynulých 100 rokov sa však jasne ukázali dôsledky nepriatia Máriiných odporúčaní, ktoré nám dala  vo Fatime. A to sa stalo  preto, lebo zlyhali ľudia. I kňazi, i biskupi. Ale nezlyhali tri malé deti –Hyacinta, František a Lucia. I tu vidíme, čo spôsobil ich postoj. Hyacinta a František sú už svätí. A máme radosť, že ich relikvie sú aj teraz tu a spolu s putovnou sochou Panny Márie prechádzali celou našou diecézou. Je rozbehnutý proces blahorečenia aj sestry Lucie a veríme, že raz bude tiež zavŕšený blahorečením, neskôr kanonizáciou. Čo tieto deti potrebovali k tomu, aby sa stali sväté? Vari múdrosť a podporu tohto sveta? Šikovnosť, známosti, peniaze a ďalšie vychytralosti tohto sveta? Nie! Potrebovali otvorené a úprimné srdce a tak sa cez nich do sveta prevalil príliv Božej milosti. Nestalo sa tak  cez tých, ktorí boli ľahostajní alebo sa postavili   proti.

Každý človek,  či je to kňaz, mama, otec, katechéta, vychovávateľ; je akoby „dverami“. Každý z nás môže iným ľuďom slobodne pribuchnúť dvere záujmu o Božie tajomstvá, ale každý ich môže i naplno otvoriť. Jedno i druhé sa deje v plnej slobode, ale i zodpovednosti. V prípade, ak iným ľuďom nepribuchneme dvere prílivu Božej milosti, mnohým dušiam to pomôže k večnej spáse. V opačnom prípade, dotyčný, ktorý zatvoril tieto dvere pre nezáujem, alebo slabý záujem, berie na seba zodpovednosť za to, že mnohí sa neobrátia, alebo skončia na dlhý čas v očistci. A večné zatratenie iných pre pribuchnuté dvere, pričinením toho, kto ich mal otvárať, večné zatratenie iných je v takomto prípade vylúčené? Nie je! To je opovážlivá zodpovednosť! Ak sa zanedbá potrebná starostlivosť! Prorok Ezechiel takto konajúcim, či skôr nekonajúcim, hovorí jasne a hovorí najmä nám, kňazom: „Beda pastierom Izraela, ktorí pásli seba! Slabé ste neposilňovali, choré ste neliečili, rozpŕchnuté ste nezavrátili, ani stratené ste nehľadali, ale násilím a hrôzou ste panovali nad nimi.“

Zmobilizujme počas tohto mesiaca, milí bratia, predovšetkým kňazi, zmobilizujme ešte svoje sily a pripravme seba i sebe zverených na slávnostný akt zasvätenia diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ani jeden z nás to neoľutuje! Lebo ak strhneme, zapálime pre Božie veci celou svojou kňazskou službou ďalších, podľa slov proroka Daniela: „tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“ Alebo aj, ako sme dnes počuli v liste Kolosanom: „Hľadajte, čo je hore!“ Nedívajte sa na to, čo je na zemi. „A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním  v sláve.“ Hľadajte, čo je hore! Ak sa na chvíľu pristavíme pri svätom pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý pred štrnástimi rokmi navštívil naše mesto, môžeme si veľmi dobre uvedomiť, ako a kam sa on sám díval a to nielen v ostatných chvíľach života. Pozeral smerom k domu Otca. Vedel, že toto je to správne smerovanie. Tam  smeroval on a tam chcel viesť aj všetkých sebe zverených. Do domu Otca! Dvíhal svoj zrak hore! Hľadal to, čo je hore. A opakujem: nielen pred smrťou. A že je veľa problémov, skúšok, pokušení, náročnosti...? Dovolím si znova upriamiť pozornosť na tohto svätého pápeža, ktorý už od detstva nemal ľahký život. Strata mamy, brata, otca... sám sa prebíjal životom. Prišla okupácia, potom komunizmus, atentát... Všetko sa ani nedá spomenúť. Bojíme sa utrpenia?  Keď prerozprávam slová, ktoré sme čítali dnes v Breviári, v deň spomienky na sv. Jána Zlatoústeho, od neho samého dostávame povzbudenie pred strachom: Máte strach pred smrťou; že vás zabijú? Ján Zlatoústy odpovedá: „Mne žiť je Kristus a zomrieť mi je zisk.“ Máte strach pred vyhnanstvom? „Ale predsa jemu patrí celá zem, On je všade.“ Máte strach, že vám všetko vezmú? A sv. Ján Zlatoústy znova odpovedá slovami Písma: „Nahý som prišiel na tento svet a nahý z tohto sveta odídem. Nič si so sebou nevezmem.“  Alebo, ako niekoľkokrát zopakoval pápež František: „Ešte sme nevideli, žeby za pohrebným autom išiel nejaký kamión, ktorý vezie všetko, čo si  nazhromaždil nebožtík.

Čo si vezmeme na druhý svet? Keď sme sa počas tohto Roka Fatimy dívali hore a aj teraz pozeráme hore, chcem poďakovať vám, drahí bratia i sestry, ktorí sa s plným záujmom a zápalom neustále usilujete, aby z tých, ktorí vám boli zverení sa nestratil ani jeden (porov. Jn 18, 9); a stratených, hľadajúcich i blúdiacich vyhľadávate, oslovujete a privádzate nie k sebe, ale k Pánovi. Bolo to možné vnímať cez vaše horlivé zaangažovanie sa popri iných pastoračných aktivitách: pre celodiecézne stretnutie v Boľkovciach, pri pravidelnom slávení Fatimských sobôt, pri návšteve putovnej sochy Panny Márie spolu s relikviami sv. Hyacinty a sv. Františka vo vašej farnosti, pri rozširovaní brožúr Fatimských pobožností, pri modlitbách za diecézu a pri ďalších aktivitách. Znova sa presviedčame o tom, akú veľkú úlohu zohráva ľudský faktor. A stále bude zohrávať! V kňazskej službe je vždy posilňovaný tento ľudský faktor spoluprácou s Božou milosťou a v našej katolíckej tradícii, i žitou mariánskou úctou. Tu Boh skrze Máriu posilňuje každého otvoreného kňaza.

Božiemu sluhovi Marcelovi Vanovi, redemptoristovi, ktorý žil v prvej polovici 20. storočia a zomrel v komunistickom tábore v severnom Vietname, povedala Panna Mária: „Van, počúvaj ma! Ako ti už Ježiš povedal;, na začiatku boja sa moji apoštoli budú zdať veľmi slabí, takí slabí, že si mnohí budú myslieť, že sú neschopní bojovať proti peklu. ... Tak sa naučia byť moji apoštoli oveľa pokornejší. Čím mocnejšie bude peklo, o to viac sa bude neskôr hanbiť. Lebo nie ja osobne rozšliapem satanovu hlavu, ale moje deti. Satan sa bude hanbiť, keď uvidí, že moje slabé deti používam ako nohu, aby som rozšliapala jeho hlavu. Potom sa bude moje kráľovstvo stále viac a viac vo svete upevňovať... Na zemi budem veľmi oslávená. A ty, môj malý syn, veľa sa modli za mojich malých apoštolov. Modli sa slovami, každým dychom a celou svojou túžbou.“ Tieto zachytené slová nie sú novou, alebo Svätému Písmu protirečiacou teológiou: „Ona ti pošliape hlavu.“ Lebo Panna Mária so všetkými tými, ktorí sa jej otvoria, bude šliapať hlavu hada. Toto dáva ako prisľúbenie. Sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu píše o týchto apoštoloch posledných čias: „Budú vyvolené veľké duše, plné milosti a horlivosti, aby sa postavili na odpor proti Božím nepriateľom, ktorí sa vynoria na všetkých stranách; a budú obzvlášť oddaní Presvätej Panne, osvecovaní jej svetlom, vedení jej duchom, podopieraní Jej rukou  a chránení jej ochranou… Podľa sveta to budú ľudia nepatrní a úbohí, pred všetkými ponižovaní, pošliapaní a utlačovaní…, ale zato budú bohatí Božími milosťami, ktoré im Mária bude bohato rozdávať… a tak silno opretí o Božiu pomoc, že svojou poníženosťou, v spojení s Pannou Máriou, rozdrvia hlavu pekelného hada a privodia víťazstvo Ježiša Krista. Budú to praví apoštoli posledných čias, ktorým Pán síl udelí slovo a silu, aby konali divy a dobývali slávne víťazstvá nad svojimi nepriateľmi.”

Sv. Ľudovít tu naznačuje, že práve títo pokorní, zaznávaní, možno aj vysmievaní, opovrhovaní, títo budú víťazmi. Tak ako aj pri našich  mariánskych aktivitách. Môžu byť tí; ako bolo spomenuté, ktorí nasadili svoje sily a aktivity v roku Fatimy, lebo cítia, že cez mariánsku úctu sa možno dostať ku každému ľudskému srdcu. A môžu byť ľahostajní, ktorí sa z týchto zapálených vysmievajú, nimi pohŕdajú; ale vieme, to bolo predpovedané. Ale tí nebudú stáť na strane víťaza. Je to obrovské poučenie aj do našej ďalšej pastoračnej služby, v terajšom období, keď sa nám treba zamýšľať nad mnohými ďalšími aktivitami našich farností, našej diecézy, a ktoré sa týkajú pastorácie mládeže, detí, rodín, snúbencov, miništrantov, Rómov... Ako sa postaviť k týmto a ďalším výzvam súčasného času?! Najlepšie by bolo, keby každý osobne odpovedal, pre ktorú službu sa ponúka. Možno by bolo vhodné dať odpoveď v prvom rade Bohu, do dňa zasvätenia našej diecézy. Alebo je stále lepšie mať zabuchnuté dvere na fare? Či ponúknuť sa do služby v niektorej z týchto, alebo ďalších nespomenutých potrieb?

To sú výzvy, ktoré stoja pred nami. A ako dobrí pastieri, nemôžeme sa k nim postaviť nezávisle, či indiferentne. Vopred vám naozaj ďakujem za  každú ponúknutú ruku. Možno to celkovo súvisí práve s tým všetkým, o čom hovoríme: čo sa už udialo, ale aj, čo sa bude ešte diať. A čo je potrebné, aby sa udialo.  Ale to práve  našim pričinením! S tým budeme končiť rok Fatimy. Čo sme urobili? Budeme končiť aj občiansky rok; to uletí raz – dva. Ale budeme končiť aj svoj život. A predstúpime pred Pána. Robme tak, aby sme počuli  krásne Ježišove slová: „Poď, verný sluha, vojdi do radosti svojho pána. Nad málom si bol verný, nad mnohým ťa chcem ustanoviť.“ Preto vás aj prosím a vyzývam;  milí bratia kňazi, vy ako dobrí pastieri, príďte spolu s veriacimi do Rožňavy 14. októbra, aby sme všetci mali spoločne účasť na akte zasvätenia diecézy. Zároveň vás tiež povzbudzujem, ale aj vyzývam, aby ste v pobožnostiach Prvých piatkov a Prvých sobôt neprerušene pokračovali ďalej. Teším sa aj na naše ďalšie stretnutia, najbližšie na celodiecézne stretnutie slávnostného aktu zasvätenia našej diecézy. Využime tento čas, ako som spomenul, teraz, ale potom ešte intenzívnejšie od 6. októbra, keď znova odporúčam pomodliť sa celý deviatnik fatimských pobožností, aby naše mysle, naše duše, naše smerovanie viedlo k opravdivému zasväteniu sa Bohu skrze Pannu Máriu. Amen.