Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

MÁRIA HOCI VNÚTORNE UBOLENÁ - NÁS UTEŠUJE - Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – príhovor Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše slávenej v biskupskej Kaplnke povýšenia Svätého kríža v Rožňave 15.9. 2020

Patrónka Slovenska - Sedembolestná Panna Mária stojí pod krížom, naplnená utrpením, bolesťou. Možno si v tej chvíli premietla svoju životnú cestu, zvlášť od chvíle zvestovania... pripomenula si materinskú radosť z narodenia malého Ježiška, udalosti po narodení, predpoveď meča bolesti..., roky Ježišovho skrytého života...  a teraz stojí pod krížom, po tom, čo prešla spolu s Ním krížovou cestou, a videla svojho milovaného Syna v agónii utrpenia, umierania... teraz ho vidí pribitého na kríži.

 Pre niekoho môže byť tento spätný pohľad akýmsi sentimentálnym pohľadom, prakticky zbytočným. Ale ten, kto prešiel alebo prechádza cez utrpenie vie, čo utrpenie vnáša do života človeka. Mária teraz stojí pod krížom. Ako dnes pri slávení sv. omše v Šaštíne povedal arcibiskup Zvolenský, Ona stojí pod krížom v bolesti, ale ani nekričí, ani neodpadáva, verne stojí pri zomierajúcom Synovi a nesie ukrutnú bolesť. Mohli by sme povedať aj to, že svoju bolesť neprenáša na ľudí okolo seba, ani na prostredie v ktorom je, jednoducho svoju bolesť odovzdáva Bohu tak, ako aj celý svoj doterajší život. Lebo človek zranený vnútornou bolesťou, bolesťou duše, či už oprávnene alebo nespravodlivo, neraz pre svoju bolesť obviňuje iných, a do prostredia, v ktorom žije, vnáša nepokoj.

Keby sme boli priamymi svedkami tejto chvíle, mohli by sme do určitej miery predpokladať, že po Ježišovom pohrebe Mária „ukončí“, tento „štýl života“ a jednoducho sa utiahne kamsi do samoty, aby hľadala pokoj, možno aj vnútornú modlitbu. Ale nie, ona ďalej komunikuje s apoštolmi, je pri rodiacej sa Cirkvi... Teda nie je tou, ktorá po prežití bolesti uniká, uteká, ale je tá, ktorá aj so skúsenosťou bolesti, posilnená Ježišovým zmŕtvychvstaním ďalej ostáva v spoločenstve apoštolov a stáva sa Matkou Cirkvi. Keď evanjelista Ján hovorí, že si ju vzal k sebe, možno práve to „vzatie“ si Panny Márie k sebe znamená aj - mať stále pred očami jej príklad, jej vzor aj v tej najväčšej životnej bolesti. Nekričať, neodpadávať, neprenášať to na iných. Iste zdieľanie je veľakrát veľmi dôležité, ale veľmi dôležité je aj utrpenie dokázať obetovať Pánu Bohu.   

Ako ďalej v homílii spomenul spolubrat, arcibiskup Zvolenský - človek dneška tiež stojí pred mnohými problémami, ale chce ich riešiť sám. Nenahovárajme si, že my sami, často aj ako Bohu zasvätení, že nehľadáme nie raz aj také prostriedky, ktoré by nechali vyniknúť možno nám samým. A niekedy nemusia byť ani zhodné s Božím plánom. Aj vtedy, v týchto osobných problémoch a aj v krížoch sveta si uvedomme, že Mária je pri nás. Stojí pri mojom kríži, pri kríži súčasného sveta, bude stáť i pri krížoch budúceho sveta. Mária spod kríža neutiekla a neutečie. Je tam stále. Preto  ďakujme Pánovi za takú vzácnu Mamu.

V tejto chvíli si možno každý spomenieme aj na svoju mamu, ktorá tiež neutekala od našich krížov, ale stála pri nás. My sme nevideli do jej duše, čo v danej chvíli, keď nás bolo treba utešovať, prežívala mama vo svojom srdci. A že naše bolesti veľakrát prežívala oveľa intenzívnejšie ako my sami a pri tom všetkom zabúdala na seba a dokázala nás pohladiť, objať, pobozkať, povzbudiť, postaviť znova na nohy. Taká je Mária - Mama všetkých mám. Sedembolestná, ubolená, utrápená, ale rozdávajúca lásku a nádej. Ďakujeme Pánovi za túto veľkú oporu života pre každého jedného z nás, pre celé ľudstvo, a zároveň prosme, aby sme dokázali byť takými Máriinými „apoštolmi“ v dnešnej dobe, v dnešnom čase, a ľuďom ponúkať Máriu ako riešenie v mnohých životných situáciách a ťažkých chvíľach. Nech nám, celému národu, i celému svetu Sedembolestná Panna Mária naďalej vyprosuje všetky potrebné dary pre náš život, pre našu spásu. Amen.