Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

TO, ČO PONÚKA JEŽIŠ, SA NEODMIETA - Zelený štvrtok – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše slávenej bez účasti verejnosti v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (9. 4. 2020)

Milovaní bratia v kňazskej a diakonskej službe, milé sestry, drahí bratia a sestry, vy všetci, čo v tejto chvíli vytvárate s nami jednotu a spoločne všetci vytvárame spoločenstvo viery, plní vďaky za dar Eucharistie, za dar kňazstva, za dar svätej omše.

Keď sme v našej diecéze v tomto roku zahajovali Rok Eucharistie, mali sme viaceré plány a návrhy, ako prehĺbiť svoj vzťah k Eucharistii a k svätej omši. Napríklad: dali sme do diecézy doplňujúce prosby veriacich, aby sa čítali, prednášali pri každej svätej omši, dali sme odporúčanie na častejšie adorácie, poklony - zvlášť v prvé štvrtky za kňazské povolania, za kňazov, na prvé piatky a prvé nedele odporúčania, že tieto adorácie kde sa to dá, môžu byť aj dlhšie do noci alebo v noci. Na 16. mája, na slávnosť svätého Jána Nepomuckého patróna Rožňavskej diecézy, sme plánovali Eucharistický deň v diecéze. Ďalej bolo odporúčané, aby každý kňaz aspoň raz v mesiaci venoval nedeľnú homíliu téme o Eucharistii, o svätej omši, o kňazstve, aby sme sa sústredili v tomto roku aj na dôstojné slávenie slávnosti Božieho Tela a položili aj dôraz na prípravu detí k prvému svätému prijímaniu. Tých odporúčaní bolo aj viac, nebrániac realizácii mnohým ďalším osobným iniciatívam alebo tým, ktoré prichádzali zo spoločenstva veriacich a ktoré mali pôvodnú myšlienku Roka Eucharistie v našej diecéze ešte väčšmi prehĺbiť a upevniť. Niektoré aktivity sa pekne rozbehli, iné už boli v rozbehu. Tiež sme plánovali, ako to býva každý rok, na sobotu pred nedeľou Božieho milosrdenstva diecézne stretnutie mládeže v Krompachoch, keď predtým sme sa v už prebiehajúcom Roku Eucharistie stretli v rámci pravidelných stretnutí so zasvätenými, čo sa uskutočnilo 1. februára v tomto roku v Lučenci na Rúbanisku. Ako a kedy sa budú napĺňať aj ďalšie plány, predstavy a túžby, zatiaľ nevieme. Ale živíme v sebe nádej, ktorú dáva Ježiš, keď hľadíme na jeho dielo vykúpenia a vidíme nielen jeho umučenie, ale hlavne jeho zmŕtvychvstanie. Máme nádej, že tento stav, v ktorom sme teraz, nebude trvať dlho, zvlášť, keď počítame aj s mocným príhovorom Panny Márie a svätého Jozefa.

Ale jednu z týchto plánovaných aktivít sme predsa mohli najmä my, kňazi nielen zachovávať, ale aj naplno realizovať. Bolo to zachytenie Ježišovho pozvania: „Poďte na osamelé miesto, do spoločenstva so mnou - pred bohostánok. Buďte so mnou dlhý čas, lebo keď teraz nemôžete hovoriť ľuďom o mne - o Bohu, o Spasiteľovi, hovorte veľa so mnou o ľuďoch, ktorých som vám zveril cez biskupa. Hovorte mi veľa pred bohostánkom - predo mnou, ktorý som prítomný v Eucharistii. Hovorte mi o ich problémoch, obavách, o ich neistote, o ekonomickom tlaku, o ich chorobách, o ich prosbách. O všeličom ďalšom, s čím sa stretávate v rámci svojej pastoračnej služby. A hovorte mi o všetkom, čo vnímate, že dolieha v tejto búrke koronavírusu na každého jedného človeka, ako náročná ťažoba a možno mnohých to už aj gniavi. Hovorte veľa so mnou o vašich ľuďoch.“ Toto odporúčanie Eucharistického roka, toto predsavzatie sme mohli a stále môžeme i naďalej realizovať a to v čo najplnšej miere.

Keď to budeme realizovať my, kňazi, potvrdzujeme odrazu najmenej dve skutočnosti. Každý jeden z nás hneď  potvrdzuje, či odhaľuje svoj vzťah, svoju vieru, dôveru v eucharistického Krista a zároveň prejavuje aj svoju istotu, že ak takto priamo predkladáme problémy času a konkrétnych osôb nebeskému Otcovi skrze Krista, budú vypočuté najskôr. Veď sme dostali toto povzbudenie od samého Ježiša Krista - aby sme prosili cez neho. On sám nás k tomu povzbudil. Takto sa budú diať aj neočakávané veci. Každý kňaz je druhý Kristus a jeho svedectvo, teda svedectvo nás kňazov je dôležité v každom čase. Ale eucharistické svedectvo kňaza je vždy a zvlášť výrazne dôležité a tiež zjavné. Je aj počiatkom ďalších vecí jeho kňazskej služby a kňazského postoja. Pretože od jeho vzťahu k Eucharistii sa potom odvíja celá hĺbka jeho ďalšej činnosti. Vieme veľmi dobre, že vy, drahí bratia a sestry, veriaci, ale aj neveriaci alebo hľadajúci, často tento znak u kňaza vnímate ako charakteristický a on dotvára obraz každého kňaza.

V jednom kostole po večernej svätej omši, keď už ľudia postupne odchádzali, kňaz ešte dlhšie zotrval pred bohostánkom, aby Pánovi  ďakoval, modlil sa. Keď sa domodlil a vstal, aby zatvoril kostol a odišiel, prechádzal okolo spovednice. Zachytil jemný šum. Bolo prítmie, preto celkom dobre nevidel, čo sa deje, či tam niekto je. V spovednici sedela žena. Samozrejme plný prekvapenia sa jej pýta: „Pani, čo tu robíte tak neskoro?“ Možno si aj myslel, že sa tam chcela schovať s nejakým nedobrým úmyslom a počkať pokiaľ všetci odídu a ostane v kostole sama. Ona mu pokojne odpovedala: „Som protestantka. Počúvala som vaše kázne vo veľkom pôste, hovorili ste o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. A tak som sa chcela na vlastné oči presvedčiť, ako to prežíva najmä ten, ktorý o tom hovorí a o tom učí. Teraz som uvidela a uverila.

Milí bratia sestry, ale dnešné evanjelium svätého Jána z 13 kapitoly nehovorí o ustanovení Eucharistie. Hovorí o umývaní nôh, o tom, ako sa Pán Ježiš skláňa k apoštolom a umýva im nohy. Prečo evanjelista  Ján nehovorí o Eucharistii? Vari to umývanie nôh apoštolom je v dnešný deň oveľa dôležitejšie, ako ustanovenie Eucharistie, o ktorom sme počuli v druhom čítaní? Exegéti Svätého písma hovoria, že Ján nepovažoval za potrebné spomínať túto udalosť, keďže o tom už hovoria predchádzajúci traja evanjelisti. Hovoril práve o Ježišovom skutku umývania nôh, ktorý bol veľmi dôležitou súčasťou Poslednej večere. My, uvažujúci ľudia vtedajšieho aj dnešného času, vieme možno oveľa ľahšie pochopiť, že keď Ježiš umýval nohy, jasne prejavil svoju poníženosť, pokoru, darovanie sa. Teda Ježiš chcel rukolapne ukázať, že dar Eucharistie je o tom istom. Ale bez konkrétneho prirovnania alebo príkladu vydreného skutkom by to bolo ťažko pochopiť. Keby začal hovoriť, že Eucharistia je tiež dar jeho poníženosti, pokory, darovania sa..., aj vtedy, aj dnes to bolo a stále nie je ľahké pochopiť. A predsa, už od chvíle ustanovenia Eucharistie, stále, až po dnešné časy, Eucharistia nie je len prejavom Ježišovej poníženosti, jeho pokory, darovania sa - že sa uponížil a zostal s nami v kúsku chleba. Ale je to aj obrovská posila pre nás všetkých. A zároveň je to aj spĺňanie prísľubu: „Ja som s vami po všetky dni. Ja som tu s vami nablízku. Som Chlieb života, liek nesmrteľnosti.“

Iste nepochopíme celkom ani tento prejav Božej lásky. Ale možno práve cez tento úkon poníženia sa Ježiša Krista, cez tento konkrétny úkon môžeme ľahšie porozumieť ako sa Ježiš uponížil už od chvíle, keď sa stal človekom, keď trpel a zomrel za nás, ale keď nám ešte aj seba samého zanechal v Eucharistii. Znova uvažujeme, či chápeme, čo urobil vlastne Ježiš Kristus úkonom umývania nôh? Zadívajme sa na chvíľu na apoštola Petra, ktorému tiež chce Pán Ježiš umyť nohy, ale Peter sa začne zdráhať a bráni mu v tom: „ Nie ty mi nikdy neumyješ nohy!“ Ale Pán Ježiš mu vysvetlí: „Keď ti neumyjem nohy...“ A ďalej pokračuje v katechéze, až premôže  Petra, ktorý  hovorí: „Tak potom mi umy nielen nohy, ale aj hlavu a ruky, celého na umy!“ Myslíte, že Peter v tej chvíli už celkom pochopil, čo mu Ježiš  chcel vlastne povedať a čo mu chcel urobiť? Takmer s istotou si dovolím povedať, že Peter aj tak nerozumel, o čo ide. Jedno však jednoznačne pochopil: Keď Ježiš Kristus niečo robí, nie je múdre to odmietať. Opakujem: keď Ježiš Kristus niečo robí, nie je múdre to odmietať! Je treba to prijať, možno aj podľa príkladu apoštola Petra, ktorý nerozumel Ježišovmu skutku, ale porozumel tomu, čo som povedal: „Ježiš toto robí a on vie, prečo! A to, čo robí Ježiš, to mi osoží, to mi pomôže, to bude na môj osoh.“ Preto prijal toto gesto Ježiša Krista.

Milí bratia a sestry, ak takto, v úprimnosti aj my sami budeme nasledovať príklad Ježiša Krista v službe, máme šancu osloviť tento svet, teda oslovovať v službe nie z vypočítavosti a spoločnej nenávisti. Počas týchto dní svätého Trojdnia sme svedkami toho, ako sa zjednotili stáli nepriatelia proti Ježišovi. To nie je Božia cesta - spojiť sa v nenávisti proti niekomu. To je cesta zla a také spolky sa aj tak veľmi rýchlo rozpadnú, žiaľ stihnú narobiť veľa zla, veď zniesli z tohto sveta Ježiša Krista. Ale aj tak im to nepomohlo a ich spolok i tak nevytrval. Teda ak prijímame Ježiša Krista v Eucharistii, to znamená, že prijímame aj jeho spôsoby, jeho správanie, životný štýl. Možno, keď tomu celkom neporozumieme, Chlieb života nám nechýba, zvlášť vtedy, keď ho máme v dostatku, ako ešte pred pár týždňami, keď ešte nebol problém ísť priamo do Božieho chrámu na sväté prijímanie. Alebo sa o Chlieb života už nezaujímame. Na základe toho všetkého, čo som doteraz povedal, ľudia potom môžu konať aj charitatívne skutky, ale aj tie charitatívne skutky nemusia byť Božie. Môžu byť motivované tým, aby nás videli, aby sa tak dialo naoko, aby sa robilo pre zisk, no nie pre dobro núdzneho, čím sa núdzni nestávajú predmetom starostlivosti, ale prostriedkom egoizmu zaodetého do plášťa dobročinnosti. Tak by sme mohli pokračovať ďalej, čo všetko môže niesť visačku charity, ale chýba tam Božia náplň. Keď sa teraz dostávame ťažšie ku Chlebu života, viac si ho vážime? Alebo by sme sa aj skôr podelili vôbec aj so samotným chlebom? Skúsenosť je totiž taká, že v košoch končia pecne chleba. S kôrkou, ktorú si vážime, sa veľakrát vieme aj podeliť.

Milovaní, bratia sestry, tento čas všeobecnej karantény pre spoločné ohrozenie vytvára priestor rozmýšľať aj o veciach, ktoré si inokedy možno ani nevšimneme, alebo ponad ne len tak povrchne preletíme. Medzi ne patria aj témy o viere. Máme šancu hovoriť o nich a to nielen tak všeobecne, ale klásť si aj sami sebe otázku: Aký je náš osobný vzťah k Eucharistii, aj s následným štýlom života? Možno jedným z motívov, ktorý by nás mohol naštartovať, aby sme aj tieto otázky brali v živote stále viac a do hĺbky, môže byť spomenutá prežívaná karanténa, ktorá vytvára okrem iného aj ponorkový stav. Z toho jedného miesta, kde je človek uzavretý. Možno aj mnohí z vás, ktorí ma teraz sledujete, ste v takom  stave: byť na jednom mieste, prepáčte s tým istým človekom alebo s tými istými ľuďmi - to je niekedy lepší prípad, nie je vždy ľahké. Ale sila viery s Eucharistiou, kde sa dá ešte prijímať, je obrovskou posilou práve aj v tejto karanténe, aj v tejto izolácii. Je proti ponorkovému stavu a pomáha človekovi víťaziť. Teda to všetko naozaj závisí od osobného postoja nás kňazov, ale aj každého pokrsteného a pobirmovaného, aby aspoň v rámci našich ohraničených ľudských možností sme čo najviac pochopili, aký obrovský dar máme v Eucharistii, v  samotnom Kristovi, ktorého životný štýl potom preberáme aj my sami.

Čo keby  sme práve v tejto skúške chceli obdarovať druhých? Naše prijatie týchto myšlienok by mohlo byť takým veľkonočným darčekom, možnosťou, ako sa navzájom obdarovať trpezlivosťou, pozornosťou, ohľaduplnosťou, radosťou. Teda rok Eucharistie, aj keď momentálne takmer bez možnosti prijímania Chleba života, nás predsa posunul aj do tejto možnosti jeho prežívania – s Ježišom sa stávať darom. Posunul nás do ochoty vzájomne sa obdarovať normálnou ľudskou dobrotou. Tak ako nás Ježiš obdaroval sebou samým, aby sme aj my sebou obdarovali iných. Aby keď hovoríme o Chlebe života, aby sme my sami boli chlebom dobroty. Chlebom dobroty pre iných. A začnime vo svojej rodine, vo svojej blízkosti, okolí, v rodine svojich veriacich a Pán požehná naše dobré úmysly. Amen.

[audio mp3="http://burv.sk/wp-content/uploads/2020/04/200409_002.mp3"][/audio]