Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Uplynulo 100 rokov od kňazskej vysviacky biskupa Róberta Pobožného 1913 - 2013

Róbert Pobožný prežil svoje detstvo a mladosť v dobe, ktorá mala veľké pozitíva pre duchovný život veriaceho človeka. Cirkev prehĺbila úctu k Srdcu Ježišovmu, zaviedla časté sväté prijímanie veriacich a žiakom bolo umožnené včasné prvé sväté prijímanie. Tieto skutočnosti ovplyvnili jeho mladosť v zbožnom prostredí rodičovského domu a stali sa pevnými základnými piliermi pre jeho ďalší život, v ktorom čerpal silu z Eucharistie a snažil sa svoje kňazské srdce formovať v intenciách Srdca Ježišovho. Teologické štúdia absolvoval v latinskom a nemeckom jazyku na viedenskom Pázmaneu. Kňazskú vysviacku prijal 4. septembra 1913 vkladaním rúk biskupa Ľudovíta Baláža v biskupskej kaplnke v Rožňave. Po kňazskej vysviacke pôsobil do 1. októbra 1914 ako kaplán v Gelnici. Pokračoval v štúdiu orientálnych jazykov a knih Starého zákona. 15. decembra 1914 bol promovaný na viedenskom Pázmaneu na doktora posvätnej teológie. V roku 1935 ašpiroval na miesto profesora biblickej katedry teologickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ale ako sám povedal, „prozreteľnosť Božia ho ponechala v tomto úrade“, v Rožňave. Takmer celý svoj život a kňazské účinkovanie prežil po boku rožňavských biskupov v Rožňave, okrem troch rokov 1953 – 1956 násilnej izolácie v Čechách. Biskup Baláž v roku 1914 menoval ho za archivára biskupského úradu a potom prešiel všetkými funkciami v diecéznej kúrii v službe biskupom Ľudovítovi Balážovi, Jozefovi Čárskému a Michalovi Bubničovi. Po smrti biskupa Bubniča v roku 1945 bol sídelnou kapitulou zvolený za kapitulného vikára rožňavskej diecézy. Pápež Pius XII. jeho voľbu vzal na vedomie s dodatkom, aby spravoval diecézu ako kapitulný vikár s právami sídelného biskupa. 22. júna 1949 menoval ho za biskupa. Diecézu spravoval ako diecézny administrátor do svojej smrti 9. júna 1972. Okrem služby na biskupskom úrade stále sa venoval aj službe veriacim. V roku 1923 sa stal moderátorom Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta v Rožňave. Biskup Čársky, predseda Katolíckej školskej rady ho menoval za tajomníka tejto rady. Z vlastnej iniciatívy vydával od roku 1925 „Školské Zprávy“ pre rožňavskú diecézu a od roku 1928 pre celé Slovensko s názvom „Zprávy Katolíckej Školskej Rady na Slovensku“. Ako mladý kňaz veľkú časť svojho pastoračného života venoval službe v národnom a strednom školstve. Často mu to pripomínal aj jeho biskup Bubnič, že práci v školstve venoval mnoho energie a času, keďže nielen redigoval a vydával tieto správy, ale musel sa zúčastňovať pracovných stretnutí v Prahe, Bratislave a Žiline. V jeho práci pre katolícke školstvo sa prejavuje úsilie o znovuotvorenie katolíckych stredných škôl, zrušených 4. mája 1919; právo katolíkov zakladať katolícke stredné školy, ktoré boli zrušené; povinnosť štátu podporovať a udržiavať katolícke stredné školy a plniť ciele zakladateľov nadačných listín a zakladín týchto škôl. Neskôr ako biskup sa vyznall, že musí byť ešte viac „zanietený za túto otázku“. Pobožný pochádzal z robotníckej rodiny. „S ľudom som pracoval vždy a nebol by som sluhom Božím, aby som s ľudom a za ľud nepracoval.“ V prvých rokoch kňazského účinkovania spájal duchovnú službu so sociálnou službou robotníkom, ktorí boli odkázaní na pomoc. Od roku 1916 pracoval vo funkcii tajomníka v Katolíckom tovarišskom spolku v Rožňave a od roku 1922 ako predseda tohto spolku a zároveň ako predseda Invalidného spolku.v Rožňave. Členmi boli prevážne baníci, ktorí si túo pomoc vážili, lebo iného, sociálnejšieho spolku vtedy nebolo. Jeho prácu a zásluhy v prospech robotníkov a baníkov ocenili na riadnom valnom zhromaždení delegátov invalidného spolku v Košiciach 5. júna 1927. Menovanie za riaditeľa biskupského úradu a činnosť v školstve boli dôvodom ukončenia jeho činnosti v týchto spolkoch v roku 1930. Práca v školstve nebola jeho jedinou ativitou, pracoval na rámcovej dohode Modus vivendi až do roku 1937, keď pápež Pius XI vydal bulu a uviedol Modus vivendi do praxe. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1938 Rožňava pripadla Maďarsku. S biskupom Bubničom chránil práva a dôstojnosť Slovákov, ktorí sa teritoriálne ocitli v cudzej krajine. S pomocou predsedu vlády chránil ich pred zbedačením. Pobožný, hoci ako kňaz biskupskej auly nikdy nemal biskupom zverenú konkrétnu farnosť, predsa pracoval v pastorácii a formoval veriacich. Bol najbližším spolupracovníkom rožňavských biskupov, zastupoval diecézu v rozličných oblastiach cirkevného života, sám na to spomína: „Pri všetkých týchto prácach nebol som vynechaný z duchovnej správy“. Mal zmysel pre prácu v spolkoch, ktoré združovali robotníkov a mládež. Od roku 1917 dlhoročne viedol dievčenskú Mariánsku kongregáciu v Rožňave. Keď prevzal vedenie diecézy, pokračoval v práci s mládežou podľa vzoru rožňavských biskupov. Cieľom každoročného slávenia Nedele katolíckej mládeže bolo vzbudenie v mládeži zmyslu pre rodinu, lásky k rodičom a súrodencom. V rodičoch vzbudiť lásku k deťom a vedomie zodpovednosti za ich duše a výchovu. Napokon paradoxne, v kaplnke kde on bol vysvätený za kňaza, v tajnosti udelil 4. júla 1950 kňazskú vysviacku za zvláštnych okolnosti, bez štátneho súhlasu, ktorý si uzurpovala štátna moc. Biskup bol na chvíľu slobodný, lebo vládny zmocnenec, ktorý ho sledoval, odišiel na mierové oslavy na Velehrad. Diakon Ladislav Frankovič prišiel zo sústreďovacieho tábora požiadať o povolenie pre bohoslovcov na čítanie „libri prohibiti“, ktoré ich nútili študovať v preškoľovacom tábore. Biskup využil neprítomnosť zmocnenca, ihneď sa rozhodol a po krátkej príprave vyslúžil kňazskú vyviacku za zatvorenými dverani v biskupskej kaplnke. Bola to jeho prvá kňazská vysviacka v tajnosti, ktorá otvorila dvere k ďalším, aby splnil adeptom na kňazstvo ich životnú túžbu a aby veriacim v budúcnosti nechýbali kňazi. Kňazská služba biskupa Róberta Pobožného trvala 59 rokov. Silu do svojho života čerpal zo živej viery, ktorá sa prejavuje láskou k blížnemu, intímnym eucharistickym životom naplmeným dennou osobnou modlitbou pred bohostánkom, živou úctou k Srdcu Ježišovmu a svätým, na prvom mieste k Panne Márii. Miloval Cirkev, diecézu, zverené duše a viedol ich cestou spravodlivosti, poníženosti, pokoja a svätosti. ThDr. Ján Kundrík, PhD.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 >