Notice: Undefined index: prigod in /data/www/www.burv.sk/_admin/.md5 on line 234
Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 homília Mons. Stanislava Stolárika | Rímskokatolícka cirkev
Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Štvrtok, 19. 10. 2017, 23:55 hod.
 liturgická farbaliturgická farbaliturgická farba Štvrtok 28. týždňa v Cezročnom období alebo Svätých Jána de Brébeuf a Izáka Joguesa, kňazov, a ich spoločníkov, mučeníkov alebo Svätého Pavla z Kríža, kňaza (ľubovoľná spomienka) 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Biblická olympiáda



Biblická olympiáda

Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 homília Mons. Stanislava Stolárika

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Je známy príbeh o starčekovi, ktorý sadil nové stromčeky, jablone. Keď išli ľudia okolo, s počudovaním sa ho pýtali: „Starček, povedz nám, prečo sadíš tieto nové jablone, veď ty z nich už nebudeš jesť? Ty už neokúsiš sladkosť ovocia, ktoré sa na nich urodí.“ Starček, so srdcom plným lásky aj pre tých, ktorí prídu po ňom, odpovedal skromne a jednoducho: „Viete, ale tí, ktorí prídu po mne, budú mať toto ovocie, oni sa budú tešiť z jeho chuti, a možno, že aj poďakujú za mňa, hoci pre nich neznámeho, predsa poďakujú za toho, kto tieto stromčeky zasadil.“

Milí bratia a sestry, koľko takýchto stromčekov máte, máme vo svojich záhradách, vidíme okolo seba, koľko iných dobrých vecí máme takisto naporúdzi. Ony sú vlastne darom tých, ktorí boli pred nami a sú motívom, že môžeme na týchto našich dobrodincov s vďakou spomínať. A môžeme zostúpiť ešte hlbšie rozšíriť svoj pohľad, zahľadieť sa do histórie a zamyslieť sa nad tým, čo všetko nám je zanechané z histórie, z dejín a zamýšľať sa aj nad tým, čo nám bolo zanechané dobré, ale aj nad tým, čo nám  naopak bolo zanechané ako nie dobré.

V Roku Fatimy, keď sa pozornosť celého  sveta upiera na Portugalsko, môžeme si nakrátko pripomenúť históriu práve tejto krajiny, ktorá okrem iného zápasila aj s moslimami. Napokon v tomto boji zvíťazila. Dôkazom, a neustálou pripomienkou tejto skutočnosti sú znaky na portugalskej zástave. Znakmi víťazstva sú hrady, ktoré znamenajú oslobodenie, ich záchranu od moslimov. V dejinách Portugalska prichádza rok 1646, kedy Ján IV. Obnoviteľ zasväcuje celú krajinu Nepoškvrnenej Panne Márii  a zároveň Nepoškvrnenú Pannu Máriu vyhlasuje za Kráľovnú Portugalska. Zasvätenie je úkon, o ktorom sa v tomto čase viackrát  hovorí aj na Slovensku, pretože 5. júla bolo zasvätenie  Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a my sa v našej diecéze chystáme na zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 14. októbra v Rožňave. Vráťme sa však do Portugalska. Po ich zasvätení sa Panne Márii sa stalo niečo zvláštne a veľmi silné: od okamihu tohto  zasvätenia a vyhlásenia Nepoškvrnenej Panny Márie za Kráľovnú Portugalska, od tejto chvíle králi Portugalska nenosili kráľovskú korunu, pretože Kráľovná bola jasná, Ona je jediná a jej jedinej prináleží kráľovská koruna. Od tejto chvíle sa rozbehol intenzívny náboženský život v celej krajine, stavali sa kostoly, kláštory, školy, duchovný život naberal značne na svojom rozmere. Portugalsko bolo považované za najnáboženskejšiu krajinu v Európe a možno aj vo svete.

Ale samozrejme vývoj ide ďalej, prichádzajú vplyvy Francúzskej revolúcie a prichádza 3. október 1910. Vtedy do prístavu v Lisabone pripláva brazílsky krížnik Sau Paolo. Čudujeme sa, čo tam môže robiť brazílsky krížnik?! My v našom regione vieme o krížniku, ktorý sa volal Aurora. Do Lisabonu doplával však krížnik z Brazílie. Antiklerikálne sily v celom svete  nemohli vystáť práve  to, že Portugalsko žije náboženským životom. Preto z Brazílie, z krajiny, ktorá vtedy už bola v rukách antiklerikálov – slobodomurárov,  posielajú tento mocenský znak, aby každému bolo jasné, že „ak si to nedáte v krajine do poriadku, v zmysle boja  proti Cirkvi, tak z tejto lode sa bude strieľať!“ V Portugalsku sa vlády chopia takto zmýšľajúci ľudia a namiesto misionárov, ktorých vysielajú do sveta, tvoria tzv. „laické misie“, aby títo „misionári“ šírili revolučné myšlienky  po Portugalsku. Grupujú sa úderky, ktoré sa nazývajú „Bieli mravci“, a práve títo „Bieli mravci“ páchajú atentáty, ničia kostoly, kláštory, zabíjajú kňazov, rehoľné sestry, veriacich ľudí, vyvolávajú v krajine strach a podnecujú protináboženské nálady. Vláda, ktorá je vtedy pri moci  vyhlási, že v priebehu dvoch generácií z Portugalska  zmizne katolícka viera. Skončí sa s katolíckou vierou!

A do tohto prostredia, ktoré je tak veľmi naladené proti Bohu a v čase, keď ešte aj prvá svetová vojna necháva za sebou hlboké stopy mnohých ničivých dôsledkov, do tohto prostredia prichádza zjavenie Panny Márie vo Fatime. Akoby chcelo byť povedané, že tak, ako sa kedysi Pán Ježiš nebál vstúpiť do maštale v Betleheme, tak teraz Panna Mária neváhala vstúpiť do tejto „maštale sveta“, v dobe, keď sa robí toľko zla a zámerne sa chce dospieť k odvráteniu sa od Boha aj od Panny Márie. Krajina žije značným tlakom. Médiá sú v rukách spomínaných antiklerikálov, ktorí píšu, rozširujú proticirkevné myšlienky, a teda samozrejme aj v súvislosti so zjaveniami vo Fatime sa začínajú verejne  vysmievať, všetko náboženské označovať za tmárstvo a vyvíjajú veľký tlak, na všetko čo súvisí so životom Cirkvi, aby spôsobili negatívne účinky.  

Starosta, Fatimy cíti, že všetky myšlienky, ktoré sú produkované v médiách, sú namierené aj proti nemu – prečo s tým zjavením vo Fatime niečo nerobí, prečo tieto udalosti nezastaví, prečo to všetko nezničí. Keď prichádza august 1917 a očakávané zjavenie Panny Márie 13. augusta, starosta Fatimy začne konať. Zoberie z domu troch malých pastierikov, ktorí sa chystajú putovať do Cova da Iria, pod zámienkou, že on ich na miesto zjavenia odvezie. Deti však v skutočnosti odvlečie do 15 km vzdialeného Ouremu. Najskôr do svojho domu. Jeho manželka žije tajným životom viery, preto sa o tri malé – sedem, deväť a desaťročné deti postará, nakŕmi ich, ako by to urobila takmer každá jedna  starostlivá žena a mama. Starosta, naopak začína konať svoju diabolskú prácu. Začne sa deťom vyhrážať. Deti, odvlečené z domu, bez opory rodičov, na čo neboli zvyknuté; cítia veľkú neistotu a strach. Predstavte si najmladšiu z nich, sedemročnú Hyacintu, ako je prvýkrát  a to podvodne vzatá z domu, ako jej veľmi chýbajú rodičia. A ona dokáže už vtedy, vo svojich  siedmych rokoch aj túto veľkú ťažkosť a skúšku obetovať Pánu Ježišovi za obrátenie hriešnikov, za duše v očistci, za potreby Cirkvi  a ako vynáhradu za urážky spôsobené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a Ježišovi v Eucharistii. Aj František a Lucia neľahko znášajú toto odlúčenie. Lucia neskôr spomína, aké jej to bolo ťažké, keď jej v rodine, predovšetkým mama, absolútne neverila, že sa jej zjavila Panna Mária.  Otec bol v opačnej pozícii: „moja dcéra nikdy neklame, takže aj teraz hovorí pravdu.“ Ale mama sa ešte tešila, že ju starosta dostal a že ju dáva do väzenia, nech ju len prejdú tie hlúpe myšlienky. Lucia neskôr s bolesťou píše o tejto udalosti, ale je zároveň disponovaná odovzdať s láskou túto bolesť Pánu Ježišovi. 

Začína psychologická tortúra voči deťom. Starosta ich začne po jednom vypočúvať a hroziť im. Prečo? Po prvé preto, aby popreli, že Panna Mária sa zjavuje  a po druhé preto, lebo sa už vie, že deťom Panna Mária zverila tajomstvo, ktoré ešte nemajú zjaviť, ktoré zatiaľ nemajú ďalej komunikovať. Starosta ich najprv chce zlomiť, aby priznali, že tie zjavenia neexistujú a potom, hoci ide proti sebe; lebo keď neexistujú, tak nemôže byť nič oznámené, či prezradené; tak ak je tu nejaké tajomstvo, nech to vyjavia, a nech sa to každý dozvie.  A keď tri malé, statočné  deti neprezrádzajú nič z toho, čo on očakáva, začne im hroziť, že ich hodí do kotla s vriacim olejom! Na deti, hoci majú strach, vyhrážka neplatí. Starosta ich po jednom berie, odvádza tam, kam sľúbil. Aspoň deti to takto prežívajú a ako sú postupne odvádzané, lúčia sa s veľkou bolesťou, s vnútorným plačom, pretože si naozaj myslia, že sa už nikdy neuvidia, pretože budú postupne hodené do kotla s vriacim olejom a tam všetci zomrú. Pre svoju vernosť tomu, čo im bolo zverené nebom! Priblížte si vy, rodičia, diabolskú politiku starostu, keď takto tlačil na nevinné deti, aby ich zlomil! Keby ste to vy prežívali, asi by vám srdce puklo; keby niekto takto diabolsky „narábal“ s vašim dieťaťom. Ale tu to tak bolo! Aké bolo prekvapenie týchto detí, keď napokon skončili vo väzení a tam sa znovu stretli. Veľmi sa potešili, že sa vidia.

Ale väzenie je vždy len väzenie. Tu sa prejavila ich veľká vnútorná sila. Deti sa medzi väzňami začínajú modliť ruženček. Hyacinta, iniciatívna, skladá si zo šije medailónik, podáva ho tvrdému chlapovi – väzňovi, nech ho pekne zavesí, lebo sa ideme modliť ruženec. Všetkých tých tvrdých  chlapov, väzňov postaví do pozoru – ideme sa modliť ruženec! Možno sa ho nikdy nemodlili, možno áno, ale už zabudli, teraz sa ho však začínajú modliť s týmito malými deťmi. A po kľačiačky. Zrazu Hyacinta zbadá, že jeden z mužov má na hlave čiapku; hneď pribehne k nemu a povie mu, aby si ju dal dole. Sedemročné dieťa toto povie tvrdému chlapovi. On možno nechápavo, ale pokorne predsa len dá čiapku dole. Skúsme sa v tejto chvíli, milí bratia a sestry, zamyslieť nad deťmi, ktoré sú vaše, alebo ktoré poznáte. Ako som spomenul, iste by  vás veľmi bolelo, keby niekto takto manipuloval s vašimi deťmi. Na druhej strane však vidíme,  že manipuluje. Ak máte otvorené oči, vidíte, že manipuluje s vašimi deťmi! Zvlášť vtedy, keď im zapnete televízor a necháte ich samých pri ňom. Všetko vedia z televízora. Aj dobré, aj nedobré. Keď sa potom pýtam týchto detí, či by sa vedeli pomodliť ruženec, alebo aspoň Zdravas Mária a Otčenáš, hneď im rodičia skáču na pomoc a kričia: „Oni sú ešte malé deti, oni ešte nevedia!“.  Ale všetko z televízie vám povedia. Všetko! K čomu sú vedené tieto deti? Buďme veľmi pozorní na tento moment!

Môžeme teraz pokračovať ďalej radostnejším pohľadom na naše tri deti vo väzení. Odrazu totiž začnú tancovať!  Hyacinta, znova som pri nej, veľmi rada tancovala. No a keďže ten chlap, pri ktorom tancovala, nevedel s ňou tancovať, zobral do náručia a takto s ňou, so sedemročným dievčatkom tancoval. To iste muselo byť veľmi milé. Deti vniesli do tohto ťažkého prostredia kúsok neba! Neskôr Hyacinta, ktorá mala tak veľkú záľubu v tanci, zanecháva ho a obetuje to Pánu Bohu ako svoju vynáhradu za hriechy sveta. 13. augusta sa stretnutie s Pannou Máriou teda neuskutočnilo, lebo tomu zabránil starosta. Teda by sme mohli povedať: Boh neprišiel. Možno v tejto chvíli aj mnohí z vás by povedali: koľkokrát sme chceli, aby v našom živote viditeľne prišiel Boh a  pomohol nám, poradil nám, odpovedal… Viete, možno tu sa osvedčuje pravidlo, ktoré sa dá  vyjadriť takto: „Boh často neprichádza vtedy, keď ho čakáme, ale nikdy neprichádza neskoro!“  Opakujem: „Boh často neprichádza vtedy, keď ho  čakáme, ale nikdy neprichádza neskoro!“

Stretnutie, ktoré malo byť 13. augusta, odohralo sa 19. augusta. Panna Mária znova komunikuje s omilostenými deťmi. Neskôr Lucia poznamenáva, že preto, že starosta zabránil deťom stretnúť sa s Pannou Máriou v deň, ktorý určila Ona, teda 13. augusta, svet prišiel o mnohé milosti. Svet prišiel o mnohé milosti! Pri stretnutí 19. augusta Panna Mária znova deti vyzvala na modlitbu ruženca, na pokánie, obetu, ale aj ony sa pýtali a to aj také celkom praktické veci. Ľudia im dávali peniaze. A tak sa deti pýtali, čo majú robiť s týmito peniazmi. To neboli obrovské sumy, lebo tí, čo  prichádzali do Fatimy s vierou, boli veľmi chudobní ľudia a to, čo darovali, ozaj boli len grošíky. Boháči, ako vždy a všade, tí majú na to svoj názor a svoj postoj. Od chudobných sú vždy tie dve leptá chudobnej vdovy. Vtedy im Panna Mária hovorila o tom, aby urobili oltáriky. Aj im to vysvetlila – oltáriky mali byť vlastne  také nosidlá, ako ich  dnes poznáme; nosidlá, na ktorých sa nosí Panna Mária. Keď vidíte prenos z Fatimy ako v sprievode, v procesii ide socha Panny Márie, nesú ju na nosidlách. Toto mala Panna Mária na mysli. Takto to uskutočňujeme od januára aj my, v našej diecéze, keď socha Panny Márie putuje po diecéze tiež na takýchto nosidlách. Tak napĺňame jeden z odkazov, jednu z požiadaviek a tiež z prosieb Panny Márie z Fatimy, aby takto putovala ku svojim deťom. Aj keď ju máme teraz tu, keď bola večer a cez noc  v kostole, koľkí ste k nej prišli, dotkli sa jej, pomodlili sa. Pri prechádzaní diecézou, koľkí ste k nej takisto prišli. Čo všetko už sa táto Panna Mária  napočúvala. Je to len socha? Dobre, je to socha, ale nám sprítomňuje viditeľným spôsobom prítomnosť našej Mamy, Panny Márie a my chceme viditeľným spôsobom naplniť jej prosbu z Fatimy. Mama k nám prichádza a my sa môžeme pri nej kedykoľvek zastaviť.

Deti sa ďalej pýtajú na uzdravenie niektorých ľudí, ktorí ich prosili, nech im vyprosia  uzdravenie u Panny Márie. Vtedy im Panna Mária povie: „Najprv sa modlite za ich obrátenie, aby prestali žiť v hriechu, aby verili, aby žili život viery, žili podľa prikázaní.“ Teda tu sa môžeme, alebo aspoň niektorí sa môžu na  Pannu Máriu nazlostiť. Tak my prichádzame chorí, utrápení, ubiedení a ona hovorí o čomsi inom. Áno, o čomsi inom, lebo nás chce zachrániť naveky, nielen pre tento život. Teda, treba sa nám aj dnes veľa modliť. To je „gro“ Fatimy – modliť sa za obrátenie hriešnikov! Keď sme dnes prišli sem, na túto horu do Úhornej, akoby sme sprevádzali apoštolov Petra, Jakuba a Jána.  A prišli sme naozaj na Horu premenenia, v čase, kedy sa má naše vnútro šancu znova premeniť na úplne Božie. Tá premena u apoštolov samotných, zdá sa, v na prvom momente bola dosť emotívna: „Dobre je nám tu, postavme si tri stánky“ a s týmto zážitkom potom odídeme. Aj ja som sa s tým stretol; „x“ ľudí má fotku napr. so Svätým Otcom. Či už so svätým  Jánom Pavlom II., Benediktom XVI., alebo súčasným pápežom Františkom. A koľkí sa chvália, keď príde návšteva, zažil som to aj ja, keď som prišiel na návštevu, ako títo ľudia ukazujú: „Pozrite, tu som s pápežom!“ A buď už viem, ako to je, alebo sa ich spýtam: „A v čom vás to zmenilo?“ Znova túžite len po tom,  aby ste sa s ním znova stretli, alebo ste začali hlbšie prežívať svoj život viery, často, pravidelne chodiť do kostola, k sviatostiam;  alebo sa len stále vraciate k tomu, že máte tú fotku? V takom prípade to nebolo premenenie, bol to len zážitok. Skutočná premena znamená aj určité odštartovanie.

Rôzne mediálne agentúry zvyknú mať svojich vatikanistov, teda korešpondentov vo Vatikáne, ktorí sledujú dianie vo Vatikáne,  život Svätého Otca a na základe toho, potom reagujú, píšu. Svojho času vyšla jedna knižka od nemeckého novinára Englisa, ktorý hovorí: „Prišiel som do Vatikánu robiť pápeža“, teda povedal to celkom profesionálne, „bol som sem vyslaný, mám toto robiť, teda budem toto robiť.“ Prešlo niekoľko rokov a tento novinár už „nerobí“ pápeža a zvlášť nie už odvtedy, keď bol pápežom Ján Pavol II. Odrazu totiž začal vnímať, že tento pápež je hlboko duchovný. A hĺbka jeho duchovnosti prešla i na neho. Tá opravdivá premena v jeho živote nastala. Premena, ktorá sa očakáva pochopiteľne aj od nás. Ona je veľmi dôležitá aj v  našich časoch, hoci na nás neútočí nijaký krížnik, ako v r. 1910 mieril na Lisabon, a v r. 1917 na Petrohrad. K nám prichádzajú celkom iné krížniky, ktoré útočia na našu vieru a na našu slobodu. Možno sú to zákony Bruselu, možno zákony nášho parlamentu proti životu, proti rodine… a ak my nebudeme tými, ktorí sa budú brániť voči týmto útokom, sami sa popridávame k útokom proti životu, proti rodine, proti kresťanským hodnotám.

Našim krížnikom, ktorý nás ničí, je veľakrát ignorancia. Ignorancia, ktorá nechce vidieť tieto problémy. Ignorancia potom spôsobuje ďalšie zlo, ktoré môže prísť. Starosta vo Fatime vedel, že treba deti vystrašiť. Starosta vedel, že im treba zabrániť stretnutie s Pannou Máriou. Pozrite, koľko je takých, akože „starostov“, otcov, mám, vychovávateľov, možno aj kňazov, ktorí zabraňujú stretnutie sa ľudí s Pannou Máriou. Možno je to veľmi tvrdé konštatovanie, ale je pravdivé. Koľkí otcovia hovoríte doma o Panne Márii? Koľké mamy…? Ja len ďakujem vám, kňazom,  ktorí ste podporovali iniciatívu našich Deviatnikov k Panne Márii fatimskej. Ale, ak niektorý kňaz odignoroval túto výzvu, postavil sa na roveň onoho starostu, ktorý zabránil stretnutie sa Božích detí s Pannou Máriou. Ak sa k tomu postavil pozitívne, túto duchovnú aktivitu ohlásil, inicioval a ďalší to odignorovali, títo takisto zabránili stretnutiu sa  s Pannou Máriou, ako to urobil fatimský starosta v auguste 1917 voči trom deťom, ktoré sa mali stretnúť s Pannou Máriou. To je veľmi bolestivé konštatovanie. Stále, na každý mesiac máme stanovený úmysel za diecézu. Teším sa, že v rožňavskej katedrále sa každú nedeľu číta tento úmysel. Ale znova je bolestivé, keď ani kňaz nevie, aký je aktuálny úmysel. Máme tento úmysel: Aby sa fatimské posolstvo v našom  živote plne zakorenilo, žilo, uplatňovalo. Toto je na tento polrok. Ale to treba pripomínať! Ignoranciou sa zabraňuje stretnutiu s Pannou Máriou. Toto sú veľmi vážne veci!

Ale vždy si pripomínajme, že aj v ťažkom  prostredí vtedajšieho Portugalska Panna Mária zvíťazila a ona zvíťazí aj v každom jednom prostredí, ak sa jej plne dáme, lebo nám povedal Pán Ježiš, že Jej je zverený pokoj, mier a víťazstvo v celom svete. Jedna indická legenda hovorí o mužovi, ktorý nesie na pleci plné vrece pšenice. Stretne ho Pán Boh. Muž ho nespozná, ale Pán Boh mu povie: „Daj mi za hrsť pšenice.“ A tento človek, nepoznajúc, koho má pred sebou, sa vo svojej lakomosti zahľadí do vreca a hľadá najmenšie a najhoršie zrniečko, ktoré by mu dal. Nie za hrsť pšenice, ale najhoršie, najmenšie zrnko pšenice. Predsa ho len nájde a  dá mu ho. Boh to prijme a vzápätí mu ho vráti. Keď sa muž zadíva na zrniečko na dlani, zistí, že sa premenilo na zlato. Vtedy sa začne chytať za hlavu  a hovorí si: „No, prečo som mu nedal celé vrece! Mohol som mať celé vrece zlata!“ Ale to sme my! Keď Pánu Bohu dávame niekedy možno len to najhoršie, posledné, keď hovoríme: keď ostane čas, alebo povieme: však ani čas neostáva…  a potom sa čudujeme, že Božie požehnanie nevstupuje do nášho života? S čím sme dnes prišli? Len prosiť? To je nie zlé. Odprosovať? To je ešte lepšie! Obetovať sa a ponúknuť? To je to najlepšie! Áno, ponúknuť sa a potešiť Matku Božiu. Tak ako keď prídete k vašej mame, ak vám ešte žije. „Mami, tu sme. Takí sme radi, že sme pri tebe!“ Možno dnes niektorí po týchto slovách pôjdete na cintorín, zastanete nad hrobom svojej mamy, a poviete: „Mami, ako nám bolo s tebou dobre.  Ešte aj tu pri hrobe je nám s tebou dobre! Lebo mama je len jedna. A tu pri tebe je nám najlepšie.“

Všetko toto, milí bratia a sestry, čo bolo povedané, i to, čo nebolo vyslovené, je stále sadením toho, čo sadil aj starček, s ktorým som začal v úvode. On sadil, hoci vedel, že tých jabĺk sa už nedožije, ale sadil. Aj my sadíme, každý jeden. A mnohé veci prídu až po nás. Možno sadíme niečo nedobré. Možno výslovne zlé. Ale to prinesie nejakú úrodu, a to sa bude dotýkať ľudí po nás. Z našich úmyslov modlitieb sa vytratila napríklad prosba modliť sa za duše v očistci, ktoré sú tam pre náš zlý príklad! Pre pohoršenie, ktoré sme my dali, alebo preto, že sme im  neodovzdali vieru. A  predstavte si, že by títo ľudia mohli byť aj v zatratení pre  náš zlý príklad, pre naše pohoršenie, pre naše neodovzdanie viery. Dávajme do modlitieb, dávajúc pozor na seba, aj túto prosbu. Vyprosujme milosť skoršieho vstupu duší z očistca do neba, zvlášť tých, ktorí sú tam preto, lebo my sme im to zavinili a zapríčinili.

Milí bratia a sestry, aj keď všeličo môže byť náročné a iste aj býva, znova si pripomeňme, že aj Panna Mária v Portugalsku vstúpila do prostredia, do akého vstúpila. Bolo to prostredie, ktoré ani politicky, ani inak v tom čase nebolo Bohu, Cirkvi a Márii naklonené. A predsa Panna Mária tam zvíťazila. A ak nedáme  Pánu Bohu z vreca nášho života len to najmenšie a najhoršie zrniečko, ale aspoň nejakú tú hrsť, verte, že aj my dovolíme, aby Boh  s Máriou zvíťazili aj v našom živote. Amen.