Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Utorok, 25. 4. 2017, 18:34 hod.
 liturgická farba Svätého Marka, evanjelistu (sviatok) 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

Homília Mons. Stanislava Stolárika 16. 3. 2017 v deň modlitieb za diecézu, na stanovený úmysel a za diecézneho biskupa

LEN BOH MÁ ŽIVÚ VODU PRE NAŠE SRDCIA 

Dnes sa chceme zamyslieť nad ponúknutým Božím slovom a  aj nad zmyslom dňa modlitieb, ktorý slávime každého 16-teho v mesiaci a ako som už niekoľkokrát povedal, nikomu nezakazujem modlievať sa aj každý deň za diecézu, na stanovený úmysel a aj za mňa. Ako ste už mohli počuť aj vo vysielaní  Rádia Lumen, v rámci Roka Fatimy, citujem tam emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý nás pozýva k tomu, aby sme mali detinské srdce, ako mali fatimské deti – blahoslavení   František, Hyacinta a samozrejme aj Lucia; aby sme mali svoje srdce úprimné, otvorené a  vnímavé pre Božie veci, ktoré sa nás aktuálne dotýkajú.

Prečo je to také dôležité? Prorok Jeremiáš nám dáva odpoveď: Lebo ľudské srdce je tak klamlivé! Všetko ostatné sa dá nejakým spôsobom preniknúť,  poznať, ale tajomstvo ľudského srdca je naozaj to najtajomnejšie, najzložitejšie, čo môže byť. V ľudskom chápaní, a potom aj komunikácii sa niekedy povie, že ten – ktorý človek inakšie zmýšľa a inakšie robí. Už tam je naznačená rozpoltenosť, ale ešte ani toto iste nie je všetko. Lebo človek môže tak zmýšľať, premýšľať, ale inakšie hovoriť, konať, a popri tom už rozvíja ďalšie plány, sám sa zamotáva a vlastne celkom rozbíja svoju osobu.  Toto ale  nie je vynález súčasnosti, je to skutočnosť, ktorú postrehol už aj prorok Jeremiáš a zapísal ju. A nechal nám ju ako odkaz pre poznávanie človeka.

Poznávanie človeka, ktoré sa takto deje cez srdce, potom ide aj ďalej, pretože, ak sa hovorí o srdci, má sa na mysli, v tomto prípade, celá bytosť človeka. Celá bytosť človeka zaangažovaná do Božieho pozvania, môže Bohu povedať áno, môže povedať nie, môže sa jeho pozvaniu vzoprieť; áno môže, ako bolo povedané, vo vnútri zmýšľať tak, navonok robiť inakšie a môže prejaviť ešte aj ďalšie varianty svojej rozbitosti. Toto je to, čo je veľmi ťažké. Mať úprimné srdcia pred Pánom Bohom znamená, byť otvorení aj na posolstvo z Fatimy, aj na to, čo aktuálne prežívame, aj na stále lepšie porozumenie, prečo sa chceme modliť za diecézu. Či nestačí všetka tá práca, ktorú aj vy robíte? Na všetko ľudské konanie a prácu, je potrebné Božie požehnanie. Znova sa vrátim k Jeremiášovi, ktorý nám povedal: Ten, ktorý dôveruje v Pána, je ako strom pri vode, ktorý čerpá živiny z tejto vody. Strom, ktorý nemá prísun vody, je odsúdený na svoj koniec, na zánik.

Kto toto podcení, kto nepríde k poznaniu, aké je dôležité dopĺňať zásoby „živej vody“, dostáva, a spolu s ním my všetci dostávame odpoveď na túto dôležitú otázku  v nádhernom, známom príbehu o boháčovi a Lazarovi. Sú tu zastúpené dva typy ľudí. Prvý, ktorého reprezentuje boháč, svoj koreň obživy aj celého angažovania sa v živote videl iba v bohatstve. Dnes by sme to mohli rozšíriť a povedať: v bohatstve, kariére, známostiach a ktovie, v čom všetkom ďalšom. Takto sa človek cíti zabezpečený, pevne zakorenený. Ale to nie je strom zasadený pri vode, pri Božej vode. To je strom, ktorý sa sám chová a sám zo seba, z týchto možností chce čerpať energiu. Ale prichádza finále! A pred tým finále neunikne nikto. Pre mnohých je to pekná rozprávka, lebo záver je taký, že boháč, ktorý má vyschnuté hrdlo, prosí aspoň o dotyk kvapky vody. Ale to nie je možné, pretože medzi nebom a peklom je priepasť. A ten, ktorý  celý život strádal, ale predsa chcel byť stromom pri vode, je teraz v lone Abrahámovom.

Z ľudského, pozitívneho hľadiska, by sme mohli povedať: ako dobre, že ten boháč sa spamätáva a pamätá ešte na svojich piatich bratov. Je to zaujímavé, pretože ten, kto je zatratený, nikdy nebude myslieť na dobro iného, ako ani diabol nikdy nebude myslieť na dobro iného, lebo on, aj ten, ktorého stiahol do pekla, vo svojom nešťastí bude chcieť stiahnuť i ďalších. V príbehu je boháč, ktorý myslí na dobro svojich bratov, ktorí ďalej žijú na zemi. Prečo nám to Ježiš takto hovorí? Tu  prichádza k silnej konfrontácii, s ktorou sa stretávame, dá sa povedať denno-denne; od svojho narodenia a bude nás  sprevádzať celý život. Bolo to pred nami, bude to po nás. Majú Mojžiša a prorokov, nech sa držia ich! Majú jasne povedané, čo všetko je potrebné k životu. Vo Fatime Panna Mária jasne povedala: Ak ľudia neprestanú hrešiť, ak sa nebudú modliť, ak nebudú konať pokánie, príde ďalšia vojna, a bude ešte hroznejšia.  Tí, ktorí sa dovtedy vysmievali z náboženstva, pretože to je predsa prejav zaostalosti a  všeličoho ďalšieho, tým to samozrejme bolo ľahostajné a spochybňovali to, tak, ako sa spochybňuje aj biblický text. Ale my, ak máme iný postoj a chceme  to brať vážne, tak sa možno aspoň zastavíme a  povieme si: Čo nám to Panna Mária vlastne hovorila? A teraz, po sto rokoch, čo nám chce povedať; nechce nás tiež varovať, keď hovorí o pokání, o modlitbe, o zasvätení, o potrebe modlitby za obrátenie hriešnikov?

Je to znova na nás a znova sme pri ľudskom srdci. Nazrime  si do svojho srdca a  spoznajme, aké je naše srdce vo vzťahu k Bohu. Je otvorené, je stromom pri vode, alebo je stromom, ktorý  sa spolieha len na seba? Je stromom, ktorý má zabehnuté koľaje a  nevybočí z nich, lebo sú „najlepšie“, ale keď príde tragédia, ostáva  človekovi už iba otázka: Kde je Pán Boh, že toto dopustil? Ale koľkokrát ťa Pán Boh varoval?! Koľkokrát ti dal toľké a toľké odpovede na tvoje otázky. Milí bratia a sestry, keď nám Pán Boh dáva aj dnes túto krásnu chvíľu spoločne sa stretnúť a modliť, buďme tými, ktorí prežívajú svoju prítomnosť pri Bohu, pri Božej vode a takto sa posilňujú. Nech sme tými, ktorí chcú byť zakorenení v Pánovi v pevnej viere a ďakujme zároveň aj za to, že aj naše korene boli takto zapustené a uvedomujme si, že je len našou úlohou teraz bdieť a chrániť si naše korene, aby neboli vyrvané a odhodené kdesi inde, a zasadené kdesi inde.

Lebo aj my sme svedkami pre dnešný čas. Aj my sme tými, ktorí dnešnému svetu ukazujú, aké je naše srdce, aké miesto má Boh v našom srdci. Ľudia si to vedia veľmi dobre prečítať. Tí, ktorí úprimne hľadajú, budú dobre čítať. Tí, ktorí hľadajú inakšie, budú čítať po svojom. Ale najrozhodujúcejšie je to, ako  naše srdce prečíta Pán Boh. Tam, aby sme obstáli! Tam, aby to bolo správne napísané a správne  prežívané. Toto vkladajme i do svojich prosieb, keď prosíme za seba navzájom a za celú našu diecézu. Amen.