Homília Mons. Stanislava Stolárika 17. júna 2017 počas mariánskej púte Slovákov v Národnej svätyni Mátraverebély-Szentkút v Maďarsku

Homília Mons. Stanislava Stolárika 17. júna 2017 počas mariánskej púte Slovákov v Národnej svätyni Mátraverebély-Szentkút v Maďarsku

DEVÄŤ ALEBO PÄŤ PRVÝCH SOBÔT?

Všetci sme dnes priputovali na toto posvätné miesto, ktoré je národnou svätyňou našich južných susedov, aby sme prišli k Mame nás všetkých. A toto je to rozhodujúce a dôležité. Prichádzame sem, do Szentkutu,  kde sa  mohli tí, ktorí ešte toto miesto nepoznali, nakrátko oboznámiť s jeho históriou. Pred osemsto rokmi sa na tomto mieste udial zázrak. Človek, ktorý nerozprával, bol nemý, odrazu prehovoril. A tak sme sa mohli stretnúť so zázrakom o sile slova. Táto zázračná udalosť nám hovorí o tom, aké je potrebné, aby sa otvorili aj ústa a aby bola ohlasovaná ďalej radostná zvesť evanjelia. 

My sa v tomto  roku Fatimy zamýšľame nad tým a rozjímame o tom, ako je potrebné, aby sme hovorili zvlášť o Fatime, aby sme hovorili o fatimskom posolstve. Chcem poďakovať všetkým kňazom, ale aj vám, drahí bratia a sestry, nielen za to, že ste sem prišli, ale že svojimi modlitbami, zvlášť modlitbami prvých sobôt, prejavujte svoj postoj, že ste prijali posolstvo z Fatimy a že ho šírite ďalej. Lebo aj my sme tými, ktorí majú rozprávať. Preto sme aj v našej diecéze zostavili brožúrku “Pobožnosť fatimských sobôt”, ktorá je rozšírená po celej diecéze. Tieto brožúry sú stále k dispozícii a kto ich ešte nemá, môže ich získať aj na tomto mieste ako v slovenskom, tak aj v maďarskom jazyku.  Tiež sestry z Rodiny Panny Márie, ponúkajú modlitby k Panne Márii všetkých národov v obidvoch jazykoch, pretože Mária je aj týmto spôsobom uctievaná  v našej diecéze.

Ďakujeme Pánu Bohu za hlbokú mariánsku úctu, ktorú môžeme šíriť svojim slovom, príkladom, ale aj podporovať svojimi modlitbami. Prečo?  Preto, lebo keď sa Panna Mária zjavila vo Fatime, nekázala deťom, že majú mlčať. Povedala im niektoré tajomstvá ktoré si mali uchovať, ale o tom podstatnom  mali hovoriť ďalej! Keď teraz  prežívame mesiac jún, pripomeňme si, čo sa udialo vo Fatime 13. júna 1917 a čo Panna Mária  v tento deň hovorila deťom. „Po tom, čo sme sa s Hyacintou, Františkom a ostatnými prítomnými domodlili ruženec“, spomína sestra Lucia, „zbadali sme opäť odraz blížiaceho sa svetla – blesk! My sme to nazývali  bleskom. A potom sa objavila nad dubom Panna Mária, presne tak, ako sa aj v máji objavila nad dubom.” Vtedy Lucia znova zozbierala odvahu a pýtala sa Panny Márie:  „Čo si odo mňa prajete?” Prajem si, aby ste sem prišli nasledujúci mesiac trinásteho, aby ste sa modlili každý deň ruženec a naučili sa čítať. Potom vám poviem, čo chcem.” Zaujímavé; ešte by sme pochopili, že Panna Mária žiada od detí, aby sa modlili svätý ruženec, ale to, aby sa naučili čítať, to nás trošku prekvapuje. Ale ako sa má posolstvo šíriť ďalej, ak je negramotnosť? Tieto deti však dostávajú poverenia; zvlášť Lucia. O chvíľu k tomu prídeme.

Keď som vám v Boľkovciach spomenul čo zažili deti pri stretnutí s Pannou Máriou v máji a ako sa Lucia pýtala na dve zomrelé dievčatá; iste si pamätáte, že  Panna Mária jej vtedy odpovedala: „Jedno dievča je už v nebi, ale druhé dievča bude v očistci do konca sveta.“ To boli veľmi silné slová a keď sa mi dostávala spätná väzba na túto kázeň, tak som od vás, tých, ktorí ste boli v Boľkovciach počúval, že to oslovilo, možno priam zalomcovalo nejedným z vás, z nás, každým jedným, lebo to platí aj pre nás všetkých. 13. júna prosili znova o uzdravenie chorého. Čo odpovedala Panna Mária? Okamžite bude uzdravený? Panna Mária vtedy povedala: „Ak sa obráti, uzdraví sa v tomto roku.” Počuli ste dobre. Ak sa obráti! Na začiatku sv. omše som vás povzbudil, že všetky tieto úmysly, s ktorými ste prišli, položím na oltár. Iste máte doma aj svojich chorých, za ktorých prosíte o uzdravenie. Ale poučení týmito slovami, my máme najskôr prosiť za uzdravenie ich duše, za to, aby sa obrátili. Zopakujem túto vetu: „Ak sa obráti, uzdraví sa v tomto roku.” Až  potom príde to telesné uzdravenie. Lebo aj pre tento pozemský život, ale ešte viac pre večnosť, je potrebné obrátenie duší. O to zvlášť prosme dnes, keď prosíme za svojich drahých.

Lucia pokračovala v rozhovore s Pannou Máriou: „Chcela by som vás poprosiť, aby ste nás vzali do neba.” „Áno, Hyacintu a Františka si tam skoro vezmem, ale ty zostaneš ešte nejaký čas tu, na zemi. Ježiš chce, aby ho ľudia poznali a milovali, a ty mu máš pri tom pomáhať. Chce zaviesť vo svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu.” Znova zaujímavý dialóg. „Chceme vás poprosiť, aby ste nás zobrali do neba.“ Kto z vás dnes prišiel sem, aby možno z toho miesta nás Pán  Boh zobral do neba? Každý sem prišiel s rôznymi prosbami, ale aj s prosbou, aby sme sa šťastlivo vrátili domov. Nie? A oni prosia o vzatie do neba. Panna Mária hovorí: „Hyacintu a Františka vezmem, ale ty ostaneš.“ Tu sme znova pri niečom veľmi dôležitom. Keď nás Boh necháva ešte na tomto mieste, na zemi, každého jedného nás necháva preto, že tu máme svoje poslania. Každého! Či je to otec, alebo mama, či je to kňaz, či rehoľník, alebo biskup, každý má ešte poslanie – každý na svojom mieste: plniť si svoje povinnosti a hovoriť o Bohu. Opakujem: plniť si povinnosti stavu; to, čo má robiť otec, nech robí ako otec, čo mama, ako mama, atď., ale hovoriť aj o Bohu. Lucia dostáva práve toto poverenie,  práve preto ju Boh necháva, aby ona bola tou, cez ktorú sa ďalej rozšíri posolstvo z Fatimy do celého sveta, pretože sa má zaviesť úcta k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. A aj o to sa má Lucia tak isto pričiniť.

Ona sa zľakne a smutne sa pýta: „Mám tu zostať sama?“ „Nie, dieťa moje. Bolí ťa to veľmi, čo?“ Toto ju má bolieť, že tamtí zomrú a ona ostane? Skúste o tom porozmýšľať! Predsa aj ona by už chcela „fiknúť“ do neba. „Nie, nie ty ešte ostaneš. Toto ťa bolí? Nestrácaj odvahu. Nikdy ťa neopustím, Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočišťom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.” Nepoškvrnené Srdce! „Pri týchto posledných slovách otvorila ruky , zaliala nás znovu odrazom onej nesmiernej žiary, v ktorej sme sa videli ako ponorení v Bohu. Hyacinta a František stáli v tej časti žiary, ktorá sa dvíhala k nebu, a ja v tej, ktorá sa rozlievala po zemi. Pred pravou dlaňou Panny Márie bolo srdce ovinuté tŕním, ktoré ho akoby prebodávalo. Pochopili sme, že je to Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, zraňované ľudskými hriechmi, a že si praje odčinenie týchto vín.“ Lucia ďalej píše vo svojich spomienkach: “13. júna 1917 mi Panna Mária povedala, že ma nikdy neopustí a že jej Nepoškvrnené Srdce mi bude útočišťom a cestou, ktorá  ma povedie k Bohu. A pri tých slovách roztvorila ruky, z ktorých vychádzali lúče svetla… Zdá sa mi, že to svetlo malo toho dňa účel vliať nám najmä poznanie a neobyčajnú lásku k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ Poznanie: toto je Nepoškvrnené Srdce a zároveň to svetlo malo v nás rozhojniť lásku. „Od toho dňa sme cítili v srdci ešte silnejšiu lásku k  Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Hyacinta mi aj občas povedala: „Tá Pani povedala, že jej Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočišťom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu. Neteší ťa to? Ja veľmi milujem jej srdce! Je také dobré!“

Toto povie sedemročné dievča! Ja milujem jej srdce! Je také dobré. Aká je tu veľká zodpovednosť za deti, ktoré sú nám zverené v rodine.  Či už aspoň poznajú Matku Božiu?! Či už poznajú Pannu Máriu? Či sa im už dostáva toto poznanie, aby mohli milovať? To je naša veľká zodpovednosť! Veľká! Hyacinta medzi strelnými modlitbami, ktoré jej odporúčal duchovný vodca, často hovorila: „Sladké Srdce Márie, buď mojou spásou. Tak veľmi mám rada Nepoškvrnené  Srdce. A rada opakovala: Sladké Srdce Márie, Nepoškvrnené Srdce Márie! Ja to robím tak rada, tak rada!“ Všimnite si slovník tohto dieťaťa, čo hovorí. Sedemročné dieťa. A teraz sa v duchu zamyslime nad tým, čo hovoria naše sedem až desaťročné deti? Aký majú slovník? O čom rozprávajú? Ako rozprávajú? Ale po kom, od koho to majú? Čo im treba vkladať do úst, aby rozprávali takýmto nábožným jazykom? Krátko predtým, ako Hyacinta odišla do nemocnice, povedala Lucii: „Už to nebude dlho trvať , pôjdem do neba. Ty zostaneš tu, aby si povedala ľuďom, že Boh chce vo svete zaviesť úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Až príde čas o tom hovoriť, neskrývaj sa. Povedz všetkým, že Boh nám udeľuje milosti skrze Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, že ľudia ich musia prostredníctvom tohto Srdca vyprosovať, že Srdce Ježišovo chce, aby spolu s ním bolo uctievané Nepoškvrnené Srdce Márie. Nech si ľudia vyprosia mier od našej Nebeskej Matky, pretože Boh jej ho zveril.“ Mier, pokoj… Pre každú rodinu, i pre celý svet vyprosiť pokoj cez Nepoškvrnené Srdce Panny Márie.

Dňa 10. decembra 1925 sa Panna Mária zjavila Lucii a povedala jej: „Pozri sa, dcéra moja, ako je moje Srdce obkľúčené tŕním. Nevďační ľudia ho ustavične prebodávajú rúhaním a chladnosťou. Aspoň ty sa pričiň, aby si ma potešila a oznám všetkým ľuďom, že pri smrti budem nablízku so všetkými milosťami, ktoré potrebujú ku spáse tým, ktorí si po päť po sebe nasledujúcich prvých sobôt v mesiaci vykonajú svätú spoveď, sväté prijímanie, pomodlia sa ruženec a venujú mi štvrťhodinku na zmierenie a budú pritom rozjímať o tajomstvách sv. ruženca.“ To je odkaz Panny Márie. A vidíme, že Mária používa Luciu, aby toto oznámila. Ale v tomto roku, aj každého jedného z nás. Mňa ako biskupa, kňazov, i vás, každého jedného používa Panna  Mária na to, aby sme sa modlili prvé soboty a šírili jej odkaz ďalej. Panna Mária povedala- päť prvých sobôt.  My sa modlíme v našej diecéze 9 prvých sobôt. Nepreháňame? Skúste sa započúvať do toho, čo poviem teraz a k čomu som prišiel až pri príprave na dnešnú kázeň.  15. augusta 1942 ukázal Spasiteľ Nepoškvrnené Srdce svojej Matky ctihodnej služobnici Božej, Konzoláte Betronovej so slovami: „Tak, ako som ja skrze Nepoškvrnené Srdce mojej Matky prišiel na svet, tak prídu duše skrze toto Srdce k môjmu Srdcu. Toto Srdce je prameňom mojich milostí, z ktorých prúdi život a posvätenie sveta. Ako mne dal Otec všetku moc na nebi i na zemi, tak vkladám víťaznú moc nad hriechom a svetom do Srdca mojej Nepoškvrnenej Matky.“ Víťazstvo nad svetom. „Dcéra moja“ a toto sú veľmi dôležité slová: „Dcéra moja, skrze Margitu Máriu Alacoque som dal svetu veľké prisľúbenia, ale pretože som vo svojej dobrote nekonečný a moje milosti sú nevyčerpateľné, teraz sľubujem ešte viac. Ak duše chcú, aby sa moje prisľúbenia naplnili, nech milujú a uctievajú Nepoškvrnené Srdce mojej Matky. To budú preukazovať tým, že budú skrze deväť po sebe nasledujúcich prvých sobôt v mesiaci (rovnako, ako pri pobožnosti deviatich prvých piatkov), po kajúcej príprave prijímať moje Telo s úmyslom, aby uzmierovali moje Božské Srdce spojené s Nepoškvrneným Srdcom mojej Matky.“ To povedal Spasiteľ Božej služobnici Konzoláte Betronovej. Deväť prvých sobôt! Samozrejme, aj ona sa pýtala: „Veď  Panna Mária žiadala prostredníctvom sestry Lucie z Fatimy päť sobôt; a tu Spasiteľ hovorí o deviatich?“ Pán Ježiš to rehoľnici odôvodnil takto: „Prosba mojej Matky o pobožnosť prvých päť sobôt je prejavom jej pokory, ktorú má aj v nebi, pretože sa necíti hodná rovnakej úcty. Moja prosba je však prejavom mojej lásky, ktorá nemôže zniesť, aby som dostal viac ako Tá, s ktorou sme v láske spojení.“ Pán Ježiš teda vysvetľuje: Moja mama je tak pokorná, že sa neodvážila prosiť toľko sobôt, koľko je prvých piatkov. Ale ja, jej Syn, ktorý ju tak veľmi milujem, ja vám hovorím: modlite sa deväť, lebo úcta k nej nemôže byť menšia, ako je vlastne ku mne.

Keď som sa dopracoval k tomuto poznaniu, ubezpečil som sa, že keď sme v našej diecéze uvádzali do života deväť  prvých sobôt, nebol to ani môj výmysel, ani mojich spolupracovníkov, ale to je vedenie Matky Božej, je to Božia  prozreteľnosť. Že ešte skôr, ako sme sa toto, o čom som vám pred chvíľou povedal dozvedeli, uviedli sme to do života v príprave na zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktoré bude 14. októbra v tomto roku  v Rožňave. Pokračujme však ďalej a znova sa zamýšľajme nad hĺbkou tajomstva. Pán Ježiš daroval 33 prisľúbení pre tých, ktorí si vykonajú novénu prvých sobôt, teda deväť prvých sobôt ku cti Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. K týmto prisľúbeniam Ježiša Krista sa ešte pripája prisľúbenie preblahoslavenej Panny Márie. Je to jej „veľké prisľúbenie“ a zapamätajme si ho veľmi dobre! „Každú prvú sobotu sa zatvárajú brány pekla: nikto v prvú sobotu nebude zatratený. Brány očistca sa otvárajú. Veľa duší príde do neba na prvú sobotu. To je dielo milosrdnej lásky môjho Syna, ktorou odmieňa tie duše, ktoré uctievajú moje Nepoškvrnené Srdce!“ Milí bratia a sestry, také ohromné prisľúbenie, ktoré dostávame z neba! Ale my v to musíme veriť! Nebo nie je také, ako sa nám podáva cez televíziu alebo  noviny. My veríme v nebo, o ktorom nám hovoril Ježiš Kristus a teraz nám ho približuje aj Matka Božia.

Poviem o ďalšej veľmi dôležitej skutočnosti, pri ktorej musíme znova vedieť rozlíšiť, čo je to dôležité a čo dôležité nie je. Novinár John Haffert dostal v roku 1957 povolenie porozprávať sa so sestrou Luciou.  Pýtal sa jej: „Je modlitba sv. ruženca hlavným odporúčaním Panny Márie?“ Sestra Lucia odpovedala: „Nie!“ To prekvapilo aj novinára. Nie ruženec? „A čo teda?“ „Pokánie! Madona povedala, že pod pokáním rozumela verne si plniť každodenné povinnosti.“ Pokánie! „Nie je ruženec dôležitý?“ pýta sa ďalej novinár. „Je. Je veľmi dôležitý, lebo keď si chceme plniť povinnosti, musíme sa modliť.“ Novinár pokračuje: „Sestrička, nežiadala si Panna Mária po päť prvých sobôt v mesiaci pristupovať k prijímaniu, rozjímať pätnásť minút o ružencových tajomstvách za obrátenie hriešnikov?“ „Áno, žiadala.“ „Nezdajú sa vám prvé soboty dôležité?“ Sestra Lucia odpovedala: „Sú dôležité a potrebné. Ak ich zachováme, očisťujeme sa každý mesiac od hriechov a obnovujeme si predsavzatie plniť si dobre svoju dennú prácu.“ „Nie je žiaduce putovať do Fatimy?“ Sestrička sa usmiala a povedala: „Oveľa lepšie je, keď si každý deň verne robíme svoju robotu.” Teda tieto otázky mohli niekoho pomiasť. Ale hlavne asi odpovede. Sestra Lucia  však vlastne hovorí, že nemôžeme utiecť od denných povinností, ale ich plnením si rozvíjať práve silu duchovnosti, ku ktorej smerujú. Toto je veľmi dôležité!

A keďže aj my smerujeme k zasväteniu našej diecézy, už snáď len príklad zo života sv. Jána Máriu Viannea, ktorý skrze Pannu Máriu prekračoval priam nezdolateľné prekážky. Ona dopomohla budúcemu patrónovi všetkých kňazov, aby sa vôbec on sám stal kňazom. Jej materinskému Srdcu potom zveril aj celkom zandbanú farnosť Ars. Znova zdôrazním, k čomu často povzbudzujem bratov kňazov. Povzbudzujem k modlitbe, k mariánskej úcte v  každej jednej farnosti, nech sa javí akokoľvek. Neskôr sv. Ján Mária Vianney mohol povedať, že všetky milosti získal na príhovor Panny Márie. Do novopostavenej kaplnky dal arský farár umelcovi z Lyonu vyrobiť sochu Panny Márie. V máji 1836 ju slávnostne postavili na jej nové miesto a celá farnosť sa zasvätila Nepoškvrnenej Panne Márii. Ján Mária Vianney osobne vystúpil na stoličku, aby Panne Márii okolo krku zavesil srdce z pozláteného striebra. Jeho súčasníci spomínali na tento okamih: „Mená všetkých arských farníkov napísal na bielu hodvábnu stuhu a vložil jej ju do srdca.“ Mená všetkých farníkov vložil do srdca Panny Márie! Pre Jána Viannnea bol tento slávnostný akt zasvätenia tak dôležitý, že správu o tom poslal aj do pútnického kostola vo Fourviere. Často zdôrazňoval: „Srdce Panny Márie je k nám také láskavé a nežné, že srdcia všetkých matiek dokopy sú ničím, v porovnaní s jej Srdcom.“ Musia to byť veľmi silné slová, keď vieme, aké je srdce vás, mám, čo všetko dokážete svojou láskou prekonať. A Ján Vianney nabral takú odvahu a povedal: srdcia všetkých mám nie sú ničím, oproti Srdcu Panny Márie, kde sa chceme vložiť. Možno nám treba bratia kňazi, porozmýšľať aj o  vonkajšom úkone zasvätenia Panne Márii v Rožňave. Ako sa my, aj symbolicky vložíme do Srdca Panny Márie. Či tam dáme stuhu, či nejako inak. Iste, duchovne sa tam máme nechať vložiť všetci.

Milí bratia a sestry, aj túto našu púť využime práve na to, aby nás znova pripravila na hlboké, otvorené zasvätenie sa Matke Božej Panne Márii. Aby sme zasvätili Matke Božej aj všetkých našich drahých. Ale počuli sme dobre: keď prosíme za chorých, najskôr musíme prosiť za ich obrátenie, lebo my musíme narábať  s večnosťou. My sa nemôžeme dívať len na niečo krátkodobé, ale na to, čo je večné. A Matka Božia nám iste aj v tom pomôže. Amen.