Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Utorok, 25. 4. 2017, 18:44 hod.
 liturgická farba Svätého Marka, evanjelistu (sviatok) 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

Homília Mons. Stanislava Stolárika na dni zasväteného života vo Fiľakove

ROBIŤ KARIÉRU S MÁRIOU

Známy, niekdajší generálny predstavený rehole dominikánov, Timothy Radcliffe, v jednej zo svojich kníh konštatuje a čitateľa priam vyzýva k reakcii, keď hovorí: „Potrebujeme znamenia, ktoré by vypovedali o budúcnosti.“ My dobre vieme, že sa robia všelijaké fikcie, prognózy, predpovede, horoskopy a podobné veci, ktoré nie raz aj škodia ľuďom, ktorí to sledujú. Robí sa to v snahe, dotknúť sa budúcnosti. Ale výrok Radcliffa vôbec nesúvisí s  takýmito predpoveďami. Hovorí o nás, ktorých Pán povolal, aby sme boli znamením o existujúcej budúcnosti.

Včera som sa vrátil z krakowských Lagiewnik, kde som vo štvrtok predsedal slávnosti skladania večných sľubov dvoch sestier Kongregácie Matky Božieho milosrdenstva. Po slávnosti, v rozhovore so sestrami, jedna zo starších sestier okrem iného spomenula slová istej poľskej pesničky, ktoré  pretlmočené do našej reči znejú asi takto: „Svet sa pomíňa, ale ja nie.“ Tieto slová, samozrejme, môžu vyvolať značnú diskusiu, lebo vieme, že čas uteká, svet sa pomíňa, s tým súhlasíme, ale je pravdou aj to, že ja sa nepomíňam? Veď moja cesta, cesta každého z nás, smeruje na cintorín. Ale to neznamená, že ja sa pomíňam. Ja sa nepominiem. Aj svedectvo každého jedného zasväteného človeka, a potrebujeme si to znova a znova uvedomovať, je svedectvo práve o tom, že sa nepomíňame, a do sveta máme vysielať signál, že je to tak.

Vrátim sa ešte k  niektorým informáciám, ktoré som sa dozvedel v Poľsku. Možno ste niektorí v správach pred Vianocami zachytili, že v tejto krajine bol pokus o parlamentný puč. Došlo to tak ďaleko, že  opozícia chcela mobilizovať ľudí, armádu a na jeden deň vypla aj štátnu televíziu, aby mala všetko pod kontrolou. Vo chvíľach, keď zloba tých, ktorým bola vzatá z rúk moc už vrcholila, pani premiérka Szydlová, ktorej syn bude v lete vysvätený za kňaza, večer zahlásila pred pánom prezidentom a celou vládou: „Tu už nepomôže nič a nikto, iba sám Boh. Poďme do Čenstochovej, na Jasnú horu a poďme sa  tam modliť za našu vlasť!“ Silné slová od premiérky demokratického štátu.

Tí, ktorí počuli tieto slová a zachytili toto svedectvo, si povedali: Keby sme my mali takých predstaviteľov štátu, ktorí by v krízových chvíľach nehľadali len „nejaký dialóg“ – kto z koho, a čo z toho vyťažiť, ale ktorí by najskôr išli na miesta modlitby, zohli kolená a modlili sa. Tieto slová však nechcem adresovať len tým, ktorí tu nie sú. Vztiahol som si ich na seba a som vďačný Pánu Bohu, že z jeho vnuknutia ešte skôr, ako som sa dozvedel od Poliakov o spomínanej výzve na modlitbu, že aj my sme sa v našej diecéze rozhodli: najskôr sa  poďme modliť! Poďme sa modliť na miesta  modlitby, do našich chrámov, a to so všetkými farnosťami. Treba opäť zopakovať to, čo často pripomínam: od každého jedného z nás bude závisieť ďalší vývoj našej diecézy a možno aj celého národa, všetkých tých, ktorí tu žijeme! Či sme Slováci, či sme Maďari, či patríme k inej jazykovej alebo etnickej skupine. V duchu fatimského posolstva sa nám odhaľuje odkaz, výzva Panny Márie: modliť sa a obetovať sa za iných. Už veľakrát sme mohli počuť, alebo budeme počuť, alebo niektorí počujeme dnes po prvý krát: kto toto pochopí, tak to bolo zdôraznené aj v mojom pastierskom liste; kto toto pochopí, pochopil Fatimské posolstvo.

Preto ešte raz ďakujem vám všetkým, ktorí ste sem prišli, aby sme sa spolu modlili  pobožnosť fatimskej soboty. Dnes sme už takto nádherne, spoločne začali našu deviatnikovú púť,  ktorá vyvrcholí zasvätením celej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.  A iste, každá jedna Bohu zasvätená osoba zohrá na tejto ceste veľmi dôležitú úlohu. Ale tiež každý človek, každý pokrstený, pobirmovaný. Dnes sa však zvlášť zamýšľame každý nad sebou samým – my zasvätení, či rehoľnými sľubmi, alebo kňazskou vysviackou. Máme byť znameniami, ktoré by vypovedali o Bohu, že aj keď sa svet pomíňa, aj keď čas uteká, aj keď moje sily slabnú, ja sa nepomíňam. Pretože keď som bol raz počatý, budem žiť naveky. Ja sa nepomíňam. Zodpovednosť každého z nás, byť týmto znamením, je výzvou aj v  aktuálne prežívanom roku Fatimy v našej diecéze. 

Keď som spomenul výrok T. Radcliffa, spomeniem z jeho knihy aj skúsenosť, ktorú prežil pri   návšteve Afriky, v Burundi, v čase, keď sa krajina spamätávala z etnických konfliktov  medzi kmeňmi Hutu a Tutsi. Hovorí: „Išiel som navštíviť kláštor dominikánok. Prechádzali sme mŕtvou krajinou. Všetka úroda bola spálená. V diaľke sme uvideli zelený kopček z kláštora. Šesť sestier z kmeňa Hutu a šesť sestier z kmeňa Tutsi, žilo v tomto kláštore. Bolo to jedno z miest, ktovie, či  na počiatku nie jediné z miest, kde obe etnické skupiny žili spolu v pokoji a láske. Každá z týchto sestier, z jednej alebo druhej strany stratila takmer celú rodinu v tých bratovražedných bojoch. Opýtal som sa ich, ako je možné,  že dokázali žiť spolu v pokoji. A  odpoveď: držala ich spoločná modlitba a okrem toho, počúvali aj tie najhoršie, najťažšie správy vždy spolu, aby sa vzájomne mohli podeliť s tým, čo sa dialo. Žiadna z nich nemohla zostať sama vo svojom žiali. A tak ľudia postupne spozorovali, že územie kláštora bolo bezpečným miestom. Prichádzali sa sem modliť a v okolí začali pestovať plodiny. Kláštor sa stal zeleným ostrovom uprostred spálenej krajiny a zároveň znamením nádeje a lásky.“ Tieto sestry z dvoch znepriatelených kmeňov, ktoré sa vzájomne vyvražďovali, huckaní niekým tretím,    záujmovými skupinami, ukázali, čo to znamená sila zmierenia, čo znamená sila komunikácie, sila lásky, keď sa nehľadí len na seba, ale hľadá sa spoločný cieľ a spoločný záujem. Iste museli sa prebojovať cez všeličo, pretože vzájomné vyvražďovanie sa týchto kmeňov sa ich bezprostredne dotýkalo. Ale vzali to na seba.

Keď tu dnes stojíme, milí bratia  a sestry, zamýšľame sa, predovšetkým my, zasvätení, aj v duchu výzvy, ktorú Panna Márie predniesla deťom vo Fatime a pápež Benedikt XVI. v roku  2010 ju zopakoval celému svetu: „Chcete sa obetovať Bohu a prijať všetko utrpenie, ktoré na vás dopustí ako odčinenie za hriechy, ktorými ho ľudia urážajú a budete sa modliť za obrátenie hriešnikov?“ Prijať utrpenie, ale nie ako nezmyselný dôsledok nejakej tragédie. Prijať utrpenie ako možnosť obety, spolu s modlitbou za obrátenie hriešnikov. Toto je fatimská výzva! Deti, ktoré nevedeli poriadne ani čítať, ani písať, jednohlasne odpovedali: Áno, chceme.

V úvodnom zamyslení dnešnej fatimskej soboty, boli citované slová veľkého apoštola odkazu Fatimy, otca biskupa Hnilicu, ktorý povedal: „Toto je najväčšia kariéra – obetovať sa za hriešnikov, za obrátenie sveta, modliť sa za obrátenie hriešnikov.“ Toto je najväčšia kariéra. Otázka Panny Márie sa dá formulovať i týmto smerom: Chcete robiť takúto kariéru? Ktovie, aké by boli naše odpovede. Ale táto otázka je opodstatnená a má svoj význam, práve v zmysle fatimskej výzvy. Keď uvažujeme o svojom povolaní, zasvätené ženy by sa mohli zamyslieť nad tým, čo prežíva mladá dievčina, ktorá je zaľúbená a rozhoduje sa vydať za lekára, ktorý chce pracovať v tropických krajinách, liečiť chorých na  maláriu. Chce si ho vziať za manžela, avšak  stojí pred otázkou: Prikážem svojmu milému, nech prestane takto uvažovať? Alebo si povie: Keď ho tak veľmi ľúbim a on toto chce, ja pôjdem s ním a budem s ním zdieľať všetko jeho trápenie, obety, cestovanie a  všetko to ďalšie, čo bude sprevádzať jeho, náš život.

Toto sa na začiatku deje v duši  každej jednej Bohu zasväcujúcej sa osoby. Chcem ísť s Kristom vždy, do času i nečasu, do každej „malárie“ doby a byť pri ňom, s ním?  Je to ťažké? Je to ľahké? Teraz poviem mužskej časti zasvätených. Ak je to veľmi ťažké a tento zápas je ťažký, uvedomujeme si, že predsa Pán nás povolal.  Ste tu mnohí, ktorí venujete pozornosť aj športu, či je to futbal, hokej, alebo  iný šport. Nuž povedzte, ako je to: čím ťažší zápas, tým sú doň stavaní dengľavejší hráči, alebo čím ťažší zápas,  sú doň stavaní lepší hráči? Čím je zápas ťažší, tým skôr tréner stavia do mužstva tých hráčov, voči ktorým má dôveru. Teda ak hovoríme: Ježišu, dôverujem ti, zachyťme aj to, čo Ježiš nám hovorí:  „Ja ti dôverujem, ja som ťa sem postavil. Aj ja ti dôverujem, nielen ty mne. Zostupujeme veľmi hlboko do tajomstva nášho povolania a môžeme pokračovať jedine podľa vzoru Panny Márie, ktorá aj v tej najťažšej chvíli života dokázala vyspievať  krásny Magnifikat, nikdy neodvolala svoje Fiat a  vedela aj povedať, prečo jej Boh tak veľké veci urobil: „Lebo zhliadol na poníženosť a pokoru svojej služobnice.“  Pohliadol na jej  predstavu kariéry.  Na poníženosť a pokoru.

Áno, viem, že môžu zaznievať veľmi hlboké, pekné duchovné myšlienky, ale my sme sa naozaj prišli aj modliť, aj povzbudiť a možno aj niečo nahromadené, čo nás ťaží, očistiť a znova začať. Znova začať, využiť možnosť cesty nášho deviatnika, ktorý v prvom rade nás môže očistiť a  znova nás postaviť pevne na nohy, aby sme sa  v detskej odovzdanosti znova postavili pred Pána, ako Mária,  ktorá prichádza s Jozefom do chrámu, obetovať malého Ježiša. Ona vie, že toto dieťa jej nepatrí. Ježiš je Božie dieťa. Niekedy z úst každého veriaceho otca a mamy celkom samozrejme zaznievalo: dieťa je Boží dar. Ale toto sa už vytratilo, pretože je tu zápas: či chceme, alebo nechceme mať  dieťa. Už sa neuvažuje o tom: dieťa je Boží dar a Boh ho dáva v  čase, kedy to On uzná za vhodné. Teda je to  dar, ktorý Boh dáva nezaslúžene, tak ako nám dáva aj dar povolania, bez našich zásluh. A keď nám ho dáva bez našich zásluh, máme právo si niečo nárokovať a diktovať Pánu Bohu: Bože,  chcem ťa naučiť modlitbu – buď vôľa moja? A nie ako je zadefinovaná v Otčenáši: „buď vôľa tvoja“. S čím všeličím ďalším sa nám ešte treba popasovať.

Milí bratia a sestry, ale to je jediná cesta pre tento svet, ak chceme byť opravdivo znamením, ktoré by vypovedalo o  budúcnosti. Iste ani jeden sa nestaneme po dnešnom stretnutí tak dokonalí, že už si sami nemôžeme nič vyčítať, ani druhí nám nemôžu nič vyčítať, že si povieme: už nemusíme chodiť na svätú spoveď, lebo už sme tak dokonalí; nie! My vieme, každý jeden o svojej ohraničenosti, slabosti, hriešnosti, krehkosti, ale vieme aj o veľkej dôvere Boha v nás a našej Bohu. Počas celej cesty  deviatnikom,  chceme sa upevňovať v presvedčení o pravdivosti slov Panny Márie: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ Tiež chceme Bohu hovoriť: Pane, vieme, že najskôr Jej srdce musí zvíťaziť v mojom srdci. A o toto víťazstvo aj prosme.

A vás bratia a sestry, zasvätení, aj vás drahí veriaci, pozývam k spoločnej modlitbe na spoločnej ceste deviatnika, aby sme navzájom na seba pamätali a za seba prosili, aby aj v našej diecéze, ktorú tvoríme každý jeden, Nepoškvrnené Srdce Panny Márie zvíťazilo. Opakujem znova: Jej Srdce, zvíťazí len vtedy, keď najskôr zvíťazí v našich srdciach. A čím viac bude takých víťazných sŕdc, tým aj jej víťazstvo bude viditeľnejšie, ale aj o to väčšie bude Božie požehnanie pre celú našu diecézu, pre všetky farnosti, pre všetky rodiny, a  pre každého osobne.  

Myslím, že takáto ponuka je značne lákavá a oplatí sa touto cestou kráčať. A už teraz si povedzme, že keď raz vezmeme vážne túto cestu a na ňu nastúpime, už z nej nezídeme. Nezídeme z nej, pretože  pocítime nehu, krásu, teplo Srdca Matky Božej,  Panny Márie  a v jej blízkosti sa budeme cítiť dobre nielen týchto deväť mesiacov, ale aj naďalej a po celý život. Amen.