Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 29.4. 2017, pri príležitosti celoslovenského stretnutia Hnutia Modlitby matiek vo Svite

Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 29.4. 2017, pri príležitosti celoslovenského stretnutia Hnutia Modlitby matiek vo Svite

MAMY- SPOLUTVORKYNE EURÓPY

Je storočnica zjavení vo Fatime a tak mi nedá, aby som sa nevrátil k tomu, čo sa udialo pred šestnástimi rokmi, keď som s niekoľkými mamami z Hnutia Modlitby matiek putoval do Fatimy. Aj tu sú, chvála Bohu, niektoré z týchto mám, teším sa z toho. Naše putovanie začalo veľmi zaujímavo, lebo odlet mal byť z Viedne a naše spolusestry z Moravy, Ruženka, ktorá je aj tu dnes s nami a Ondřiška, mali nejakú zápchu na ceste, áut bolo veľa a tak sa nedostavili načas k odletu do Viedne. Ale už predtým, keď  sme prišli na letisko do Viedne, hlásili, že let bude mať meškanie. Takže keby bolo lietadlo letelo načas, o dve sestry by bolo v  našej púti menej. No a  keďže sme čakali i na odlet i na naše dve meškajúce sestry, hovorím prítomným sestrám a jednému bratovi z Modlitieb otcov: „Poďme sa pomodliť, urobme si rozjímanie.“ Mal som už nájdené v knižočke, o čom budeme rozjímať. Viete čo, to bola taká uzučká knižočka a rozjímanie, ktoré som mal pripravené, som v nej nemohol nájsť. V 5 milimetrov hrubej knižke! Tak nakoniec som otvoril rozjímanie o úteku Svätej rodiny do Egypta. A bolo to veľmi pekne rozpísané, ako cik-cak išli do Egypta; kade-tade, za všelijakých okolností, atď.

Tak sme rozjímali, ako sa dalo a potom už došli naše mamy z Moravy. Let bol už načasovaný, no ale nikto nám nedával záruku, že po medzipristátí v Bruseli sa pohneme ďalej a už vôbec nie až do Lisabonu. Ale išli sme. Bolo nás dokopy 9 ľudí. Išli sme aj v tej neistote. Pamätám si, keď sme pristáli v Bruseli, neviem či si to pamätá aj Ruženka, ako mala z domu telefón, ja si to teda pamätám; ako jej volali dospelé, hladné a otrhané deti, že nemajú čo jesť a mama si chodí po svete; takže…, nuž to bolo také milé. No ale tam začínali naše trampoty, lebo nás bolo deväť a lietadlo do Lisabonu nešlo, mali problémy s radarmi, v navigácii a neviem čo ešte. Takže ak letieť, tak do Zürichu, ale nikto nám nezaručuje, či odtiaľ poletíme aj ďalej. Anka, naša tlmočníčka sa chudera dosť natrápila, aby im vysvetlila, že ideme aj tak. No podarilo sa a my sme horko-ťažko prišli do Zürichu, teda niežeby by lietadlo malo problémy, ale deväť ľudí dostať na jednu palubu nebolo také jednoduché. Nuž prišli sme do Zürichu a tam boli vysvetľovania oveľa ťažšie, ale Anka svojim majstrovstvom a hlavne Matka  Božia svojou pomocou nám pomohla; ale len do Madridu. A nikto nám nezaručil, že pôjdeme ďalej. Takže prileteli sme do Madridu a už ako sme pristávali, videli sme, že je tam pristavená Lufthansa a mali sme informáciu, že práve Nemci letia do Lisabonu. No znova to kolo jednačiek, atď. Deväť ľudí vziať na palubu!? Zhrozili sa z našej požiadavky, ale nakoniec sa dojednalo, že nás vezmú, ale nedostaneme večeru. No, poručeno Pánu Bohu, nasadli sme do lietadla a  keďže veľa ľudí v tom lietadle nechcelo už jesť večeru, nakoniec sme dostali všetci aj večeru. Matka Božia sa starala.  Konečne sme chvála Pánu Bohu pristáli v Lisabone, čas bol pokročilý. Myslím, že prišli po nás autami, ale nás bolo toľko, že do tých dvoch áut by sme sa nezmestili, tak sme išli vlakom, až konečne sme sa dostali až na miesto určenia. 

Pochopiteľne, chvíle vo Fatime boli nezabudnuteľné aj pre mňa, vtedy kňaza, to bolo čosi ohromné. Odvtedy som bol už niekoľkokrát vo Fatime, ale nezažil som tú májovú atmosféru, ktorú  sme tam zažili vtedy; keď som mal možnosť koncelebrovať pri sv. omši a videl celé to námestie pred sebou, zaplnené pútnikmi. Aj teraz, keď o tom hovorím, je to veľmi silné a dojímavé. Živo si spomínam, keď bola procesia lúčenia so sochou Panny Márie, ako všetci pútnici s bielymi šatkami mávali Panne Márii  na cestu, keď odchádzala, keď sa s ňou lúčili. Bolo to silné. A tieto moje mamy – spolupútničky sa mi až po rokoch priznali, to vy matere ste také; že im nešlo do hlavy, prečo som vybral práve rozjímanie  o úteku do Egypta, o tých všelijakých krivolakých cestách. Samozrejme, ja som ho nevybral. Ja som len to, čo som si naplánoval, nevedel nájsť a tak prišlo na meditovanie o úteku a pozrite, bola to príprava na naše putovanie tými  všelijakými krivolakými cestami. Tak ako sa Svätá rodina dostala do Egypta, tak aj my sme sa dostali do Fatimy a  prežili sme tam krásny čas. 

Dnes, keď toto spomínam s  vďakou pred Pánom Bohom a to aj za prítomné mamy, ktoré tam vtedy boli, ale aj za vás, všetky mamy, hovorím to preto, lebo je rok  Fatimy. Sto rokov od  zjavení Panny Márie vo Fatime! Každá jedna z vás, ktoré ste tu, možno ste tiež mali nejakú krivolakú cestu k Matke Božej, k Panne Márii. Možno to bola cesta priama, ale mohla byť aj cestou krivolakou. A iste aj po nastúpení a potom v prežívaní svojho manželského a  rodinného života, s jasným cieľom kráčať k Bohu, alebo aj ak ste tento cieľ  mali ešte zahmlený, tých krivolakých ciest a uličiek bolo ešte oveľa viac. Ale pozrite, tak, ako nás vtedy na našej púti sprevádzala dobrota Matky Božej; a koľkí by sme mohli vydávať svedectvá   o tom, ako nás držala za ruku naša nebeská  Mama;  tak nás sprevádza stále a aj naše dnešné stretnutie je toho dôkazom. Čo bolo a je podmienkou, či dôvodom tejto jej prítomnosti a starostlivosti o nás? Najdôležitejšie na tom všetkom je to, že naša nebeská Mama nás má nekonečne rada a je ochotná urobiť pre nás všetko. Bola ochotná za nás „obetovať“ vlastného Syna. Bola ochotná prijať a prežiť problémy pri jeho  narodení, s útekom do Egypta, i s tým, keď sa Ježiš stratil; ako muselo krvácať jej srdce, keď ho videla zbičovaného, opľuvaného, opovrhovaného na krížovej ceste, na kríži a predsa tam vytrvala a stála pod jeho  krížom. Ona ako mama, ponorená vo svojej materinskej bolesti a predsa vznešene vzpriamená stála tam, pri umierajúcom Synovi a odovzdávala Pánu Bohu svoju bolesť. Za vykúpenie ľudstva.

Koľkokrát aj vy, mamy, vo veľkej bolesti ste všeličo obetovali za  svojich najdrahších. Pre Pannu Máriu tí najdrahší sme my, každý jeden, ale predsa zo všetkých najdrahší bol pre ňu jej Syn, ktorého obetu prijala. Za nás všetkých. To prvé, čo chcem vyjadriť je jej láska, jej láska k nám; láska Božia k nám skrze Máriu. Druhé, o čom chcem hovoriť je rovnako dôležité, a to sa už týka nás – a to je už náš postoj. Ako sa my otvoríme ponúkanej Božej láske aj skrze Pannu Máriu. Myslím, že každý z vás  bude so mnou súhlasiť, keď sa v  prežívanej storočnici Fatimy zadívame na tri jednoduché, úprimné deti –zatiaľ ešte dva týždne blahoslavených – Františka a Hyacintu a sestru  Luciu. Ako sa vo svojej detinskej otvorenosti a úprimnosti, detskosti otvorili posolstvu neba, ktoré skrze Pannu Máriu prišlo k nám, na zem. Evanjelium, ktoré sme dnes počuli, hovorí práve o tom istom; ako sa maličkým zjavuje Boh; Avšak tam, kde nie je táto úprimná duša detskej otvorenosti, tam sa veľmi veľa stráca z toho, čo nám chce  povedať Boh; ale tam, kde je detská  úprimnosť a otvorenosť, tam Boh dáva veľmi veľa zo svojho pokladu múdrosti a sprevádza každého jedného pokorného.

Zadívajme sa na blahoslaveného Františka. Mal deväť rokov.   Toto chlapča odrazu dokáže prežívať hĺbku priam mystického spojenia s Bohom. Po stretnutí s Pannou Máriou ho bolo častejšie vidno, ako sa utiahol do ústrania, do samoty. Býval nezvyčajne zamyslený, zahĺbený, až ho mnohí  považovali za veľmi smutného, čím sa nie celkom vzďaľovali od pravdy. Keď ho viackrát vyrušili, volali ho hrať sa s nimi, ale   sa aj opýtali:  „František, prečo si taký smutný?“ Odpovedal:: „Boh je smutný. Boh je smutný z hriechov, ktoré páchajú ľudia. A ja chcem utešovať Boha v jeho smútku.“ Je to jeden z prvých momentov, ktoré na našej krivolakej, či priamej  ceste k Bohu, si môžeme uvedomiť, prehĺbiť, posilniť, alebo aj znova nájsť. Byť v prítomnosti Boha a dávať mu vynáhradu, útechu za hriechy sveta. Vtedy, keď už bolo jasné, že František odchádza do neba, Lucia ho oslovila, aby tam za nich viac prosil. On vo svojej detskej úprimnosti odpovie Lucii: „Vieš čo, radšej popros Hyacintu, aj ona pôjde za chvíľu do neba. Lebo ja  budem v nebi viac utešovať Boha. A  nestíhal by som prosiť, takže ju  radšej popros.“

To je krátky pohľad na toto jednoduché dieťa. Blahoslavená Hyacinta, toto 7- ročné dievča stojí pred Pánom, plné ochoty, pripravenosti, dokonca byť hodená do kotla s vriacim olejom, ktorým sa deťom vyhrážal starosta ak neprezradia tajomstvo, ktoré im zverila Panna Mária. Tí, ktorí ste videli film, iste si pamätáte na scénu, ako malá Hyacinta  plná strachu, ktorý sa zračí v jej detských očkách, keď ju odvádzajú, povie Františkovi a Lucii: „Nič nevyzradím, pobozkajte za mňa moju mamu.“ Aj keď mám strach, nech ma aj hodia do kotla, nepoviem! Keď je Pannou Máriou privádzaná k tomu, aby sa modlila a obetovala a keď sa jej pýtajú na úmysel, ktorý si zvolí – či za obrátenie hriešnikov, či za kňazov, za Cirkev, alebo za Svätého otca, alebo  ešte na ďalšie úmysly, ktoré boli  spomenuté; ona povie: Na všetky úmysly. Na všetky úmysly! Sedemročné dieťa a ako hlboko dokáže vnímať potreby Cirkvi a potreby času.

Toto je naše ďalšie zastavenie – zamyslieť sa nad tým, ako my vnímame potreby Cirkvi, potreby sveta, aktuálne, v týchto dňoch  napríklad aj sprevádzanie Svätého otca Františka v Egypte; aby sme ho podporovali a podporovali všetko úsilie o dobro, o riešenie problémov Cirkvi a sveta svojimi modlitbami a obetami. Keď už bolo jasné, že Hyacinta odchádza do neba, dostala ešte šancu vybrať si, či už chce odísť, alebo ešte bude chcieť dlhšie trpieť a pomodliť sa ešte mnoho ružencov, aby obrátila viac hriešnikov; ale hlavne, že bude umierať sama. Ona vtedy povie: „Pane Ježišu, koľko hriešnikov sa teraz podarilo obrátiť? Lebo tak mi je ťažko byť sama, sama umierať. A koľko ružencov som sa ešte pomodlila!“ Sedemročné dieťa! K takejto múdrosti, hlbokej múdrosti, priam mystickej, naozaj často nedospeje ani človek vo veľmi zrelom veku. Môže mať  kapacitu iných vedomostí – neúrekom, ale toto mu chýba.

Trojicu detí dotvára Lucia, ktorú Pán ponecháva, aby sa stala  hlásnikom a ďalším sprostredkovateľom toho všetkého, čo Panna Mária oznamuje svetu. O piatich prvých sobotách, ktoré si aj my konáme, aj o niektorých ďalších veciach, ktoré je potrebné vysvetľovať jednotlivým pápežom. Lucia bola tá, ktorá na počiatku videla Pannu Máriu, počula ju, aj s ňou rozprávala.  Hyacinta ju videla a počula. A František len videl. Asi muži to majú vždycky tak. Žasneme,  ako sa dokázalo z  detskej úprimnosti troch pastierikov zrodiť veľké Božie dielo odovzdania posolstva z Fatimy ďalej. Ako je potrebná práve táto detská otvorenosť a úprimnosť pred Bohom, aby sa to posolstvo šírilo ďalej! My chceme vniknúť do hĺbky tohoto posolstva. Poznáte už naše brožúry fatimských sobôt, ktoré sú ešte k dispozícii. Jednou veľmi krásnou spätnou reakciou bolo, ako vám poslúžili, keď ste si ich zobrali do rodín a po rodinách ste sa modlili deviatnik. Lebo sochu Fatimskej Panny Márie dnes už nie je taký problém získať. A tak z jednej rodiny do druhej po deväť dní putovala táto socha, a deviatnik sa modlil. Ale to sa dá znova len v tej detskej otvorenosti a úprimnosti pred Pánom Bohom.

Keďže dnes je sv. Kataríny Sienskej, spolupatrónky Európy, aj u nej chceme poukázať na detinskosť a úprimnosť jej duše. Milé mamy, bola to žena analfabetka a je učiteľkou Cirkvi! Teda  znova, ako tri fatimské deti, ktoré nevedeli ani poriadne čítať, ani poriadne neovládali katechizmus; táto žena, sv. Katarína Sienská je analfabetka a v roku 1970 blahoslavený pápež Pavol VI. ju vyhlásil za učiteľku Cirkvi. 1. októbra 1999 svätý pápež Ján Pavol II. ju vyhlásil  za spolupatrónku Európy. Čím sa vyznačila táto jednoduchá žena? Pochádzala z početnej rodiny a z chudobných pomerov, ale už z domu dostala základ vzťahu k Pánu Bohu a ona ho rozvíjala. Mala aj neviditeľné stigmy. Bola radkyňou vtedajších múdrych. Dokonca sa pričinila o to, aby sa pápež vrátil z Avignonu späť do Ríma.  A teraz, milé mamy, chcem povedať jedno. Poviete si: no, jej sa dobre žilo, keď bola taká vyvolená; ale ona sama si dobre uvedomovala, aká je tvrdohlavá. Takej tu asi niet. Že? Ona vedela o sebe, aká je veľmi tvrdohlavá. A vtedy sa začína modliť tými slovami, ktoré sme aj dnes tu počuli v inej podobe, ale z litánií ich dobre poznáme: Ježišu, tichý a pokorný Srdcom, urob moje srdce tichým a pokorným, podľa tvojho Srdca.   Svojmu spovedníkovi sa zdôverila, že mala víziu, videnie, ako k nej prišiel Pán Ježiš, otvoril jej ľavý bok a vybral jej srdce. Ona potom istý čas chodievala a volala: „Nemám srdce, nemám srdce!“ Potom prišla iná chvíľa, znova vízia, keď sa k nej blížil Ježiš a v rukách mal purpurovo-červené srdce, otvoril jej znova ľavý bok a vložil jej toto srdce namiesto toho predošlého. „Vzal som ti tvoje srdce a dávam ti svoje.“ Na ľavom boku mala jazvu, ktorá jej po celý život pripomínala túto výmenu srdca. Mala iba 33 rokov, keď zomrela a čo všetko dokázala! Učiteľka Cirkvi, spolupatrónka Európy.

Milé sestry, mamy, milí bratia, naozaj sa dnes môžeme každý jeden zamyslieť nad svojimi životnými cestami. Môžu byť priame, priamočiare, môžu byť krivolaké, ale dovolím si povedať: cesty každého jedného z nás boli aspoň z času na čas nejako preťaté. Nejakou skúškou, bolesťou, či utrpením. Bolo, a stále je len na nás, ako sme sa aj  v takých chvíľach postavili a ako sa v takých chvíľach aj teraz dokážeme postaviť pred Pána a znova mu otvoriť srdce. Či budeme prosiť: „urob aj z môjho srdca tiché a pokorné srdce“, či budeme ako František a zamýšľať sa nad bolesťami sveta a utešovať Ježiša, či chceme byť ako Hyacinta, ktorá vníma potreby sveta a Cirkvi a veľa sa modlí a obetuje, alebo  ako Lucia, ktorá je nástrojom šírenia posolstva ďalej. Každý môžeme odhaliť, objaviť svoju vlastnú cestu a  charizmu. Ale pamätajme, že každá z nich , ak ju naozaj objavíme ako Božiu, nás privedie do Fatimy, privedie nás k Matke Božej.

A tak aj všetky úmysly, ktoré ste sem priniesli, aj v tomto duchu skladám na oltár, prosiac, aby sme dnes cítili Máriinu blízkosť a to aj na príhovor sv. Kataríny Sienskej, spolupatrónky Európy. Aby ste si aj  vy, milé mamy, uvedomili, že ste spolupatrónky Európy, každá jedna  mama, ste spolupatrónky, či skôr spolutvorkyne Európy, lebo vy, mamy, parafrázujúc slová sv. Jána Vianea, hýbete kolískami svojich detí a vnúčat, vy hýbete svetom. Hýbete Európou, hýbete Slovenskom, hýbete našimi mestami, farnosťami, naozaj celým svetom. Ako to vy budete hýbať, tak to bude vyzerať. A keď sa vám javí, že všetko to dobro vložené do vašich snažení, vaše úsilie neprináša očakávané ovocie, aj to obetujte Pánu Bohu, ako svoju bolesť srdca. A túto bolesť srdca odovzdajte ako dar nebeskému Otcovi. On aj toto dokáže premeniť na požehnanie.  Na požehnanie pre rodinu, pre farnosť, pre obec, pre mesto, pre Slovensko, pre celý svet, pre celú Cirkev. Milé mamy, naozaj ste spolutvorkyne Európy, a preto sväticu dnešného dňa, sv. Katarínu Sienskú, jednu z patróniek Európy popri Terézii Benedikte a Brigite Švédskej, vzývajte neustále aj o jej pomoc pre vás. Amen.