Notice: Undefined index: prigod in /data/www/www.burv.sk/_admin/.md5 on line 234
Homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v rožňavskej katedrále 7. 12. 2016 (kňazský deň a diakonská vysviacka) | Rímskokatolícka cirkev
Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Piatok, 22. 9. 2017, 13:52 hod.
 liturgická farba Piatok 24. týždňa v Cezročnom období NITRA: Svätého Emeráma, biskupa a mučeníka – titul katedrály (v diecéze spomienka; v katedrále slávnosť) 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

Homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v rožňavskej katedrále 7. 12. 2016 (kňazský deň a diakonská vysviacka)

erb-farCELÝM SRDCOM PREŽÍVAŤ KŇAZSTVO A PRIŤAHOVAŤ ĽUDÍ K BOHU

Spolubratia v kňazskej, diakonskej službe, milý kandidát Martin so svojimi rodičmi, sestrou, ďalšími príbuznými, milí bohoslovci, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry!

Ešte z čias komunizmu, nakoľko vtedy bolo kníh veľmi málo, si niektorí  pamätáte známy  román Čingiza Ajtmatova Pokánie. Je tam scéna, keď bábuška prichádza po čase pravdepodobne do svojej rodnej obce a pýta sa, ktorou cestou sa dostane do kostola. Vtedy jej jeden dedinčan povie: „Kostol tam už nie je, lebo komunisti ho vyhodili do vzduchu.“ Vtedy sa bábuška znova pýta, avšak nielen jeho, ale aj všetkých: „Ale načo je potom taká cesta, ktorá nevedie do kostola?“ Je to veľmi zaujímavá otázka, ktorá má rozhodne nadčasový charakter a jednoznačne a isto každému pripomína: Sme na ceste!

Ako však kráčame životom? Bezcieľne, alebo máme pred sebou jasne vytýčený cieľ? Vieme kam chceme dôjsť a vieme ako sa tam dostať? Mnohé takéto otázky samozrejme zamestnávajú myseľ každého jedného z nás. Nás, ktorí sme kňazmi už niekoľko rokov, dali sme sa na cestu smerovania do Božieho chrámu dennodenne, ale nielen sami, pretože na tejto ceste máme sprevádzať aj všetkých nám zverených ľudí, celý zverený Boží ľud. Načo je taká cesta, ktorá nevedie do chrámu, ktorá nevedie k Bohu, ktorá nevysvetľuje, že je cestou do večnosti? Načo je taká cesta?

Milý Martin, už si na cestu, ktorá smeruje k Bohu, nastúpil. Dnes však dostávaš pečať. Nie pečiatku, ale pečať nezmazateľného znaku do duše! Pečať prvého stupňa kňazstva a  tento nezmazateľný znak, zároveň potvrdzuje, že kráčaš Božou cestou a tiež je výzvou, že na tejto ceste už aj úradne vyjadrené, ako oficiálny predstaviteľ Cirkvi, máš sprevádzať toľkých ďalších. To je už nielen o sebe, ale je to už aj o iných a o zodpovednosti. Tak, ako každý jeden rodič berie na seba nielen to, čo je zdrojom radosti v rodine, ale berie na seba aj zodpovednosť za rodinu.

Aká je táto naša cesta, aká bude, aká bude dlhá…? Aká bude dlhá, to nevieme. Aká je, z toho už niečo vnímame. Aká bude, to v značnej miere bude závisieť aj od každého jedného z nás. Aká bude tá cesta, ktorou kráčajúc my sami, povedieme iných k Ježišovi Kristovi a ku konečnému stretnutiu s Ním vo večnosti?

Nie je to tak dávno, čo sme mohli počuť, zvlášť, vy, z košického seminára – spolubratia kňazi, rektori, ďalší predstavení, diakoni, bohoslovci, spomínate si na výkon Petra Gombitu, ktorý nedávno vzbudil pozornosť na Slovensku a možno aj v niektorých iných častiach Európy, keď z Košíc bežal do Ríma, aby upriamujúc pozornosť na seba, zároveň poukázal na činnosť, ktorú vykonáva v prospech tých, ktorí sú na periférii, ktorí potrebujú pomoc toľkých ďalších. Tento výkon bol jeho cestou. Cestou, ktorá mala cieľ, ktorá mala náplň, mala zmysel. Každá jedna cesta má byť taká.

Spomeniem inú „cestu“, ultra maratón v Austrálii, ktorý sa konáva pravidelne každý rok. Má dĺžku 875 km a beží sa šesť dní. Zvyknú sa naň prihlasovať, dá sa povedať, najlepší bežci, športovci, mladíci, takí dvadsiatnici. Všetko je vynikajúco prešpekulované, vedecky podložené, každý vie, že ak sa na maratóne beží šesť dní, tak je odsledované  a dokázané lekármi a mnohými ďalšími, že v noci treba spať aspoň šesť hodín, lebo ináč je priam smrteľne nebezpečné týmto výkonom preťažiť organizmus, lebo to nevydrží. V roku 1983 mala táto súťaž  jednu zaujímavosť. Čo sa nestalo? Na preteky sa prihlásil nie dvadsiatnik, ale šesťdesiatnik. Neprišiel v žiadnej značkovej výbave, ani nemal predchádzajúce vynikajúce výsledky, ale prišiel ako jednoduchý farmár, v gumených čižmách, vo farmárskom  oblečení. Najskôr nevedeli, či prišiel nejaký fanúšik, avšak keď požiadal o účasť na pretekoch, mysleli si o ňom, že je to nejaký pajác, začali sa z neho smiať, dokonca ho vtiahli aj do televíznych programov, aby sa mu aj verejne povysmievali; veď mal šesťdesiat rokov. Cliff Young.  Farmár, gumené čižmy, žiadni sponzori, žiadne značkové oblečenie, nič! Keď začal preteky, on neutekal. Nebol na to pripravený; on sa len jednoducho nemotorne posúval. Je zaujímavé, že všetky vedecké predpoklady, ktoré boli dané pre tento beh, sa polámali, pretože on sa dokázal päť dní takto súvisle posúvať. Aj keď ho aj prvý, aj druhý deň poriadne popredbiehali,  tým, že sa nestále posúval ďalej, napokon v priebehu piatich dní a niekoľkých hodín  tento beh, alebo to posúvanie zavŕšil a vytvoril rekord ultra maratónu, pretože jeho čas bol oproti rekordu trate o deväť hodín lepší.

Ten, ktorého považovali za pajáca, z ktorého sa vysmievali aj verejne, napokon zvíťazil. A opakujem, nemal za sebou nijakú záštitu toho, čo dnešný svet považuje za nenahraditeľné – ani sponzorov, ani predchádzajúci tréning, ani výbavu, nič. Mnohí sa čudovali, ako je možné, že tento človek sa prihlásil a dokázal akože bežať a potom aj vyhrať tieto preteky. Vtedy povedal: „Ja som farmár a mal som aj 2000 oviec. Bolo ich treba pásť na rozlohe asi 8 km2 a keď prišiel nedobrý čas, bolo celkom normálne, že som sa aj tri dni a tri noci posúval, len aby som tieto ovce ochránil. Tak som si povedal: ak pôjdem na tieto preteky, len o tri dni budem viac behať.“ Tento človek, ktorý do svojho povolania vložil celého seba, svoje srdce, dokázal urobiť aj čosi naviac.

To je výzva pre každého, kto je povolaný za pastiera. Pre nás, ktorí sme povolaní na cestu, o ktorej nevieme, koľko bude trvať, ale na ktorej každý jeden pastier je povolaný k tomu, aby tam vložil seba, celého seba. Aby tam vložil celé svoje srdce, nie nejaké alternatívy. Nie nejaké špekulácie, nie nejaké iné praktiky. Svätý Otec František neraz pripomenul, aby predovšetkým kňaz nebol ten, ktorý Boha má len pre voľné chvíle. Nie! Boh má byť náplňou celého času kňaza, nie na voľné chvíle! A Boh dáva k tomu silu. Tak ako ku každému povolaniu, tak aj k povolaniu kňaza,  teraz diakona, Boh dáva potrebnú silu povolania, aby každý jeden z nás na tej ceste, na tom mieste, v tej pozícii, kde ho Pán posiela,  dostal a dostáva milosť, ktorú potrebuje, aby všetko naďalej robil srdcom, celou svojou bytosťou a aby sme aj napriek tomu, že svet má iný pohľad, jednoducho rozumeli: aj z pajáca sa môže stať hrdina. Aj z toho, z ktorého sa vysmievalo okolie, pretože Boh je ten, ktorý dáva silu, vytrvalosť. Na tejto ceste, ktorá má jasnú náplň a jasný cieľ. Pretože kňaz, ako to vidíme zvlášť v dnešnom svete, a v niektorých lokalitách i na Slovensku je to už intenzívne, môže byť na počiatku tiež vnímaný tak, ako ten, ktorý nenapĺňa  všetky predpoklady, kritériá tohto sveta. Je na výsmech, je pokladaný za zbytočného. Ale či niečo podobného sa neudialo už s Dávidom, keď bol povolaný od oviec? Ako sa prejavila Božia moc vtedy, keď vyvrcholila situácia v stretnutí s Goliášom a Dávid išiel len s prakom, s piatimi kameňmi, slabo odetý, ale zvíťazil?

Každý z nás, tak ako svätý Ján Pavol II., sa stal týmto novým Dávidom, prorokom nádeje, každý jeden z nás sa ním môže stať. Ak veríme v silu Boha v kňazskej službe, každý jeden z nás sa stáva týmto novým Dávidom, aj prorokom novej nádeje. Ale do kňazskej služby treba vložiť seba celého a celé svoje srdce. Lebo Boh vníma našu službu celkom inak, ako ju vníma svet. Dnes pri liturgickej spomienke sv. Ambróza biskupa, v breviári čítame krásne slová tohto veľkého cirkevného učiteľa: „Vezmi a pevne drž kormidlo viery.“ Teda tu už dostávame aj praktické odporúčania, ako na to, aby človek bol celkom vložený do svojej služby, ktorú nemá od seba, ale od Boha. Pevne drž toto kormidlo viery a nechaj sa zvlažovať Božou milosťou. A tvoja reč, ako sme to počuli aj v čítaní, tvoja reč bude potom jasná! Nebude zavádzajúca, spochybňujúca, nebude vnútorne prázdna, ale bude opravdivo Božia. To je odkaz Ambróza, ktorý sa z pohana stal nielen kresťanom, ale hneď aj biskupom. Možno viete aj o ďalšej  skutočnosti súvisiacej so sv. Ambrózom. Mával tak ohnivé kázne, zvlášť o panenstve a zasvätenom živote, že matky zabraňovali svojim dcéram, aby chodili na jeho kázne, lebo sa obávali, že ich dcéry sa nepovydávajú a ony – matky sa nedožijú vnúčat. Tak sa obávali sily slova tohto biskupa.

Nebolo by to krásne, keby o každom jednom z nás sa mohlo povedať, že naše svedectvo je také, že neustále oslovuje a priťahuje? Poznáte asi prípad vietnamského kardinála Nguyen Van Thuana, ktorý bol dlhé roky vo vietnamských väzeniach, myslím deväť rokov na samotke. Počas väznenia, dozorcov, ktorí mu prinášali veľmi skromné jedlo, najskôr striedali, lebo sa báli, aby ich nepresvedčil na katolícku vieru. Avšak  neskôr prišli na to, že najlepšie bude, keď sa bude o neho starať jeden, alebo dvaja, lebo všetkých, ktorí sa pri ňom striedali, presvedčil. To je sila svedectva. Čo však, keď počujeme: kvôli kňazovi neverím, kvôli kňazovi nechodím do kostola, atď. Nehovorím, že všetko je na týchto tvrdeniach pravda. Dovolím si povedať, že väčšina z toho je nepravda. Ale buďme pravdiví, je tam aj kus pravdy. Tak, ako pre príklad otca, alebo mamy sa pretrhne reťaz viery v živote rodiny, tak sa môže pretrhnúť život viery aj pre zlý príklad kňaza. Kňaz má priťahovať a nie odháňať. Kňaz má byť ten, ktorý slovami dnešného evanjelia znova oslovuje ľudí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate, ktorí ste unavení, ja vás občerstvím.“ Ale to nie ja – kňaz vás volám k sebe, k nenahraditeľnému, nezastupiteľnému, ktorý privatizuje farnosti. Ja vás volám k Ježišovi Kristovi, lebo aj On mňa povolal a poslal a postavil pred vás.

Chceme o pár chvíľ urobiť ďalší krok, v ktorom kňazi znova zohrávajú veľmi dôležitú úlohu a  o ktorom už hovoríme veľmi dlho. Po skončení sv. omše sa z katedrály presunieme na dvor Biskupského úradu, kde požehnáme sochu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Panna Mária sama povedala: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ My si chceme deň pred slávnosťou Nepoškvrneného počatia Panny Márie pripomenúť práve toto. Ale zároveň si pripomenieme aj cestu, na ktorú sa chceme vydať v rámci prípravy na zasvätenie našej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, lebo chceme byť na strane Víťazky a víťazného Boha. A znova kňazi zohrajú svoju úlohu vo farnostiach, nakoľko budú pozývať ľudí k spoločným modlitbám. V mnohých farnostiach vďaka  Pánu Bohu prvé soboty sa už slávia ako normálna vec. A keď Pán Boh dá, vieme veľmi dobre, že je naplánované aj putovanie sochy Panny Márie Fatimskej po našej diecéze, a  tiež aj relikvií blahoslavených Františka a Hyacinty, teda dvoch z troch detí fatimských zjavení. Znova je to kňaz, ktorý môže povzbudiť, ktorý môže byť ľahostajný a ktorý môže všetkému zabrániť. Dobre je často  si pripomínať postoj starostu z Fatimy, ktorý zabránil ísť deťom na stretnutie s Pannou Máriou. Neskôr Lucia z Fatimy napísala: „Preto, že starosta zabránil stretnutiu, množstvo milostí, ktoré vyprosila Panna Mária, neprišlo na svet. Kňaz môže byť veľkým sprostredkovateľom milostí Božích, ale im aj môže brániť. Vždy je to o zodpovednosti. Je to vždy o službe, o otvorenosti, je to vždy o odvahe.

V tomto pomaly končiacom sa roku, chcem vám, milí bratia kňazi poďakovať za celoročnú službu. Každý viete pred Pánom o svojej odvahe, o svojom nasadení, o svojej vernosti, otvorenosti, úprimnosti i o všetkom ďalšom. Nech Pán všetko dobré, čo ste aj tento rok rozsiali, mnohonásobne požehná. Viete dobre, že mnohokrát ste sa mohli presvedčiť o tom, že ste nemali za sebou  ani sponzorov, ani náležitú výbavu, ani všeličo ďalšie, na čom buduje svet, ale jednoducho ste mohli cítiť pomoc Božiu. Boh konal! Takto vybavení Božou mocou a podporou chceme pokračovať aj ďalej. Ukazovať, ohlasovať a dávať Krista. Áno, poďte ku mne všetci, nie ku mne, ku kňazovi, ale cezo mňa a so mnou poďte k Ježišovi Kristovi. Aj vtedy, keď cítime pohŕdanie a výsmech sveta, opakujme znova a znova tieto slová, lebo to víťazstvo, ktoré dosiahol spomenutý farmár Cliff Young, je oveľa menšie, ako to víťazstvo, ktoré môžeme dosiahnuť v Kristovi a s Kristom, ktorý premohol svet. A držiac sa za ruku Jeho Nepoškvrnenej Mamy, budeme ho čo najvernejšie nasledovať k získaniu konečného víťazstva. A ty, milý Martin, už budeš môcť participovať v oveľa väčšej miere na tejto ceste, a vo svojom otvorení pred Pánom aj na tom záverečnom víťazstve.  A to stojí za to! Amen.