Biskupstvo Rožňava
Čo na dnes?
Nedeľa, 20. 8. 2017, 21:11 hod.
 liturgická farba 20. nedeľa v Cezročnom období 
Dnešné liturgické texty
Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.

Diecézne centrum mládeže sv. Jána Pavla II.
Kontakt
Rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Rožňava
Nám. baníkov 20
048 01 ROŽŇAVA
tel: 058 / 78 77 201
fax: 058 / 78 77 210
email: roznava@kbs.sk

Slávnosť Najsvätejšej Trojice /A – homília Mons. Stanislava Stolárika v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Tisovci – 45. výročie úmrtia biskupa Róberta Pobožného

VZÁCNY PASTIER DIECÉZY – BISKUP RÓBERT POBOŽNÝ

V deň slávnosti Najsvätejšej Trojice, či už tu, v tejto farnosti, ale aj v celej diecéze, si pripomíname  hoci možno nie celkom náležitým spôsobom, ale predsa, 45. výročie úmrtia apoštolského administrátora Rožňavskej diecézy Dr. Róberta Pobožného, ktorý pochádzal práve z Vašej farnosti. Chceme  prejaviť našu hlbokú vďaku voči Pánu Bohu, že pán biskup Pobožný patril medzi tých, ktorí aj pochádzali z diecézy, aj stáli na jej čele toľké roky. On stál na čele Rožňavskej diecézy 27 rokov, z toho 4 roky ako kapitulný vikár  a 23 rokov ako biskup. Chcel by som dnes hovoriť o ňom  a možno sčasti aj zhodnotiť jeho biskupskú službu, nad ktorou sme sa zamýšľali my, kňazi počas prvého polroka tohto roka v rámci našich kňazských rekolekcií. Sme vďační práve vášmu duchovnému otcovi Dr. Kundríkovi, že nám poskytol tieto zamyslenia zo svojej doktorskej práce o biskupovi Pobožnom. Takto sme sa mohli  viac oboznámiť so životom tohto vzácneho človeka. Môžeme to vyjadriť tak, ako to v živote veľakrát býva: „Niekoho neosloví nič.“ 

 

Taký človek môže povedať: žil životom celkom bežného kňaza, biskupa, ktorý stojí na čele diecézy. Ale ste tu mnohí rodičia, ktorí v živote zodpovedne beriete svoju úlohu otca a mamy a keď prechádzate rôznymi etapami  života, viete veľmi dobre, koľko síl  treba na to, aby ste pri  zmenách času, doby, dokázali obhájiť dobro svojej rodiny,  postarať sa o rodinu a  o výchovu detí. Aké je to veľakrát náročné.

 

Stále je v nás živá včerajšia, pekná slávnosť, pri ktorej som vysvätil dvoch kňazov a jedného diakona. Začnem teda vysviackou Róberta Pobožného, ktorá bola 4. septembra 1913 v biskupskej kaplnke v Rožňave, na biskupskom úrade. Teda bez nejakej väčšej slávy. Ako novokňaz pôsobil až do októbra nasledujúceho roka ako kaplán v Gelnici. Biskup Ľudovít Balász  ho potom ustanovením za archivára na biskupskom úrade, vzal do Rožňavy a až na čas internácie komunistickým režimom, už v Rožňave vlastne ostal až do svojej smrti. Žil v časoch prvej svetovej vojny, potom v čase novovzniknutej prvej Československej republiky, nasledoval čas vzniku Slovenského štátu, druhá svetová vojna, nástup komunizmu. Po smrti biskupa Bubniča bol postavený na čelo diecézy; najskôr, ako som spomenul, bol kapitulným vikárom, od roku 1949 už spravoval diecézu  ako biskup.  Nebolo vôbec jednoduché zachytávať a prehodnocovať všetky zmeny, ktoré doba prinášala. Pri nástupe komunistov a následnom  internovaní biskupa, čo sa udialo  13. mája 1953, ostáva diecéza osirelá a on sa len v diaľke modlí a obetuje za svoju milovanú diecézu. Neboli to jednoduché časy, keď vezmeme do úvahy, že po vojne ho dokonca chceli ustanoviť,  myslím, za predsedu Mestského národného výboru, slovom postaviť na čelo mesta Rožňavy, čo bolo pre neho samozrejme  neprijateľné. Potom už ho bolo treba odstaviť a poslať z Rožňavy preč.

 

Po návrate z internovania sa venuje diecéze v rámci svojich možností, ale nikdy nie bez tieňa. Keďže som rástol  v Košiciach, pamätám na mnohé veci, týkajúce sa aj biskupského úradu, tak viem, kto to boli štátni zmocnenci. Takého zmocnenca mal aj pán biskup Pobožný. Človeka, ktorého tam dosadila strana a štátna bezpečnosť, aby bol jeho tieňom, aby sledoval každého človeka, ktorý za ním prichádza, aby otváral jeho poštu, aby mu neustále dýchal na chrbát. Bola aj taká chvíľa, keď sa pán biskup nemohol dostať ani na dvor, na nádvorie biskupského úradu.  Práve aj v tom je možné obdivovať  veľkosť  tohto biskupa, ktorý takto oklieštený, ohraničený a často ponížený, nestráca ducha viery, nestráca ducha zodpovednosti za diecézu. Naopak, on sa modlí a v rámci svojich možností či nemožností, snaží sa komunikovať s vtedajšou vládou a intervenovať za zavretých biskupov, udržiavať s nimi kontakt. To isté sa týkalo kňazov, aj všetkých veriacich, ktorí boli v nemilosti. Teda mohol by som aj o ňom povedať, že dôveroval proti nádeji. Lebo vedel, že nejeden z listov, ktoré písal naľavo, napravo na rôzne inštancie vtedajšieho režimu, mnohé tieto listy ostali nepovšimnuté, alebo boli hodené do koša. Tam sa osvedčil ako pastier.

 

A chcem povedať i ďalšiu, pre nás aktuálnu  skutočnosť,  ktorú som zdôraznil včera pri kňazskej vysviacke. Róbert Pobožný absolvoval svoje teologické štúdiá vo Viedni na Pázmaneu   a obhájil doktorát z teológie. Rok  po   vysviacke odhalil  svoju túžbu vyučovať. V tridsiatych rokoch si aj podal žiadosť, aby mohol vyučovať biblikum na teologickej fakulte v Bratislave. Nebolo to umožnené, pretože vôľa Pána, ako to on neskôr povedal, bola iná a tak sa venoval plne tej službe, ku ktorej ho povolala a do ktorej ho postavila Cirkev. Mohol sa vtedy ohradiť, argumentujúc, že má náležité biblické vzdelanie, ovláda jazyky, aj tie biblické. Mohol protestovať a povedať: „Ja mám predsa na viac!“ Ale on si vo svojom kňazskom srdci iste odpovedal: „A čo môže byť viac, ako služba pastiera?“ Čo môže byť viac, ako služba pastiera?! Tým dal odpoveď mnohým tým, ktorých, nazýva pápež František, že sú „horolezci“, aby robili v rôznych smeroch kariéru, a len na toto sa odvolávajú. Pápež František, aj keď nie týmito istými slovami, pripomína: „A čo môže byť viac, ako služba pastiera?“ Táto výzva oslovuje nás kňazov, biskupov, ale oslovuje i každého rodiča, ktorý môže byť tiež pokúšaný všelijakými víziami kariéry. Akoby tento príklad, postoj služby pastiera mal byť odkazom  pre každého jedného otca a mamu, s oslovením, výzvou, ale i povzbudením : „Čo môže byť viac, ako keď ste dobrý otec, ako keď ste dobrá mama? Čo môže byť viac? Nič nemôže byť viac!“ Tým sa samozrejme nestrácajú starosti o rodinu; problémy s prácou, zdravím, financiami, vzťahmi a všeličím ďalším. Všetky starosti, ktoré mal v živote aj biskup Pobožný,  boli premostené práve službou  pastiera. Tu vidíme jeho veľkosť aj v tomto smere, či oblasti. Svoj život dával naplno, v rámci svojich možností, ako napísal neskôr: „Robím toľko, koľko môžem“; v daných podmienkach a v danom čase.

 

Ďalšia vec, na ktorú by som rád upriamil pozornosť v súvislosti s jeho osobnosťou, je hlboká úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu. V mesiaci, v júni, ktorý aktuálne prežívame  a  ktorý je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, práve toto by sme si mohli pripomenúť a položiť dôraz na v minulosti často hlboko  prežívanú jednoduchú, ale pre duchovný život veľmi dôležitú tradíciu. V každej jednej domácnosti na čelnom mieste bol obraz Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. A bolo bežným zvykom, ak sa nedalo v máji ísť do kostola, tak sa rodina pri týchto obrazoch zišla a modlila mariánske litánie. V októbri ruženec a v júni litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu. K Božskému Srdcu, ktoré dáva ohromné prisľúbenia pre všetkých ctiteľov a zvlášť pre všetky rodiny. Pán biskup Róbert  si bol tohto hlboko vedomý a živil v sebe úctu k Božskému Srdcu. Modlitbou  za seba i za iných  vyprosoval hojné Božie požehnanie v duchu svojho biskupského hesla „V mene Ježišovom“  pre všetkých. Bolo mu dopriate,  čo si asi aj sám želal, zomrieť na sviatok Božského Srdca Ježišovho. Po polnoci z 8. na 9. júna 1972, keď začínal deň Božského Srdca Ježišovho, odovzdal svoju šľachetnú dušu najvyššiemu Kňazovi Ježišovi Kristovi a odišiel do večnosti. Jeho posledné slová boli: „Biskup sa modlí za vás.“ Je to krásny odkaz, ktorému sa snažím i ja sám byť nestále verný. Modlím sa za vás, za všetkých. Každú nedeľu a prikázaný sviatok za vás, za celú diecézu slúžim sv. omše. Ale aj v iné dni. 16.-teho dňa každého mesiaca sa spolu zjednocujeme v modlitbe za diecézu, biskupa a na stanovený úmysel a tak prosíme za seba navzájom. Máme  pripravené modlitby za kňazov, ktoré už prišli aj do tejto farnosti a máme ich aj so sebou, môžete si ich vziať. Aby sme cítili túto jednotu, aby sme ju vytvárali. Mne nie je jedno, že táto farnosť musí byť zastupovaná z Michalovej. Ja by som bol rád, keby tu už mohol byť pastier. Modlime sa na ten úmysel. Pán Boh je mocnejší, ako my, i ako ja. My nedokážeme na všetko nachádzať riešenia. Ale ak sa  budeme modliť, Pán Boh ponúkne riešenie; ak o to stojíme, lebo je zaujímavé, že už niekedy nechceme mať v blízkosti pastiera. Sv. Ján Vianney nám hovorí: „Nechajte farnosť bez kňaza a uvidíte, čo tam bude po dvadsiatich rokoch. Všetko spustne.“ Tak vás prosím i vyzývam, aby sme sa naďalej modlili spoločne i na tento úmysel a aby sme zachytili ponúknuté Božie riešenie, ktoré príde z neba. Pán Boh nám ho ukáže.

 

Akú horlivosť prejavoval biskup Pobožný, aby boli noví kňazi a akému veľkému riziku sa vystavoval?!

Po zrušení kňazských seminárov a reholí v Československu odvážne v tajnosti vysvätil v roku 1950 viacerých kňazov a 2. januára 1951 Pavla Hnilicu SJ na biskupa. Podnet k vysluhovaniu sviatosti kňazstva a biskupskej vysviacky zdôvodnil, že takto konal len preto, aby cirkvi na Slovensku nikdy nechýbali duchovní pastieri. Následne bol úplne izolovaný od kňazov a veriacich v biskupskej rezidencii a v rokoch 1953 – 1956, ako som už spomínal internovaný s tromi českými biskupmi v Čechách v Myštěvsi pri Novom Bydžove a nakoniec krátko v Roželově pri Rožmitali. Biskupi trpeli zimou a nedostatkom vody, nedostavali žiadne informácie a nevedeli, kde sa vôbec nachádzajú.

Neskôr sa zúčastnil na troch zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, kde využil svoju prítomnosť a 13. novembra 1963 v Ríme podpísal vyhlásenie o biskupskej vysviacke Pavla Hnilicu. Biskupská vysviacka bola pápežom Pavlom VI. potvrdená a biskup Pobožný sa upevnil vo svojom presvedčení, že nechcel nič vykonať v rozpore s učením Cirkvi a jej disciplínou.

 

Biskup Róbert Pobožný prakticky celý svoj kňazský život prežil v Rožňave. Po vojne, keď bolo ešte trošku slobodnejšie, pracoval v školskej komisii, venoval sa rôznym aktivitám v Rožňave, rehoľným  sestričkám. Samozrejme, keď potom nastúpil kríž útlaku a totalitného režimu, už to bolo celkom iné. Ale to, čo načerpal a čím bol formovaný v mladosti, keďže pochádzal z jednoduchých pomerov, to si niesol celý život. „S ľudom som pracoval vždy a nebol by som sluhom Božím, keby som s ľudom a za ľud nepracoval.“ Sám pochádzajúci z početnej rodiny hovorieval: „Čím početnejšia rodina, tým plnšia radosť. Sám som to skusoval vo svojom detstve a je mi to stále vďačnou spomienkou.“ Aj ja pochádzam z početnej rodiny a som veľmi vďačný Pánu Bohu za to, že moji rodičia v ťažkých časoch prechodu –vojny, potom keď prišli päťdesiate, šesťdesiate roky, mali odvahu prijať 8 detí a  vychovávať nás. Som vďačný rodičom. Dostali sme od nich dobrú školu modlitby. Veľmi sa stotožňujem aj v tomto smere s pánom biskupom Pobožným. Záver jeho života bol už modlitbou, obetou, stálym pamätaním na všetkých, ktorých mu Pán zveril v diecéze.  Dovolím si povedať, milí Tisovčania, môžete byť právom hrdí na svojho rodáka, ale buďte aj vďační za tento príklad života viery a života pastiera. A buďte zároveň tými, ktorí v  šľapajach svojho veľkého rodáka chcú pokračovať aj v náročných podmienkach, v ktorých aktuálne žijete. Ani on, viete veľmi dobre, nežil v ideálnom čase, v ideálnych podmienkach; aj on, ako som vám to aspoň nakrátko načrtol, musel dennodenne prekonávať množstvo, množstvo prekážok. Ale čo dokáže sila viery, čo dokáže sila ochoty a sila obety; to znova dokumentuje jeho život.

 

Povzbudzujem aj vás, milí bratia a sestry, nech tento odkaz vo Vás ostáva ďalej živý. Keď som si dovolil použiť prirovnanie, že odtiaľto zo železiarní bol vzatý oheň, lebo boli likvidované a bol prenesený do Košíc, tak dnes vám prinášam iný oheň, nielen z Košíc, ale aj z Rožňavy: oheň Boží, ten oheň, ktorý živil vášho rodáka, ktorý horel v jeho srdci, ktorý rozplameňoval život viery v celej diecéze, a dá sa povedať, že mnohými jeho úsiliami  aj v celom Československu. Pretože, napriek všetkej beznádeji  prekonával, prekračoval prah nádeje. A napriek mnohej nevôli  vtedajšieho času robil čo bolo možné, aj keď vedel, že mnohé aktivity skončia v prázdne. Ale klopal, aby raz bolo otvorené. Dnes mu za to ďakujeme  a  ďakujeme Pánu Bohu za silu, ktorú mu dával. Zároveň  i na jeho príhovor prosíme za našu diecézu, aby jeho odkaz bol stále v nás všetkých živý. Amen.