Slávnosť zasvätenia Rožňavskej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie – 14. októbra 2017 v Rožňave  homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše

Slávnosť zasvätenia Rožňavskej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie – 14. októbra 2017 v Rožňave  homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše

PANNA MÁRIA – NÁDEJ V ZNAMENÍ ČIAS

Práve včera uplynulo presne 100 rokov od posledného zjavenia sa Panny Márie vo Fatime. Včera sme si zároveň pripomenuli 14 rokov a jeden mesiac od návštevy svätého pápeža Jána Pavla II. tu, v tomto meste. Včera bolo trinásteho a bolo štrnásť rokov od návštevy Svätého Otca a dnes je štrnásteho. Môže to byť nejaké numerické znamenie čias? Ja by som skôr poukázal na iné znamenie čias, ktoré so spomínaným pápežom sv. Jánom Pavlom II. veľmi úzko súvisí. Vieme dobre, že tento pápež, ktorý navštívil aj naše mesto, vďaka svojej vzácnej osobnosti mal veľa prívlastkov. Jeden z nich bol: „pápež Božieho milosrdenstva“. A jeho odchod zo sveta v predvečer nedele Božieho milosrdenstva celý svet vnímal ako znak neba. Dokonca si ešte pamätáme o koľkej  to bolo. Bolo 21,37 hod. V predvečer nedele Božieho milosrdenstva. Ale už nie tak často sa spomína, že to bola zároveň aj prvá  sobota. A teda Fatimská sobota! 

Všimnime si koľko Božej logiky z rozhodnutia Svätého Otca Františka išlo ako impulz do celého sveta. Rok milosrdenstva pred rokom Fatimy. Jedno i druhé tak úzko spojené v nádhernej osobnosti sv. Jána Pavla II. Ale ktovie, či okrem tohto znaku času v súvislosti Božieho milosrdenstva a Roka Fatimy tu nemáme vidieť ešte jeden signál a jednu výzvu adresovanú celému svetu. Pán Ježiš ako vieme, skrze sestru Faustínu, jasne dal svetu posolstvo: „Skôr ako k vám prídem ako spravodlivý Sudca, prídem k vám plný milosrdenstva.“ Rok milosrdenstva prešiel, skončil a prišla Fatima a my sme skrze Fatimu mohli počúvať veľmi veľa vážnych slov. A aj nad týmto znamením času by sme sa mali zamyslieť. Práve aj tento znak času nás vťahuje do tajomstva Fatimy, a to aj do Fatimy spred sto rokov.

Je 13. október 1917 a do Fatimy sa chystá množstvo pútnikov. Medzi, ťažko povedať pútnikmi, skôr návštevníkmi Fatimy je aj bývalý bohoslovec Avelino de Almeida, ktorý pred časom zanechal seminár a nastúpenú kňazskú cestu, dal sa k slobodomurárom a voľnomyšlienkárom; písal rôzne články proti kňazom a Cirkvi, a teraz, keď mal nasmerované do Fatimy, mal už vopred pripravený výsmešný článok, ktorý mal byť uverejnený o Fatime v súvislosti s trinástym októbrom 1917. Ktovie, koľko takto naladených ľudí prišlo do Fatimy, koľkí sa tam prišli vysmievať. Ale prišli aj zvedavci, možno aj inak naladení. Ale drvivá väčšina spomedzi 70 000 ľudí, ktorí vtedy prišli do Fatimy, prišli v plnom očakávaní, čo sa v ten deň udeje. Vieme, že vtedy neboli také možnosti cestovania, ani nemali také pekné počasie, ako my dnes. Bolo daždivo, blato. Ale ľudia priniesli túto obetu, aby prišli do Fatimy. Ale prečo prišli?

O Fatime už čosi počuli, ale čo ich možno najväčšmi lákalo, bolo to, že na trinásty október 1917 bol Pannou Máriou ohlásený zázrak. A to ľudí veľmi motivovalo, priťahovalo a aj pozvalo do Fatimy. Ale čo deti? Hyacinta František, Lucia… Čo ony? Ony, keďže zachytili prosbu Panny Márie aby prišli, a brali túto prosbu ako vôľu Božiu, sa samozrejme tiež chystajú, aby nechýbali na  stretnutí s ňou; aby plnili Otcovu vôľu, ktorá im bola tlmočená cez Pannu Máriu. Teda ľudia prežívali atmosféru očakávania obrovského zázraku. Ale samozrejme; čo je aj pochopiteľné; v ľuďoch hoci bolo očakávanie, nebola pevná istota, že sa zázrak naozaj stane.  Preto jedna zbožná žena dívajúc sa na tri omilostené fatimské deti, im hovorí: „Ach, deti moje zlaté, ak nebude zázrak, všetci vás upália.“ A Luciina mama, rátajúc s podobným nebezpečenstvom, hovorí Lucii: „Poďme na svätú spoveď.“ Lucia s tým nemala problém, ba bola veľmi rada, že aj cez svätú spoveď sa  mohla pripraviť na stretnutie sa s Pannou Máriou. Ale motivácia mamy bola iná. Ona mala strach, z toho, že ak nebude zázrak, ľudia deti zabijú. A teda, poďme na spoveď, a takto pripravené pôjdeme do neba. Mama si povedala: „Zomriem s ňou.“ Ale Lucia povedala: „Panna Mária nás neoklame. Panna Mária prisľúbila, že príde.“ Okrem iného išli aj poplašné reči: že je tam nastražená bomba; že vtedajšia portugalská vláda aj týmto spôsobom, dnes by sme povedali –  teroristickým činom; chce zabrániť veľkému stretnutiu s Pannou Máriou. Ale deti napriek tomu všetkému išli na miesto stretnutia, lebo Mária ich volala a ony išli plniť vôľu Božiu. Ak sa pýtame: Išli kvôli zázraku? Išli kvôli senzácii? Odpoveď je jasná: hoci aj keď viacerí pútnici mohli byť motivovaní nejakou senzáciou, tri deti išli, aby plnili vôľu Otcovu a stretli sa s Pannou Máriou, ktorá ich pozvala.

Dnes sme tu my, aby sme zasvätili – každý sám seba a aby sme zasvätili celú diecézu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Deväť mesiacov sme sa pripravovali na túto chvíľu. Potrebujeme si i my dnes  položiť tie isté otázky. A pýtajme sa každý jeden sám seba: ja biskup, kňazi, zasvätení a všetci veriaci: Ako sme prežili, prežívali rok Fatimy? Aby sme plnili vôľu Božiu; nechali sme sa oslovovať  ponukami, ktoré nám boli predkladané?

Vráťme sa opäť do Fatimy – 13. októbra pred 100 rokmi. Prichádza moment, tak veľmi očakávaná hodina „H“. Je dážď, ľudia sú do nitky premočení, nemajú kam sa uchýliť, kde sa skryť, čľapkajú sa v blate, oblohou sa tiahnu  mraky, ktoré nedávajú nádej na zmenu počasia. Ale odrazu prichádza radikálna zmena. Ukazuje sa slnko! Samozrejme môžeme veľmi  dramaticky, a pritom pravdivo  opísať túto situáciu: Slnko začalo rotovať. Oblaky sa stratili a všetci prítomní ľudia, ktorých tam bolo 70 000 vykríkli plní strachu: Slnko sa valí na nás! Je koniec sveta! Všetci tu zahynieme! A to nebol výmysel jedného, ktorý by zmanipuloval ostatných, alebo naprogramovanie nejakého farára. Toto videli všetci prítomní. A všetci prítomní potvrdzujú tento zázrak slnka. Nastala hrôza a panika, ale nič zlé sa neudialo, len všetci boli o chvíľu prekvapení, že hoci boli do nitky premočení, odrazu boli celkom suchí. A na oblohe, vedľa slnka,  ukázal sa sv. Jozef, Ježiško, Panna Mária – Svätá rodina; ukázala sa Matka Bolestná a Karmelská Panna Mária. Ľudia sa hádzali na kolená do blata, kajali sa,  vyznávali svoje hriechy  a  odprosovali.

Prečo sa ukázala práve Svätá rodina? Bol to znova znak neba, ktorý nám všetkým chcel pripomenúť, že práve v ostatných časoch bude zvlášť rodina ohrozená, napádaná, vysmievaná, ponižovaná. Rôzne iné formy spolužitia budú vyzdvihované, podporované, financované, ale rodina bude šliapaná. Prečo Panna Mária Bolestná? Pravdepodobne preto, aby sa pripomenuli bolesti času, doby; bolesti, ktoré ani nášmu národu nie sú cudzie. Ale prečo ešte aj Karmelská Panna Mária? Aby sme sa vrátili na Karmel, k nádhernému, jednoznačnému, prekvapivému víťazstvu Eliáša nad pohanskými bohmi;  a to isté Panna Mária Karmelská sľubuje všetkým, zhrnúc svoj odkaz celému svetu v nádherné posolstvo: „Moje Nepoškvrnené Srdci zvíťazí!“ Tomuto ešte predchádzalo požehnanie Ježiška i Jozefa celému svetu. „Moje Nepoškvrnené Srdci zvíťazí! Ale modlite sa ruženec, konajte pokánie a zasväťte sa môjmu Nepoškvrnenému Srdcu.“ Je to odkaz Panny Márie, ktorý máme vďaka tomu, že nám ho neskôr nádherne zaznačila sestra Lucia; „lebo od toho závisí pokoj a mier vo svete.“

Modlitba, obrátenie a zasvätenie. V každom jednom z nás zaznieva otázka, ba možno prebieha aj zápas, čo si vlastne  z tohto môžeme i máme vybrať, pretože aj tu sme rôzne sformovaní, naladení, zmýšľajúci; tak, ako to bolo aj vtedy vo Fatime. A keďže tieto myšlienky idú aj do éteru, je tá pestrosť ešte oveľa väčšia. Ale kto berie tieto slová a celé posolstvo ako objektívne platné, relevantné, musí sa nad tým všetkým aspoň zamyslieť. Pri jednom zo vstupov na obrovské, nádherné námestie Panny Márie vo Fatime, je vystavený panel  z Berlínskeho múra. Tento panel chce symbolizovať to, že predpoveď o  páde komunizmu sa splnila. Ale môžeme, dívajúc sa na tento panel – vtedy tam, pri návšteve Fatimy, alebo teraz pomyselne, uvedomiť si, či aj v nás, v  každom jednom z nás neexistuje nejaký múr, ktorý nám bráni, aby sa do nás dostali niektoré myšlienky, a aby hlbšie prenikli do nášho srdca. Ten múr v nás musí padnúť tak, ako padol Berlínsky múr. Aby sa k nám slobodne mohli dostať myšlienky, podnety; ale pritom je potrebné, aby sme vedeli rozlíšiť tie, ktoré  sa k nám dostali a dostávajú  ako nie dobré. Chceme však zvaliť v sebe ten múr, ktorý nám  bráni väčšiemu otvoreniu sa voči Bohu a možno aj voči fatimskému posolstvu?

V knihe Ty si mať dobrotivá, môžeme čítať nasledovný príbeh. Zomrel manžel, Portugalec a manželka, ktorá bola inej národnosti, sa vybrala k jeho príbuzným, aby sa ich dcéra Margarida naučila lepšie reč svojho otca,  teda po portugalsky. V oblasti, kde bývali príbuzní zosnulého manžela sa začal šíriť týfus. Vypukla panika, zavládol strach z tejto ničivej choroby. Aj Margarida ochorela. Hľadali sa rôzne pomoci, ako ju vyliečiť, zachrániť. Sesternica hovorí: Doma sa na tento úmysel modlím deväťdňovú pobožnosť k Panne Márii Fatimskej. Margaridina mama ostala prekvapená, nevedela, čo je to za modlitbu, nebola vychovaná v úcte k Panne Márii Fatimskej. Nerozumela. Povedzte však vy, prítomné mamy: Keby vám umierala dcéra, nechytali by ste sa každého stebielka, aby ste ju zachránili? A otcovia tak isto. Aj táto mama, bývajúc v dome svojich svokrovcov, ktorí boli vznešeného pôvodu a teda mali aj domácu kaplnku, pridala sa k deväťdňovej pobožnosti modlitby za zdravie svojej dcéry. Ale lekári jednoznačne konštatovali: vaša dcéra sotva dožije do rána. Mame isto nebolo jednoduché vypočuť si takúto prognózu. Aj my pri dnešnej svätej omši myslíme na pátra Ignáca, ktorý je vo veľmi vážnom zdravotnom stave, ale modlíme sa a máme dôveru. Margaridina matka zašla do domácej kaplnky, kľakla si na kamenné schody oltára a modlila sa: „Matka Fatimská, všetci hovoria, že pomáhaš v núdzi; ukáž, že je pravda, čo Portugalčania hovoria o tvojich zázrakoch. Vykonaj zázrak aj na mojom dieťati. Keď sa uzdraví, pôjdem s ním do tvojej svätyne a tam ti ho zasvätím. Kľačala, dlho kľačala; rozboleli ju kríže, ale premáhala sa. Keď už nevládala, vstala zo schodov  a išla do izby svojej dcérky. Vošla do izby a skoro odpadla. Dcéra skákala, tancovala, bola radostná a prichádzajúcej mame hovorila:  „Mami, kde si bola tak dlho? Som hladná! Chcem nemeckú jaterničku. Som zdravá, povedala mi to Panna Mária!“ Mama dívajúc sa na rozšantené dieťa si pomyslela: „Čo blúzni? Je to už stav pred smrťou, kedy sa zvykne človekovi polepšiť?“ Volala dvom známym lekárom s ktorými bola v komunikácii o zdravotnom stave dcéry. Lekári sa hneď vybrali do ich domu. Zobrali so  sebou aj formuláre na vypísanie správy  o úmrtí. Keď prišli do izby Margaridy, ostali veľmi prekvapení, priam zaskočení. Dieťa hovorí doktorovi: „Ujo doktor, teraz už dostanem bábiku, ktorú ste mi prisľúbili, keď sa uzdravím? Chcem vstať a ísť sa hrať. Už som celkom zdravá, povedala mi to Panna Mária!“ Lekári nevedeli, čo majú robiť, obrátili sa na mamu s otázkou: To ste tu doviedli nejakú čarodejnicu? Vieme veľmi dobre, že žiaľ, niekedy ešte oveľa skôr, ako sa ľudia utiekajú k  Bohu, idú k čarodejníkom, ale potom si nesú aj následky. Matka sa urazila, hoci nebola nejaká veľmi veriaca: „My tu žiadnych čarodejníkov nenaháňame! Lekár si prikľakol k postieľke, odmeral Margaride teplotu – 36.5˚; dieťa úplne zdravé. Chytil dievča za ruku a povedal: „Vieš čo Margarida? Spoločne poďakujme Panne Márii Fatimskej.“ Potom sa obrátil na svojho kolegu z Paríža a pýta sa ho: „Pán kolega a čo vy na to?“ Ten mu hovorí: „Ja na zázraky neverím.“ Lekár sa nedal a povedal: „Tak mi to vysvetlite.“ Nastalo ticho. Po chvíli druhý lekár pristúpil k postieľke, vzal dieťa do náručia a povedal: „Drahé dieťa, Matka Božia dnes urobila dva zázraky. Teba zachránila od telesnej a mňa od duchovnej smrti, lebo už dlho som bol neveriaci. Vďaka Bohu, že sme sa takto stretli. Odteraz budem nielen hovoriť, ale i písať o Fatime.“ Tento príbeh uverejnený vo fatimských novinách obidva lekári podpísali vlastnoručne.

Povieme: je to sentimentálny príbeh, alebo povieme: veď všetci sa aj tak vo Fatime  neuzdravili. A tak rád ponúknem iné svedectvo, ktoré sme mohli počuť pri nedávnej púti vo Fatime, 5. októbra (2017) v tomto roku, z úst českého kňaza pre českých pútnikov. Hovoril: „V roku 2004 som bol so skupinou veriacich na púti vo Fatime. Bol tam aj manželský pár. Manžel bol po ťažkej havárii a ostal imobilný na vozíčku. Bol to mladý pár – mali dve zdravé, krásne malé deti. Manžel sa nevedel s týmto stavom zmieriť. Veľmi ťažko to znášal, nechcel žiť  a manželka si pochopiteľne nevedela rady, nevedela ako mu pomôcť.  Raz ho oslovila s ponukou, že by ho chcela pozvať do Fatimy, kde budú spolu prosiť o jeho uzdravenie. Pozvanie prijal a spolu odišli na púť do Fatimy. Počas púte prišiel tento pán na vozíčku za mnou“, hovorí kňaz „a povedal mi: Každý deň som veľmi vrúcne prosil Máriu priamo tu, na mieste zjavenia o uzdravenie. A dnes, dnes som jasne počul Máriu, ako sa mi nežne prihovorila a povedala: ,Nepros o uzdravenie, ale prosím ťa príjmy tento kríž, tento ťažký kríž, ktorý máš a obetuj ho za obrátenie hriešnikov. A ja Ti sľubujem, že ťa nikdy neopustím!‘ Vlani,“  spomína tento kňaz, „teda po dvanástich rokoch som sa opäť stretol tu vo Fatime s týmto pánom. Bol stále na vozíčku, ale už to bol úplne iný človek.  V kaplnke zjavenia vydával svedectvo o svojom príbehu, o určite neľahkom živote. A svoje svedectvo ukončil tým, že počúvol Máriu, prijal svoj kríž a obetuje ho za obrátenie hriešnikov. A svedčil o tom, ako ho skutočne Mária sprevádza každú  chvíľu, ako denne silne cíti jej ochranu a pomoc.“

Milí bratia a sestry, pomohli nám tieto príklady, aby padol múr v nás, múr ktorý bráni väčšiemu prieniku Boha do nášho života? V úvode som spomenul bývalého bohoslovca Avelina de Almeida , ktorý ako neskorší novinár a človek namierený proti  Cirkvi a kňazom, už mal pred zázrakom 13.10. 1917 pripravený výsmešný článok pre noviny. No po skúsenosti vo Fatime, zázraku slnka, napísal oslavný článok. Vydal svedectvo, keď sám potvrdil zázrak v denníku O século. Aj jeho to obrátilo. A taký zázrak sa aj v nás môže v tejto chvíli udiať. Nie zázrak slnka, ktorý by mohol byť pre niekoho nejakou atrakciou. Ale zázrak v nás! Cez ruženec. Rožňava – Rosenau – mesto ruží, ale aj mesto svätého ruženca! Možno terajší stav je taký, aký je. Ale táto, nám darovaná chvíľa spätá s Ružencovou Pannou Máriou môže i má byť výzvou pre nás v Rožňave i v diecéze, že toto má byť mesto ruženca! A diecéza má byť diecézou ruženca. A je na každom jednom z nás, ako sa do tohto zapojí. Aby tu nebol nikto v meste i diecéze, kto sa nevie modliť a nemodlí sa ruženec! Fatima nie je o jednodňovej záležitosti. To je nastúpená cesta. Aj deväťmesačný čas, ktorý uzatvárame zasvätením Nepoškvrnenému Srdcu, neznamená koniec, ale pokračovanie. Oslovuje nás výzva, aby sa v stredu 18. októbra, milión detí modlilo na celom svete svätý ruženec, aby bol pokoj a mier, lebo je to znova prisľúbenie neba. A  je znova na nás, či nám záleží na pokoji a mieri vo svete a či veríme, že cez svätý ruženec to môžeme vyprosiť, alebo ten múr, ktorý tomu bráni, stále ešte nemáme v sebe zbúraný. Viacerí ste zachytávali správy ako 7. októbra na Ružencovú Pannu Máriu naši severní susedia v Poľsku, v celej krajine na hraniciach sa modlili  svätý ruženec; dokonca aj na mori a vo vzduchu, aby zabránili zlu, ktoré sa šíri do krajiny. Mnohí sa samozrejme z toho znova vysmievali. Ale modlilo sa vyše milióna ľudí. A povedzme si to na rovinu. Štátna televízia venovala veľkú a pozitívnu pozornosť tejto modlitbe. Dopravné prostriedky boli zadarmo. Iba na vzdialenejšie trasy bolo cestovné za 7 zlotych, čo je necelé 2 eurá. Lebo silou modlitby svätého ruženca dokážeme veľa prekonať.

Keď sa modlievame, pamätajme tiež zvlášť teraz v októbri na slovo, ktoré zaznelo v encyklike od pápeža Leva XIII. o sv. Jozefovi. Keď sa modlíme k sv. Jozefovi; a my sa dnes na záver svätej omše budeme tiež modliť ku sv. Jozefovi; získavame odpustky. Pamätajme na  modlitbu k sv. Michalovi, archanjelovi, aby sme boli posilnení v našich zápasoch. A pokračujeme v modlitbe aj po týchto deviatich mesiacoch ďalej. Prvé soboty nemôžu pre nás skončiť, lebo prvá sobota v mesiaci; ako už predtým bolo spomenuté, vždy zatvára brány pekla a otvára brány očistca a neba. To by nám nemalo byť ľahostajné! To  nám pomôže na ceste našej duchovnej obrody! A pre nás, zvlášť kňazov, by malo byť celkom normálne, samozrejme o modlitbe svätého ruženca už ani nehovorím; že každý deň potrebujeme aspoň  15 minúť adorovať pred bohostánkom a prosiť za duchovnú obrodu nás všetkých. Aby sme vstúpili do Srdca Panny Márie. Aby sme doň vstúpili tak, ako to uvidíte o chvíľu, keď bude v obetných daroch prinesené srdce, do ktorého som včera v biskupskej kaplnke pri modlitbe trikrát  Zdravas a Pod tvoju ochranu vložil celú diecézu, všetky farnosti napísané na stuhe, aj všetkých Bohu zasvätených v rôznych spoločenstvách. Toto srdce zavesíme na ruky sochy Fatimskej Panny Márie, ktorá je tu s nami a zo svojej púte diecézou nás už pozná; a potom toto srdce, bude v biskupskej kaplnke. Takto tam bude celá diecéza a to opäť na rukách Panny Márie, ktorú, ako niektorí už viete, som pomenoval: „Panna Mária prestrieľaná“, pretože z  prechodu frontu v roku 1945 má stále  v sebe veľa strelných rán, ale aj črepov z granátov. Teda bolesti vtedajšieho času s potrebami nás všetkých, celej diecézy, budú v rukách tejto ubolenej Panny Márie a budú zahŕňané do mojich modlitieb, aj do modlitieb všetkých, ktorí sa v kaplnke budú modliť.

Čítajme znamenie čias, lebo svojim postojom a rozhodnutím sami buď zabraňujeme cestu k dobru, alebo otvárame cestu k dobru. Svojou ochotou môžeme prispieť vždy k dobru. Vložme sa do modlitby zasvätenia, aby ho každý jeden z nás zavŕšil osobným predsavzatím, ktoré budeme uskutočňovať a tak aby sme dali správnu odpoveď na výzvu z Fatimy, lebo ľudia vo Fatime sa kajali. Neodíďme odtiaľto bez predsavzatia, ktoré chceme uskutočňovať. Keď sa na rádiu Lumen veľakrát opakoval citát emeritného pápeža Benedikta XVI.: „Fatima nepovedala posledné slovo“, tak treba povedať aj druhú časť tejto myšlienky Benedikta XVI.: Fatima nepovedala posledné slovo, lebo do konca sveta bude platiť potreba pokánia, modlitby za obrátenie hriešnikov a zasvätenia. A to je už na každom jednom z nás, každý jeden hovoríme to posledné slovo Fatimy: cez modlitbu, modlitbu za seba, modlitbu svätého ruženca za obrátenie hriešnikov, ale aj za všetkých iných. A tak vo veľkej dôvere všetko vkladáme do Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Amen.