Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

DEI VERBUM IN AETERNUM - Pohrebná sv. omša za zosnulého kňaza Prof. Jozefa Leščinského – homília Mons. Stanislava Stolárika 25. 3. 2021

Milá mamička nášho Jozefa, bratia s rodinami, milí spolubratia v kňazskej službe, predstavitelia akademickej obce na čele s magnificenciou pánom rektorom i emeritným pánom rektorom, zástupcovia vyššieho územného celku, drahí bratia a sestry, prítomní tu, v Božom chráme, aj vy všetci, ktorí nás sledujete v tejto chvíli cez internet. Spoločne vytvárame jedno naozaj nádherné a veľké spoločenstvo modlitby za dušu vzácneho človeka, kňaza Jozefa. Pán si ho povolal do svojho Domu v roku i v mesiaci jeho patróna - sv. Jozefa, povolal si ho zároveň aj v roku 900. výročia rádu premonštrátov, s ktorým bol spätý, v 66. roku života, v 40. roku kňazstva. Odišiel z tohto sveta v prvý jarný deň, a  chcem spomenúť aj to, že v deň 6. výročia môjho vymenovania za biskupa do Rožňavy a na začiatku Roka rodiny. V rámci našej rožňavskej diecézy je to od augusta už tretí kňaz, ktorého pochovávam a všetci traja boli Jozefovia. Chcem len veriť, že v roku sv. Jozefa nám on sám vyprosí náhradu, väčší počet Božích služobníkov pre našu diecézu.  

Mnohé dáta z jeho života boli spomenuté na začiatku pred svätou omšou a pred začiatkom obradov. Neubránim sa povedať, že keď som predstúpil pred truhlu a videl fotku z jeho primícií, v mysli som sa vrátil do obdobia seminárnych čias, ku chvíľam, ktoré sme tam nejaký čas trávili spolu. Boli to veľmi krásne chvíle. Boli teda spomenuté dáta, pomerne stručné, ale veľavravné, pretože každé jedno malo a stále má svoju náplň. Ukazujú na jeho cestu – kňaza v pastorácii, ako aj na cestu, ktorá pokračovala na štúdiách, rozvíjala sa na akademickej pôde. Hovoria o tom, ako mu boli zverené inštitúcie, aby ich spravoval – Katolícke biblické dielo a časopis Verbum. Ako rozvíjal svoje talenty aj cez literárnu, vedeckú činnosť; veď sme počuli aj jeho báseň; a isto nemožno v žiadnom prípade obísť jeho permanentné vystupovanie na cirkevných slávnostiach, odpustoch a pri rôznych iných príležitostiach. Dovolím si tiež povedať a obrazne vyjadriť, že vedel vstúpiť aj na „tretie nádvorie jeruzalemského chrámu“ - na nádvorie pohanov, ktoré sa od roku 2000 snažíme nazývať ako nádvorie stretnutia, ako nádvorie dialógu. Jozef dokázal vstúpiť aj na toto nádvorie a ponúkať to všetko, čím ho obdaril Pán a čo on rozmnožil svojim úsilím.

Ak by som sa pokúsil vyjadriť celkovo a veľmi stručne celé jeho účinkovanie, dovolil by som si poukázať na dnes čítané evanjelium a povedať aj o ňom – „otváral nám Písma“. Otváral Písma a tak oslovoval ľudí, ktorí mali rôzne východiskové pozície na ceste k Ježišovi Kristovi. Iste boli mnohí takí, ktorí boli z rôznych dôvodov už na úteku z „Jeruzalema viery“. Aj tým otváral Písma. Ak sme pozorne sledovali jednotlivé slová dnešného evanjelia, každý, kto ním bol nejakým spôsobom dotknutý, v určitom úseku sa mohol nájsť. Môžeme povedať: keď som bol roztrasený, utekajúci, naplnený skepsou – vtedy a tam ma oslovil a otváral mi Písma. A približoval obrovskú nádej, ktorá prišla jednoznačne aj z tohto príbehu. Ale v konečnom dôsledku - pôsobenie, účinkovanie a celú činnosť každého jedného kňaza pri záverečnom účtovaní dokáže pravdivo posúdiť a potom aj odmeniť len náš Pán.

Verím, že viacerí by sa mohli hlásiť a aj sa hlásia k tomu, že boli takto oslovení, zastavení, obrátení, možno už ako utekajúci a znova vrátení späť. Späť predovšetkým ku  sviatostnému životu, lebo ten je najdôležitejší. Pán to všetko isto zváži. Ak by sme znova chceli poukázať na veľký dar, ktorý mal v sebe, ktorým dokázal otvárať Písma a oslovovať, treba spomenúť určitú jeho „predispozíciu“. Už v detstve rád čítal a svojim rovesníkom potom rozprával všetko to, čo  prečítal. Využil svoj rozprávačský talent, ale využil ho vo všetkých formách kňazskej služby, skutočne vo všetkých. Ako som sa dozvedel, v ostatnom čase mal zvlášť zaľúbenie v knihe Jób. Niet sa čo diviť. Od 7. júla 2018 začal svoju možno najťažšiu profesúru, „profesúru utrpenia“. Jeho zdravotný stav bol v určitých chvíľach už značne kritický. Vy, ktorí ste ho sprevádzali a boli ste mu nablízku, viete o tom veľmi dobre. Možno aj práve preto sa na jeho parte objavil práve citát z knihy Jób, ktorý by sme mohli rozdeliť na dve časti. Jób hovorí: „Bár by moje slová boli napísané...“, ale potom toto prianie je ešte vygradované, keď hovorí ďalej: „bár by ich  železným rydlom a olovom navždy vrýpali do skaly“ (porov. Jób 19, 23-24). Akoby svätopisec chcel v tejto chvíli povedať jednoznačne: Božie slovo je tak mocné a tak dôležité, nech je  vpísané aj do skaly, aby sa zachovalo, lebo skala ho uchová. Ale je tu aj iný význam, ktorý môžeme vyjadriť takto:  aby Božie slovo preniklo aj do toho ľudského srdca, ktoré už skamenelo. Aby sa vrylo aj do tohto ľudského srdca. Ďalšia časť citovaného úryvku znie: „Verím, že môj Vykupiteľ žije, verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme..., ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči“ (porov. 19, 25-27). Aké mocné sú tieto slová, ktoré človek potrebuje počuť v utrpení, ktoré  potrebuje počuť pri zomieraní. Sila tohto slova nám totiž hovorí: smrťou sa život neodníma, nekončí, iba sa mení a zrakom viery môžeme v diaľke už badať úsvit zmŕtvychvstania, čo naznačuje už táto starozákonná zvesť. Toto vyúsťuje (podľa sprostredkovanej informácie), do jeho možno až životného kréda, ktoré si tiež našlo miesto na parte (aj na náhrobnom kameni): „Dei Verbum in aeternum“ - Božie slovo naveky. Božie slovo platí naveky, ale i dáva život naveky. Takú moc má Božie slovo. Treba naozaj poďakovať Jozefovi za tento spôsob i možnosti správneho otvárania Písem, ktoré ohlasoval a potom dával ďalej.

Pri svojej erudícii, zvlášť na akademickej pôde, možno otvoril aj témy, ponúkol určité návrhy, ktoré ešte potrebujú čas a čas ich preverí. Ale tiež veríme, že to, čo je dobro, čo je rozosiate ako dobro, to vždy vo svojom čase prinesie svoje ovocie a za to treba naozaj vysloviť na jeho adresu slová vďaky. Osobne si znova rád spomínam na naše vzájomné dišputy. Nebolo ich nejako veľa, ale oboch nás posúvali a často vyúsťovali, zvlášť v ostatnom čase, v spoločnú zhodu. Chcem poukázať zvlášť na to, ako bol stále vďačný za možno jednoduchú, ale úprimnú a hlbokú vieru svojich rodičov. Tú vieru, ktorú mu rodičia, ktorú ste Vy, mamka, odovzdali svojim deťom. Bol Vám za to veľmi vďačný. Za prostredie viery v rodine, ale i v obci, vo farnosti, kde náboženské prejavy boli samozrejmé. Zvlášť to bola modlitba, pravidelné prijímanie sviatostí, pravidelná účasť na svätej omši, cirkevné slávnosti, celá náboženská výchova doma, v škole, vo farnosti. Darmo, teraz nemyslím len na neho. Teraz to dávam do oveľa širšieho auditória. S pribúdajúcimi rokmi si aj vysoko študovaní ľudia veľmi vážia silu viery svojich rodičov. Silu viery svojej rodiny a prostredia, z ktorého vzišli. To sú tie najpevnejšie základy, na ktorých sa dá budovať. A rád vyslovujem ďalšie slová vďaky, aj keď už dlhšie nepôsobil v rožňavskej diecéze - teda priamo v pastorácii, ďakujem mu za tie roky, v ktorých pôsobil vo viacerých farnostiach. Vzťah k rožňavskej diecéze nestratil a bolo z neho cítiť neustály záujem o dianie v našej diecéze. Naposledy sme hovorili spolu telefonicky 30. januára v tomto roku (2021). Spomínam si, že častejšie opakoval, a mnohí kňazi to viete, že z tohto kúta Šariša išli viacerí mladí muži študovať za kňazov do rožňavskej diecézy. A keďže to už považoval za určitú tradíciu, rád opakoval adeptom kňazstva z tohto kúta - keď sa objavili - aby išli za rožňavskú diecézu. 

Nemožno opomenúť jeho zmysel pre humor. Keď začal rozprávať vtip, ešte sme nevedeli, o čom bude hovoriť a už sme sa smiali. Takto vedel navodiť situáciu radosti. A humor, optimizmus a dôvera ho neopúšťali ani v náročných chvíľach profesúry utrpenia. Napokon, každý z nás by mohol spomenúť niektorú udalosť, ktorá nás s ním spájala. A iste nebola by to len jedna udalosť. Rád si spomínam, ako sme sa vo februári 1992 pracovne vybrali s profesorom Baginom  a saleziánom Stanislavom Slobodom vlakom do Ríma. Na stanici Termini nás čakal Jozef, aby nás zaviezol autom na český Velehrad. Lenže, tí, ktorí ste študovali v Ríme, viete, ako to vyzerá v premávke Ríma okolo 17-tej hodiny, kedy sme sa potrebovali dostať do centra Ríma. Vtedy je tam najväčšia premávka, trafico. Všade boli zátarasy a polícia. Jozef so svojím typickým šarmom vybehol z auta k policajtom, ohúril ich svojím sympatickým štýlom komunikácie a priechod bol vybavený. Je ešte veľa iných takýchto radostných chvíľ, ktoré sa môžu spomenúť niekedy inokedy. Ďakujem za jeho život, za jeho službu vo všetkých jej podobách. A ďakujúc Pánovi za jeho život, ďakujem všetkým, zvlášť tým, ktorí ste stáli pri ňom aj na ceste „profesúry utrpenia“. Ďakujem počnúc lekármi až po vás všetkých, ktorí ste mu podali možno pohár vody. Pri jednej návšteve v nemocnici mi povedal: „Vieš, teraz potrebujem, aby mi niekto ostrihal vlasy, nechty, oholil ma, atď.“ Veď to viete, drahí bratia a sestry, ak v dome ostane človek sám, bez základnej pomoci, pre osamoteného chorého je to veľmi bolestivé. Ale kňaz je sám a potrebuje aj takúto pomoc. Preto vďaka vám všetkým, ktorí ste poslúžili aj takto.

Dnes je slávnosť Zvestovania Pána. „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (porov. Jn 1, 14). To už nie je to rydlo, o ktorom hovorí kniha Jób, ktoré vnáša Božie slovo do kameňa alebo do celého kamenného masívu. Ale je to Duch Svätý, ktorý vnáša nový život pod srdce Panny Márie. Božie slovo sa zhmotní v ľudskom zárodku a potom rastie v tomto tele, rastie v telo Vykupiteľa. Kiež by každé Božie slovo, ktoré nám Jozef ohlasoval otváraním Písem, sa takto transformovalo na živého Krista v našom živote, aby sme sa aj my mohli s Jóbom i Jozefom s vierou modliť a vyznávať: „Verím, že môj Vykupiteľ žije, že v posledný deň vstanem z prachu zeme. Ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči.“  Amen.