Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

NEBO STOJÍ ZA TO! Slávnosť Všetkých svätých/ C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1. 11. 2019

Cirkev nám dnes dvíha náš duchovný zrak nielen k mrakom, ktoré podľa počasia môžu mať rôznu podobu; dnes, ako vidíme, nám svieti krásne slniečko. Ale môžeme vidieť viac. Pri pozdvihnutí nášho duchovného zraku sa môžeme cítiť ako prvý mučeník, sv. Štefan, keď videl „otvorené nebo a Syna človeka sedieť po pravici Otca.“ (porov. Sk 7,56) Môžeme vidieť aj nespočítateľný zástup všetkých svätých. Môžeme tam vidieť svojich obľúbených svätých, možno je to náš krstný patrón, birmovný patrón, alebo svätec, ktorý v danom čase, terajšom čase je pre nás obľúbený. Môžeme tam vidieť mnohých neznámych svätých. Nebojme sa však znova a znova hovoriť: „Vidíme tam našich príbuzných, môžeme tam vidieť ľudí, ktorých sme stretávali, s ktorými sme pracovali, chodili do školy, športovali, atď.“ A všetci, tvoriaci nebeský zástup, nás - tu ešte žijúcich na zemi povzbudzujú, a hovoria: „Oplatí sa, oplatí sa ísť cestou, ktorá vedie do neba, i keď je niekedy, často, alebo vždy úzka, priam  tesná a namáhavá. Ale len násilníci sa zmocňujú Božieho kráľovstva. Ak Sväté Písmo hovorí o takýchto násilníkoch, nemá na mysli tých, ktorí podvodom, a silou z moci zbraní si niečo vydobijú. Keď Sväté Písmo hovorí o násilníkoch, hovorí o tých, ktorí vedia spútať seba a rozkazovať sebe, aby potom aj iných potiahli na tejto ceste do neba. Všetci svätí nás povzbudzujú, aby sme touto cestou išli, kráčali, vytrvali, lebo sa tešia na stretnutie s nami a chcú nám dopriať blaženosť, ktorú oni už prežívajú.

Áno, cesta k svätosti býva často namáhavá. Nikdy nie je bez bolesti, bez kríža, bez utrpenia a niekedy môže byť veľmi, veľmi citlivá, pretože ak sa bolesť premietne do niekoho, kto nám je  blízky; zvlášť pre rodičov, keď trpí dieťa; to je vždy to najťažšie, čo rodič môže prežívať. Ale to je tiež cesta. Podelím sa o svedectvo Jeffa Smitha, vydavateľa obľúbeného meditatívneho časopisu Slovo medzi nami. Vyznáva:

Občas sa zastavím a zamyslím nad tým, ako rýchlo plynie čas. Zdá sa mi, akoby uplynulo len pár dní odvtedy, čo som prvý raz pocítil Pánov dotyk – no to sa udialo ešte počas môjho dospievania! Pamätám sa, ako som raz v lete čítal úryvok z Pavlovho Listu Filipanom a začal som si pritom uvedomovať, že najhlbším zmyslom môjho života je to, aby som sa stal takým, aký je Ježiš, ktorý sa „nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“, „preto ho Boh nad všetko povýšil“ (Flp 2, 6 – 9). Začal som chápať, že Boh má s mojím životom hlbší zámer – nebeský zámer.“

Ak by som chcel hodnotiť len tento úsek vyznania, svedectva, už by som sa zamyslel nad mladým človekom, ktorý dokáže tak do hĺbky zostúpiť vo svojom živote, aby sa veľmi pripodobnil Ježišovi Kristovi, ktorý si vzal na seba prirodzenosť sluhu, aby sa nepovyšoval, lebo každému z nás toto pokušenie hrozí. Niekto si to prizná, niekto to bude v sebe zatĺkať. Pokračujem ďalej vo svedectve:

„To sa stalo v roku 1975; no mne sa stále zdá, že to nemohlo byť až tak dávno! S Jeannie sme manželia už tridsaťštyri rokov a Boh nás požehnal piatimi deťmi a piatimi vnúčatami. No hoci sa náš život môže niektorým zdať ideálny, ani zďaleka nebol dokonalý. Prežívali sme rôzne boje a trápenia – podobne ako mnohí z vás.“ A teraz nastáva také bolestivé vyznanie: „Len pred dvomi rokmi nám heroín vzal naše štvrté dieťa, dcéru Kathleen. Mala v tom čase len dvadsaťštyri rokov. V to ráno, keď umrela, sme našli vedľa jej postele lístok s vlastnoručne napísanou poznámkou: „Naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista“ (Flp 3, 20). Hoci Kathleen bojovala s drogovou závislosťou, milovala Ježiša a zo všetkých síl sa mu snažila zostať verná. A hoci ju chcel Zlý okradnúť o život, spolu s Jeannie berieme túto poznámku ako znamenie toho, že Boh ju vo svojom veľkom milosrdenstve zachránil.“ Aká to musela byť bolesť rodičov – zápasiť o dcéru, ktorá sa stala závislou a napokon prežiť aj bolesť úmrtia, ako dôsledok tejto závislosti. „No akoby nestačilo, že sme prišli o Kathleen, o pol roka neskôr nášmu najstaršiemu synovi diagnostikovali rakovinu vo štvrtom štádiu. Ešte je vďaka Bohu stále medzi nami. Počas posledných dvoch rokov sme teda s Jeannie prežívali hlboký zármutok, ale aj útechu plynúcu z vedomia, že Boh je verný a stará sa o všetky svoje deti. Pevne sa držíme toho, že sme všetci občanmi neba; a táto pravda nás posilňuje. Plačeme pre to, že už nemôžeme objať Kathleen, no tešíme sa vo vedomí, že Ježiš sa pre nás všetkých – aj pre Kathleen – ponížil. Kathleen nám chýba, no radujeme sa v nádeji, že ju objíma Boh Otec a neskôr ju vďaka Božej milosti budeme môcť objať aj my.“

Akú veľkú a silnú nádej, nám vkladá viera aj do najťažších životných chvíľ  a situácií. Nádej na stretnutie aj po bolestivej strate. Len zopakujem, že zvlášť vy, milí rodičia viete, aké je bolestivé a ťažké, vnímať utrpenie a stratu vlastného dieťaťa, ale zároveň aj akú úlohu dáva sila viery.

Teraz budeme viac citovať  Božie slovo. Počas týchto dní, keď čítame z Listu sv. Pavla apoštola Rimanom, mohli sme sa dočítať aj túto vetu: „Utrpenia tohto času sa nedajú porovnať s budúcou slávou.“ (porov. Rim 8,18) To je veľmi silný výrok, pretože už spomenuté utrpenie je nesmierne veľké a predsa je neporovnateľné s budúcou slávou, ktorá je nám pripravená. To by nám mohli dosvedčiť mnohí v nebi, o ktorých sme hovorili, zvlášť mučeníci, i nekrvaví vyznávači, ktorí nasledovali Krista. A nielen svedčia, ale nás aj povzbudzujú nasledovať Ježiša. Kráčať s Ním po krížovej ceste, lebo ako konštatuje sv. Ján vo svojom evanjeliu: „Vo svete máte súženie “ (Jn 16,33). A to je pravda. Ale opýtame sa: vari to mal Pán Ježiš ľahšie? Veď tiež  pociťoval všetko to, čo každý jeden z nás: hlad, smäd, chlad, námahu, pohŕdanie, osočovanie... keď v sobotu uzdravil človeka, kritizovali ho a strojili mu úklady. Sklamali ho najbližší, Judáš ho zradil. Keď umierajúc na kríži najbližších najviac potreboval, nikto z nich tam nebol, iba Mária a Ján; všetci ho opustili. Ako to zvládal Pán Ježiš?! On sám vyznáva v evanjeliu sv. Jána: „Nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (Jn 16,32). Boh je v mojej blízkosti.

Mohli by sme hovoriť ďalej a ďalej a poukázať na utrpenie, kríž, ktorý nebol cudzí, ani neznámy všetkým nasledovníkom Ježiša Krista. Preto dnes, keď počujeme slová blahoslavenstiev: o prenasledovaní, o potupovaní... jednoducho vnímame, že každý jeden zo svätcov bol dotknutý niektorým zo spomenutých blahoslavenstiev. Ale ako čítame v Druhom Liste Korinťanom: „...naše terajšie ľahké súženie, prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy..., lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky“ (2 Kor 4, 17-18). Teda máme viac: slovo, o ktoré sa môžeme oprieť a to nie sú prázdne a bezduché slová. Je to Božie slovo. Sv. Jakub hovorí: „Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, ... dostane veniec života“ (Jak 1,12).

Keď sa zadívame napríklad na apoštola národov, sv. Pavla, počujme, ako sa v Druhom liste Korinťanom vyznáva, čím všetkým prešiel: „Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách, často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi“ (2 Kor 11, 24-26). Až by sme povedali: Prečo sv. Pavol z tejto cesty neutiekol, ale pokračoval na nej?! Odpoveď nám dáva sám Pavol v liste Filipanom: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21). Nenechal sa znechutiť, a to odporúča aj nám.

Aj v najťažších skúškach a chvíľach stále platí Ježišovo pozvanie nielen k  nasledovaniu jeho samého v utrpení, ale aj pozvanie a ponuka: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate...“  síce vezmite svoje jarmo, svoj kríž na plecia, ale poďte za mnou „a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (porov. Mt 11, 28-29) A ešte jedno povzbudenie tiež z listu Rimanom, ktorý čítame počas týchto dní: „...tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8,28) a „Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený“ (Rim 10,13).

Milí bratia a sestry, dnes sme počuli Ježišove slová o blahoslavenstvách. A ako sme spomenuli, blahoslavenstvá sa vzťahujú na každé jedno utrpenie, bolesť, kríž. Pýtame sa: byť šťastný preto, že človek trpí a je ubolený? To sa nejaví veľmi príťažlivé. Ale keď sa deje slávnosť blahorečenia, ktorá predchádza svätorečeniu, práve pri týchto procesoch a záverečnom slávnostnom akte sa ukazuje hodnota prejdenej krížovej cesty nového blahoslaveného. Pretože blahoslavenými a svätými sa stávajú takí, ktorí tieto slová prijali do svojho života. A nielen vyhlásenie za blahoslavených, alebo svätých na zemi; ale v nebi sa všetky tieto bolesti a rany ukážu ako diamanty, ako oslávené rany Krista Pána. Keby som to chcel veľmi skonkretizovať, tak poviem, že  jeden zo znakov biskupa je kríž, ktorý sa volá pektorál. Buď je jednoduchý, aký ho mám aj ja, alebo je v plnosti toho, čo naznačuje, ako je na erbe biskupa, kde na kríži zvyknú byť diamanty, alebo nejaké vzácne kamene. Prečo? Má to byť znak bohatstva biskupa? Niektorí hovoria: áno. Ale v žiadnom prípade to tak nie je! To sú oslávené rany Krista Pána; a to sú diamanty! Je ich päť. Aj tento kríž znázorňuje práve to. To nie je len kríž. To je už oslávený Ježiš Kristus so svojimi ranami. S oslávenými ranami, ktoré utŕžime počas pozemskej púte, budeme raz oslávení v nebi aj my.

Teda nebo stojí za to, ale cesta do neba býva náročná, úzka. Ale na tejto ceste nie sme sami! Až napokon v nebi, okrem aj týchto oslávených rán mu budeme podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je, ako sme dnes čítali v druhom čítaní z Prvého listu sv. Jána. „...budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2). Amen.