Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

AKO NEUSTÁLE RÁSŤ PRED PÁNOM - Zelený štvrtok – homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše Missa chrismatis v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

V túto chvíľu zvlášť prežívam Ježišove slová: „tak veľmi som túžil jesť s vami veľkonočného baránka...“ (porov. Lk 22, 15). Áno, dnes som chcel byť veľmi s vami. Pred rokom mi to znemožnila choroba, a tá ma od vás i od veriacich odlúčila aj počas vianočných sviatkov. Doliečenie predĺžilo moju neprítomnosť do konca februára. Ale to je život, ktorý prináša i také udalosti a s nimi spojené otázky.

Život denne prináša otázky, na ktoré sa hľadajú odpovede. Už položená otázka zároveň odhaľuje zrelosť pýtajúceho sa, ale aj odpovedajúceho. Odpoveď prváčika na ťažkú otázku môže prekvapiť; nekompetentná odpoveď maturanta na tú istú otázku, zaskočí. Od dieťaťa sa neočakáva odpoveď dospelého človeka, ale od dospelého sa oprávnene očakáva zrelá odpoveď, a to aj v duchu slov Písma: „keď som bol ako dieťa, hovoril som ako dieťa...“ (porov. 1 Kor 13, 11).

Koľkí muži a ženy vo Svätom písme v horlivosti za Boží dom reagovali veľmi razantne. Spomeňme na synov hromu – Boanerges, Jakuba a Jána, ktorí by vo svojej horlivosti zvolávali na každého iného človeka, nie na seba, síru, hromy, blesky, úplné zničenie. Ako inak reaguje ten istý apoštol Ján neskôr, a koľkí ďalší, keď vo svojom zrelom veku už nezvolávajú na iných skazu, ale Božiu lásku.

Každý jeden z nás je už nejaký čas na ceste dozrievania v kňazskej službe. Keďže platí „poznáte ich po ovocí...“ (Mt  7, 16), i naše reakcie na rôzne výzvy a novosti života odhaľujú aktuálny stav zrelosti osobného duchovného života. Aj pred časom, naposledy azda pri zasvätení diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, som odporúčal každému kňazovi dennú, aspoň 15 minútovú adoráciu, ako živý rozhovor s Pánom. Ale ako vieme, Ježiš vyčítavo pripomenul apoštolovi Petrovi: „Ani hodinu si nemohol bdieť?“ (Mk 14, 37). My sme začali len s 15 minútami... V eucharistickom Kristovi je zdroj prvotnej sily v našich zápasoch, a to aj v tých, pre ktoré prosíme silu, keď v tomto roku sa modlíme o oslobodenie od rôznych druhov závislostí, ktoré neobchádzajú ani nás kňazov. Táto prosba, ako je uvedená v obežníku, nech sa odo dnes prednáša pri každej sv. omši.

Ako sa ujala táto výzva sa už ukazuje. Vari to znamená, že každý, kto zachová odporúčanú adoráciu, alebo bude adorovať i dlhšie, bude vedieť zodpovedať všetky nastoľované otázky? Zbaví sa vlastnej ohraničenosti? Iste nie, aspoň nie odrazu. Ale v živom rozhovore s Pánom sa každý bude posúvať dopredu. Jeho reakcie budú mať stále viac pečať Božieho Ducha, tak veľmi odlišného od ducha sveta a populizmu.

Boží Duch, ako napokon všetci vieme, nie je duchom, ktorý rozleptáva spoločenstvo, či už skryte alebo viditeľne, ale posilňuje ochotu k službe spoločenstva. Kňaz, ktorý má opravdivého Božieho Ducha, sa tak i správa, a je opravdivým požehnaním pre prostredie, v ktorom pôsobí i pre celý svet. Bude taký kňaz uchránený od chýb, nedokonalostí, ba aj hriechov? Nebude! Ale práve preto, že si bude uvedomovať vlastnú ohraničenosť, bude trpezlivý voči iným. Bez falošnej pokory, skôr uvidí brvno vo vlastnom oku... (porov. Mt 7, 3).

Vlastné hranice som si zvlášť uvedomil počas vianočného obdobia, keď som bol veľmi v Božích rukách a v rukách lekárov. Všetko, čo s tým bolo spojené, som obetoval za Rožňavskú diecézu. Cítil som, ako ste ma vy mnohí sprevádzali svojimi modlitbami spolu so svojimi veriacimi. K modlitbám a obetám sa pridali aj kňazi, zasvätení i veriaci z iných diecéz a zo zahraničia. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste mi pomáhali niesť môj kríž (porov. Gal 3, 22), ktorí ste ma takto podporili, čím sa v niektorých situáciách znova veľa poodhalilo o spoločenstve našej diecézy. Áno, uvedomil som si, aký je každý z nás skutočne krehký a ako málo stačí, aby sa odrazu všetko zmenilo alebo ukončilo. A tiež, aké je dôležité mať „dušu na poriadku“. Aby tak bolo, prijal som aj sviatosť pomazania chorých. Ale mať „dušu na poriadku“, to neplatí len o hraničných – kritických chvíľach života. Mať „dušu na poriadku“ znamená permanentný stav pripravenosti a otvorenosti, či som v ohrození života, alebo som plný zdravia a životných síl.

Preto sa znova vraciam k dôležitej komunikácii s Pánom v adorácii každého jedného z nás aspoň 15 minút denne, neobchádzajúc ani už spomenuté Ježišovo vytknutie Petrovi, ktorý nedokázal bdieť s Ježišom ani hodinu. Ak budeme trpezliví a vytrvalí, a budeme prosiť a obetovať jednotlivé adorácie i za neadorujúcich kňazov, Pán – Dobrý Pastier, bude zvláštnou milosťou viesť predovšetkým nás pastierov, ktorým je zverený Boží ľud a ktorí máme budovať a posilňovať aj jednotu kňazského spoločenstva.

Vedení Božím Duchom sme začali duchovnú formáciu kaplánov i kňazov, ktorí ešte nedosiahli desiaty rok kňazstva. Nie je to osobná iniciatíva, ale celosvetový trend Cirkvi v starostlivosti o duchovný rast kňazov, s výhľadom postupného riešenia permanentnej formácie všetkých. Tí, ktorým opravdivo záleží na osobnom duchovnom živote, čo prejavujú aj v službe „kňazi kňazom“, budú podporovať permanentnú formáciu všetkých kňazov a skúmať aplikovanie týchto snáh podľa príkladu iných diecéz. Spojme svoje sily a dary, premodlíme túto požiadavku čias a hľadajme optimálne riešenie. Aj tu sa ukáže zmýšľanie mnohých sŕdc.

Permanentná duchovná formácia by mala byť prvoradou starostlivosťou každého kňaza aj vo farnosti, aby sa usiloval zo všetkých síl o duchovný rast veriacich. Kňaz, ktorému na tom nezáleží, môže navonok vykonávať všetky úkony bezchybne, ale vo svojom vnútri oslabuje alebo už aj stráca kňazskú identitu. Spomeňme si na starozákonný príbeh o Kainovi a Ábelovi. Obaja sa rozhodli priniesť Pánovi obetu. Boh však videl hlboko do sŕdc oboch obetujúcich, a preto Kainovu obetu neprijal. Kaina to rozzúrilo, a aj jeho ďalší krok potvrdil plytkosť jeho vzťahu k Bohu. Nepostavil sa v úprimnosti pred Pána, ale vzal situáciu do vlastných rúk a zavraždil vlastného brata. Bola to prvá bratovražda.

Sme rôzni, to je pravda. Aj Pán Ježiš mal okolo seba ľudí, ktorí k nemu priľnuli naplno; iní sa cítili nedocenení; ale mal aj takých, ktorí začali voči nemu brojiť priamo alebo cez iných; ďalší ho opustili a šli svojou cestou. Boli i takí, ktorí ho chceli podchytiť v reči, ktorí hľadali každú príležitosť na jeho zneváženie; i takí, ktorí ho výslovne zradili a podnikli kroky proti jeho osobe. A čo Ježiš? Pokračoval v diele spásy, aj keď táto snaha bolo „ozdobená“ krížom a skončila na Golgote.

Ďakujeme Ježišovi, že sa nenechal znechutiť ani zmiasť, i keď mal vo svojom okolí aj úlisných manipulátorov, ktorým sa podarilo presadiť zlo, ako sa to podarilo hadovi pri pokúšaní prvých rodičov (porov. Gn 3, 1). Život je aj o tom: „Zlo sa dokáže presadiť“, ale pamätajme: „pravda vyjde najavo!“, čo sa v plnosti ukázalo po páde prvých rodičov a odvtedy veľakrát v dejinách. Osvedčenou cestou ako sa nepoddať a nepridať sa na stranu krátkodobého víťazstva zla, je denná adorácia, komunikácia s Pánom, ktorá nás vychováva nebrať veci len do vlastných rúk, ale vo všetkom hľadať Božie riešenie. Naďalej nič nestráca na aktuálnosti prosebná modlitba: „Ježišu, pretvor naše srdcia, podľa tvojho srdca“.

V ostatných dňoch otriasla svetom a hlavne Európou hrozná správa o ničivom požiari katedrály Notre Dame v Paríži. Ako mnohí konštatovali, táto hrôza sa nedotýka len Francúzov, ale prakticky celého kultúrneho sveta, pretože s touto katedrálou sú spojené mnohé životné cesty jednotlivcov, spoločenstiev i národov. Ale koľko iných, menších symbolov viery – kostolov, bolo zničených, a sa nereagovalo. Koľké chrámy Ducha Svätého - ľudia, chrámy ktoré neboli postavené ľudskou rukou, boli zničené a stále sa ničia rôznymi protináboženskými požiarmi a bez povšimnutia. Je hrozivý požiar katedrály symbolom konca všetkého kresťanského, alebo z popola katedrály povstane obroda života viery vo Francúzku i v niekdajšej kresťanskej Európe? Vzhliadne Francúzsko i Európa v novej nádeji k otvorenej náruči Notre Dame – Našej Panej a nechá sa ňou privinúť? Nádejou sú  aktuálne modlitbové stretnutia po celom Francúzsku, ktoré „zapálil“ požiar katedrály. To sú otázky, ktoré aktuálne lietajú éterom.

Možno sa chceme viac zadívať na vlastný „piesoček“ a povedať, že je v zrode Katolícka materská škola bl. Zdenky v Rožňave. Má šancu povstať a žiť? To v istej miere záleží a bude záležať i od nás samých – od kňazov, predovšetkým z okolia Rožňavy, ako zmobilizujeme rodičov i prípadných sponzorov, aby táto Božia ustanovizeň vychovávajúca najmladšie pokolenie populácie, povstala a vo svojom čase prinášala náležitú úrodu. Možno znova stojíme pred zhodnotením: „čo všetko sa nedá“ alebo „ako reagujeme na výzvy čias“. Možno znova sa javí iniciatíva ako malicherná a marginálna, a tak je okamžite zavrhnutá bez ďalšej pozornosti. Tak boli pochované ešte v zárodku aj mnohé iné šľachetné Božie projekty. I túto iniciatívu zverujem do Božích rúk, ale aj do zodpovednosti nás všetkých. Všetkých vás pozývam k spoločnej modlitbe Deviatnika k Božiemu milosrdenstvu na tento úmysel, ktorý začíname už zajtra.

Dnes tu v našom večeradle – v katedrále, v srdci našej diecézy, ďakujeme za dar kňazstva a obnovujeme svoje kňazské sľuby. Chcem vám všetkým pogratulovať k dnešnému sviatku kňazstva a poďakovať za doterajšiu službu. Všetkých vás ubezpečujem, že vás denne, a to nielen v kritických chvíľach života, zahŕňam do svojich modlitieb. Vás, ktorí ste ozdobení vencom početných veriacich na bohoslužbách, ale aj vás, ktorí konáte bohoslužby len so skromným počtom veriacich, alebo dokonca osamotene. S dennou prosbou o orodovanie Rožňavskej Panny Márie, sv. Jána Nepomuckého, sv. Neita a sv. Jána Pavla II. pamätám na všetkých ľudí v našich farnostiach.

Ďakujem Bohu i vám, že môžem slávnosť posvätenia olejov sláviť spolu s vami. Prajem vám veľa radosti z kňazstva, požehnané slávenie Trojdnia i požehnané Veľkonočné sviatky. Amen.