Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika počas kňazského dňa v Rožňave 17. 9. 2016

Milí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, bohoslovci, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milí mladí priatelia!

Včera i dnes čítame z evanjelia sv. Lukáša a počujeme o určitej pestrosti. O pestrosti - ako včera sprevádzali rôzne typy ľudí Pána Ježiša na jeho ceste. A keď ďalej rozoberáme alebo všímame si slová evanjelia, tak vidíme, že tie typy aj potom, pri voľbe apoštolov, sú veľmi rozmanité a rôzne. A potom tí, ktorí sú pozvaní ako apoštoli, ako ľudia takí rôzni, podľa príkladu Pána Ježiša, tiež idú, aby rozsievali, ako sme počúvali v dnešnom evanjeliu. A každý jeden rozsievač nemá pred sebou len tú najlepšiu pôdu.

Má aj to menej dobré, ba aj náročné, aj to kamenisté. Ale pozrite, rozsievač napriek tomu neúnavne rozsieva. Ak by sme spomenuli v tej rôznosti typov ľudí a pochopiteľnej rôznosti rozsievania Božieho slova dnešného svätca sv.  Róberta Bellarmina, kardinála a aspoň trochu  sa oboznámili s jeho životom, tak sa zoznámime so životom svätca, ktorý postupne postupuje v cirkevnej hierarchii. V dnešnom breviári nám krásne píše, ako sa postaviť aj k týmto službám; ale zároveň je tým, ktorý neustále a neúnavne rozsieva a to aj vtedy, keď aj z vlastných radov sa mu dostáva veľa nepriazne, zavrhnutia, odmietnutia.  Ba dokonca ešte aj vtedy, keď bráni cirkev, jeho knihy, jeho spisy sa dostávajú na index. Ale neúnavne pokračuje ďalej a o jeho osemdesiatročnom živote môžeme povedať, že bol naplnený prácou, ale ešte viac obrovskou dôverou v Boha. Celý jeho život je taký nadľudský. Nadľudský v tom zmysle, že nebyť tejto dôvery v pomoc Božiu, iste by nebol vykonal tak veľké dielo.

A keď si ho v dnešný deň pripomíname, dovoľte, aby som spomenul slová, ktoré povedal pápež František pri návšteve Poľska 30. júla 2016, práve v príhovore nám kňazom, keď vychádzal z evanjelia sv. Jána, 20. kapitoly, kde sa hovorí o večeradle. Celú túto kapitolu, alebo celú svoju homíliu postavil na troch bodoch, ako to on zvykne – o mieste, o učeníkovi a o knihe. A čo vyzdvihuje sv. Otec František keď hovorí o mieste, teda o večeradle? Tak najskôr vyzdvihuje fakt, že apoštoli boli zatvorení. Dvere mali zatvorené. Aj potom druhýkrát, keď ich navštívil, dvere mali zatvorené. Apoštoli sa zavreli, ale Ježiš príde a hovorí im: „Pokoj vám!“ Áno, prináša im pokoj a dáva im potom aj moc odpúšťať hriechy. Ale tým, ktorí sa zatvárajú, zároveň povie: „Ako mňa poslal otec, aj ja posielam Vás.“ Teda Ježiš akoby povedal apoštolom, zdôrazňuje pápež František, apoštoli sa chceli zavrieť a Ježiš im prišiel povedať: Nemôžte byť zatvorení, musíte sa otvoriť  a musíte ísť a musíte podľa slov dnešného evanjelia rozsievať, aj keby tá pôda, na ktorú pôjdete, bola kamenistá. Otvorte brány! A pápež František cituje v tejto chvíli aj sv. pápeža Jána Pavla II., mnohí si to iste ešte pamätáte, ktorý na začiatku svojho pontifikátu pri svojej prvej reči povedal: „Otvorte brány Kristovi!“ Otvorte brány a otvárajte ich! Nemajte ich nikdy zavreté. A samozrejme, keďže tento príhovor je adresovaný nám kňazom, svätý otec ďalej pokračuje o tomto otváraní brán, ale zároveň aj o pokúšaní a pokušení ostať. Nehýbať sa, byť zatvorený, byť veľmi dobre uzavretý. Toto pokušenie pápež vytýka, alebo pripomína, aby sme mu nepodliehali. „Niet uzavretých priestorov a súkromných vlastníctiev“, hovorí sám pápež. Boží služobník si nevyberá miesto, ale ide tam, kam  je poslaný, v otvorenosti. Nedohaduje sa na čase stretnutia. Dom, v ktorom býva nevlastní, pretože Cirkev a svet sú otvoreným miestom jeho poslania. Áno, tento otvorený služobník sa vždy stavia na stranu života. A ak podľahne tomuto pokušeniu, pokušeniu pohodlia a uzavretosti, oslabuje evanjelizáciu. Na inom mieste, ako viete, pápež František povedal: „Kňaz nemôže vyhradiť miesto pre Boha. Hlavný čas, celá náplň jeho života má byť vyhradená Bohu“. A až keď zvýši, vtedy príde na rad možno počítač, možno zvieratká, možno cesty kade - tade,  ale najprv všetko venovať Bohu. A dobre zvážiť, či to vysedávanie pri počítači, či na cestách, či pri zvieratkách, či pri inšom; to je  čas venovaný Bohu, alebo sebe? Ak sebe, to oslabuje evanjelizáciu. Tým samozrejme nie je vyškrtnutý čas na oddych, ktorý je nutne potrebný a nevyhnutný. Ale kto dobre rozlišuje, potom dobre rozlíši aj v tomto smere.

A tak predstupujeme pred Pána na tomto mieste, aby sme stretli učeníka Tomáša, o ktorom hovorí pápež: „Nám sa v mnohom podobá. Je tiež taký tvrdohlavý, ako nejeden z nás. Keď si niečo zaumienime, tak ideme za tým“. Ale Tomáš je tvrdohlavý skúmať, v poznávaní, v hľadaní. Jeho hľadanie však neskončí v skepse, v beznádeji a v nezmysle. Jeho hľadanie skončí v hlbokom a úprimnom vyznaní: “ Pán môj a Boh môj!“ A od tejto chvíle je to už iný Tomáš. Tomáš, ktorý už nie je uzavretý, ale  ktorý našiel a ide.

A napokon tento príbeh evanjelia je o knihe. Táto časť evanjelia končí veršom: Je toho ešte veľa, veľa znamení, ktoré Ježiš vykonal a nie sú zapísané, lebo tie ďalšie – pokračuje pápež, tie ďalšie už píšeme každý sám. Tie ďalšie kapitoly evanjelia už píšeme každý sám. A môžeme ich písať, ako sa hovorí – môžeme po krivých riadkoch písať rovno, ale môžeme aj po rovných linkách, riadkoch písať nakrivo.

Možno ste aj vy zachytili svedectvo farára Stevena Scheiera z Kansasu, ktorý pri autonehode 18. októbra 1985 bol smrteľne zranený. Prežil svoj rozsudok večného zatratenia, ktorý na príhovor Matky Božej Pán Ježiš zrušil, zatiaľ čo sa jeho farníci modlili za záchranu jeho života. A on sám o tom podal svedectvo. Hovorí: Náhle som si spomenul na udalosť, ktorá sa udiala krátko po mojej nehode. Bol som pred súdnou stolicou Všemohúceho Boha a Jeho Syna Ježiša Krista. Pán veľmi rýchlo prešiel celým mojim životom. Zvlášť ma obžaloval z ťažkých smrteľných hriechov, z ktorých som sa už nemal čas vyspovedať, alebo ich oľutovať. Myslel som, že by som na to mohol mať čas ešte teraz, pred tvárou Boha. On však zmýšľal inak. Keď skončil svoju obžalobu, povedal: „Rozsudok znie: Peklo na veky!“ Nebolo to prekvapenie. Povedal som: „Áno, Pane, viem. To si zaslúžim!“ Keď hovoríte s Večnou Pravdou, nemáte ospravedlnenie, alebo výhovorku. Všetko, čo povedal, som poznával ako správne a pravdivé. Nebolo nič, čo by sa dalo ospravedlniť. Krátko nato som počul ženský hlas. Nevidel som osobu, len som ju počul. Hlas povedal: „Syn môj, nechceš zachrániť jeho život a jeho nesmrteľnú dušu?“ Nato povedal Ježiš Kristus: „Matka, bol dvanásť rokov kňazom. Bol dvanásť rokov kňazom len sám pre seba a nie pre mňa. Nech má trest, ktorý si zaslúži.“ Nato ženský hlas pokračoval: „Ale aké by to bolo, Syn môj, keby sme mu dali zvláštnu milosť a potom videli, či prinesie ovocie? Keď ho neprinesie, potom nech sa stane tvoja vôľa.“ Nasledovalo krátke mlčanie. Potom som Ho počul hovoriť: „Matka, patrí tebe!“ A tak tu dnes môžem byť s vami! Od tej chvíle už prešlo viac  ako dvanásť rokov. Matka Božia je teraz mojou matkou. Patrím jej úplne, a to v prirodzenom i nadprirodzenom zmysle. Neviem, ako by som dnes mohol žiť bez nej. Predtým som k nej neprechovával žiadnu zvláštnu úctu. Dnes ju mimoriadne ctím. Môj kňazský život sa dramaticky zmenil. Teraz viem, že je k tomu potrebný celý život, áno, skutočne celý život, stať sa dobrým kňazom, takým, akým ho Boh chce mať. Nezvládneme to za mesiac, ani za rok ani za päť rokov. Náš Pán povedal, že máme byť dokonalí ako je dokonalý nebeský Otec. Spoznal som, že je mojím poslaním „vrátiť sa“, povedať ľuďom, že za prvé: peklo existuje, skutočne existuje, a za druhé: že i kňazi môžu byť odsúdení do pekla.

Milí bratia, ja viem, že keď toto hovorím ako svedectvo kňaza, dajú sa tieto reči vnímať ako strašidelné a som si aj vedomý mnohých možných reakcií. Viete, ale vždy čas i večnosť ukáže. A neunikneme ani jeden. Ani pred časom, ani pred večnosťou. Preto vám všetkým, drahí bratia a sestry veľmi ďakujem, keď zachytávate aktivitu na Slovensku - štyridsaťdňového pôstu a modlitieb za nás kňazov, vždy od 15. septembra. A zvlášť vám, kňazom, keď máte aj pred sebou modlitbu k Božskému Srdcu za seba navzájom, ktorú som vám dal, keď som prišiel do Rožňavy. Keď sa modlíme za seba navzájom, vtedy berieme bremeno toho druhého na vlastné plecia a mnohým vyprosujeme možno aj milosť obrátenia. Silno cítime, že iniciatíva kňazi – kňazom je tiež veľmi potrebná, dôležitá a nezastupiteľná.

A o tom hovorí potom tento spomenutý kňaz aj ďalej: Bol to len dotyk Božieho milosrdenstva, že som dostal znova šancu. Nikdy v živote som si nemyslel, aké veľmi mocné je Božie milosrdenstvo a ako je  potrebné nebyť si istý, že máme nebo isté.

Boh nám dal veľké vyznačenie, ale i veľkú zodpovednosť a možno práve na to sa nie vždy pamätá. Niekedy sa až zabúda. Práve v tejto zodpovednosti je nám treba ďakovať a zároveň stále si uvedomovať, že kňazstvo som nedostal pre seba. Aby som bol zavretý v nejakom večeradle, ale aby dvere boli otvorené a aby sa išlo ďalej. Ale zároveň tá otvorenosť znamená veľakrát niesť aj seba samého na trh s vlastnou kožou, pretože hovoriť dnes napríklad  o hriechu aj vo svojich kázňach, to sa nenosí. Veľakrát do toho už vstupujú aj psychológovia aj mnohí iní, ďalší. Iste veľa vecí treba brať do úvahy, ale Desatoro je Desatoro, hriech je hriech.  A aj my musíme v prvom rade vedieť rozlíšiť podľa Desatora čo je hriech ťažký a čo je hriech ľahký. Už to nevedia ani ľudia,  lebo už ani my o tom veľakrát nehovoríme. Spomínam si na jedno nedávne, otrasné svedectvo  sestričky pôsobiacej v jednej krajine, ktorá mi hovorila, ako v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch bohoslovci už boli  pripravovaní na to, aby nikdy nespomínali v kázňach hriech, lebo to straší ľudí. Ale vieme potom aj o prípadoch, že človek umiera a netreba mu zavolať kňaza, lebo ho vystrašíme. Ale že on bude naveky zatratený, to nás nezaujíma. Že on o pár minút, o pár hodín zomrie, tak či tak, to je v poriadku. Ale že  bude zatratený naveky, to nevystraší ani nás, alebo ani príbuzných.  Treba o týchto veciach hovoriť!

Treba naďalej rozvíjať aj to, čo veľakrát držalo veriaci Boží ľud – ľudové pobožnosti, požehnania, pobožnosti. Aj keď sa zdajú byť zastarané, otrepané a iste na niektorých miestach už možno aj vymizli z akéhokoľvek dôvodu. Keďže zvlášť naša diecéza je taká - z jednej časti pastoračná, z druhej evanjelizačná, tak v tej evanjelizačnej práve aj na osobnú modlitbu a adoráciu je treba položiť dôraz. To neznamená, že v pastoračnej časti netreba prizývať zverený Boží ľud k tým istým aktivitám. Práve naopak. Treba! Pretože aj keď sa objavujú, ako spomína tento kňaz ďalej, farské časopisy, ktoré riešia mnohé psychologické a psychologizujúce problémy veriaceho ľudu, málokedy sa zdôrazňuje modlitba. Aká je dôležitá modlitba aj pri týchto uzdravujúcich procesoch. A na to treba položiť dôraz. A tak aj tá výzva - kňaz pre kňaza, kňazi pre kňazov, milí bratia, to je veľká zodpovednosť za dar kňazstva a za dar toho všetkého, čo nás v tejto diecéze i v celej cirkvi spája a zjednocuje.

Ale hovoríme o tejto rozmanitosti, hovoríme o tejto kráse. A tak treba spomenúť samozrejme aj v tejto súvislosti tú veľkú krásu rozmanitosti ľudí, ktorí sa skvejú na nebi.

4. septembra 2016 bola za svätú vyhlásená Matka Tereza. Každý ju pozná, je sväticou našich dní. Keď Matke Tereze hovorili, keď počula, že ľudia hovoria o posadnutosti diablom, žartovala, že kresťania by mali túžiť po inom druhu naplnenia. "Nehovoríme o posadnutosti Ježišom. Kedy sa nás Ježiš zmocní a naplní nás." Podľa jej názoru sa to dialo, keď prijímala Eucharistiu a bol to vrchol jej každého dňa. Teda byť naplnení Ježišom. A potom spomína jej bývalý spovedník, už biskup Wiliam Curlin, ako ho jedného rána Matka Terézia oslovila a povedala: "Ďakujem vám!" povedala hneď za rána, keď som slávil svätú omšu. Jej vrúcna vďačnosť ma zarazila. Povedal som: "Dnes som pre vás ešte nič neurobil." Odpovedala: "Však ste do rúk vzali chlieb a povedali: "Toto je moje telo" a nebo zostúpilo na zem a vstúpilo do mňa. Ježiš ma naplnil." Ako často som na to myslel. Vždy, keď slávim svätú omšu, držím Ježiša. Matka Tereza ma možno naučila nechať sa uchvátiť tajomstvom Božej prítomnosti.

A my kňazi môžeme každý deň prežívať túto chvíľu. Možno sa nám nedostane takého poďakovania, ale každá jedna svätá omša zabraňuje šíreniu zla. A zabraňuje, aby malo moc a zároveň šíri dobro.

Blahoslavená Zdenka, ktorej sto rokov slávime od narodenia v tomto roku, sa obetovala za nás kňazov a môže byť našou patrónkou. Svätá Terezka Ježiškova nás navštívila v predvečer začatia dvestoštyridsiateho výročia našej diecézy, 14. januára tohto roku, tu v katedrále, aby nám krásou ruží tiež pripomenula krásu Božieho života.

A svätý pápež Ján Pavol II. tu, v Rožňave slúžil sv. omšu. Bolo to pre mňa veľmi dojímavé aj vtedy pred trinástimi rokmi, ale aj teraz, keď presne trinásteho, pri trinástom výročí som mohol slúžiť sv. omšu v Lagiewnikach na mieste, ktoré bolo tak milé svätému otcovi Jánovi Pavlovi II. a navštíviť aj nové centrum Jána Pavla II. Ja som to vzal ako jeho pozvanie na toto jemu milé, tak milé miesto, odkiaľ vzišla iskra, ktorá má pripraviť svet na druhý Ježišov príchod. Pre mňa to bolo veľmi dojímavé a ďakujem sv. Jánovi Pavlovi II. za jeho pozvánku do Lagiewnikov.

A s radosťou požehnám tento obnovený kríž, ďakujúc znova všetkým, ktorí sa o to pričinili.  Požehnám tento kríž, nech pripomína jeho návštevu, jeho obetu, jeho kríž, jeho význam, pretože aj keď, chvála Pánu Bohu, ešte na mnohých miestach tu kríž je, ale z mnohých miest sa stráca, odstraňuje sa. Nech nám tento kríž pripomína tú obetu veľkého pápeža, ktorého relikvia putuje po našej diecéze. Možno ešte neprišla z nejakého dôvodu všade, ale pamätajme, zvlášť tí, ktorí sme boli v Krakove na SDM, môžeme vydať svedectvo, že keď prišlo do Krakova do dva a pol milióna ľudí a hlavnými patrónmi celého stretnutia v Krakove bol sv. Ján Pavol II. a svätá Faustína a nikomu sa nič nestalo, to nie je len tak. To stačí jeden dedinský futbal a koľko je výtržností. A tu bolo dva a pol milióna ľudí. Nepodceňujem prácu polície, vojska, organizátorov, nie, to si vysoko cením. Ale nad tým všetkým je Božia moc.

A tak sa dívame znova na kríž ako na kríž nádeje, nie potupy. A v tomto duchu kedykoľvek milí bratia a sestry, vstúpite do tejto katedrály, ale aj inde, a uvidíte kríž, ale zvlášť pri tomto kríži spomeňte si na obetu svätého Jána Pavla II. a na jeho ochranu, ktorá je tak mocná. A tak zachyťme nanovo v tej rôznosti nás všetkých, tie jeho počiatočné slová, keď začínal pontifikát: "Otvorte brány Kristovi!" Amen.