Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

SILA EUCHARISTIE V UTRPENÍ - Zelený štvrtok - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

Na Palmovú nedeľu, kedy sme vstúpili do Svätého týždňa a počúvali sme Pašie, ktorým predchádzala slávnostná chvíľa slávnostného vstupu Pána Ježiša do Jeruzalema, dovolili sme si vysloviť otázku, ktorá v dejinách bude platiť až do konca sveta: „Nájde Syn človeka vieru pri svojom druhom príchode?“ (porov. Lk 18,8). Pri dnešnom pohľade do Večeradla sa dívame na apoštolov, ktorí tri roky strávili v prítomnosti Pána Ježiša. Počúvali jeho učenie, počúvali jeho slová aj o blížiacom sa utrpení, videli znamenia, zázraky. Dnes sú pri Ježišovi, ktorý sa modlí: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba...“ (Jn 17,1), teda Ježiš hovorí, že už prišla spomínaná, predpovedaná chvíľa utrpenia, spojená so zradou. Ježiš „pretože miloval svojich..., miloval ich do krajnosti...“ (porov. Jn 13, 1), predchádza oznámenie „hodiny“ vykonaním skutku lásky, keď umýva apoštolom nohy. Potom sú svedkami ustanovenia Eucharistie, teda svätej omše a kňazstva.

Ako všetky tieto úkony prežívajú apoštoli? Všetko sa ich bytostne týkalo. Čo by sme mohli povedať v tej chvíli o ich viere? Ako prijímajú to všetko, čo koná Ježiš? Celkom kľudne môžeme povedať, že sa nedá o nich povedať, žeby všetkému, čo sa vo večeradle v tej chvíli udialo, hneď a dokonale porozumeli. Ježišove skutky, gestá, slová - iste prijímali s vierou. Cítili, že sa tu deje niečo veľké, dovtedy nepoznané. Vnímali to, avšak nemôžeme jednoznačne povedať, že by každému Ježišovmu gestu a slovu hneď aj porozumeli. Ale dá sa povedať - tak to býva aj v bežnom ľudskom živote - že tým, že neskôr opakovali všetko, čoho boli svedkami vo večeradle, a čo im Ježiš kázal robiť na jeho pamiatku (porov. Lk 22,19), začali tomu stále viac a viac rozumieť. Ak by som to prirovnal k nejakej činnosti, tak vieme, že keď sa malé deti učia písať, pokiaľ sa to písanie nebude neustále cvičiť, tak sa nenacvičí. A teda ak sa nebudú konať úkony viery tak, ako ich konali apoštoli, nebude sa potom prehlbovať ani porozumenie toho všetkého, čo Ježiš ustanovil. Ale apoštoli tým, že toto všetko zachovávali a konali, stále viac rozumeli - aj Ježišovmu utrpeniu, aj čo to znamená konať skutky lásky. Stále viac rozumeli aj potrebe slávenia svätých omší, o čom svedčí, že sa pravidelne stretávali na učení apoštolov, bratskom spoločenstve na lámaní chleba a na modlitbách (porov. Sk 2, 42). Stále viac a viac rozumeli, aká je veľká potreba vysvätených Božích služobníkov. Preto sa apoštoli postarali o to, aby mali svojich nástupcov a svätili  biskupov, aby biskupi mohli potom ďalej vysviacať kňazov, aby bol stále dostatok ohlasovateľov Božieho posolstva, ktorí budú posilňovať iných vo viere. Aby sa tak dialo na celom svete a až do konca sveta.

Ale vieme veľmi dobre, že obdobia života viery sa striedajú aj s dôsledkami. Sú určité vzostupy života viery, napríklad toľkými zatracovaný, najmä neskorší stredovek, zanechal nesmierne cenné diela nevyčísliteľnej umeleckej hodnoty z každej oblasti práve preto, lebo boli vytvárané silou viery a boli aj sponzorované Cirkvou. Keď potom prichádzali obdobia oslabenia viery, ako to prežívame aj teraz, tak vidíme dôsledky, ktoré sa prejavujú nedostatkom duchovných povolaní, vidíme že je veľa rozbitých rodín, boli budované koncentráky a vyrábané zbrane hromadného ničenia, sú zabíjané nenarodené deti a ide sa už ďalej - sú zabíjaní chorí a starí. Pritom tieto veci sa dejú najčastejšie v krajinách, kde je vysoká životná úroveň. Veď často počuť aj veľmi dobre zabezpečených ľudí: „My si nemôžme dovoliť ďalšie dieťa.“ A tak siahnu po jeho živote. To je ten obrovský kontrast. Je oprávnená otázka, ktorá sa vinie dejinami a ktorú vyslovil sám Ježiš: „Nájde Syn človeka vieru pri svojom druhom príchode?“ Cítime, že táto otázka je naozaj veľmi aktuálna. Počas týchto dní Svätého týždňa, sa chceme zamýšľať práve nad týmto a predstaviť aspoň niektorých svedkov viery, ktorí sú živou „odpoveďou“ o Ježišovi Kristovi: „Sme tu, veriaci v Ježiša Krista, aj keď naša pozícia nebola jednoduchá a ľahká.“ Zvolil som aj metódu výberu svedkov viery - budem spomínať tých, ktorých spomienky slávime v jednotlivé dni tohtoročného Trojdnia.

Dnes je to spomienka sv. Lidviny. Možno ste o tejto svätici ešte ani nepočuli. Žila na prelome 14. a 15. st. A tak ako sme u Ježiša sledovali predpoveď utrpenia, odovzdanie príkazu lásky, Eucharistie, a kňazstva a vieru apoštolov, tak aj na tejto svätici chceme odhaliť práve prijatú silu viery - čo znamenala v jej živote plnom utrpenia a silu Eucharistie, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou jej života. Práve sila viery jej pomohla niesť nesmierne ťažký životný kríž, priam neobvyklý životný kríž. Pochádzala z deviatich detí. Keď mala 12 rokov, bola krásnou dievčinou. V tom čase už takéto dievčiny boli pripravované na vydaj, tak sa okolo nej obšmietalo mnoho nádejných ženíchov, ale ona sa chcela odovzdať Bohu. Keď však mala 15 rokov, teda v tom čase už zrelá na vydaj, išla sa na Hromnice s kamarátkami kĺzať či korčuľovať - nie je isté, ale keď vstúpili na ľad, v rámci tejto zábavy, iná neopatrná dievčina do nej v plnej rýchlosti narazila, zvalila ju na ľad a Lidvina si zlomila rebro. Z dnešného hľadiska možno nepatrné zranenie, ale vtedy neboli k dispozícii tie prostriedky a liečebné postupy ako dnes. A tak práve tam začala jej krížová cesta, keďže ani najlepší lekári, vtedajší chirurgovia nemohli dievčinu vyliečiť. Začalo sa však ukazovať, že Lidvinina choroba nie je len chorobou fyzického charakteru, ale má nadprirodzenú príčinu. Toto krásne dievča, tak oblietavané  pytačmi, sa pomaly stále viac a viac stáva ochrnutou, plazí sa po dome a jej stav sa neustále zhoršuje. Postupne sa pripoja aj ďalšie choroby a vtedajší lekári konštatujú, že následkom toho všetkého, čo sa na ňu „navalilo“ by musela už tisíckrát zomrieť.

Neskoršie, po piatich rokoch jej nohy absolútne vypovedali službu a ostala pripútaná už len na lôžko, kde strávila ďalších 33 rokov. Tam začala jej krížová cesta naberať ešte strmší výstup. Zjedla naozaj len veľmi málo, za sedem rokov spala toľko, čo iní za dva dni, teda nespávala vôbec. Jej telo bolo pospájané v niektorých častiach len šľachami a pripomínalo polozhnitú mŕtvolu. Od dlhého ležania bola samá rana, čo spôsobovalo ukrutné bolesti a rozpadávanie sa tela. No aj napriek tomu, v jej blízkosti nebolo cítiť žiadny zápach hniloby. Pomaly sa objavovali aj ďalšie choroby: na pravé oko celkom oslepla, ľavé bolo tak citlivé, že nemohlo zniesť nijaké svetlo. Mohla byť len v tme, nemohla ležať ani na posteli s riadnymi perinami, len na holej slame. Samozrejme, že vykurovanie nebolo a tak aj jej slzy v období mrazov jej viseli z očí ako ľadové perličky. Utrpenie neubúdalo, neustále rástlo. Chýrni lekári, ktorí sa ju usilovali prezrieť, vyšetriť, nedokázali predpísať nijaký liek, pretože taký neexistoval.

Prechádzala touto chorobou ako každý normálny človek. Nebola uchránená od procesu, ktorým musí prejsť každý vážne chorý človek. Preto v období, keď jej choroba začala, bývala aj mrzutá, nepokojná, samozrejme chcela, aby sa z toho dostala a vyzdravela. Keď dostala dobrého spovedníka, ten ju neustále povzbudzoval, aby dokázala obetovať svoje utrpenie a stále viac rozjímať o utrpení Ježiša Krista. Samozrejme, že to bolo odporúčanie plné viery. Ale predstavme si túto mladú ženu podľa veku plnú života..., je pochopiteľné, že sa tomuto odporúčaniu vzpierala a nedokázala ho prijímať, priam voči nemu zatvrdla, najmä keď bolesti neustupovali. Boli to veľmi ťažké skúšky jej života. Ale predsa, napokon, keď sa jej silou viery podarilo prelomiť, premodliť cez svoju realitu, milosťou Božou dotknutá, začala zvládať svoju situáciu a napriek nesmiernym bolestiam sa cítila možno najšťastnejším človekom na tejto zemi. Pre nás je to nepochopiteľné. Koľkí dokážeme hundrať a pritom nám prakticky nemusí ani nič chýbať. Ona sa aj v týchto skúškach života cítila najšťastnejšia, ako sa len dá - a to po prijatí kríža.

Spomenul som, že nedokázala prijímať potravu. Dokonca v roku 1428 Filip Burgundský, vojvodca, keď prišiel do Holandska, dal ju za deväť dní strážiť, aby vojaci skontrolovali, či táto mladá žena nikoho neklame a či naozaj nemá kdesi skrytú nejakú potravu, lebo bolo známe, že Lidvina už v tom čase a potom až do konca života žila z Eucharistie. Nenašli nič, potvrdili, že táto žena prijíma iba Eucharistiu. Je veľmi zaujímavé - pretože vtedajší čas ešte nebol otvorený na denné sväté prijímanie, ako to máme dnes - aj ona musela prejsť určitou cestou, aby jej miestny biskup povolil prijímať sväté prijímanie každých 14 dní. Sledovanie a kontrola Lidviny pokračovala ďalej. Chceli zistiť, či naozaj Eucharistia je tou silou, ktorá ju živí, nakoľko iný, bežný pokrm prijať nemôže. Niekoľkokrát urobili pokus, že jej nedali konsekrovanú hostiu, teda premenenú, ale len jednoduchú oplátku. Tú vyvrátila zakaždým, hoci ju nikto na to vopred ani potom neupozornil. Veď aj my, keď ideme na sväté prijímanie, svojím fyzickým pohľadom nedokážeme rozlíšiť, či ide alebo nejde o konsekrovanú hostiu. Ona dokázala prijať iba konsekrovanú, premenenú hostiu a to trvalo až do konca jej života v roku 1433. Krátko pred smrťou, plná viery prosila Pána Ježiša: „Dovoľ mi trpieť toľko, koľko si zasluhujem, aby som mohla rozjímať o tvojej poklony hodnej tvári bez prechodu cez očistec.“ Prosila o tak silné utrpenie, aby už nemusela ísť do očistca. A Pán povedal: „Dcéra moja, tvoja túžba sa splní. O dva dni budeš spievať aleluja s tvojimi sestrami, pannami v nebi.“ Zomrela 14. apríla, teda dnešný deň, v roku 1433 na veľkonočný utorok.

Drahí bratia a sestry, myslime dnes na všetkých trpiacich. Zvlášť na tých, ktorí čerpajú silu pre svoje utrpenie z Kristovho utrpenia a z Eucharistie. A pre tých, ktorí to ešte nedokážu takto prijať, vyprosujeme milosť, lebo iste pre kríž života je veľkým posilnením dívanie sa na Kristov kríž, jeho prijatie a prijímanie Eucharistie ako posily. Teda Ježiš Kristus vo svätej Lidvine nepochybne našiel vieru. Počas týchto dní Svätého týždňa znova prosme: „Pane, posilni nám vieru. A ak sa z nášho  života alebo zo života našich drahých viera vytratila, aj na príhovor svätej Lidviny ju oživ v nás všetkých.“ Amen.