Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

 2 nedeľa/B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave

VIERU SI NEMÔŽEME NECHAŤ LEN PRE SEBA

Neuplynulo veľa dní, čo sme konštatovali: „ako ten čas rýchlo letí“, keď sa končil občiansky rok; a pozrite, dnes môžeme povedať to isté, lebo sme už v polovičke prvého mesiaca nového roka a znova konštatujeme: „Ako to všetko rýchlo  letí, ani sme sa nenazdali...; ešte dobre, že tu v katedrále máme stromček, takže celkom  nezabúdame na Vianoce. Ale aj tak, ako to všetko rýchlo letí.

Dnes by som si dovolil ešte jeden postreh, pretože pred rokom práve v túto nedeľu; bolo to síce 15-teho, sme začali Fatimský rok v našej diecéze. Práve v túto nedeľu sme preniesli sochu Fatimskej Panny Márie z rožňavskej Katolíckej školy sv. Jána Nepomuckého  sem do katedrály. Tým sa začalo jej putovanie a náš Fatimský rok. Uplynul rok, ako rýchlo to uletelo! 

Tak by sme mohli, pozerajúc  na mnohé udalosti života hovoriť, ako to všetko rýchlo letí. Lenže, čo je najpodstatnejšie na všetkom, je vždy to, že nie je treba  len bedákať nad tým, ako všetko rýchlo letí, ale hlavne, treba sa zamýšľať nad tým, ako ten rýchlo plynúci čas napĺňame.

Keď hovoríme, že práve pred rokom sme začali   Fatimský rok v našej diecéze, môžeme si v  tejto chvíľke nakrátko urobiť spytovanie svedomia  a  opýtať sa, koľko zo všetkých ponúk, ktoré nám boli dávané,  predkladané, koľko z nich sme dokázali využiť,  alebo ich chceli využiť. Ako sme napĺňali čas Fatimského roka? Zamýšľame sa nad všetkým, lebo opakujem znova, ten čas bude plynúť tak či tak! Ale je dôležité, ako napĺňame nám darovaný čas.

V časopise, kde sa zdieľajú rodičia so svojimi starosťami týkajúcimi sa výchovy, napísala jedna mama list, ktorý je výkrikom jej bolesti, bezmocnosti a  veľkých výčitiek, že nebola dôsledná pri výchove svojej dcéry. Keď sa išla vydávať, brala si neveriaceho muža, ktorý jej pred sobášom všeličo sľúbil. Potom horko-ťažko došlo k tomu, aby dieťa, ktoré sa im narodilo bolo pokrstené, ale už v žiadnom prípade nechcel muž počuť o náboženskej výchove v ich rodine. Kedykoľvek žena chcela zobrať dcéru do kostola a vychovávať ju vo viere, v rodine sa strhla zvada, hnev, krik a muž stále vykrikoval: „Keď bude dospelá, nech sa sama rozhodne, či bude, alebo nebude neveriaca!“ Dcéra, keď mala 16 rokov, sa rozhodla sama. Chytila ju do svojich drápov sekta a dievčina začala byť zneužívaná, drogovaná.  Teraz len začala obrovská bolesť rodičov! Prežívajú bolesť a trápenie, pretože veľmi chcú svoju dcéru dostať z drápov sekty, ale nedarí sa to. Táto žena spomína: „Čo  z toho, že teraz muž prizná, že som mala pravdu, keď naše dieťa je zničené. Čo z toho? Mala som sa viac snažiť, viac bojovať, viac zápasiť o výchovu svojho dieťaťa.“ Koľko takých výkrikov, koľko bolestí existuje a stále pribúdajú ďalšie. Žena, dávajúca svoje svedectvo, hovorí: „Nech je to na výstrahu toľkým ďalším rodičom, aby neurobili tú istú chybu!“ Ale koľko podobných nešťastí sa už zrodilo napriek tomu, že bolo daných už množstvo svedectiev na poučenie.  Vidíme však, že veľmi to nepomohlo.

Človek vo svojej pýche, ohraničenosti, zadubenosti sa znova a znova vrhá do tých istých nešťastí a potom samozrejme, je veľmi ťažká cesta návratu a veľakrát je aj nemožná. Prečo? Veľakrát práve aj preto, lebo na počiatku nie je ochota ponúknuť veľké bohatstvo viery druhému, tomu najbližšiemu. Predovšetkým v rodine. Je pravdou, že aj z rodín, kde výchova bola zabezpečená, vzišli aj nedobré príklady. Všetko sa nepodarilo. Ale o koľko viac toho nebezpečenstva hrozí  vtedy, keď sa v rodine  viera úplne zanedbá. Urobím  prirovnanie: Aj človek, ktorý vie plávať, sa môže utopiť. Ale človek, ktorý nevie plávať, sa vždy utopí. Takže človek, ktorý dostal niečo z domu, môže robiť chyby, ale môže sa aj zachrániť, ale kto nedostal z domu nič, k čomu sa vráti?! Čo ho podrží v kritických chvíľach života?

Dnešné Božie slovo je nasmerované k nám, ako výpoveď,  výzva k tomu, aby sme sa dokázali deliť o vieru. Nádherný je starozákonný príbeh stretnutia sa Samuela s Hélim. Sám Boh oslovuje neskoršieho proroka Samuela. Samuel ešte nedokáže rozlíšiť, že ide o Boží hlas. A tak ide za kňazom Hélim, ktorý už bol starší, tiež spal, odpočíval. Keď pozrieme na postavu tohto starozákonného kňaza, vidíme, že jemu ako kňazovi sa nepodarilo vychovať poriadne vlastných synov. Teda v ľudských očiach by nemusel mať  dobré renomé. Samuel sa mohol pýtať sám seba vo svojom vnútri: Mám ísť ku takému kňazovi, pýtajúc si radu?  Šiel. Šiel aj ku takému kňazovi, ktorý chybil. A dostal odpoveď: „Boh ťa volá.“ Nádherný záver tohto krátkeho úryvku hovorí: „Samuel rástol a Pán bol  s ním. Ani jedno jeho slovo nepadlo na zem.“ Všetko, čo mu Boh vložil do srdca vo svojom  slove, v jeho srdci ostalo, rástlo a prinieslo úrodu.

Sv. Pavol apoštol v dnešnom druhom čítaní, už Korinťanom hovorí o pravdách viery, o čistote viery, teda o spôsobe, o správaní podľa životného štýlu prežívaného v čistote, lebo smilstvo zabíja človeka. Teda Pavol sa dotýka veľmi citlivej otázky, ktorej sa dnes už málokto odváži dotknúť, lebo je značne zahádzaná blatom. Ale ani vo vtedajšom čase to nebolo jednoduché a predsa Pavol našiel túto  odvahu a podelil sa o to, čo je pravda viery. Podelil sa o vieru. Necúvol, nepovedal: „Je to zbytočné, netreba.“ Nie! Povedal: „Taká je pravda.“

A napokon stretávame v evanjeliu sv. Jána Krstiteľa, ktorý spoznajúc Ježiša ako Mesiáša, jasne povie: „Hľa, Baránok Boží.“ Teda jasne pomenuje, KTO je tento Ježiš. Je to ten, ktorého čakáme. Tak kňaz, vychovávateľ, otec, mama, majú svojim zvereným povedať o Ježišovi: „To je Boží Baránok, ku ktorému sa nám je treba privinúť, ktorého potrebujeme prijať do vlastného života. To je poslanie každého jedného z nás; nielen biskupa, kňaza. Ale aj každého jedného otca, mamy, katechétu, vychovávateľa, rodiča. Každého jedného. „To je ten Baránok Boží!“ Všimnime si, že Jánovi učeníci zachytia toto usmernenie a idú za Ježišom. 

Ďalšia časť evanjelia upriamuje našu pozornosť na apoštola Ondreja, ktorý preberá iniciatívu  delenia sa s vierou ďalej. On si nenechal vieru pre seba. Ondreja spoznávame ako toho, ktorý pribehne za svojim vlastným bratom Šimonom a povie plný radosti, oduševnenia : „Našli sme Mesiáša!  Našli sme Mesiáša, ktorého sme toľko čakali, hľadali. Našli sme ho, už je tu!“ Ondrej teda priviedol vlastného brata ku Kristovi. Ondrej to bol, ktorý vtedy, keď Ježiš kázal celý deň a bolo treba nakŕmiť zástupy, prejavil iniciatívu a povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť chlebov a dve ryby.“ Ondrej nestál bokom, nepovedal ľahostajne:  „Však nech sa postarajú všetci okolo.“ Nie! Prevzal iniciatívu na seba a konal. Ba dokonca bol hovorcom Grékov, ktorí sa chceli stretnúť s Ježišom  Kristom, keď mu povedal: „Gréci ťa chcú vidieť.“ Ondrej si to nenechal všetko  pre seba.  Viete, a tu sa dostávame k tomu, čo je tak veľmi dôležité a čo do nás počas komunizmu vtláčali a teraz sa to znova posilňuje, keď sa neustále opakuje: „Viera to je tvoja súkromná záležitosť. Čo si ty veríš, to je jedno, len každému daj pokoj. Keď si aj kresťan katolík; ver si, ale každému daj pokoj. Viera to je privátna záležitosť.“ Nie, nie. Viera vždy potrebuje, aby bola podávaná ďalej. 

Ak sa vrátim k úvodnému príkladu o nevýchove dcéry, počujeme aj dnes, že netreba ohlupovať deti a zaťažovať ich náboženskou výchovou. Tak teda, potom milí rodičia rezignujte zo všetkého, čo stvárňuje výchovu vašich detí. Nesmiete im povedať: nepokradneš, nebudeš hrešiť, nebudeš nadávať, nebudeš inému robiť zle. Povedať im, aby išli do školy; na to nemáte právo, lebo všetko treba nechať až na neskorší vek. A doma by ste sa asi nemali so svojimi deťmi vôbec rozprávať, lebo vaše deti si ešte nevybrali jazyk, v ktorom sa budú chcieť vyjadrovať. Či v slovenčine, v maďarčine, nemčine,  angličtine... nie je to postavené na hlavu? A tá najzákladnejšia vec tu má chýbať? Náboženská výchova má chýbať? Treba si naozaj povedať, že ak veríme, že evanjelium je dobré,  že evanjelium nás obohacuje, že sa tešíme z toho, že sme evanjelium prijali; no nemôžeme si ho nechávať pre seba! Ak nás evanjelium napĺňa, radosťou, tak ho musíme šíriť ďalej.

Porovnajme to s niektorými ďalšími vecami. Keď vás, alebo vašich známych trápi nejaká choroba a  dozviete sa o nejakom účinnom lieku, hneď si dávate informáciu, že tento liek pomôže. To je v poriadku. Ale vezmime si napríklad inú záležitosť. Idú v našej televízii nekonečné seriály. Koľko času sa s tým stratí, lebo kdekoho to  „naplní“. Ale o týchto nerozumnostiach; hoci by ste aj dvesto dielov toho- ktorého seriálu preskočili, kľudne môžete pokračovať ďalej v sledovaní; o tom  budete rozprávať od rána do večera. Toto napĺňa človeka a zachraňuje ho pre večnosť? A tak by sme mohli hovoriť o športe, mohli by sme hovoriť o rôznych klebetách, ktoré sa stávajú tak škodlivou drogou; ale koľko energie a času dokáže človek investovať práve do podávania, do delenia sa s týmito záležitosťami, aby išli ďalej. Ale hovoriť o Bohu, to nie!

Tu by sme sa mali zastaviť a mali by sme sa zamyslieť, ako napĺňame čas. Čas je jeden z najväčších darov, ktorý máme, a čas bude plynúť tak, či tak. Ale je na nás, ako ho naplníme. A tak buďme radšej tými, ktorí, hoci ani jeden nie sme imúnni voči chybám, omylom, i pádom; chceme byť tými, ktorí aj z toho všetkého dokážu povstať a svoj čas napĺňať zmysluplne a cítiť, že všetko v bohatstve našej viery, čo nám bolo dané, si nemôžeme nechať len pre seba, ale že Boh od nás očakáva, že to budeme dávať ďalej.  Prosme dnes, zvlášť svätého Pavla a sv. Ondreja, aby boli tými, ktorí nech nám aj pri tomto ohlasovaní evanjelia medzi našimi najbližšími, vyprosujú potrebnú milosť, aby sa viera v nás i v našom okolí šírila, zakoreňovala, a prinášala aj ovocie. Amen.