Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

PANE, ZMILUJ SA - Nedeľa Krista Kráľa /A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 22.11. 2020 (v čase pandémie)

Aj v dnešný deň  - v nedeľu Krista Kráľa sa dotýkame jednej z večných tém. Je to téma spravodlivosti. Samozrejme, každý z nás už má nejaký ten dotyk so spravodlivosťou alebo nespravodlivosťou. Zvlášť ľudia, ktorí žijú čestne, dovolávajú sa spravodlivosti keď jej rešpektovanie absentuje, keď jej niet. Preto sú stále prítomné mnohé otázky: Sú vinníci vždy spravodlivo odsúdení? Koľkokrát sú odsúdení nevinní. Čo s tými, ktorí vedome konali nespravodlivo? Nie je potom lepšie vziať spravodlivosť do vlastných rúk? Je dostatočné byť rehabilitovaný po smrti, prípadne  dostať po smrti ocenenie „in memoriam“? Má to vôbec nejaký  význam? Uvažujeme ďalej a hovoríme: Napokon aj odsúdení sa vyšmyknú z dosahu trestu ako ryba alebo ako had. Rôzne skúsenosti s nespravodlivosťou napokon vedú k nedôvere a k rezignácii. Hovoríme: spravodlivý, bežný človek sa spravodlivosti nedovolá a bohatí a mocní - tí si to vždy vybavia. Potom tu samozrejme nastupuje aj otázka, ktorá je otvorená skrze Božie slovo práve dnes. Oplatí sa vôbec dôverovať že Boží súd naozaj bude?

Evanjelium nám hovorí práve o tom - o zúčtovaní na konci sveta. Skončí sa sláva jeruzalemského chrámu, skončí sa aj každá iná sláva. Tak ako je to vždy pripomenuté pri uvedení nového pápeža, keď pred ním spália slamu alebo seno a povedia: „Sic transit gloria mundi.“ „Tak sa pominie sláva sveta.“ My, ktorí máme viac rokov, vieme, že čas života uletí naozaj veľmi rýchlo. Ako keby sa listovalo v nejakej knihe a odrazu sme už kdesi pred koncom. Ale evanjelium jasne hovorí: „Ježiš bude súdiť“ (porov. Mt 25,31-46). Ježiš bude súdiť. Je dobré aj v tejto chvíli pripomenúť často opakované slová svätej Faustíny o Ježišovi: „Skôr, ako prídem ako spravodlivý sudca, prídem najskôr ako Kráľ milosrdenstva.“ Tak jej povedal Ježiš. Pokiaľ nadíde deň spravodlivosti, bude daný ľuďom znak na nebi. Zhasne všetko svetlo na nebi a bude veľká tma, temnota po celej zemi. Vtedy sa ukáže na nebi znak kríža a z oslávených rán Vykupiteľa  na jeho rukách a nohách bude vychádzať veľké svetlo, ktoré nejaký čas bude osvetľovať celú zem. Bude to krátky čas pred „posledným dňom“. Toto bolo zjavené svätej Faustíne. Ale aj Katechizmus katolíckej cirkvi nám pripomína: Vtedy Ježiš odhalí všetky úmysly nášho srdca. A ukáže všetky skutky človeka, teda nielen skutky, ale ešte aj všetky úmysly (porov. KKC 678, 682). V nicejsko - carihradskom vyznaní viery je článok:  „A znova príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca“. Vždy pri tejto modlitbe, ktorá je vyznaním našej viery, si môžeme spomenúť na tieto udalosti, ktoré nás čakajú. Je to druhý Ježišov príchod - parúzia. Vtedy už nepríde ako slabé a na ľudí odkázané dieťa v Betleheme, ale príde ako ten, ktorému bola daná všetka moc na nebi i na zemi. Príde, aby súdil živých i mŕtvych. Môžeme si priblížiť všetko, čo nám opísalo dnešné evanjelium a pripomenúť si, že tieto slová Pána Ježiša - dá sa povedať - patria k jeho poslednej reči pred jeho umučením, ako nám to sprostredkoval evanjelista svätý Matúš, a samozrejme, majú apokalyptický charakter.

Najprv Ježiš upriamuje svoju pozornosť na predstaviteľov židovského národa a adresuje im slová pripomínajúce blížiaci sa súd nad tými, ktorí v neho neuveria. Ale najskôr sa dotýka veľmi citlivej otázky - predpovedá zničenie jeruzalemského chrámu. To je veľmi citlivá otázka pre vtedajších Židov, ale aj pre všetkých Židov až po dnešné časy. Prvou svätyňou, miestom bohoslužby teda prvým jeruzalemským chrámom bol chrám, ktorý nechal vybudovať kráľ Šalamún. Jeho otec Dávid pripravil materiál, pripravil všetko potrebné. Šalmúnov chrám vyrástol na hore Morja, teda na severovýchodnej strane Jeruzalema, na tom mieste, kde mal Abrahám priniesť obetu svojho syna Izáka. Ale Šalamúnov chrám bol v roku 587 pred Kr. zničený babylonským kráľom Nabuchodonozorom a Židia boli odvlečení do babylonského zajatia. Po návrate z  babylonského zajatia sa začalo s opravou zničeného chrámu. Po nej bol už oveľa skromnejší, niekoľkokrát bol aj prebudovaný. Ale potom, zvlášť za vlády Herodesa Veľkého, existujúca stavba bola rozobraná a bol vybudovaný nový, veľkolepý chrám s obrovským nádvorím. Práce trvali 10 rokov. Ukončené boli asi v roku 20 pred Kristom. Od tohto času bol chrám nazývaný „Herodesov chrám“. Jozef Flávius napísal, že ten, kto nevidel Herodesovu svätyňu, ešte nikdy vo svojom živote nevidel nádhernú budovu. Bola to vlastne tá svätyňa, do ktorej prichádzal Pán Ježiš. O tomto chráme, tak veľkolepej a tak nádhernej stavbe Ježiš predpovedal, že bude zničený. To sa Židom zdalo nemožné, veľmi nespravodlivé a ťažké. Ale v roku 70 po Kr. Židia previedli nepodarené povstanie. Rimania ich potrestali a jeden z dôsledkov tohto trestu bolo zničenie jeruzalemského chrámu, teda Herodesovho chrámu,  z ktorého ostal na západnej strane len Múr nárekov, pri ktorom sa dodnes Židia modlia, ale zastavujú sa tu a zotrvávajú pri ňom aj návštevníci, turisti a pútnici, ktorí prichádzajú do Jeruzalema. To sú fakty, ktoré sa týkajú jeruzalemského chrámu.

Ale znova sa vrátime k osobitnému a osobnému súdu každého jedného človeka, keď budú zhromaždené všetky národy, aby následne došlo k oddeleniu jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. To je znova obraz, ktorému pastieri Izraela veľmi dobre rozumeli. Všetky ovce i capi sa pásli v priebehu dňa spoločne, ale čo je zaujímavé, na noc ich delili. Keďže capi údajne boli citlivejší, museli byť umiestnení vo vnútri a ovce mohli zostať na voľnom priestranstve, teda vonku. Zdalo by sa, že práve preto, že capi sú citlivejší a majú výhodu byť vo vnútri, že oni budú aj viac cenení. Ale v príbehu posledného súdu sú po pravej strane postavené ovce. Ovce sú viac cenené. Ovce sú tie, ktoré dostávajú miesto po pravici a symbolizujú ľudí pravdivých - verných. Po ľavej strane sú tí druhí. V tejto chvíli Sudca vlastne ešte nedelí ľudí na pohanov a židov, ale na tých, ktorých osloví: „Poďte, požehnaní môjho Otca...“ (Mt 25,34). Poďte ku mne! Vlastne až potom nastáva delenie, podľa toho, ako kto hľadal Boha, ako v neho uveril. Ale zvlášť - ako prijal Ježiša Krista. Či a ako sa ľudia obrátili a stali sa jeho učeníkmi. Tí, ktorí prijali apoštolov do svojich príbytkov, ktorí im ponúkli pohostinnosť, dali im najesť, dali im všetko, čo bolo potrebné pre ich službu pri ohlasovaní evanjelia... Tí budú postavení po pravej strane. Po ľavej strane sa ujde miesto tým, ktorí neverili, ktorí odmietali učeníkov apoštolov Ježiša Krista. Aj medzi tými, ktorí budú poslaní na ľavú stranu, bude veľa tých, ktorí verili v Boha, ale odmietli vykúpenie. Odmietli to, čo Ježiš Kristus priniesol. A samozrejme aj z tej ľudskej stránky či z ľudského hľadiska, kráľ, ktorý bude súdiť, menuje šesť základných ľudských potrieb, podľa ktorých bude súdiť: hlad, smäd, opustenosť, nahota, choroba, väzenie. Slovom, ak človek ponúkol pomoc druhému, ktorý sa nachádzal v núdzi - teda bol hladný,  smädný, osamotený, nahý, chorý, uväznený... taký človek dostáva miesto po Ježišovej pravici. Pán teda neočakáva nejaké slovné výroky, kvetnaté a prázdne reči..., ale očakáva konkrétnu pomoc. A podľa tohto kritéria delí ľudí po svojej pravici alebo ľavici.

Jeho záverečná reč, tesne pred umučením pripomenula, že všetci raz budeme podelení podľa toho, či sme v neho a jemu uverili a prijali ho alebo sme ho odmietli. A hlavne, či sme prijali jeho obetu znamenajúcu naše vykúpenie a či sme potom v plnej dôvere prejavovali  svoju lásku a pomoc aj núdznym tohto sveta, ktorí žijú vedľa nás, ktorí sú odkázaní na pomoc, aj na konkrétnu pomoc nás všetkých. Teda Pán Ježiš jasne pripomenul: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi! (Mt 28,18). Verím, že niektorí sa tešíme na konečnú Božiu objektívnu spravodlivosť. Iní popierajú konečné zúčtovanie a stále vysielajú do sveta signál: Na konci aj tak nič nebude to len farári vymýšľajú a klamú ľudí. Ale treba pripomenúť, že aj hanlivo oslovovaní „farári“, ohlasujú len to, čo je vo Svätom písme, čo je zjavené Božie slovo. Aj námietka, keď niektorí hovoria, že Ježiš sa v predstave sudcu správa ako nejaký despota, diktátor, pretože on ako Boh, Boží Syn si sám ustanovil tieto zákony bez dialógu a hlasovania aj s opozičníkmi a potom súdi. To sú predsa znaky despotu a nie toho, ktorý berie do úvahy aj iné mienky..., to sa úplne vymyká ľudskej predstave o rešpektovaní slobody a práva. Milí bratia a sestry, to je pravda, že to nejde podľa ľudských kritérií - často labilných, klamlivých, prispôsobených atď. Avšak ktorý „despota“ by zomrel za spásu ľudí dobrovoľne a takou hroznou smrťou? Ale tento hanlivo označovaný „despota“, Boží Syn Ježiš Kristus, tak urobil. Nemusíme mať preto pochybnosti, lebo všetko ide podľa Božieho práva, ktoré sme počas života mohli spoznať, rešpektovať alebo ho ignorovať, odmietať a protiviť sa mu. Ale pre nás živých je ešte stále čas milosrdenstva. Vráťme sa k slovám svätej Faustíny. Pre nás je ešte stále čas milosrdenstva, pokiaľ nepríde čas spravodlivosti. Aj čas milosrdenstva sa líši od ľudského konania. Hoci vďaka Bohu nie vždy, pretože je veľa príkladov - krásnych príkladov milosrdenstva aj v ľudskom spoločenstve. Ale stále je pre nás ešte čas milosrdenstva, pokiaľ príde  Ježiš ako spravodlivý sudca.

V jednom z kostolov na juhu Poľska je veľmi zaujímavo znázornený Ježiš Kristus na kríži. Nemá rozpäté ruky a pribité na kríž, ale ich má spustené dole. Prečo? Čo sa stalo? Ľudia v tejto farnosti vnímali kríž nad oltárom ako veľkú vzácnosť – kríž, na ktorom bol Ježiš Kristus - Vykupiteľ, a vo veľkej a úprimnej dôvere a vzťahu lásky k Ježišovi Kristovi, chceli ho ozdobiť tým, že namiesto tŕňovej koruny mu nechali urobiť zlatú korunu. Do tohto kostola vstúpil zlodej, ktorému hneď padla do očí zlatá koruna a samozrejme, že okamžite v ňom skrsol nešľachetný úmysel zlatú korunu ukradnúť. Preto sa po kríži vyškriabal hore. Možno už bol finálny krok ten, keď položil svoju nohu na klinec, ktorým boli pribité Ježišove nohy na kríž. Klinec sa však začal uvoľňovať a hrozilo, že zlodej z tej výšky padne a pád mu môže spôsobiť nielen ublíženie, ale aj smrť. Vtedy - podľa tohto príbehu - keď sa už šmýkal dole a hrozil pád, Ježiš svoje pribité ruky stiahol z ramien kríža, aby zlodeja chytil, zachránil pred pádom a aby ho objal. Taký je Kristus Kráľ, plný milosrdenstva a lásky.

Ježišova láska sa prejaví aj v jeho spravodlivosti. Lebo bude treba oceniť verných, ktorí ho milovali a podľa toho aj žili. Bude treba oceniť tých, ktorí trpeli. Prejaví im lásku k spravodlivosti. To je láska k spravodlivosti a pravde. Vyriekne ortieľ aj nad všetkými, ktorí síce konali, aj mohli konať podľa človekom upravených a  prispôsobených zákonov, ale nie podľa Božieho zákona, ktorý dal Stvoriteľ. To je láska k spravodlivosti, ako hovorí svätá Terézia Benedikta, teda Edita Steinová: „láska k pravde a pravda v láske“. Zaľúbení sa dívajú na seba a hovoria si, ako sa  milujú, ale keď tam nie je pravda, keď len niečo predstierajú, to nie je láska k pravde. Táto láska k pravde zas sa ukazuje aj vtedy, keď sa hľadá vhodný spôsob ako prejaviť či predostrieť, presadiť pravdu. Ale tento súd je láskou k pravde. Kristov súd nad nami je našou veľkou nádejou víťazstva lásky v spravodlivosti, a to aj priebežného i záverečného súdu lásky k spravodlivosti a iste by sa mali obávať tí, ktorí si spravodlivosť vedome prispôsobujú, aby mohli konať bez zábran alebo iným ubližovať.

Milovaní bratia a sestry, avšak ten, kto denne padá v úprimnosti srdca pred Pánom a vyznáva, ľutuje svoje hriechy, s ochotou ich naprávať a neustále volá: Pane, zmiluj sa...!,  raz tak predstúpi pred večného Sudcu práve s tou často opakovanou prosbou: "Pane zmiluj sa! Ty ma poznáš a vieš, že som nič pred tebou neskrýval ani počas života na zemi, ani teraz stojac pred tvojím majestátom.“ Znova a znova, milí bratia a sestry volajme: „Pane, zmiluj sa!“ A celý život si túto vrúcnu prosbu v úprimnosti svojho srdca opakujme. Opakujme ju stojac pred našim milosrdným Pánom: „Pane, zmiluj sa!“ Amen.